znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 3/2013-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R. s. r. o., S., zastúpenej advokátom JUDr. V. K., K., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   základného   práva na vlastníctvo podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva podnikať podľa čl.   35   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 4 Obdo 31/2012 z 31. júla 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti R. s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra 2012 doručená sťažnosť spoločnosti R. s. r. o., S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a základného práva podnikať podľa čl. 35 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 31/2012 z 31. júla 2012 a ktorou žiada vydať tento nález:

„1. Základne právo spoločnosti R. s. r. o. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo vlastniť majetok podľa čl. 20 a právo podnikať podľa čl. 35 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. júla 2012, sp. zn. 4 Obdo 31/2012.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. júla 2012, sp. zn. 4 Obdo 31/2012, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť spoločnosti R. s. r. o. trovy právneho zastúpenia v sume 269,58 €..., na účet jeho právneho zástupcu JUDr. V. K. do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.“

Ako   vyplynulo   z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh,   sťažovateľ   bol   ako   žalovaný účastníkom konania vedeného pred Okresným súdom Trebišov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 2 Cb 1/2011, v ktorom sa domáhala spoločnosť S., spol. s r. o., Česká republika (ďalej   len   „žalobca“),   proti   sťažovateľovi   zaplatenia   sumy   70   000   €   s   prísl.   z   titulu nezaplatenej odmeny obchodného zástupcu podľa zmluvy uzatvorenej 29. marca 2009 a na jej základe vystavenej faktúry č. 2010006 z 1. júna 2010 splatnej 15. júna 2010 znejúcej na žalovanú sumu. Žalobca súčasne žiadal vydať predbežné opatrenie, ktorým okresný súd zakáže sťažovateľovi nakladať s finančnými prostriedkami na jeho bankovom účte do výšky 100   000   €.   Táto   suma   podľa   tvrdení   žalobcu   zodpovedá   výške   žalovanej   pohľadávky s príslušenstvom. Návrh na vydanie predbežného opatrenia odôvodnil žalobca obavou, že sťažovateľ bude vykonávať aktivity a projekty cez iné svoje spoločnosti a utlmí tak činnosť sťažovateľa, pretože sťažovateľ, jeho spoločníci, resp. členovia jeho štatutárneho orgánu majú podiely aj v iných spoločnostiach s podobným predmetom činnosti (žalobca k návrhu pripojil výpis z obchodného registra sťažovateľa a spoločnosti N., s. r. o., K.).

Okresný súd uznesením č. k. 2 Cb 1/2011-76 z 2. februára 2012 návrh na vydanie predbežného   opatrenia   zamietol.   V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol,   že   síce z pripojených výpisov z obchodného registra vyplýva zhoda v osobách spoločníkov, resp. konateľov sťažovateľa a spoločnosti N., s. r. o., to však nie je dostatočným preukázaním nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy žalobcovi. Navrhovateľ svoje tvrdenie o tom, že hrozí utlmenie činnosti sťažovateľa, nepreukázal, iba prezentoval svoju obavu, že sa tak môže stať.

Potom, ako bol okresným súdom 2. februára 2011 vydaný platobný rozkaz č. k. 2 Cb 1/2011-80, sťažovateľ proti nemu podal odpor a žalobca sa k nemu vyjadril. Žalobca následne doručil okresnému súdu návrh na vydanie predbežného opatrenia zo   6.   februára   2012,   ktorým   žiadal,   aby   okresný   súd   zakázal   sťažovateľovi   nakladať s finančnými prostriedkami na jeho bankovom účte do sumy 100 000 € do právoplatného rozhodnutia vo veci samej. Poukázal na to, že od podania žaloby sťažovateľ neuviedol žiadny relevantný argument, ktorým by spochybnil uplatnený nárok žalobcu na zaplatenie žalovanej   sumy,   naopak,   svojou   neúčasťou   na   pojednávaniach   marí   priebeh   súdneho konania.

Okresný súd uznesením č. k. 2 Cb 1/2011-279 z 24. februára 2012 návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca nepreukázal nebezpečenstvo   bezprostredne   hroziacej   ujmy,   a   to   ani   v   kontexte   jeho   argumentácie o správaní   sa   sťažovateľa   v   súdnom   konaní   či   o   dlhoch   na   poistnom,   resp.   daniach so sťažovateľom prepojených subjektov.

Žalobca proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie.Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 4 Cob 38/2012-296   z   3.   apríla   2012   uznesenie   okresného   súdu   zmenil   tak,   že   zakázal   sťažovateľovi nakladať s finančnými prostriedkami do výšky 70 000 € na označenom bankovom účte až do rozhodnutia vo veci samej a potvrdil uznesenie okresného súdu, pokiaľ ide o zamietnutie návrhu na vydanie predbežného opatrenia na zákaz nakladania sťažovateľovi s finančnými prostriedkami na jeho účte vo výške 30 000 €. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že krajský   súd   vzal   do   úvahy   správanie   sťažovateľa   pred   začatím   konania   i   počas   neho, zaoberal sa dôvodmi odročenia jednotlivých pojednávaní na strane sťažovateľa a dospel k záveru,   že   je   dostatočne   preukázaná   potreba   dočasnej   úpravy   pomerov   účastníkov z dôvodu obavy o budúci výkon rozhodnutia. Žalobca dostatočne osvedčil pravdepodobnosť uplatneného nároku listinnými dôkazmi. Postup sťažovateľa v konaní označil krajský súd za taký, ktorý vyvoláva obavu, že budúci výkon rozhodnutia môže byť zmarený, majetková situácia   sťažovateľa   sa   môže   zmeniť,   keďže   majetok   obchodnej   spoločnosti   sa   môže za dlhšie obdobie trvania súdneho konania výrazne znížiť. Sťažovateľ svojou nečinnosťou v konaní ohrozuje budúci výkon rozhodnutia, ten môže byť vydaním predbežného opatrenia v nariadenom rozsahu zabezpečený.

Uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 17. apríla 2012.Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   dovolanie.   Jeho   prípustnosť   odôvodnil podľa § 237 písm. d) a f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), teda preto, že v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo a sťažovateľovi bola odňatá možnosť konať pred súdom.   Sťažovateľ   poukázal   na   to,   že   oba   návrhy   žalobcu   na   vydanie   predbežného opatrenia mali nielen rovnaký petit, ale aj dôvody. K odňatiu možnosti konať pred súdom sťažovateľovi došlo tým, že o dôvodoch nariadenia predbežného opatrenia sa dozvedel až z doručeného   zmeňujúceho   rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   nemal   možnosť   sa   k   nemu vyjadriť,   podať   proti   nemu   odvolanie   a navyše,   toto   rozhodnutie   je   nedostatočne odôvodnené.   Predbežné   opatrenie   bolo   vydané   bez   splnenia   zákonných   podmienok vyžadovaných   pre   takéto   rozhodnutie   –   prípadný   výkon   rozhodnutia   žalobcu   nie   je ohrozený, nebolo preukázané, že by sťažovateľ zmenšoval svoj majetok alebo mal takýto úmysel, či sa chcel vyhnúť plneniu. Naopak, sťažovateľ vlastní viaceré nehnuteľnosti a aj preto mu nebol dôvod zakázať nakladať s likvidnými finančnými prostriedkami.

O   podanom   dovolaní   sťažovateľa   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 4 Obdo 31/2012 z 31. júla 2012 tak, že dovolanie odmietol ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP.

Sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a základného práva podnikať podľa čl. 35 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 31/2012 z 31. júla 2012 odôvodnil sťažovateľ tým, že toto rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, arbitrárne, vnútorne nekonzistentné, nepresvedčivé   a svojvoľné.   Najvyšší   súd   sa   dostatočne nezaoberal dôvodmi   uvedenými v dovolaní   sťažovateľa.   Vydaním   predbežného   opatrenia   bola   porušená   zásada proporcionality.   Tento   aspekt   veci   treba   osobitne   starostlivo   skúmať,   ak   nariadením predbežného opatrenia dochádza k zásahu do práva na majetok, a v takýchto prípadoch je potrebné rešpektovať aj právo podnikať.   Sťažovateľ sa   nestotožňuje s tým,   že vydaniu rozhodnutia odvolacieho súdu nebránila prekážka rozhodnutej veci, pretože iba uvedenie ďalších   dôvodov   vydania   predbežného   opatrenia   odvolacím   súdom   neznamená   zmenu skutkových   okolností.   Odvolací   súd   zmenil   rozhodnutie   okresného   súdu   a   nariadil predbežné   opatrenie   bez   toho,   aby   boli   splnené   podmienky   na   vydanie   predbežného opatrenia. Sťažovateľ poukazuje aj na to, že predbežné opatrenie nie je prostriedkom na zabezpečenie   rozhodnutia   vo   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Navyše,   sťažovateľ   sa v konaní vždy   riadne ospravedlnil, išlo o objektívne dôvody,   a   preto   nebolo na mieste „sankcionovať“   ho   vydaním   predbežného   opatrenia.   Navyše,   aj   samotný   nárok   žalobcu uplatnený v konaní je vykonštruovaný. K porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   došlo   teda   tým,   že   predbežné   opatrenie   bolo   nariadené   v   rozpore   s   právnou úpravou a skutkovým stavom veci, najmä bez osvedčenia dočasnej potreby úpravy pomerov účastníkov; k porušeniu základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy tým, že došlo k zákazu   nakladania s   finančným   majetkom   sťažovateľa   v   značnom   rozsahu   bez   opory v právnych predpisoch, navyše v situácii, keď vlastní aj viacero lukratívnych nehnuteľností (napr.   hotel   Tokaj   nadobudnutý   za   kúpnu   cenu   17   100   000   Sk;   prevádzkové   budovy, výrobné dielne, sklady a k nim patriace pozemky), a k porušeniu jeho základného práva podnikať podľa čl. 35 ústavy tým, že vydanie predbežného opatrenia znamená výrazné obmedzenie   riadneho   a   efektívneho   vykonávania   podnikateľskej   činnosti   sťažovateľa. Sťažovateľ ďalej poukázal aj na to, že najvyšší súd nevzal do úvahy, že v konaní mu bolo znemožnené vyjadriť sa   k dôvodom   nariadenia predbežného   opatrenia, odvolať sa   proti nemu,   čím   bol   porušený   princíp   rovnosti   zbraní.   Sťažovateľ   požiadal   súd   o   odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať zárobkovú činnosť.

Podstatou sťažnosti sťažovateľa na porušenie týchto jeho základných práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 31/2012 z 31. júla 2012 je tvrdenie, podľa ktorého najvyšší súd napriek tomu, že boli splnené všetky zákonom ustanovené podmienky na meritórne prerokovanie jeho dovolania, dovolanie odmietol.

Najvyšší súd uznesenie sp. zn. 4 Obdo 31/2012 z 31. júla 2012 odôvodnil takto:„Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie proti uzneseniu je prípustné ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O. s. p.), alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O. s. p.)

... Podľa § 239 ods. 3 O. s.p. ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o... v predbežnom opatrení...

V   prejednávanej   veci   je   dovolaním   napadnuté   uznesenie   odvolacieho   súdu o predbežnom opatrení, ktoré vykazuje znaky jedného z rozhodnutí taxatívne vymenovaných vo vyššie citovanom ustanovení § 239 ods. 3 O. s. p., kde dovolanie nie je prípustné bez ohľadu na spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu. Prípustnosť dovolania odporcu je preto v zmysle tohto ustanovenia vylúčená.

Ak je súdne konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p. možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak odvolanie z hľadiska § 239 O. s. p. vylúčené.

Odporca v dovolaní tvrdil, že mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. tým, že sa nemal možnosť vyjadriť k opätovnému návrhu na nariadenie predbežného opatrenia ani podať odvolanie.

Podľa § 75 ods. 8 veta 3 O. s. p. ak bol návrh na nariadenie predbežného opatrenia odmietnutý   alebo   zamietnutý,   nedoručuje   súd   ostatným   účastníkom   uznesenie   o   jeho odmietnutí alebo zamietnutí, ani prípadné odvolanie navrhovateľa; uznesenie odvolacieho súdu im doručí len ak ním bolo nariadené predbežné opatrenie.

Podľa citovaného znenia zákona takáto právna úprava dáva priestor na to, aby sa odporca dozvedel o predbežnom opatrení až v okamihu, keď je voči nemu účinné. Preto mu nemožno   doručovať   ani   návrh   ani   prípadné   odvolanie   ak   bol   návrh   na   nariadenie predbežného opatrenia odmietnutý, či zamietnutý a v dočasnej ochrane práv musí mať prednosť   pred   právom   odporcu   vyjadriť   sa   k   navrhovaným   skutočnostiam.   Ochrana odporcu je daná tým, že sa k týmto skutočnostiam môže vyjadriť a navyše zodpovednosťou navrhovateľa za vzniknutú ujmu v zmysle § 77 ods. 3 O. s. p.

Súd   prvého   stupňa   uznesením   zamietol   návrh   navrhovateľa   na   nariadenie predbežného   opatrenia,   preto   ho   podľa   dikcie   zákona   nedoručoval   odporcovi   a nedoručoval a nepodané odvolanie navrhovateľa na vedomie protistrane, nakoľko tento postup vyplýva zo zákona. Uznesenie odvolacieho súdu o nariadení predbežného opatrenia, ktoré napadol odporca dovolaním mu správne doručené bolo.

Nedôvodná je aj námietka dovolateľa v zmysle § 237 písm. d/ O. s. p. Právoplatným uznesením   č.   k.   2   Cb   1/2011-76   z   02.   02.   2011   súd   zamietol   návrh   navrhovateľa   na nariadenie predbežného opatrenia, ktorý odôvodnil dôvodnou obavou, že odporca môže vykonávať   aktivity   a   projekty   cez   iné   svoje   firmy   a   utlmí   tak   produktivitu   samotného odporcu. V návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré je predmetom preskúmania v   dovolacom   konaní   navrhovateľ   podrobne   popísal   obštrukčné   správanie   sa   odporcu v priebehu konania z ktorého vyvodil záver, že jeho práva nie sú dostatočným spôsobom chránené.   Odvolací   súd   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   aj   týmito   novými   skutočnosťami, a preto aj keď v oboch návrhoch na nariadenie predbežného opatrenia existuje okrem toho aj ďalší dôvod, ktorý je totožný s dôvodom uvedeným v predchádzajúcom návrhu, nemožno vyvodiť záver, že existuje prekážka právoplatne rozhodnutej veci.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa, že najvyšší súd dostatočne neodôvodnil svoje   rozhodnutie,   k   záveru,   že   táto   argumentácia   v   sťažnosti   sťažovateľa   neobstojí. Najvyšší   súd   dal   jasnú   a   zrozumiteľnú   odpoveď   na   otázku,   z   akého   dôvodu   považuje sťažovateľovo dovolanie za neprípustné, a vysvetlil, z akého dôvodu tvrdenia sťažovateľa o prípustnosti   dovolania   neobstoja.   Najvyšší   súd   neponechal   bez povšimnutia   dovolacie argumenty   sťažovateľa,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam.   Odôvodnenie   jeho rozhodnutia   preto   spĺňa   všetky   požiadavky   vyplývajúce   zo   základného   práva   na   súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Pravidlá   týkajúce   sa   prípustnosti   dovolania   majú   za   cieľ   zaistiť   riadny   výkon spravodlivosti   a   zvlášť   rešpektovať   princíp   právnej   istoty,   ktorá   bola   nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Jednak tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru   o   porušení   označených   práv   sťažovateľov   v   prípade,   ak   zákonné   pravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľa.

Ústavný   súd ani vo veci   sťažovateľa   nemá dôvod   odchýliť sa   od   tejto   ustálenej rozhodovacej   praxe.   Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva   iba   to,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas sťažovateľa   s   právnym   názorom   najvyššieho   súdu   týkajúcim   sa   otázky   prípustnosti dovolania v danej veci. Iba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   sa   stotožňuje   s   názorom   dovolacieho   súdu,   podľa   ktorého   vydaniu predbežného opatrenia v tejto veci nebránila prekážka veci rozhodnutej. Ako to vyplýva aj z rozhodnutia   dovolacieho   súdu,   odvolací   súd   vydal   predbežné   opatrenie   dôsledne zhodnotiac   všetky   skutkové   tvrdenia   žalobcu   a   dôvodne   vychádzal   z   toho,   že   žalobca uviedol na odôvodnenie svojej obavy zo zmarenia výkonu rozhodnutia aj nové skutkové okolnosti,   ktoré   boli   potvrdené   aj   obsahom   spisu.   Hoci   možno   prisvedčiť   názoru sťažovateľa,   podľa   ktorého   predbežné   opatrenie   nie   je   prostriedkom   na   dosiahnutie plynulosti občianskeho súdneho konania a nie je ani sankciou za procesný postup či pasivitu jedného z účastníkov konania, nič to nemení na závere najvyššieho súdu o neexistencii prekážky rozhodnutej veci, ktorej podmienky aplikoval najvyšší súd na vec sťažovateľa ústavne   konformným   spôsobom.   Obdobne   ústavne   konformný   bol   aj   spôsob,   akým   sa najvyšší súd vysporiadal s tvrdeniami sťažovateľa o odňatí možnosti konať pred súdom.

Pre úplnosť považuje ústavný súd za potrebné uviesť i to, že v situácii, keď neostáva než dovolanie sťažovateľa považovať za neprípustné, nemožno najvyššiemu súdu vyčítať, že sa meritórne nezaoberal samotnými dôvodmi sťažovateľovho dovolania. Z rovnakého dôvodu   sa   potom   obdobnou   argumentáciou   uvedenou   sťažovateľom   v   jeho   sťažnosti nemohol zaoberať ani ústavný súd, ktorý bol navyše viazaný petitom sťažnosti sťažovateľa, z ktorého vyplýva, že sťažovateľ namietal neústavnosť výlučne rozhodnutia najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.

Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil odmietnutie dovolania vo veci sťažovateľa za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý   by   popieral   ich   účel   a   zmysel,   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným porušením   práv   sťažovateľa   a   postupom   najvyššieho   súdu   pri   rozhodovaní   o dovolaní sťažovateľa.   Z   tohto   dôvodu   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.   Z   rovnakého   dôvodu   ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnutým rozhodnutím   dovolacieho   súdu   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   sťažovateľovho   základného práva na vlastníctvo a práva na podnikanie.

S ohľadom na skutočnosť, že ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ako celok, nezaoberal sa už osobitne jeho návrhom na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 16. januára 2013