znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 30/02-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   októbra   2002 v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Alexandra Bröstla a Jána Klučku v konaní o sťažnosti Ing. M. M., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. R. Ž., K., vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 13/98 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. M. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 13/98 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 11 C 13/98 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. M. M. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 15 000,-- Sk   (slovom:   pätnásťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. marca 2002 doručená sťažnosť Ing. M. M. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. R. Ž., K., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. na konanie súdu v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 13/98 o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru okamžitým zrušením. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti argumentoval tým, že: „Pred cca   4   rokmi   som   na   Okresnom   súde   Košice   II   podal   žalobu   o určenie   neplatnosti rozviazania pracovného pomeru okamžitým zrušením proti žalovanej S. t., štúdiu K. Súd v mojej veci po mojich písomných intervenciách nakoniec po dvoch rokoch od podania žaloby rozhodol (ako zaujatý súd, čo som sa dozvedel až v roku 2000) tak, že moju žalobu opäť zamietol rozsudkom zo dňa 9. 2. 2000 č. k. 11 C 13/98, po zrušení prvého rozsudku uznesením KS v KE z 27. 5. 1999.

Proti   rozsudku   som   podal   odvolanie   a Krajský   súd   v Košiciach   znovu   svojim uznesením z 22. 6. 2000 č. k. 16 C 148/00-98 nezákonný rozsudok OS Košice II zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie OS Košice II.

Pretože po doručení rozsudku KS v Košiciach od septembra r. 2000 sa v mojej veci nekonalo podal som sťažnosť predsedovi OS Košice II na prieťahy v konaní 11 C 13/98, ktorý   nezistil   v mojej   veci   žiadne   prieťahy   v konaní   a po   podaní   sťažnosti   mi   súčasne OS KE II   doručil   uznesenie   KS   v Košiciach   z 30.   11.   2000,   z ktorého   som   sa   dozvedel o zaujatej proti mne sudkyni aj keď jej tvrdenie o mojom údajnom hrubom a urážlivom postoji nebolo odvolacím súdom takto nepekne hodnotené.

Keďže od 11. 1. 2001 (došlo uznesenie KS KE OS KE II) do teraz som od súdu okrem odpovedi predsedu súdu na moju sťažnosť, ktorá nebola vraj dôvodná, nič nedostal a preto sa domnievam, že OS Košice II porušuje moje ústavné právo zaručené mi čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a medzinárodnou zmluvou, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ĽPaZS, lebo je nečinný už 1 rok a bol nečinný po podaní žaloby viac ako ½ rok, čomu sa predseda OS Košice II vo svojej odpovedi vyhol, tvrdím, že OS KE II porušuje moje základné právo na to aby moja vec bola ním prejednaná bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote platnej v každom právnom štáte....

Vychádzajúc z uvedeného, poukazujúc na pracovnoprávnu moju vec nerozhodnutú právoplatne súdom ani za 4 roky, na nečinnosť OS KE II a na porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ĽPaZS navrhujem aby súd prijal toto: uznesenie Návrh Ing. M. M. sa prijíma na ďalšie konanie, a po vyžiadaní si zbytočne na súde ležiaceho spisu sp. zn. 11 C 13/98 navrhujem vydať toto: rozhodnutie

Základné právo Ing. M. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené mu   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a na   prejednanie   jeho   veci   v rozumnej a primeranej   lehote   zaručené   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ĽPaZS   v konaní   pred   Okresným súdom Košice II č. k. 11 C 13/00 (správne malo byť uvedené: 11 C 13/98) porušené bolo. Prikazuje Okresnému súdu Košice II v uvedenej veci konať. Zakazuje Okresnému súdu Košice II pokračovať v porušovaní uvedeného základného práva. Priznáva Ing. M. M. finančné zadosťučinenie v sume 200.000,-Sk, ktoré je Slovenská republika v zast. OS Košice II povinná zaplatiť navrhovateľovi do 15 dní od doručenia rozhodnutia.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   na   svojom   neverejnom zasadnutí a po zistení, že spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1   a   §   50   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a že neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona, ju 27. marca 2002 prijal na ďalšie konanie.

Podľa § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde sa ústavný súd 2. apríla 2002 obrátil na predsedu Okresného súdu Košice II so žiadosťou o písomné vyjadrenie k prijatej sťažnosti sťažovateľa. Predseda Okresného súdu Košice II k výzve ústavného súdu v liste z 11. apríla 2002 (Spr. 424/02) uviedol: „Do 30. 1. 2001, kedy bola tunajším súdom zasielaná odpoveď sťažovateľovi na jeho sťažnosť zo dňa 24. 1. 2001, nedošlo k prieťahom v konaní, nakoľko súd vo veci plynule konal. Žaloba bola na tunajšom súde dňa 9. 1. 1998, pričom už dňa 14. 1. 1998 dala konajúca sudkyňa pokyn pre jej doručenie žalovanej strane. Rovnopis vyjadrenia žalovaného bol dňa 18. 6. 1998 zaslaný na zaujatie stanoviska žalobcovi. Dňa 3. 11.   1998   bol   vytýčený   termín   pojednávania   na   deň   25.   11.   1998,   pričom   na   tomto pojednávaní bolo vo veci aj rozhodnuté. V dôsledku odvolania žalobcu bola vec dňa 24. 2. 1999   predložená   Krajskému   súdu   v Košiciach,   ktorý   spis   spolu   s rozhodnutím   vrátil tunajšiemu súdu dňa 30. 6. 1999. Keďže rozhodnutím Krajského súdu bol prvostupňový rozsudok zrušený, konajúca sudkyňa dňa 21. 9. 1999 určila termín pojednávania na deň 20. 10. 1999. Ďalšie pojednávania sa uskutočnili v dňoch 17. 11. 1999, 19. 1. 2000 a 9. 2. 2000. V dôsledku opätovného odvolania žalobcu bol spis dňa 18. 4. 2000 predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach, ktorý ho s rozhodnutím vrátil tunajšiemu súdu dňa 28. 7. 2000 a dňa 16. 8. 2000 bolo toto rozhodnutie doručované účastníkom konania. Dňa 29. 9. 2000 vo veci konajúca sudkyňa JUDr. J. S. opätovne predložila spis Krajskému súdu v Košiciach na rozhodnutie o jej vylúčení z prejednávania uvedenej veci.

Spis bol vrátený tunajšiemu súdu dňa 10. 1. 2001 spolu s rozhodnutím o vylúčení JUDr. S. z prejednávania a rozhodovania v predmetnej veci. Na základe uvedeného bol spis podľa ust. § 2 ods. 4 Spravovacieho poriadku a v súlade s Rozvrhom práce tunajšieho súdu pre rok 2001 presunutý dňa 11. 1. 2001 do súdneho oddelenia JUDr. R. L.

Dňa 31. 12. 2001 JUDr. R. L. prestal vykonávať funkciu sudcu na tunajšom súde, preto predmetná veci bola podľa § 2 ods. 2 Spravovacieho poriadku presunutá dňa 8. 1. 2002 do súdneho oddelenia Mgr. D. F., v súdnom oddelení ktorej je k 28. 2. 2002 551 nevybavených vecí, z toho 54 vecí starších ako dva roky.“

Keďže   sťažovateľ   požadoval   aj   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 200 000 Sk, ústavný súd ho 15.   mája 2002 vyzval (s odkazom   na § 50 ods.   3 zákona o ústavnom   súde),   aby   uviedol,   z akých   dôvodov   sa   ho   domáha.   Vo   svojej   odpovedi z 24. mája 2002 sťažovateľ uviedol:

„1. Hlavným mojim dôvodom, pre ktorý som si uplatnil na Vašom súde okrem iného aj   primerané   zadosťučinenie   je   celková   dĺžka   súdneho   konania.   Konanie   podľa   môjho názoru sa vlečie neprimerane dlho a taktiež predmet súdneho konania, ktorým je neplatnosť rozviazania pracovného pomeru okamžitým zrušením. Ja som sa totiž v r. 1998 nádejal, že ak sa svojim návrhom obrátim na súd v pracovnoprávnej veci tak súd o mojom návrhu rozhodne   s konečnou   platnosťou   v rozumnej   povahe   predmetu   sporu   v zodpovedajúcej lehote najneskôr do jedného roka.

Ak môj zákonný súd a sudca ani v behu už piateho roka trvajúceho sporu o mojom návrhu   nerozhodol   s konečnou   platnosťou,   tak   moja   mienka   o súdnictve   nie   je   veľmi priaznivá. Domnievam sa preto, že za to je zodpovedný štát a v premene na drobné štátny orgán, ktorému je zverené štátom o mojom návrhu konať bez prieťahov, čo najrýchlejšie, aby   moje   oprávnené   záujmy   boli   dôsledne   chránené   rozhodnutím   povahe   sporu zodpovedajúcom čase. Myslím si pritom, že pracovnoprávny spor je sporom v ktorom by súd mal   konať oveľa zodpovednejšie   ako sa to   dialo v mojom   prípade.   Ak   som   sa   ani v piatom   roku   od   podania   návrhu   nedozvedel   to   či   môj   pracovný   pomer   u môjho zamestnávateľa trvá, alebo skončil tak ďakujem pekne za taký súd, aj keby bol akokoľvek spravodlivý.

2. Ďalším dôvodom je nečinnosťou súdu už piaty rok trvajúce moje zlé psychické rozpoloženie   prameniace   z právnej   neistoty,   ktorá   neistota   mi   spôsobuje   v rodine   aj v spoločnosti   nepríjemné   životné   situácie,   pretože   bývalí   kolegovia,   ktorí   sú   súčasne bývalými kolegami mojej manželky, s ktorou som u žalovanej STV štúdio Košice pracoval takmer celý produktívny život a kde manželka pracovala až do odchodu do starobného dôchodku, mi kladú otázky súvisiace s mojím súdnym sporom napriek tomu, že sú si vedomí zámerného postupu vtedajšieho riaditeľa voči mne. V STV som odpracoval 28 aktívnych rokov a ako 51 ročný som musel zmeniť od základov svoju profesiu, čo je tiež nemalou psychickou záťažou.

3. Dlhotrvajúci súdny spor oslabuje aj moju dôkaznú povinnosť, keďže už niektoré svedkyne   medzičasom   zomreli   a podľa   všetkého   a súčasného   postupu   súdu   ďalší pravdepodobne vymrú, ak sa tempo v postupe súdu zachová.

4.   Je   pre   mňa   nepochopiteľné,   že   súd   ani   potom   ako   mi   bolo   doručené   Vaše uznesenie z 27. 3. 2002 nepokračuje v 1 a ½ roka už v poslednom štádiu spočívajúcom spore na súde.

Domnievam sa, že je to už aj voči Ústavnému súdu Slovenskej republiky nepekné a také ignoranstvo musí byť sankcionované.“

Keďže   obaja   účastníci   konania   súhlasili   s upustením   od   ústneho   pojednávania, ústavný   súd   podľa   §   30   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   konal   a rozhodol   bez   jeho nariadenia.

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní Okresného   súdu   Košice   II vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   13/98   o neplatnosť   rozviazania pracovného pomeru okamžitým zrušením.

Ústavný súd v prípadoch podaní namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru zohľadňuje svoju stabilnú judikatúru, v súlade s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom   a cieľom   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom „tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným súdnym rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci   koná“   (II. ÚS 26/95).   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného   súdu   možno   preto   za   konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu účastníka konania považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (I.   ÚS   70/98,   II.   ÚS   74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

S použitím   uvedených   kritérií   ústavný   súd   preskúmal   doterajšie   konanie   pred Okresným   súdom   Košice   II   vedené   pod   sp.   zn.   11   C   13/98   a dospel   k nasledovným záverom:

1.   V konaní   pred   Okresným   súdom   Košice   II   sp.   zn.   11   C   13/98   ide   o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru okamžitým zrušením podľa § 53 ods. 1 písm. b) a ods. 2 Zákonníka práce. Hoci ide o mimoriadny spôsob skončenia pracovného pomeru, pracovnoprávne   spory   (vrátane   tých,   ktoré   sa   týkajú   zániku   pracovných   pomerov rozhodnutím   zamestnávateľa)   tvoria   bežnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti   súdov   a pri plynulom   postupe   konajúceho   sudcu   nepredstavujú   významnejší   faktor   ovplyvňujúci celkovú   dĺžku   súdneho   konania.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   ani   nehodnotil pracovnoprávny spor vedený na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 11 C 13/98 ako vec, ktorá by pre svoju právnu alebo faktickú zložitosť významnejšie ovplyvňovala doterajšiu dobu súdneho konania. Uvedené potvrdzuje aj skutočnosť, že Okresný súd Košice II od začatia   konania   9.   januára   1998   o danej   veci   už   rozhodol   svojimi   rozsudkami z 25. novembra   1998   a 9.   februára   2000,   pričom   predmetom   odvolaní   sťažovateľa   bol procesný   postup   Okresného   súdu   Košice   II   pri   dokazovaní   skutočností   potrebných   pre rozhodnutie.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka konania pred Okresným súdom Košice II, toto bolo po doterajšiu dobu aktívne a súčinnostné. Zohľadňujúc doterajšiu dobu konania pred súdnymi orgánmi v jeho veci (Okresným súdom Košice II a Krajským súdom v Košiciach) ústavný súd zobral do úvahy, že účastník konania sa odvolal ako proti prvému rozsudku   Okresného   súdu   Košice   II   vo   svojej   veci   z 25.   novembra   1998   (odvolanie z 19. januára   1999),   tak   aj   proti   jeho   opätovnému   rozsudku   prijatému   po   zrušení   tohto rozhodnutia   Krajským   súdom   Košice   z 9.   februára 2000   (odvolanie   z 28.   marca   2000), pričom   prieťahy   v konaniach   pred   Krajským   súdom   v Košiciach   (sp. zn. 13   Co   80/99, resp. 16 Co 148/00) nenamietal. Ústavný súd zistil, že počas 7 mesiacov (od 24. februára 1999 do 30. júna 1999 a od 18. apríla 2000 do 28. júla 2000) bol súdny spis Okresného súdu Košice II vo veci vedenej pod sp. zn. 11 C 13/98 na základe odvolania sťažovateľa na Krajskom súde v Košiciach ako na súde odvolacom.

3. Tretím kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval, či nedošlo k zbytočným prieťahom v súdnom konaní sp. zn. 11 C 13/98, bol postup samotného Okresného súdu Košice   II.   Ústavný   súd   zistil,   že   postup   Okresného   súdu   Košice   II   v zásade   smeroval k odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľa   vo   veci,   v ktorej   požiadal   o   súdnu   ochranu, o čom svedčia jeho rozsudky z 25. novembra 1998 a 9. februára 2000. V období od januára 1998,   keď   sa   na   základe   návrhu   sťažovateľa   začalo   konanie   pred   Okresným   súdom Košice II,   do   apríla   2000,   keď   sťažovateľ   podal   odvolanie   proti   druhému   rozsudku Okresného   súdu   Košice   II   z 9.   februára   2000,   ústavný   súd   nezistil   zbytočné   prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 13/98. Ústavný súd nezistil zbytočné prieťahy v tomto súdnom konaní ani v priebehu roku 2000, keďže vec sťažovateľa bola na Krajskom súde v Košiciach, a to od 18. apríla do 28. júla 2000 v dôsledku jeho odvolania proti rozsudku z 9. februára 2000 a od 29. septembra 2000 do 10. januára 2001 na rozhodnutie o vylúčení konajúcej sudkyne pre jej zaujatosť podľa § 16 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Zbytočné   prieťahy   v konaní   však   ústavný   súd   zistil   v období   od   10. januára   2001   do 23. septembra 2002, pretože od 10. januára 2001 (a po tom, čo Krajský súd v Košiciach svojím   uznesením   sp.   zn.   16   Nc   40/00   vylúčil   konajúcu   sudkyňu   z prejednania a rozhodovania   vo   veci   sp.   zn.   11   C   13/98)   bola   vec   sťažovateľa   postupne   presunutá z jedného súdneho oddelenia do iného súdneho oddelenia (8. januára 2002) Okresného súdu Košice II, pričom z vyžiadanej informácie o stave konania od Okresného súdu Košice II (Spr 424/02 zo 14. októbra 2002) ústavný súd zistil, že pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 23. septembra 2002 a bolo následne odročené na 7. októbra 2002, resp. 11. novembra 2002.

V období od 10. januára 2001 do 8. januára 2002 nebol urobený ani jeden procesný úkon v konaní, hoci ústavný súd nezistil existenciu žiadnej zákonnej prekážky ďalšieho postupu v konaní Okresného súdu Košice II vo veci sp. zn. 11 C 13/98, a keďže nečinnosť súdu bez existencie zákonnej prekážky jeho postupu ústavný súd posudzuje ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní (II. ÚS 3/00), uvedené obdobie ústavný súd posúdil ako zbytočné prieťahy   v konaní   Okresného   súdu   Košice   II   sp.   zn.   11   C   13/98   v rozsahu   a intenzite porušujúcej základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Znaky zbytočných prieťahov v konaní vykazuje postup Okresného súdu Košice II aj v období od 9. januára 2002 do 23. septembra 2002, t. j. v období deviatich mesiacov, keď bola vec presunutá do ďalšieho súdneho oddelenia, pretože v tomto období sa síce začalo vo veci konať, ale bolo nariadené a uskutočnilo sa len jedno pojednávanie vo veci samej. Podľa názoru   ústavného   súdu   skutočnosti   uvedené   predsedom   Okresného   súdu   Košice   II   na zdôvodnenie   tohto   stavu   (vysoký   počet   nevybavených   vecí)   nemôžu   ísť   na   ťarchu sťažovateľa, účastníka súdneho konania pred Okresným súdom Košice II.

III.

1. Vzhľadom na to, že nečinnosťou Okresného súdu Košice II došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, v súlade s § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde mu prikázal, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov.

2. Keďže ústavný súd rozhodol, že postupom Okresného súdu Košice II v konaní sp. zn. 11 C 13/98 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a čl. 6 ods.   1 dohovoru,   zaoberal sa aj jeho žiadosťou   o priznanie primeraného finančného   zadosťučinenia   podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy.   Uvedené   ustanovenie   uvádza: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ   požadoval   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   200 000 Sk, ktorého   výšku   o.   i.   zdôvodnil   „zlým   psychickým   rozpoložením   prameniacim   z právnej neistoty, ktorá neistota mi spôsobuje v rodine aj spoločnosti nepríjemné životné situácie“.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal Okresnému súdu Košice II, aby v napadnutom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, je toho názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci.   V dôsledku   toho (a   aj vzhľadom   na dobu   nečinnosti) považoval   preto   za   potrebné   rozhodnúť   aj   o náhrade   nemajetkovej   ujmy,   ktorá sťažovateľovi   v dôsledku   toho   vznikla,   a to   priznaním   primeraného   finančného zadosťučinenia. Vzhľadom na celkovú dobu konania Okresného súdu Košice II poznačenú zbytočnými prieťahmi (nečinnosťou) vo veci vedenej pod sp. zn. 11 C 13/98 a berúc tiež do úvahy   skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   o predĺženie   tejto   doby   výrazne   nepričinil, a zohľadňujúc   tiež   konkrétne   okolnosti   prípadu   rozhodol,   že   sumu   15 000   Sk   možno považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2002