znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 3/2016-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2016 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnostiHORVÁT klimatizácia a vetranie, s. r. o., Bánovská cesta 11, Žilina, zastúpenej advokátomJUDr. Jozefom Madejom, Vysoká 20, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojichzákladných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a čl. 11 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, akoaj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdprípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/3 GPt 325/13/1000-17z 3. marca 2015, prípisom Krajskej prokuratúry v Žiline č. k. 3 KPt 293/13/5500-14z 15. decembra 2014, uznesením Okresnej prokuratúry Žilina č. k. 3 Pv 1119/11/5511-53zo 16. októbra 2014 a uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboruŽilina ČVS: ORP-1364/3-OEK-ZA-2011 z 28. augusta 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti HORVÁT klimatizácia a vetranie, s. r. o.,o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2015osobne doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti HORVÁT klimatizácia a vetranie, s. r. o.,Bánovská cesta 11, Žilina (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. JozefomMadejom, Vysoká 20, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľačl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a čl. 11 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len„listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalejlen „generálna prokuratúra“) č. k. IV/3 GPt 325/13/1000-17 z 3. marca 2015 (ďalej aj„napadnutý prípis generálnej prokuratúry“), prípisom Krajskej prokuratúry v Žiline (ďalejlen „krajská prokuratúra“) č. k. 3 KPt 293/13/5500-14 z 15. decembra 2014 (ďalej aj„napadnutý prípis krajskej prokuratúry“), uznesením Okresnej prokuratúry Žilina (ďalej len„okresná prokuratúra“) č. k. 3 Pv 1119/11/5511-53 zo 16. októbra 2014 (ďalej aj„napadnutéuznesenieokresnejprokuratúry“)auznesenímvyšetrovateľaOkresného riaditeľstva Policajného zboru Žilina (ďalej len „okresné riaditeľstvo“)ČVS: ORP-1364/3-OEK-ZA-2011 z 28. augusta 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenieokresného riaditeľstva“).

Zo sťažnosti a z pripojených príloh okrem iného vyplýva, že generálna prokuratúrakvalifikovala návrh sťažovateľky z 21. januára 2015 v napadnutom prípise ako opakovanýpodnet v súlade s § 34 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“), a nie ako urgenciu na vybavenie jej návrhuna postup podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku z 24. novembra 2014 (ďalej len „návrhz 11. novembra 2014“). Sťažovateľka tvrdí, že jej návrh z 11. novembra 2014 nebolvybavený, resp. bol vybavený nezákonným spôsobom. Výklad § 364 ods. 1 písm. c)Trestného poriadku použitý v napadnutom prípise generálnou prokuratúrou bol podľa jejnázoru nesprávny a príliš formalistický. Za nesprávny považuje sťažovateľka aj postupgenerálnej prokuratúry, ktorým malo podľa jej názoru dôjsť k porušeniu § 34 ods. 2 zákonao prokuratúre tým, že jej podanie z 21. januára 2015 ako opakovaný podnet vybavilaprokurátorka generálnej prokuratúry, ktorá zároveň vybavila aj jej predchádzajúce podaniez 11. novembra 2014 prípisom č. k. IV/3 GPt 325/13/1000-11 z 24. novembra 2014.Sťažovateľka namieta, že„o veci mal rozhodnúť nadriadený prokurátor... Je pravda, že o podnete rozhodol Generálny prokurátor SR, avšak v zastúpení prokurátorky generálnej prokuratúry Je možné, že z formálneho hľadiska rozhodol generálny prokurátor ako nadriadený prokurátor, avšak z materiálneho hľadiska treba uvedený postup chápať ako hrubé obchádzanie zákona.“.

K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základného právapodnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy generálnou prokuratúrou sťažovateľka uvádza, že došlok zmareniu možnosti„ochrany... vlastníckeho práva prostredníctvom adhézneho konania... generálny prokurátor... zmaril úlohu štátu chrániť podnikateľské prostredie pred trestnou činnosťou osôb pôsobiacich v podnikateľskom prostredí... V danom prípade orgány činné v trestnom konaní správne vyhodnotili, že sa stal skutok zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 Trestného zákona, avšak doposiaľ nedokázali zistiť rozsah škody, a preto trestné stíhanie zastavili. Takýto postup orgánov činných v trestnom konaní možno považovať za absolútne neprijateľný a charakterizovať ho ako odopretie spravodlivosti vo vzťahu k poškodenému.“.

Sťažovateľka argumentuje, že„prišla o majetok a podnikanie... bolo existenčne ohrozené, a to preto, že spoločnosť úmyselne plnila iným svojim veriteľom... a orgány činné v trestnom konaní takýto postup štatutára spoločnosti, vyhodnotili ako správny, spravodlivý, trestnoprávne súladný iba preto, že štatutár spoločnosti stratil kompletné účtovníctvo spoločnosti. Zákonodarca pritom ustanovil takéto konanie za trestný čin poškodzovania veriteľa v § 240 Trestného zákona... Považujem za jasné a nepochybné, že takýto postup orgánov činných v trestnom konaní je v demokratickom a právnom štáte neprijateľný, čo konštatoval aj ústavný súd ČR (napr. nález... z 13. marca 2013, sp. zn. IV. ÚS 1241/12)... uznesenie o zastavení trestného stíhania bolo vydané iba pár dní... po tom, ako znalkyňa podala vo veci znalecký posudok... Z uvedeného vyplýva, že vyšetrovateľ s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou, nemohol rozhodnúť odborne, hodnotiac aj znalecký posudok, ktorý bol pre rozhodnutie veci kľúčový.“.

Podľa názoru sťažovateľky orgány činné v trestnom konaní nezákonne zastavilitrestné konanie, keďže neboli preukázané skutočnosti, že„... spoločnosť

, nebola v úpadku, stave platobnej neschopnosti alebo predĺžení, keď plnila iným veriteľom namiesto pomerného plnenia aj v prospech spoločnosti HORVÁT klimatizácia a vetranie, s. r. o., ani že by spoločnosti HORVÁT klimatizácia a vetranie, s. r. o. nebola spôsobená žiadna škoda alebo škoda nepatrná“.

Naopak, z listinných dôkazov, ktoré sa vo vyšetrovacom spise nenachádzajú,vyplýva, že obchodná spoločnosť« bola celkom jasne a nepochybne minimálne ku dňu 31. 12. 2010 nielen v predĺžení, ale aj platobne neschopná. Vo vzťahu k uvedenému nemožno tiež opomenúť aj konštatovanie znalkyne

v jej znaleckom posudku... kde uvádza: „Spoločnosť v roku 2009 a 2010 bola v úpadku z titulu predĺženia, lebo hodnota záväzkov presahovala hodnotu majetku.“ Je pravda, že presný rozsah škody... nie je možné toho času presne určiť, a to aj z dôvodu, že doposiaľ nebolo skončené konkurzné konanie spoločnosti To však neznamená, že škoda skutkom nebola spôsobená. Taktiež z doposiaľ vykonaného vyšetrovania je celkom zrejme možné vylúčiť, že by spoločnosti HORVÁT klimatizácia a vetranie, s. r. o. konaním štatutára vznikla iba škoda nepatrná.».

Podľa sťažovateľky je zrejmé, že konateľ obchodnej spoločnosti,„použil majetok... na splatenie dlhov spoločnosti EKOSTAV SLOVAKIA... voči veriteľovi.. pričom vedel, že týmto úkonom znemožní uspokojenie splatnej pohľadávky veriteľa HORVÁT klimatizácia a vetranie... Vzhľadom na uvedené... nie je možné konštatovať, že by nebol spáchaný trestný čin, naopak iba jeho rozsah sa doposiaľ nepodarilo dostatočne objasniť, čo však je pochybením v postupe orgánov činných v trestnom konaní a vôbec to nie je dôvod na zastavenie trestného stíhania. V rozpore s uvedeným vyšetrovateľ OR PZ Žilina zastavil vo veci trestné stíhanie, pričom rozhodnutie bolo nadriadenými orgánmi aj napriek uvedenému potvrdené ako zákonné. Vzhľadom na uvedené mám za to, že napadnutým rozhodnutím a súvisiacimi rozhodnutiami došlo k porušeniu môjho práva na spravodlivé konanie a súdnu a inú právnu ochranu...“.

Podľa sťažovateľky sa so skutočnosťami, pre ktoré nebolo možné trestné stíhaniezastaviť, nevysporiadala generálna prokuratúra a ani prokurátor krajskej prokuratúrya prokurátor okresnej prokuratúry, ktorí uviedli, že„doterajšie závery vyšetrovania nedokážu vytvoriť podklad pre takýto alebo iný záver. Teda je nepochybné, že existuje viacero alternatív, a teda v zmysle uvedenej judikatúry má byť podaná obžaloba na súd. Keďže skutok konateľa spoločnosti, nie je jednoznačne objasnený, potom je vylúčený postup podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, pretože nemožno vylúčiť možnosť, že skutok je trestným činom.“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti je sťažovateľka toho názoru, že orgány činné v trestnom konaní, predovšetkým generálna prokuratúra, odmietli vo veci konať, „hoci boli k tomu povinné, svoje rozhodnutia nedostatočne odôvodnili, keď sa nevysporiadali so všetkými namietanými skutočnosťami, čím založili nepreskúmateľnosť svojich rozhodnutí a vec právne nesprávne posúdili...“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. Ústavy SR a čl. 36 a nasl. Listiny základných ľudských práv a slobôd rozhodnutím Generálneho prokurátora SR č. IV/3 GPt 325/13/1000-17 z 3. marca 2015... a súvisiacimi rozhodnutiami prokurátora Krajskej prokuratúry Žilina č. 3 KPt 293/13/5500-14 z 15. decembra 2014 a prokurátora Okresnej prokuratúry Žilina č. 3 PV/1119/11/5511-53 z 16. októbra 2014 a vyšetrovateľa OR PZ Žilina, odbor kriminálnej polície, 3. odd. vyšetrovania ČVS: ORP-1364/3-OEK-ZA-2011 z 28. augusta 2014 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných sloboda čl. 36 Listiny základných ľudských práv a slobôd rozhodnutím Generálneho prokurátora SR č. IV/3 GPt 325/13/1000-17 z 3. marca 2015,... a súvisiacimi rozhodnutiami prokurátora Krajskej prokuratúry Žilina č. 3 KPt 293/13/5500-14 z 15. decembra 2014, prokurátora Okresnej prokuratúry Žilina č. 3PV/1119/11/5511-53 z 16. októbra 2014 a vyšetrovateľa OR PZ Žilina, odbor kriminálnej polície, 3. odd. vyšetrovania ČVS: ORP-1364/3-OEK-ZA-2011 z 28. augusta 2014 porušené bolo.

3. Základné právo sťažovateľa vlastnícke právo podľa čl. 20 Ústavy SR, čl. 11 Listiny základných ľudských práv a slobôd rozhodnutím Generálneho prokurátora SR č. IV/3 GPt 325/13/1000-17z 3. marca 2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10. marca 2015 a súvisiacimi rozhodnutiami prokurátora Krajskej prokuratúry Žilina č. 3 KPt 293/13/5500-14 z 15. decembra 2014, prokurátora Okresnej prokuratúry Žilina č. 3 Pv/1119/11/5511-53 z 16. októbra 2014 a vyšetrovateľa OR PZ Žilina, odbor kriminálnej polície, 3. odd. vyšetrovania ČVS: ORP-1364/3-OEK-ZA-2011 z 28. augusta 2014 porušené bolo.

4. Základné práva sťažovateľa na podnikanie podľa čl. 35 Ústavy SR a čl. 26 Listiny základných ľudských práv a slobôd rozhodnutím Generálneho prokurátora SR č. IV/3 GPt 325/13/1000-17z 3. marca 2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10. marca 2015 a súvisiacimi rozhodnutiami prokurátora Krajskej prokuratúry Žilina č. 3 KPt 293/13/5500-14 z 15. decembra 2014, prokurátora Okresnej prokuratúry Žilina č. 3 Pv/1119/11/5511-53 z 16. októbra 2014 a vyšetrovateľa OR PZ Žilina, odbor kriminálnej polície, 3. odd. vyšetrovania ČVS: ORP-1364/3-OEK-ZA-2011 z 28. augusta 2014 porušené bolo.

5. Rozhodnutie Generálneho prokurátora SR č. IV/3 GPt325/13/1000-17 z 3. marca 2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10. marca 2015 sa zrušuje.

6. Rozhodnutie prokurátora Krajskej prokuratúry Žilina č. 3 KPt 293/13/5500-14 z 15. decembra 2014sa zrušuje.

7. Rozhodnutie prokurátora Okresnej prokuratúry Žilina č. 3 PV/U19/11/5511-53 z 16. októbra 2014 sa zrušuje.

8. Rozhodnutie vyšetrovateľa OR PZ Žilina, odbor kriminálnej polície, 3. odd. vyšetrovania ČVS: ORP-1364/3-OEK-ZA-2011 z 28. augusta 2014 sa zrušuje.

9. Vec sa vracia vyšetrovateľovi Okresného riaditeľstva Policajného zboru SR Žilina, odbor kriminálnej polície, 3. odd. vyšetrovania na ďalšie konanie a rozhodnutie.

10. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000,- eur (slovom jednostotisíc eur), ktoré je Generálna prokuratúra SR povinná vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

11. Generálna prokuratúra SR je povinná uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Jozefa Madeja, advokáta, do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Sťažovateľka navrhuje aj alternatívny petit, ktorého uplatnenie by prichádzalodo úvahy vtedy, ak by ústavný súd dospel k záveru, že generálny prokurátor Slovenskejrepubliky (ďalej len „generálny prokurátor“) o návrhu na postup podľa § 363 a nasl.Trestného poriadku dosiaľ nerozhodol. Alternatívny petit je v bodoch 1 až 4, 10 a 11totožný s petitom už citovaným a navyše jeho súčasťou je aj výrok, podľa ktorého ústavnýsúd„Generálnemu prokurátorovi SR vo veci vedenej Generálnou prokuratúrou SR pod č. IV/3 GPt 325/13/1000 prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľkyzaručených čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež čl. 11 ods. 1, čl. 26 ods. 1a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru prípisomgenerálnej prokuratúry č. k. IV/3 GPt 325/13/1000-17 z 3. marca 2015, prípisom krajskejprokuratúry č. k. 3 KPt 293/13/5500-14 z 15. decembra 2014, uznesením okresnejprokuratúry č. k. 3 Pv 1119/11/5511-53 zo 16. októbra 2014 a uznesením vyšetrovateľaokresného riaditeľstva ČVS: ORP-1364/3-OEK-ZA-2011 z 28. augusta 2014.

II.1 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým prípisom krajskej prokuratúry, napadnutým uznesením okresnej prokuratúry a napadnutým uznesením vyšetrovateľa okresného riaditeľstva

Uznesením vyšetrovateľa okresného riaditeľstva ČVS: ORP-1364/3-OEK-ZA-2011z 28. augusta 2014 bolo v súlade s § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zastavenétrestné stíhanie vedené pre zločin zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 ods. 1 a 3 Trestnéhozákona, ku ktorému malo dôjsť na tom skutkovom základe, že štatutárny zástupcaobchodnej spoločnosti, v stave platobnej neschopnosti malúmyselne uprednostniť iných veriteľov pred sťažovateľkou ako veriteľkou, ktorej akodlžník nevyplatil viaceré faktúry týkajúce sa pohľadávky v sume 387 870,47 € splatnejk 1. máju 2011, ale mal poskytnúť plnenie iným veriteľom, čo nezodpovedá zásadepomerného uspokojenia veriteľov, a tak mal zmariť uspokojenie veriteľa (sťažovateľky)k jej škode v sume 387 870,47 € z dôvodu, že tento skutok nie je trestným činom a nie jedôvod na postúpenie veci.

Proti napadnutému uzneseniu vyšetrovateľa okresného riaditeľstva podalasťažovateľka sťažnosť, ktorú okresná prokuratúra uznesením č. k. 3 Pv 1119/11/5511-53zo 16. októbra 2014 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietla.

Prípisom krajskej prokuratúry č. k. 3 KPt 293/13/5500-14 z 15. decembra 2014 bolodmietnutý ako nedôvodný podnet sťažovateľky podľa § 31 a nasl. zákona o prokuratúrez 11. novembra 2014, ktorý s prihliadnutím na jeho obsah posúdil prokurátor krajskejprokuratúry ako podnet smerujúci proti napadnutým uzneseniam vyšetrovateľa okresnéhoriaditeľstva a okresnej prokuratúry.

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy jezaložená na princípe subsidiarity. Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu jeústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba,ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejtoochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, uplatnenie kompetencia ktoréhopredchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04,I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Aplikujúc princíp subsidiarity na prerokúvanú vec sťažovateľky, ústavný súdkonštatuje, že v danom prípade nemá právomoc preskúmavať napadnuté uznesenievyšetrovateľa okresného riaditeľstva, keďže jeho preskúmanie podliehalo prieskumnejprávomoci okresnej prokuratúry na základe sťažovateľkou podanej sťažnosti. Rovnakoústavný súd nemá právomoc preskúmavať ani napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry,pretože tak bola oprávnená a aj povinná urobiť krajská prokuratúra na základe podnetusťažovateľky podľa zákona o prokuratúre. Uvedené platí aj pre napadnutý prípis krajskejprokuratúry, pretože opakovaný podnet sťažovateľky, resp. jej podanie z 21. januára 2015,bola oprávnená a aj povinná preskúmať generálna prokuratúra na základe opakovanéhopodnetu sťažovateľky podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre.

Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd pri predbežnom prerokovanísťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatoksvojej právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, čl. 35 ods. 1 ústavy a čl. 26 ods. 1 listiny napadnutým prípisom generálnej prokuratúry

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavneneopodstatnená.V súlades konštantnoujudikatúrouústavnéhosúduo zjavneneopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaníktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiežnapr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutým prípisomgenerálnej prokuratúry boli porušené ňou označené základné práva podľa ústavy a listiny.Porušenie svojich práv odôvodňuje tým, že napadnutý prípis generálnej prokuratúry jenedostatočne odôvodnený, a tým aj nepreskúmateľný.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonomustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadochustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok.Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetoknadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

V súlade s čl. 35 ods. 1 ústavy a čl. 26 ods. 1 listiny každý má právo na slobodnúvoľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovúčinnosť.

Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základnýchslobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecnésúdy, resp. ostatné orgány verejnej moci a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založenýna princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaníochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov, resp.ostatných orgánov verejnej moci, a to tak, že orgány verejnej moci sú primárne zodpovednéza výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv. Ústavný súd pretonie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať tie ich právne názory, ktoré ichpri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,či v konaní pred orgánmi verenej moci bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkovéa právne závery zo skutkového stavu tieto orgány vyvodili. Úloha ústavného súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkovéa právne závery, ku ktorým orgány verejnej moci pri aplikácii práva dospeli, tak môžu byťpredmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).

Podľa judikatúry ústavného súdu je súčasťou základného práva na inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny aj právo dotknutej osoby požiadaťo ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry či už prostredníctvom podnetu,opakovaného podnetu, alebo ďalšieho opakovaného podnetu podľa zákona o prokuratúre,pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonomustanoveným spôsobom sa takýmto podaním zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobuvyrozumieť. Súčasťou tohto práva nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúrypodnetu (aj opakovanému a ďalšiemu opakovanému) vyhoveli (m. m. napr. I. ÚS 40/01,II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06, IV. ÚS 180/09), t. j. za porušenie základného práva na inúprávnu ochranu nemožno považovať samu osebe skutočnosť, že príslušná prokuratúravybavením podnetu (aj opakovaného a ďalšieho opakovaného) nesplní očakávaniaa predstavy dotknutej osoby (napr. I. ÚS 38/02, II. ÚS 358/06, IV. ÚS 28/06).

Pridržiavajúc sa citovanej judikatúry, ústavný súd preskúmal napadnutý prípisgenerálnej prokuratúry, v ktorom sa predovšetkým uvádza:

„Vyšetrovateľ PZ uznesením sp. zn. ČVS: ORP-1364/3-OEK-ZA-2011 zo dňa 28. 08. 2014 podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zastavil trestné stíhanie vo veci zločinu zvýhodňovania veriteľa podľa 240 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona, ku ktorému malo dôjsť na tom skutkovom základe ako je uvedené v citovanom uznesení. Proti tomuto uzneseniu oprávnené osoba podala sťažnosť, ktorú prokurátorka Okresnej prokuratúry Žilina uznesením sp. zn. 3 Pv 1119/11 zo dňa 16. 10. 2014 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietla.

Závery uznesení sp. zn. ČVS: ORP-1364/3-OEK-ZA-2011 a 3 Pv 1119/11, ktoré boli riadne doručené oprávneným osobám, som si osvojila v celom rozsahu a na tieto Vás odkazujem. Uvedené uznesenia obsahujú všetky náležitosti, ktoré vyplývajú z ustanovenia § 176 ods. 1 písm. a) a e) Trestného poriadku.

Pochybenie som nezistila ani vo vybavení predchádzajúceho podnetu prokurátorom Krajskej prokuratúry Žilina pod sp. zn. 3 KPt 293/13 zo dňa 15. 12. 2014, ktorý sa zaoberal skutočnosťami uvedenými v podnete primeraným a akceptovateľným spôsobom.

Skutok (alebo určitý skutkový dej, ktorý sa odohral) sa nestáva trestným činom len preto, že ho za trestný čin označí oznamovateľ v podanom trestnom oznámení. Oznamovateľ (poškodený) má právo na podanie trestného oznámenia a orgány činné v trestnom konaní majú následne povinnosť sa ním zaoberať a rozhodnúť o tom, avšak posúdenie, či skutok napĺňa alebo nenapĺňa znaky konkrétnej skutkovej podstata trestného činu je plne v ich kompetencii. Každý má síce zákonný nárok na to, aby sa jeho podaniami a návrhmi kompetentné orgány zaoberali a aby ich vybavili, avšak nikto nemá nárok na to, aby výsledok tohto vybavenia zodpovedal jeho predstave (primerane aj uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 287/06)...“

Sťažovateľkavovzťahuk napadnutémuprípisugenerálnejprokuratúrypredovšetkým namieta formalistický výklad § 364 ods. 1 písm. c) Trestného poriadkupoužitý generálnou prokuratúrou, ktorá podanie sťažovateľky označené ako„žiadosť o vybavenie návrhu na postup podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku“, ktorým sadomáhala zrušenianapadnutého uzneseniavyšetrovateľaokresného riaditeľstvaz 28. augusta 2014, posúdila podľa obsahu ako opakovaný podnet podľa § 34 ods. 1 zákonao prokuratúre.

Podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku generálny prokurátor zruší právoplatnérozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktorémupredchádzalo, bol porušený zákon. Porušením zákona sa rozumie podstatné pochybenie,ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci.

Podľa § 363 ods. 2 Trestného poriadku ak sa týka rozhodnutie alebo konanie uvedenév odseku 1 viacerých osôb alebo skutkov, môže generálny prokurátor zrušiť len tú časťrozhodnutia alebo konania, ktorá sa týka niektorej z týchto osôb alebo skutkov.

Podľa § 363 ods. 3 Trestného poriadku generálny prokurátor v konaní podľaodseku 1 rozhodne uznesením, proti ktorému nie je prípustný opravný prostriedok.

V súlade s § 364 ods. 1 Trestného poriadku návrh na postup podľa § 363 ods. 1 môžupodať do troch mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia

a) obvinený vo svoj prospech,

b) v prospech obvineného osoby, ktoré by mohli podať v jeho prospech odvolanie,

c) poškodený v neprospech obvineného,

d) zúčastnená osoba.

K námietke týkajúcej sa návrhu na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadkugenerálna prokuratúra v napadnutom prípise uviedla, že v preskúmavanej veci sťažovateľkanepatrila k osobám oprávneným na podanie návrhu na zrušenie právoplatného rozhodnutiav prípravnom konaní, keďže ako poškodená máex legeprávo podať takýto návrh lenv prípade vyplývajúcom z § 364 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (v neprospechobvineného), v predmetnej veci však nebolo obvinenie vznesené. Z uvedeného dôvoduposudzovala generálna prokuratúra návrh na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadkuv súlade s § 62 ods. 1 prvou vetou Trestného poriadku a podanie sťažovateľky kvalifikovalapodľa obsahu ako opakovaný podnet podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre.

Ústavný súd sa stotožňuje s právnym názorom vysloveným generálnou prokuratúrouv napadnutom prípise, pričom zdôrazňuje, že ňou použitú interpretáciu § 364 ods. 1 písm. c)Trestného poriadku nepovažuje za formalistickú, t. j. takú, prostredníctvom ktorej by mohlodôjsť k porušeniu práv označených sťažovateľkou. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazujena svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že základné právo na právnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny nemôže orgán verejnej moci v zásade porušiť,ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v príslušnomkonaní (m. m. napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00) tak, ako to bolo aj v posudzovanejveci.

Ústavný súd nemôže prisvedčiť ani námietke sťažovateľky, podľa ktorej k porušeniuňou označených práv došlo aj tým, že podanie z 21. januára 2015 ako opakovaný podnetvybavila prokurátorka generálnej prokuratúry, ktorá zároveň vybavila predchádzajúcepodanie sťažovateľky z 11. novembra 2014. Zo zistení ústavného súdu totiž vyplýva, žeprípisom č. k. IV/3 GPt 325/13/1000-11 z 24. novembra 2014 prokurátorka generálnejprokuratúry podnet sťažovateľky z 11. novembra 2014 len postúpila z dôvodu vecneja miestnej príslušnosti na ďalšie konanie krajskej prokuratúre, ktorá podnet následnevybavila napadnutým prípisom v súlade so zákonom o prokuratúre. Z uvedených dôvodovnapadnutým prípisom, ktorým opakovaný podnet sťažovateľky vybavila prokurátorkagenerálnej prokuratúry, k porušeniu sťažovateľkou označených práv dôjsť nemohlo.Ústavný súd navyše poznamenáva, že generálny prokurátor vykonáva osobne pôsobnosťuvedenú v § 11 a 12 a § 13 ods. 1 zákona o prokuratúre, pričom v ostatných prípadoch(aj v prípade vybavenia podnetu) môže poveriť prokurátora, aby konal v jeho mene (§ 16zákona o prokuratúre).

Sťažovateľka mala zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa s jej podanímgenerálna prokuratúra riadne zaoberala. Nemala však nárok na to, aby výsledok konaniazodpovedal jej predstave, v konkrétnostiach, aby generálna prokuratúra vyhovela„jej návrhu na postup podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku“(obdobne II. ÚS 88/99,III. ÚS 272/09).

Zákonnou a ústavnou povinnosťou generálnej prokuratúry bolo na ďalší opakovanýpodnet sťažovateľky riadne reagovať a zistiť, či namietaným postupom podriadenýchprokuratúr a vyšetrovateľa okresného riaditeľstva boli dodržané ustanovenia relevantnejprávnej normy.

Vzhľadom na skutočnosť, že generálna prokuratúra nezistila pochybenie zo stranykrajskej prokuratúry pri preskúmavaní napadnutých uznesení vyšetrovateľa okresnéhoriaditeľstva a okresnej prokuratúry, ústavný súd v ďalšom považoval, aj s prihliadnutímna sťažovateľkou vznesené námietky, za potrebné poukázať na nasledovné častinapadnutého prípisu krajskej prokuratúry:

«Za doposiaľ zisteného skutkového stavu nemožno ale napriek pretrvávajúcemu podozreniu z možného spáchania trestného činu vymedziť skutok – konkrétne konanie, ktorý by bolo možné klásť za vinu konkrétnej osobe s náležitým vymedzením všetkých znakov do úvahy pripadajúcej skutkovej podstaty a určením konkrétnej výšky možného ukrátenia pomerného uspokojenia...

Hlavnou prekážkou zmeny takéhoto stavu je absencia kompletnej účtovnej dokumentácie (možnosť relevantnej rekonštrukcie účtovníctva z iných zdrojov je podľa momentálneho poznania okolností „fungovania“ spol.... absolútne nereálna)....“

Vašu námietku, že pre vymedzenie inkriminovaného konania, resp. určenie výšky škody v trestnom konaní nie je rozhodujúce poznanie účtovníctva a môže sa aplikovať rozsah škody identicky ako by sa to udialo podľa zásad a ustanovení zákona o konkurze a vyrovnaní, z časti neakceptujem....

V trestnom práve musí byť totiž dokazovaný konkrétny skutok a všetky znaky skutkovej podstaty, pričom otázka výšky škody (ukrátenia na nezaplatenej / neuspokojenej časti pohľadávky ) u daného do úvahy pripadajúceho druhu skutkovej podstaty nie je takou predbežnou otázku, pri ktorej by orgány činné v trestnom konaní a súd mohli byť automaticky viazaní pomerom uspokojenia určeným v rámci konkurzného konania... V rámci konkurzného konania pripadá do úvahy neprihlásenie niektorých pohľadávok (napr. z dôvodu, že veriteľ nezistí, že bol konkurz na jeho dlžníka vyhlásený alebo neprihlási pohľadávky...)...

Preto pomer a výška uspokojenia, ktorý by pripadali do úvahy v čase skutku, môžu byť zásadne odlišné od výsledku konkurzného konania. Nepoznanie, či neistota nielen o celkovom stave a vzájomnom pomere záväzkov a pohľadávok, ale obzvlášť potom o jednotlivých prijatých a poskytnutých platbách, zápočtoch a plneniach po dobe splatnosti inkriminovaných pohľadávok, znemožňuje v trestnom konaní formulovať skutok spôsobom, ktorý by mohol viesť k úspešnému uznaniu viny.»

Podľa názoru ústavného súdu generálna prokuratúra v napadnutom prípise ajs prihliadnutím na napadnutý prípis krajskej prokuratúry sťažovateľke v dostatočnej miereobjasnila dôvodnosť namietaného postupu orgánov činných v trestnom konaní. Nemožnomať výhrady ani k jej argumentácii, podľa ktorej orgány činné v trestnom konaní majúpovinnosť sa zaoberať trestným oznámením, avšak vo výlučnej právomoci týchto orgánovje rozhodnúť o tom, či skutok napĺňa alebo nenapĺňa znaky konkrétnej skutkovej podstatytrestného činu a v prípade zistenia, že skutok nie je trestným činom a nie je ani dôvodna postúpenie veci, trestné stíhanie zastaviť.

Sťažovateľka ďalej namieta aj porušenie svojich základných práv na ochranumajetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a podnikať a vykonávať inúzárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a čl. 26 ods. 1 listiny z dôvodu, že generálnyprokurátor napadnutým prípisom zmaril úlohu štátu prostredníctvom adhézneho konaniachrániť vlastnícke práva a podnikateľské prostredie pred trestnou činnosťou.

Podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku poškodený, ktorý má podľa zákona protiobvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiežoprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosťnahradiť túto škodu. Podľa judikatúry všeobecných súdov, ako aj zo znenia § 46 ods. 3Trestného poriadku je jednou zo základných podmienok na vyslovenie povinnosti nahradiťškodu, aby poškodený svoj nárok uplatnil voči určitej osobe – obžalovanému(napr. II. ÚS 492/2011).

Pre vyslovenie porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1listiny, ako aj podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a čl. 26 ods. 1 listiny je podľa názoru ústavnéhosúdu nevyhnutné zistenie, že postupom orgánov verejnej moci (v konkrétnom prípadegenerálnou prokuratúrou) došlo k porušeniu procesnoprávnych záruk tvoriacich súčasťpráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ktoré sťažovateľke v konečnomdôsledku zabránili tomu, aby si mohla v trestnom konaní náhradu škody uplatniť.Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkou napadnutýmprípisom generálnej prokuratúry k takémuto záveru nedospel, nemohol dospieť ani k záveruo porušení základných práv zaručujúcich právo vlastniť majetok a vykonávať podnikateľskúa inú zárobkovú činnosť.

Navyše ústavný súd konštatuje, že napadnutým prípisom generálnej prokuratúryvo veci sťažovateľky nie je dotknuté jej právo na prípadnú náhradu škody uplatnenímnároku voči osobám, resp. obchodnej spoločnosti v občianskoprávnom konaní(IV. ÚS 131/07). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na relevantnú časťnapadnutého prípisu generálnej prokuratúry, v ktorej sa uvádza:„... nie je účelom trestného konania, aby poškodený nápravu prípadného porušenie obchodno-právneho vzťahu, ktorý mal vzniknúť neuhradením faktúr v plnej výške alebo vôbec, ktorému nezabránili nutnou dávkou opatrnosti (... vykonávanie ďalších prác bez uhradenie predchádzajúcich, neuplatnenie sankcií zo zmluvy) požadoval od orgánov činných v trestnom konaní trestno- právny postih zmluvného partnera, pričom sám poškodený vo svojom výsluchu zo dňa 10. 01. 2012 uviedol, že žalobu na vymáhanie predmetnej pohľadávky nepodal na príslušný súd... pretože nemal na súdne poplatky.“

Okrem už uvedeného z ďalších zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka si v prebiehajúcom konkurznom konaní vedenom Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 3 K 14/2012 podala prihlášku pohľadávky v sume 387 870,47 € (vo veci neuhradenej pohľadávky) proti úpadcovi (obchodnej spoločnosti ), využila teda ďalší právny prostriedok, prostredníctvom ktorého sa môže domáhať úhrady splatnej pohľadávky.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd zastáva názor, že generálnaprokuratúra ďalší opakovaný podnet sťažovateľky vybavila ústavne akceptovateľnýmspôsobom, keď ho z dôvodu nezistenia nezákonného postupu vyšetrovateľa a podriadenýchprokuratúr ako nedôvodný odložila. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní tútočasť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým prípisom generálnej prokuratúry

V súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pokiaľ ide o námietku porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým prípisomgenerálnej prokuratúry, ústavný súd ju v súlade s konštantnou judikatúrou Európskeho súdupre ľudské práva kvalifikoval ako zjavne neopodstatnenú vzhľadom na neaplikovateľnosťčl. 6 ods. 1 dohovoru na vec sťažovateľky.

Kritériom aplikovateľnosti čl. 6 ods. 1 dohovoru je materiálna povaha predmetukonania. Aplikácia uvedeného článku dohovoru prichádza do úvahy iba v prípade, že ideo konanie, v ktorom sa rozhoduje o „občianskych právach alebo záväzkoch“, prípadneo „oprávnenosti trestného obvinenia“. Nie je pritom rozhodujúce, či v okolnostiachkonkrétneho prípadu rozhoduje všeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci, a taktiež nieje rozhodujúca ani povaha zákona, ktorý upravuje predmet daného konania, rovnako tak anipovaha strán (účastníkov konania), resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide(IV. ÚS 241/07).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (rozhodnutie vo veci Krumpela Krumpelová v. Slovensko z 5. 7. 2005, bod 40) a následne aj z judikatúry ústavného súdu(napr. I. ÚS 18/06, III. ÚS 324/05, IV. ÚS 44/06) totiž vyplýva, že nárok profitovaťzo záruk čl. 6 ods. 1 dohovoru môžu poškodení v trestnom konaní, ktorí si v rámci tohtokonania uplatnili nárok na náhradu škody (občianskoprávny prvok v rámci trestnoprávnehokonania), a to voči konkrétnej osobe – obžalovanému (§ 46 ods. 3 Trestného poriadku),ktorého identita je najskôr známa vznesením obvinenia. Z tohto pohľadu sťažovateľka(ako poškodená) nemôže v trestnom konaní bez obvinenia vzneseného konkrétnej osobepožívať garancie zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru (porovnaj aj III. ÚS 450/2014).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšíminávrhmi sťažovateľky v nej uvedenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2016