znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 30/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Mesta B., B., zastúpeného primátorom mesta Mgr. P. B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   sp. zn.   1   Sžo   105/2007   z 5.   februára   2008   v spojení   s opravným uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžo 105/2007 z 5. marca 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mesta B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2008 doručená   sťažnosť   Mesta   B.,   B.,   zastúpeného   primátorom   mesta   Mgr.   P.   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 1 Sžo 105/2007   z 5.   februára   2008   v spojení   s opravným   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Sžo 105/2007 z 5. marca 2008.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   v konaní   vedenom   na   Krajskom   súde v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 23 S 189/04 krajský súd konal o žalobe   žalobcov   v   1.   –   14.   rade   podľa   V.   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   právneho   predchodcu   sťažovateľa   –   Okresného úradu B., odbor životného prostredia (ďalej tiež len „sťažovateľ“) č. 140-2001/04735 z 2. júla   2001.   Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   23   S 189/2004-63   zo   4.   apríla   2007   žalobou napadnuté rozhodnutie sťažovateľa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom súčasne sťažovateľa zaviazal zaplatiť úspešným žalobcom v 1. – 14. rade trovy konania v sume 10 928 Sk.

Proti   výroku   o trovách   konania   predmetného   rozsudku   krajského   súdu   podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia v 1. – 14. rade v zastúpení ich právnym zástupcom, na základe čoho najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. 1 Sžo 105/2007 z 5. februára 2008   zmenil   odvolaním   napadnutý   výrok   rozsudku   krajského   súdu   o trovách   konania a sťažovateľa zaviazal zaplatiť úspešným žalobcom trovy konania v sume 82 013,50 Sk. Najvyšší súd opravil chybu v písaní – označenie dátumu vydania rozsudku krajského súdu - v jeho uznesení z 5. februára 2008 opravným uznesením sp. zn. 1 Sžo 105/2007 z 5. marca 2008.

V súvislosti   s uznesením   a opravným   uznesením   najvyššieho   súdu   sťažovateľ v sťažnosti   uviedol,   že   s nimi   nesúhlasí,   pretože   vo   veci   preskúmavaného   správneho rozhodnutia nekonal ani nemal „... vplyv na kvalitu prejednávaných vecí, preto nesúhlasí s tým, že bude znášať sankcie za predchádzajúci subjekt“ – konkrétne náhradu trov konania.V súvislosti s napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Toto rozhodnutie považujeme za nesprávne preto, lebo my, ako žalovaný, sme nemali vecnú legitimáciu na rozhodovanie v predmete sporu. Vychádzame z právnej úpravy Zákona č. 416/2001 Z. z. o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a vyššie územné celky v znení neskorších predpisov, v § 4, ods. 3 uvedeného zákona je upravené, že konanie podľa zákonov uvedených v čl. II. až XX. pred účinnosťou ustanovenou v čl. XXII. dokončia orgány, ktoré ich začali.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Najvyšší súd uznesením NS SR č. 1 Sžo/105/2007 zo dňa 5.   2.   2008 v spojení s opravným uznesením NS SR č. 1 Sžo/105/2007 zo dňa 5. 3. 2008, porušil základné právo sťažovateľa Mesto B. vlastniť majetok a základné právo na ochranu majetku podľa čl. 20, ods. 1 Ústavy SR.

Najvyšší   súd   uznesením   NS   SR   č.   1   Sžo/105/2007   zo   dňa   5.   2.   2008   v   spojení s opravným uznesením NS SR č. 1 Sžo/105/2007 zo dňa 5. 3. 2008 porušil právo sťažovateľa Mesto B. na spravodlivý proces (na spravodlivé súdne konanie) podľa čl. 46, ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6, ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením NS SR č. 1 Sžo/105/2007 zo dňa 5. 2. 2008 v spojení s opravným uznesením NS SR č. 1 Sžo/105/2007 zo dňa 5. 3. 2008 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstata   námietok   sťažovateľa   voči   napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu v spojení   s jeho   opravným   uznesením   spočíva   v jeho   tvrdení,   že   sťažovateľ   nevydal rozhodnutie, ktoré bolo preskúmavané v správnom súdnictve krajským súdom a následne odvolacím najvyšším súdom, takže nie je ochotný, resp. nie je správne, aby sťažovateľ znášal   následky   zrušenia   tohto   rozhodnutia   v podobe   jeho   povinnosti   určenej   mu napadnutým uznesením najvyššieho súdu uhradiť úspešným žalobcom v 1. – 14. rade trovy konania.   Sťažovateľ   argumentuje   aj   odvolaním   sa   na   ustanovenie   §   4   ods.   3   zákona č. 416/2001 Z. z. o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a na vyššie územné celky (ďalej len „zákon o prechode pôsobností“), podľa ktorého konania začaté podľa zákonov uvedených v čl. II až XX pred účinnosťou ustanovenou v čl. XXII dokončia orgány, ktoré ich začali.

Tým, že najvyšší súd uložil sťažovateľovi znášať trovy konania žalobcov v 1. – 14. rade,   ktorí   boli   úspešní   v konaní   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   právneho predchodcu sťažovateľa, malo byť podľa sťažovateľa porušené jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a tiež jeho základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V súvislosti   s predbežným   prerokovaním   sťažnosti   sťažovateľa   ústavný   súd   od krajského   súdu   vyžiadal   aj   písomné   vyhotovenie   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 23 S 189/04 zo 4. apríla 2007, ako aj zápisnicu z pojednávania krajského súdu, na ktorom bol predmetný rozsudok vyhlásený.

Zo sťažovateľom predložených, ako aj z ústavným súdom vyžiadaných listinných podkladov ústavný súd nezistil, že by v konaní, či už pred prvostupňovým krajským súdom v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   23   S 189/04,   alebo   pred   odvolacím   najvyšším   súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžo 105/2007, bol sťažovateľ spochybňoval jeho pasívnu legitimáciu, t. j. oprávnenie byť žalovaným subjektom.

V uvedenej súvislosti ústavný súd konštatuje, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi   musí sťažovateľ ochranu svojich   základných   práv a slobôd vrátane argumentácie s tým   spojenej   uplatniť   najskôr   v tomto   konaní   a až   následne   v konaní   pred   ústavným súdom.   Pokiaľ   sťažovateľ   v rámci   ochrany   svojich   základných   práv   a slobôd   uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol už v konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   ústavný   súd   na   jej   posúdenie   nemá   právomoc (III. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03).

Pri   rozhodovaní   všeobecného   súdu   v konaní,   ktorého   je   sťažovateľ   účastníkom, sťažovateľ   nemôže   len   pasívne   vyčkávať   na   rozhodnutie,   a v prípade,   ak   je   preňho nepriaznivé,   napadnúť   ho   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu,   ale   v záujme   ochrany svojich práv sa má snažiť ovplyvniť ho svojou argumentáciou ešte pred rozhodnutím.

Keďže sťažovateľ námietku týkajúcu sa možného porušenia jeho práv spočívajúcu v spochybnení jeho pasívnej legitimácie účastníka skúmaného konania nevyužil v konaní pred krajským súdom, ani v konaní pred najvyšším súdom v čase pred jeho rozhodnutím, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľa a jeho odvolanie sa na ustanovenie § 4 ods. 3 zákona o prechode pôsobností, ústavný súd konštatuje, že konanie, v ktorom sťažnosťou napadnutým uznesením a opravným uznesením rozhodoval najvyšší súd ako súd odvolací, bolo   konaním   podľa   druhej   hlavy   V.   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“), t. j. konaním o žalobe proti rozhodnutiu správneho orgánu (§ 247 a nasl. OSP).

Podľa § 247 ods. 2 OSP pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní   je   predpokladom   postupu   podľa   tejto   hlavy,   aby   išlo   o   rozhodnutie,   ktoré   po vyčerpaní   riadnych   opravných   prostriedkov,   ktoré   sa   preň   pripúšťajú,   nadobudlo právoplatnosť.

Ustanovenie § 4 ods. 3 zákona o prechode pôsobností upravuje prípady „správnych konaní“ (nie súdnych konaní), ktoré ešte neboli skončené pred nadobudnutím účinnosti zákona o prechode pôsobností, t. j. pred 1. januárom 2002.

Vzhľadom na uvedené je nepochybné, že už pred konaním prvostupňového krajského súdu o preskúmaní žalobou žalobcov v 1. – 14. rade napadnutého správneho rozhodnutia právneho   predchodcu   sťažovateľa   č.   140-2001/04735   z 2.   júla   2001   muselo   byť   toto rozhodnutie právoplatné, a teda toto „správne konanie“ skončené. Tento záver nemohol mať žiaden   vplyv   na   právne   nástupníctvo   sťažovateľa   v   „súdnom   konaní“   o preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia na základe žaloby podľa V. časti OSP, ktoré riešil práve zákon   o prechode   pôsobností.   Teda   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   nemohlo   byť   ani porušené základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a v konečnom dôsledku ani jeho základné právo vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 44/08).

Ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade sa nedá vyvodiť žiadna spojitosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a jeho opravným uznesením a označenými článkami   ústavy   a dohovoru,   preto sťažnosť   sťažovateľa   mohla   byť   odmietnutá   aj   ako zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, a rozhodnutie o zrušení napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu je podmienené vyslovením porušenia práv alebo slobôd sťažovateľa (§ 127 ods. 2 prvá veta   ústavy),   ústavný   súd   sa   touto   časťou   sťažnosti,   ktorou   sa   ho   sťažovateľ   domáhal, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2009