znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 30/08-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   B.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej   advokátom JUDr. Ľ. S.,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   podnikať zaručeného v čl. 35   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky a práva   na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 4 SžoKS   124/2006   z 19.   júna   2007   v   spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave   č. k. 1   S 226/05-24   z   25. mája   2006,   rozhodnutím   Ústredného   inšpektorátu Slovenskej   obchodnej   inšpekcie   v B.   č.   P/1066/1/04   z   13.   júla   2005   a rozhodnutím Slovenskej obchodnej inšpekcie v B. č. P/1066/1/04 z 21. apríla 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti B., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. novembra 2007   doručená   sťažnosť   spoločnosti   B.,   s. r. o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala porušenie   základného   práva   podnikať   zaručeného   v   čl.   35   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp.   zn.   4   SžoKS   124/2006   z   19.   júna   2007   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 S 226/05-24 z 25. mája 2006, rozhodnutím Ústredného   inšpektorátu   Slovenskej   obchodnej   inšpekcie   v B.   (ďalej   len   „ústredný inšpektorát“) č. P/1066/1/04 z 13. júla 2005 a rozhodnutím Slovenskej obchodnej inšpekcie v B. (ďalej len „obchodná inšpekcia“) č. P/1066/1/04 z 21. apríla 2005.

Z obsahu   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   obchodná   inšpekcia   uložila sťažovateľke rozhodnutím č. P/1066/1/04 z 21. apríla 2005 pokutu vo výške 750 000 Sk za porušenie ustanovenia § 5 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“). Podstata porušenia zákona o ochrane spotrebiteľa   podľa   obchodnej   inšpekcie   spočívala   v tom,   že   na prevádzke   sťažovateľky zistila, že:

«(...) „Zakúpené pyrotechnické predmety sa predávali samoobslužným spôsobom bez zabezpečenia obsluhy zaškoleným predavačom, v zmysle požiadavky stanovenej v § 8 ods. 2 vyhl. SBÚ č. 536/1991 Zb. o pyrotechnických predmetoch. Súčasne v zmysle § 8 ods. 3 cit. Vyhlášky   je   predavač   povinný   pri   predaji   pyrotechnických   predmetov   upozorniť predávajúceho   na   dodržiavanie   návodu   na   používanie   zakúpeného   pyrotechnického predmetu   II.   triedy   a   podtriedy   T1.   Vykonávaním   zisteného   samo   obslužného   predaja pyrotechnických   predmetov   v   kontrolovanej   prevádzke   boli   jednoznačne   porušené povinnosti stanovené vo vyššie citovanom predpise.“

Proti   predmetnému   rozhodnutiu   SOI   podala   sťažovateľka   odvolanie,   pričom Ústredný   inšpektorát   Slovenskej   obchodnej   inšpekcie   so   sídlom   v B.   rozhodnutím č. P/1066/1/04   zo   dňa   13. 07. 2005   odvolanie   sťažovateľky   zamietol   a   rozhodnutie   SOI potvrdil.

Dňa   28. 07. 2005   podala   sťažovateľka   na   Krajský   súd   v   Bratislave   žalobu   na preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   Ústredného   inšpektorátu   Slovenskej   obchodnej inšpekcie   so   sídlom   v B.   č.   P/1066/1/04   zo   dňa   13. 07. 2005,   pričom   žiadala   zrušiť predmetné rozhodnutie a zároveň žiadala zrušiť aj rozhodnutie SOI č. P/1066/1/04 zo dňa

21. 04. 2005.

Krajský sud v Bratislave rozsudkom č. 1 S 226/2005-24 zo dňa 25. 05. 2006 zrušil rozhodnutie   Ústredného   inšpektorátu   Slovenskej   obchodnej   inšpekcie   so   sídlom   v B. č. P/1066/1/04 zo dňa 13. 07. 2005 a rozhodnutie SOI č. P/1066/1/04 zo dňa 21. 04. 2005 a vrátil vec na ďalšie konanie.

Voči predmetnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave podal Ústredný inšpektorát Slovenskej   obchodnej   inšpekcie   so   sídlom   v B.   odvolanie   na   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   vydal   dňa   19. 06. 2007   rozsudok   č.   4 SžoKS 124/2006, ktorým zmenil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. 1 S 226/05- 24 zo dňa 25. 05. 2006 tak, že napadnuté rozhodnutie Ústredného inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v B. č. P/1066/1/04 zo dňa 13. 07. 2005 v spojení s rozhodnutím SOI č. P/1066/1/04   zo   dňa   21. 04. 2005   v   časti   výroku   o   výške   sankcie   zmenil   tak,   že sťažovateľke uložil pokutu vo výške 100.000,- Sk.

Podľa § 246c tretia veta Občianskeho súdneho poriadku, v tomto prípade nie je proti rozhodnutiu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   prípustný   opravný   prostriedok. Vzhľadom na túto skutočnosť sťažovateľka vyčerpala v zmysle § 53 zákona č, 38/1993 Z. z. všetky opravné prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv a slobôd účinne poskytuje,   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľka   oprávnená   na   základe   osobitných predpisov. (...)

Sťažovateľka je toho názoru, že sťažnosťou dotknuté správne orgány a najvyšší súd nesprávne interpretovali a v rozpore s ústavou aplikovali na daný prípad ust. § 8 ods. 3 vyhlášky   č.   536/91   Zb.   o pyrotechnických   výrobkoch.   Najvyšší   súd   dospel   k záveru,   že „(...) Len   takýto   zamestnanec,   ak   je   osobne   prítomný,   vie   náležite   poučiť   a upozorniť spotrebiteľa   tak,   ako   to   vyžaduje   vyhláška   (...),   ďalej   „Iba   týmto   spôsobom   môže predávajúci   zabezpečiť   splnenie všeobecnej   povinnosti   týkajúcej   sa bezpečnosti   predaja výrobkov (...),   a ďalej „Tento   nedostatok   nie   je možné   podľa   názoru odvolacieho   súdu odstrániť písomnou informáciou (...) a ďalej „uloženie sankcie je dôvodné, nakoľko § 8 ods. 3 vyhlášky sa vzťahuje aj na samoobslužný predaj“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   následkom   vyššie   uvedenej   interpretácie   zákona o ochrane spotrebiteľa a vyhlášky o pyrotechnických výrobkoch boli porušené čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy a základné práva sťažovateľky v čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy“.»

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd odložil v zmysle § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vykonateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej a aby vo veci sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„Základné právo spol. B., s. r. o. podnikať podľa článku 35 ods. 1 Ústavy a právo na súdnu a inú právnu ochranu garantované podľa článku 46 ods. 1, 2 Ústavy a právo na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru bolo porušené postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 SžoKS 124/2006 zo dňa 19. 06. 2007, ktoré nadobudlo   právoplatnosť   dňa   14. 09. 2007   v   spojení   s   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave   č.   1   S   226/05-   24   zo   dňa   25. 05. 2006,   v   nadväznosti   na   rozhodnutie Ústredného inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v B. č. P/1066/1/04 zo dňa 13. 07. 2005 a rozhodnutie Inšpektorátu SOI v B. č. P/1066/1/04 zo dňa 21. 04. 2005. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 SžoKS 124/2006 zo dňa 19. 06. 2007,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   dňa   14. 09. 2007   v   spojení   s   rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. 1 S 226/05-24 zo dňa 25. 05. 2006, rozhodnutie Ústredného inšpektorátu   Slovenskej   obchodnej   inšpekcie   so   sídlom   v B.   č.   č.   P/1066/1/04   zo   dňa 13. 07. 2005 a rozhodnutie Inšpektorátu SOI v B. č. P/1066/1/04 zo dňa 21. 04. 2005 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie. (...)

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   sťažovateľke   trovy právneho zastúpenia za 2 právne úkony 2x 3.650,- Sk + 19% DPH a 2x režijný paušál vo výške 178,- Sk; t. j. spolu 9.043,- Sk s DPH právnemu zástupcovi sťažovateľky do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania. Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   podľa   § 20   ods. 3   zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľky, ktorá je v tomto prípade zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení   tých   práv,   vyslovenia   porušenia   ktorých   sa   sťažovateľka   domáha   v   návrhu na rozhodnutie,   t. j.   v   petite   sťažnosti.   Tvrdenia   o porušení   iných   ustanovení   ústavy [čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a)], ktoré sťažovateľka uvádza v texte sťažnosti mimo petitu,   je   v súlade   s doterajšou   judikatúrou   ústavného   súdu   potrebné   považovať   iba za súčasť argumentácie sťažovateľky (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   základného   práva podnikať   zaručeného   v   čl. 35   ods. 1   ústavy,   základného   práva   na súdnu   a inú   právnu ochranu   zaručeného   v   čl. 46   ods. 1 a 2   ústavy a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného   v čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn.   4 SžoKS 124/2006   a jeho   rozsudkom   z   19.   júna   2007   v spojení   s rozsudkom krajského súdu č. k. 1 S 226/05-24 z 25. mája 2006, rozhodnutím ústredného inšpektorátu č. P/1066/1/04   z   13.   júla   2005   a rozhodnutím   obchodnej   inšpekcie   č.   P/1066/1/04 z 21. apríla 2005.

1. Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojich uvedených   práv   rozhodnutím   ústredného   inšpektorátu   č.   P/1066/1/04   z   13.   júla   2005 a rozhodnutím obchodnej inšpekcie č. P/1066/1/04 z 21. apríla 2005, ústavný súd vychádzal z princípu   subsidiarity   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice právomoci   ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Ako   vyplýva   čl. 127   ods. 1   ústavy   právomoc   ústavného   súdu   je   daná   iba   vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane práv sťažovateľky, porušenie ktorých namieta vo vzťahu k rozhodnutiu ústredného inšpektorátu č. P/1066/1/04 z 13. júla 2005, rozhodol   na   základe   jej   žaloby   o   preskúmanie   zákonnosti   označeného   rozhodnutia ústredného inšpektorátu (domáhajúc sa zároveň zrušenia rozhodnutia obchodnej inšpekcie č. P/1066/1/04   z 21.   apríla   2005) krajský   súd,   ktorý,   ako   už   bolo   uvedené,   rozsudkom č. k. 1 S 226/05-24 z 25. mája 2006 zrušil odvolaním napadnuté rozhodnutia ústredného inšpektorátu a obchodnej inšpekcie a vec vrátil na ďalšie konanie.

O ochrane práv sťažovateľky, porušenie ktorých namieta vo vzťahu k rozhodnutiu krajského   súdu   č. k.   1 S 226/05-24   z 25.   mája   2006,   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom sp. zn. 4 SžoKS 124/2006 z 19. júna 2007, ktorým zmenil rozsudok krajského súdu v časti výroku o výške sankcie uložením pokuty v sume 100 000 Sk z pôvodných 750 000 Sk.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie   jej   základných   práv   rozhodnutím   ústredného   inšpektorátu   č.   P/1066/1/04 z 13. júla   2005, rozhodnutím   obchodnej   inšpekcie   č.   P/1066/1/04   z 21.   apríla   2005 a rozsudkom   krajského   súdu   č. k.   1 S 226/05-24   z 25.   mája   2006   pri   predbežnom prerokovaní   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde.

2. Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   v časti,   v ktorej   sťažovateľka   namieta porušenie   svojich   základných   práv   zaručených   v čl. 35   ods. 1,   čl. 46   ods. 1   a   2   ústavy a práva   zaručeného   v   čl. 6   ods. 1   dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 SžoKS 124/2006   z 19.   júna   2007,   ktorým   zmenil   rozsudok   krajského   súdu č. k. 1 S 226/05-24 z 25. mája 2006, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd ďalej pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť fyzickú osobu alebo právnickú osobu pred skutkovými omylmi   všeobecných   súdov,   ale chrániť   ju   pred   takými   zásahmi   do   jej   práv,   ktoré   sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   s nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Z obsahu   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   aj   nesúhlas sťažovateľky s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   vysloveným   v napadnutom   rozsudku sp. zn. 1 SžoKS 124/2006 z 19. júna 2007, z relevantnej časti odôvodnenia ktorého vyplýva: «Podľa   § 5   zákona   č. 634/1992   Zb.   o   ochrane   spotrebiteľa   (ďalej   len   zákon o ochrane   spotrebiteľa)   predávajúci   je   povinný   predaj   výrobkov   a   poskytovanie   služieb zabezpečiť spôsobom, ktorý umožňuje ich riadne a bezpečné vykonávanie.

Podľa   § 24   ods. 1   zákona   o   ochrane   spotrebiteľa   za   porušenie   povinnosti ustanovenej   týmto   zákonom   uložia   orgány   príslušné   podľa   osobitného   predpisu   14) predávajúcemu, výrobcovi, dovozcovi alebo dodávateľovi alebo osobám uvedeným v § 27 pokutu až do výšky 2 000 000 Sk. Za opakované porušenie povinnosti v priebehu jedného roka možno ukladať pokutu až do výšky 5 000 000 Sk.

Podľa   § 2   ods. 1   vyhl.   č. 536/1991   Zb.   o   pyrotechnických   výrobkoch   sa pyrotechnické výrobky delia na

a) pyrotechnické   predmety   -   výrobky   obsahujúce   technologicky   spracované predovšetkým z hľadiska požiarnej bezpečnosti, avšak pri dodržaní návodu na používanie neohrozujú bezpečnosť osôb a majetku.

b) výbušné predmety - výrobky obsahujúce technologicky spracované pyrotechnické zlože a výbušniny, ktoré môžu výbuchom ohroziť bezpečnosť osôb a majetku.

Podľa ods. 3 pyrotechnické predmety na zábavné účely sa zaraďujú podľa stupňa nebezpečenstva do tried I, II a III.

Podľa ods. 4 pyrotechnické predmety na technické účely sa zaraďujú podľa stupňa nebezpečenstva do trie TO a T1.

Podľa § 8 ods. 2 predávať pyrotechnické predmety II a III a triedy T1 môžu len osoby s kvalifikáciou pyrotechnika, strelmajstra alebo odpaľovača ohňostrojov 6) alebo osoby, ktoré úspešne absolvovali školenie podľa osnovy a v rozsahu uvedenom v prílohe č. 2   tejto   vyhlášky   (ďalej   len   „predavač“)   v   organizácii   poverenej   Ministerstvom hospodárstva SR.

Podľa ods. 3 predavač je povinný pri predaji pyrotechnických predmetov uvedených v odseku 2 upozorniť kupujúceho na dodržiavanie návodu na používanie a na požiadanie podať vysvetlenie.

Podľa § 9 ods. 3 pyrotechnické predmety triedy II a podtriedy T1 smú nadobúdať a používať iba osoby staršie ako 18 rokov.

Zo   spisov   správnych   orgánov   odvolací   súd   zistil,   že   pri   predaji   pyrotechnických predmetov triedy II nebol v čase kontroly (28. 12. 2004) trvale prítomný predavač, ktorý by upozorňoval na dodržiavanie návodu na používanie a na požiadanie podával vysvetlenie, takže   predaj   bol   vykonávaný   samoobslužným   spôsobom.   V čase   predaja   bolo   zákazník upozornený na dodržiavanie návodu na použitie a manipuláciu parotechnickými predmetmi formou   písomného   upozornenia.   Išlo   o opakovanú   kontrolu,   predchádzajúca   bola zrealizovaná dňa 22. 12. 2004.

Najvyšší   súd   SR   nesúhlasí   s   právnym   názorom   krajského   súdu   pokiaľ   ide o interpretáciu   a   aplikáciu   ustanovenia   § 8   vyhl.   č. 536/1991   Zb.   o   pyrotechnických výrobkoch.

V danom prípade krajský súd dospel k záveru, že text tohto ustanovenia nie je možné jednoznačne vyložiť pre prípad predaja pyrotechnických výrobkov samoobslužnou formou predaja, nakoľko na takúto formu predaja vyhláška nemyslela.

Podľa názoru krajského súdu pri takejto forme predaja funkcia predavača v obchode neexistuje, pretože kupujúci si sám výrobok z ponuky vyberie, z regála zloží a vloží do nákupného   vozíka   a   pri   pokladnici   zaplatí   jeho   kúpnu   cenu.   Inak   vyjadrené,   pri samoobslužnej forme predaja nie je možné jednoznačne definovať, kto je predavačom a teda kto a akým spôsobom by mal plniť povinnosti vyplývajúce z ustanovenia § 8 ods. 3 vyhlášky.

Pri   definovaní   pojmu   predavač,   ako   „ten   kto   predáva“   resp.   „ten,   ktorý   predaj výrobkov   realizuje   v   priamom   styku   s   kupujúcim   tzv.   pultovým   spôsobom“   vychádza z krátkeho slovníka slovenského jazyka ako aj z logického a právneho výkladu. Na základe tejto úvahy napokon dospel k záveru, že ak žalobca túto nejasnosť právnej úpravy riešil tým, že   požadovanú   informáciu   o   pyrotechnických   výrobkov   realizoval   formou   písomnej informácie s oznamom k týmto výrobkom, nie je možné takéto jeho konanie považovať za nedodržanie povinnosti vyplývajúcej z § 8 ods. 3 vyhlášky.

Odvolací súd poukazuje na to, pri výklade právneho predpisu je potrebné okrem gramatického a logického zmyslu vychádzať aj z tzv. „ducha zákona“, t. j. z účelu, ktorý zákonodarca jeho prijatím sledoval.

Vyhláška o pyrotechnických výrobkoch bola prijatá Slovenským banským úradom ako všeobecne záväzný právny predpis za účelom upravenia podrobností o pyrotechnických výrobkoch.

V predmetnom prípade je definícia pojmu „predavač“ pre potreby tejto vyhlášky, obsiahnutá v § 8 ods. 2 vyhlášky. Z kontextu tohto ustanovenia vyplýva, že to môže byť len fyzická osoba, pretože len takáto osoba môže absolvovať školenia, resp. spĺňať kvalifikačné predpoklady. Právnická osoba tieto podmienky môže spĺňať len nepriamo - prostredníctvom zodpovedných zamestnancov - fyzických osôb.

Pokiaľ ide o ustanovenie § 8 vyhlášky je zrejmé, že jeho zmyslom je zabezpečiť, aby predmety,   ktoré   si   vyžadujú   zvláštne   zaobchádzanie,   a   takým   pyrotechnické   výrobky nepochybne sú, boli predávané pod odborným dohľadom, ktorý za súčasných podmienok vývoja vedy a techniky vie zabezpečiť kontrola zo strany zamestnancov - predavačov, ktorí prešli špeciálnym školením. Len takýto zamestnanec, ak je osobne prítomný, vie náležité poučiť a upozorniť spotrebiteľa tak, ako to vyžaduje vyhláška pri predaji pyrotechnických výrobkov   II   triedy   a   predmetov   T1.   Iba   týmto   spôsobom   môže   predávajúci   zabezpečiť splnenie všeobecnej povinnosti týkajúcej sa bezpečnosti predaja výrobkov, ktorá pre neho vyplýva   z   ustanovenia   §   5   zákona   o   ochrane   spotrebiteľa   a   v   tomto   kontexte   aj   z ustanovenia § 9 ods. 3 vyhlášky.

Tento nedostatok nie je podľa názoru odvolacieho súdu možné odstrániť písomnou informáciou   nachádzajúcou   sa   pri   voľne   uloženom   pyrotechnickom   tovare,   na   koho   sa spotrebitelia v prípade potreby obrátiť, ako tomu bolo pri kontrole dňa 28. 12. 2004. Z   uvedených   dôvodov   odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   uloženie   sankcie   bolo dôvodné, nakoľko § 8 ods. 3 vyhlášky sa vzťahuje aj na samoobslužný predaj.

Je   na   zodpovednosti   predávajúceho,   akým   spôsobom   fyzickú   prítomnosť „predavačov“ v zmysle § 8 ods. 2 vyhlášky pri regáloch s pyrotechnickými výrobkami zabezpečí.

Avšak pokiaľ žalovaný uložil pokutu vo výške 750.000,- Sk, odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 250i ods. 2 O. s. p, zvážil výšku uloženej pokuty v súvislosti so zisteniami vyplývajúcimi z inšpekčného záznamu o kontrole zo dňa 28. 12. 2004, z ktorého vyplýva, že v čase vykonania kontrolného nákupu sa uskutočňoval predaj pyrotechnických predmetov samoobslužným spôsobom a pri ponúkaných predmetoch nebol trvalé prítomný predavač s kvalifikáciou, ktorý by podával informácie o pyrotechnických predmetoch. Z inšpekčného záznamu však vyplýva, že v prevádzke sa nachádzalo písomné upozornenie na dodržiavanie návodu na požitie a manipuláciu s pyrotechnickými predmetmi.

Ukladanie   sankcií   má   význam   tak   represívny,   ako   aj   preventívny.   Preventívny význam postihu nespočíva iba v účinkoch vo vzťahu k žalobcovi. Postih za správny delikt musí mať silu odradiť od nezákonného postupu aj iné právnické osoby, ktoré sú nositeľmi rovnakých   zákonných   povinností.   Takýto   účinok   však   môže   vyvolať   iba   postih zodpovedajúci   významu   chráneného   záujmu   včas   a   vecne   správne   vyvodený.   Ak   ide   o finančný postih, nemôže byť neprimerane mierny vo vzťahu k závažnosti protiprávneho konania a jeho následkom, nevyhnutne teda musí v sebe obsahovať aj represívnu zložku. Moderačné oprávnenie súdu, t. j. možnosť upustiť od potrestania, alebo znížiť výšku uloženej sankcie je dôvodné vtedy, ak ide o postih za správny delikt zrejme neprimeraný. Využitie moderačného oprávnenia súdu v zmysle § 250j ods. 5 O. s. p. vo veciach uvedených v   §   250i   ods.   2   O. s. p.   prichádza   do   úvahy   vtedy,   ak   správny   súd   môže   rozhodnúť   o upustení od potrestania alebo znížení sankcie na základe skutkového stavu, ktorý zistili správne orgány, prípadne na základe dokazovania, ktoré vykonal súd. Nemôže ísť však o doplnenie dokazovania v zásadnom smere.»

V závere odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyšší súd ako súd odvolací okrem iného   uviedol: „berúc   do   úvahy,   že   kontrola   dodržiavania   predpisov,   ktoré   sú   prijaté za účelom eliminácie rizika poškodenia zdravia a majetku spotrebiteľov, je opodstatnená, tak isto aj prísne sankcie v prípade ich porušenia, dospel v predmetnej veci k záveru, že pokuta   vo   výške   100 000 Sk   je   vzhľadom   na   všetky   okolnosti   prípadu   primeraná   tak z hľadiska represívneho aj preventívneho.

S ohľadom   na   horeuvedené   odvolací   súd   uplatnil   pri   rozhodovaní   zásadu   plnej jurisdikcie a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil podľa § 220 OSP v spojení s § 250j ods. 5 OSP s poukazom na § 250i ods. 2 OSP.“

Vychádzajúc   z citovaného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   namietaný   rozsudok najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení a ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto   postupy   a hodnotenia   nahrádzať   (podobne   aj   I. ÚS 21/98,   III. ÚS 209/04). Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd vykonal v danej veci ústavne súladný výklad platných právnych   predpisov,   ktorý   nie   je   svojvoľný   a nepopiera   zmysel   interpretovaných a použitých právnych noriem.

V tejto situácii ústavný súd nemá dôvod spochybniť právny názor najvyššieho súdu.

Postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku nemožno podľa názoru ústavného súdu dávať do takej spojitosti s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý by mohol byť predmetom posudzovania jeho ústavnosti v konaní o veci samej.

Skutočnosť,   že sťažovateľka   sa   s názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   postupu a rozhodnutia najvyššieho súdu.   Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   základného   práva   zaručeného   v čl. 46   ods. 1 ústavy   aj   v spojitosti   s   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 1 SžoKS 124/2006   a jeho   rozsudkom   z   19.   júna   2007,   ktorým   zmenil   rozsudok krajského súdu tak, že v časti výroku o výške sankcie uložil sťažovateľke pokutu v sume 100 000 Sk.   Sťažovateľka   poukazuje   na to,   že   okrem   prístupu   k súdu   sa   v čl. 46   ods. 1 ústavy priznáva aj určitá kvalita súdneho konania, t. j. právo na spravodlivý proces.

Z judikatúry   Európskeho súdu   pre ľudské   práva,   ktorú   si   osvojil   aj ústavný súd, vyplýva, že právo na súd, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie len vtedy, ak sledujú legitimný   cieľ   a keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami   a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v čl. 46 ods. 1 ústavy je právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu). Právo na prístup k súdu v podstate upravuje aj čl. 46 ods. 2 ústavy, a to ako lex specialis (k čl. 46 ods. 1 ústavy) pre prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.

Porušenie   práva   na   súd,   resp.   prístup   k   súdu   podľa   čl. 46   ods. 1   a 2   ústavy   by v prípade sťažovateľky prichádzalo do úvahy vtedy, keby podmienky na prístup k tomuto súdu   ustanovené Občianskym   súdnym   poriadkom   neboli   zo   strany   najvyššieho   súdu rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, keby najvyšší súd tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu vykladal vo vzťahu k sťažovateľke diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch domáhajúcich sa súdnej ochrany.   V   prípade   sťažovateľky   k   takej   situácii   nedošlo,   sťažovateľka   po   splnení zákonných podmienok mala priznané postavenie účastníka súdneho konania a najvyšší súd o jej návrhu meritórne rozhodol, aj keď nie v súlade s jej predstavami.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na podnikanie v zmysle čl. 35   ods. 1   ústavy   ústavný   súd   poznamenáva,   že   k tomuto   nemôže   dôjsť   postupom a rozhodnutím všeobecného súdu, ktorým tento uplatnil svoju právomoc spôsobom, ktorý zákon umožňuje. O takýto postup išlo aj v danej veci v prípade najvyššieho súdu, ktorý zákonom zverenú právomoc preskúmať rozhodnutie krajského súdu a rozhodnúť v danom prípade   o jeho   zmene   uplatnil   spôsobom   upraveným   príslušným   hmotnoprávnym a procesnoprávnym predpisom.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Z tohto   dôvodu   už   nebolo   možné   rozhodovať   o ďalších   návrhoch   na   ochranu označeného   základného   práva   sťažovateľky. Napokon   ústavný   súd   vzhľadom na odmietnutie   sťažnosti   nemohol   taktiež   vyhovieť návrhu   sťažovateľky   na   rozhodnutie o dočasnom opatrení spočívajúcom v odložení vykonateľnosti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 SžoKS 124/2006 z 19. júna 2007 až do právoplatného skončenia tohto konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. januára 2008