znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 30/06-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. februára 2006 predbežne prerokoval sťažnosť R. R., bytom Č., zastúpenej advokátom JUDr. M. R., so sídlom   Ž.,   namietajúcu   porušenie   jej   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 4 Co 141/05-233 z 12. septembra 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. R. o d m i e t a   pre nedostatok svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. decembra 2005 doručená sťažnosť R. R., bytom Č. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. R., so sídlom Ž., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 141/05-233 z 12. septembra 2005.

Zo sťažnosti a priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľka sa na Okresnom súde   Bardejov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   žalobou   z 19.   novembra   1997   podanou   proti odporcovi   Okresnému   stavebnému   bytovému   družstvu   Bardejov   domáhala   odstránenia závad v byte a zaplatenia sumy 25 000 Sk za „dovybavenie“ bytu. V priebehu konania okresný   súd   pripustil   zmenu   petitu,   podľa   ktorej   žalobkyňa   (sťažovateľka)   žiadala poskytnutie   zľavy   z celkového   nájomného   vo   výške   25   %   od   1.   marca   1996   až   do odstránenia závad a uhradenia sumy 25 000 Sk za vybavenie bytu chýbajúcimi vecami (podlahová krytina a 4 ks dverí).

Okresný súd rozsudkom č. k. 7 C 2523/97-154 z 11. decembra 2001 žalobu zamietol. Proti   tomuto   rozsudku   sa   sťažovateľka   odvolala.   O odvolaní   rozhodol   krajský   súd uznesením č. k. 4 Co 191/02 z 31. decembra 2001, ktorým napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

V ďalšom   priebehu   konania   okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   7   C   2523/97-217 z 9. februára   2005   žalobu   opätovne   zamietol   a zaviazal   žalobkyňu   zaplatiť   žalovanému trovy konania v sume 4 528 Sk. O odvolaní žalobkyne rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 4 Co 141/05-233 z 12. septembra 2005, tak, že napadnutý rozsudok potvrdil.

Sťažovateľka vyslovuje v sťažnosti počudovanie, že krajský súd najprv (v uznesení z 31.   decembra   2001)   vytkol   okresnému   súdu   hrubé   porušenie   zákona   (§   687   ods.   1 Občianskeho   zákonníka)   a odobril   dôvodnosť   žaloby   na   zaplatenie   sumy   25   000   Sk a následne (napadnutým rozsudkom) „protizákonný rozsudok potvrdil“.

Podľa názoru sťažovateľky „protizákonnými postupmi súdov boli hrubo porušené moje základné práva“, a preto navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti vydal tento nález:„1. Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje, že v konaní č. k. 4 Co 141/05-233 z 12. 9. 2005, konanom na Krajskom súde v Prešove, vo veci navrhovateľky R. R., bytom Č., zastúpenej JUDr. A. R., bytom tamtiež, proti odporcovi: Okresné stavebné bytové družstvo Bardejov, boli porušené základné práva sťažovateľky, domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho základného práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky uvedený rozsudok Krajského súdu Prešov č. k. 4 Co   141/05-233   z 12.   9.   2005   ako   nesprávny   zrušuje   a priznáva   sťažovateľke   R.   R., vyčíslenú majetkovú ujmu v sume 118 961 Sk, ako aj prisúdené trovy konania odporcovi v sume 4 528 Sk a to všetko do 10 dní po právoplatnosti rozhodnutia – nálezu.“.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z citovaného   textu   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany základných   práv   a slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Ústavný súd už taktiež judikoval (IV. ÚS 10/02), ak o závažných procesných pochybeniach, ktorými sa porušujú aj niektoré zo základných práv alebo   slobôd,   je   oprávnený   a povinný   rozhodnúť   všeobecný   súd   na   základe   riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov upravených v príslušnom procesnom poriadku, je právomoc ústavného súdu pred ich vyčerpaním vylúčená.

Ústavný súd z toho hľadiska posudzoval napadnutý rozsudok krajského súdu č. k. 4 Co 141/05-233 z 12. septembra 2005.

Z priloženého uznesenia krajského súdu č. k. 4 Co 191/02 z 31. decembra 2001 ústavný súd zistil, že krajský súd okrem iného uložil okresnému súdu: „Po vrátení veci... zaoberať sa obidvoma nárokmi žalobkyne a to z hľadiska ust. § 691 a z hľadiska § 698 ods. 1 prvá veta a § 699 OZ.“.

Okresný   súd   v ďalšom   konaní   riadiac   sa   právnym   názorom   krajského   súdu   po doplnení   dokazovania   dospel   k záveru,   že   v oboch   žalovaných   prípadoch   (zľava   na nájomnom a náhrada nákladov za odstránenie nedostatkov brániacich riadnemu užívaniu bytu) neboli splnené predpoklady pre vznik práva, pretože žalobkyňa (sťažovateľka) si ani v jednom z týchto prípadov neuplatnila nárok v prekluzívnej lehote u žalovaného, a preto došlo   v zmysle   §   691   a   §   699   Občianskeho   zákonníka   k zániku   práva.   Krajský   súd v napadnutom rozsudku č. k. 4 Co 141/05-233 z 12. septembra 2005 okrem iného uviedol: „Správne a presvedčivé sú dôvody uvedené súdom prvého stupňa, skutkový stav sa nezmenil ani   v priebehu   odvolacieho   pojednávania,   pretože   dôvodom   zamietnutia   žaloby   súdom prvého stupňa bolo zánik práva na uplatnenie zľavy z nájomného, ako aj náhrada účelom vynaložených   nákladov   s užívaním   bytu   v zákonnej   6-   mesačnej   lehote   od   odstránenia závad.   To   znamená,   že   z dôvodu   preklúzie,   teda   zániku   práva   nebolo   možné   sa   vecou zaoberať z hľadiska hmotnoprávneho.“.

Ústavný súd sa zaoberal aj argumentáciou sťažovateľky uvedenej v sťažnosti, podľa ktorej „tvrdenia súdov ohľadne prekluzívnej 6 mesačnej lehoty“ neobstoja, keďže „táto sa vzťahuje   výlučne   na   drobné   závady   v byte   a nekorešponduje   s dodaním   –   vybavením stavebných častí bytu prvej kategórie“. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatoval, že táto argumentácia v kontexte predmetu napadnutého konania pred okresným a krajským súdom určeného   obsahom   žaloby   žalobkyne   (sťažovateľky)   nemá   oporu   v platnom   právnom poriadku. Podľa názoru ústavného súdu preto rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní uznesením odmietol sťažnosť sťažovateľky pre nedostatok svojej právomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. februára 2006