znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 30/03-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. februára 2003 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. S., bytom B., vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom a uznesením Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp.   zn.   3 T 14/01   z 29. októbra   2002   o uložení poriadkovej pokuty, ako aj postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 To 55/02 z 18. decembra 2002 v konaní o jeho sťažnosti proti tomuto uzneseniu a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. J. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 5. februára 2003   doručené   podanie   JUDr.   J.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   bytom   B.,   označené   ako „Sťažnosť na porušenie základných práv a slobôd fyzickej osoby... na právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva – čl. 46 ods. 1 Ústavy SR... obvineného, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu – čl. 50 ods. 3 Ústavy SR“ s prílohami. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ bol obhajcom zvoleným Š. K. v trestnej veci vedenej proti nemu na Krajskom súde v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp.   zn. 3 T 14/01. Krajský súd v tejto veci nariadil pojednávanie na 29. október 2002 a keďže sťažovateľ sa podľa jeho názoru na toto pojednávanie nedostavil bez ospravedlnenia „a ani nepredložil doklad o tom, že je práceneschopný a ani iným spôsobom nevyvinul tunajšiemu súdu úsilie, aby mu oznámil, že sa pojednávania dňa 29. 10. 2002 nezúčastní“, uložil mu poriadkovú pokutu 10 000 Sk podľa § 66 ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný   poriadok)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“).   O včas podanej sťažnosti sťažovateľa proti tomuto uzneseniu rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na svojom neverejnom zasadnutí 18. decembra 2002 (4 To 55/02) tak, že ju zamietol ako nedôvodnú podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.   Sťažovateľ   na   základe   skutočností   uvedených   vo   svojej   sťažnosti   tvrdí,   že takýmto postupom krajského súdu a najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), a to konkrétne:

„právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva – čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ktoré porušenie spočíva v tom, že Krajský súd Banská Bystrica a napokon aj Najvyšší súd SR nepostupovali pri rozhodovaní o uložení pokuty podľa ust. § 66 ods. 1 Tr. por.   zákonom   ustanoveným   postupom,   pretože   neaplikovali   pri   rozhodovaní   vo   veci procesno-právne ustanovenie § 198 ods. 1 Tr. por.,

na   právo,   aby mu   bol poskytnutý čas a možnosť   na   prípravu obhajoby a aby   sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu v zmysle ust. § 198 ods. 1 Tr. por.“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   požiadal,   aby   ústavný   súd   o jeho   sťažnosti rozhodol takto:

„Uznesením Krajského súdu Banská Bystrica o uložení pokuty 10.000,- Sk sp. zn. 3 T 14/01 zo dňa 29. 10. 2002 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 4 To 55/02 z 18. 12. 2002 boli porušené základné práva sťažovateľa – právo na domáhanie sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva – čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo obhajcu obvineného, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu – čl. 50 ods. 3 Ústavy SR

Podľa § 56 ods. 2 z. č. 38/1993 Z. z. v platnom znení zrušuje sa uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica o uložení pokuty 10.000,- Sk sp. zn. 3 T 14/01 zo dňa 29. 10. 2002 a uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 4 To 55/02 z 18. 12. 2002.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   s účinnosťou   od   1.   januára   2002 oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   upravených   buď   v ústave,   alebo v medzinárodnej   zmluve   o ľudských   právach,   ak   o ich   ochrane   nerozhoduje   iný   súd. Podmienky   konania   ústavného   súdu   o sťažnostiach,   ako   aj   ich   zákonom   predpísané náležitosti   sú   upravené   v   zákone   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   Ústavný   súd   preto   predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti predovšetkým skúmal, či nejde o zjavne neopodstatnenú sťažnosť, t. j. či fakty prípadu vôbec zakladajú možnosť porušenia základných práv označených sťažovateľom.

Pri skúmaní, či je sťažnosť sťažovateľa opodstatnená, ústavný súd bral do úvahy svoju judikatúru, ktorá vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy uvádza: „Obsahom základného práva   na   súdnu   ochranu   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k súdu,   pričom   tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť“ (II. ÚS 88/01), v dôsledku čoho: „K odopretiu súdnej ochrany preto nedochádza, ak osobe bolo umožnené domáhať   sa   zákonom   stanoveným   postupom   svojho   práva   na   prvostupňovom   súde, odvolacom súde a napokon na dovolacom súde za predpokladu, že tieto súdy vo veci riadne konali   a rozhodli“   (I.   ÚS   62/97).   Z okolností   prípadu   bolo   ústavnému   súdu   zrejmé,   že sťažovateľovi ako advokátovi obžalovaného bola súdom uložená poriadková pokuta podľa § 66 ods. 1 Trestného poriadku, v dôsledku čoho uplatnil svoje právo na súdnu ochranu (svojho   práva   majetkovej   povahy)   podľa   čl. 46   ods.   1   ústavy   podaním   sťažnosti   proti uzneseniu o jej uložení. Odvolaciemu súdu tým vznikla povinnosť o jeho sťažnosti konať a rozhodnúť.   To   sa   v danom   prípade   aj   stalo,   hoci   najvyšší   súd   sťažnosti   sťažovateľa nevyhovel.

Ústavný   súd   pre   úplnosť   uvádza,   že   základné   právo   podľa   čl.   46   ods. 1   ústavy „neznačí právo na úspech   v konaní“ (II.   ÚS   4/94).   Keďže pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy na súdnu ochranu (v súvislosti so zásahom do jeho práva majetkovej povahy) ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa zákonom ustanoveným postupom domáhal svojho práva na odvolacom súde, ktorý o jeho sťažnosti konal a aj rozhodol, a keďže neúspech v konaní pred súdom nie je dôvodom na konanie ústavného súdu, bolo potrebné jeho sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú už pri jej predbežnom prerokovaní.

Keďže   ústavný   súd   nie   je   odvolacou   alebo   dovolacou   inštanciou   v rámci všeobecného súdnictva (I. ÚS 138/93, I. ÚS 36/96), nie je ani oprávnený preskúmavať postupy a úvahy všeobecného súdu, na základe ktorých rozhodol vo veci (ako to sťažovateľ požadoval vo vzťahu k údajnému nesprávnemu výkladu § 198 ods. 1 Trestného poriadku krajským súdom). Tento postup krajského súdu preskúmal najvyšší súd v odvolacom konaní [§ 147 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku]. V konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je ale oprávnený skúmať, či v konaní pred súdmi nedošlo k porušeniu niektorého zo základných práv alebo slobôd sťažovateľa upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ochrane ľudských práv, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto zobral do úvahy, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj porušenie základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ktorého sa mali dopustiť označené súdy v konaní a rozhodovaní o poriadkovej pokute.

Ústavný súd už judikoval, že základné právo podľa čl. 50 ods. 3 ústavy je „právom obvineného   v trestnom   konaní“   (I.   ÚS   22/94),   ktorý   je   tiež   oprávnený   namietať   jeho porušenie pred ústavným súdom. V konaní pred krajským súdom, ako aj pred najvyšším súdom   o poriadkovej   pokute   sťažovateľ   nemal   postavenie   obvineného (§   12   ods.   8   a 9 Trestného poriadku), a preto nebolo dôvodné   namietať pred ústavným súdom porušenie jeho základného práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy. Namietať porušenie tohto práva v konaní sp.   zn.   3   T   14/01   bol   oprávnený   obžalovaný   Š.   K.,   ktorému   je   sťažovateľ   právnym zástupcom.   Tento   sa   však   so   sťažnosťou   namietajúcou   jeho   porušenie   na   ústavný   súd neobrátil.

Pretože z uvedených dôvodov ústavný súd nemohol sťažnosť sťažovateľa považovať za dôvodnú, bolo ju potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť už pri jej predbežnom prerokovaní.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. februára 2003