znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 3/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. R. K., B., zastúpeného advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., Advokátska kancelária F., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Spišská Nová Ves a jeho uznesením č. k. 9 Er 301/2010-55 z 19. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. R. K. o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. októbra 2011 doručená sťažnosť JUDr. R. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich práv podľa čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) a jeho uznesením č. k. 9 Er 301/2010-55 z 19. septembra 2011.

2. Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol:   «Sťažovateľ   je   súdnym   exekútorom,   ktorý vykonáva   exekučnú   činnosť   na   základe   zákona   č.   233/1995   Z.   z.   (zákon   o   súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších   zákonov,   ďalej   aj „Exekučný poriadok“). Exekučný poriadok poskytuje legálnu definíciu exekútora keď v ust. § 2 ods. 1 stanoví, že exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Popritom v ust. § 5 Exekučného poriadku sa ustanovuje, že v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má exekútor postavenie verejného činiteľa a vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci... Spoločnosť P., s. r. o. v záujme vymoženia jednej zo svojich finančných pohľadávok, ktorá vznikla na základe poskytnutej   pôžičky   fyzickej   osobe:   R.   B.   (ďalej aj „Povinný“)   a   ktorej   pravosť   čo   do dôvodu a výšky bola autoritatívne deklarovaná rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti   S.   r.,   a.   s.   (rozsudok   je   detailne   špecifikovaný   v   uznesení   Okresného   súdu Spišská Nová Ves, ktorým došlo k nelegitímnym a nelegálnym zásahom do základných práv sťažovateľa, pričom tento rozsudok je sťažovateľ pripravený predložiť súdu ak to bude podľa   súdu   potrebné)   podala   formou   zápisnice   sťažovateľovi   podľa   ust.   §   38   a   nasl. Exekučného poriadku návrh na vykonanie exekúcie (návrh bol nepochybne podaný, ako to vyplýva z uznesenia Okresného súdu Spišská Nová Ves, ktorým došlo k nelegitímnym a nelegálnym zásahom do základných práv sťažovateľa, pričom tento návrh je sťažovateľ pripravený predložiť súdu ak to bude podľa súdu potrebné). V návrhu spoločnosť požiadala sťažovateľa   ako   súdneho   exekútora,   aby   vymáhal   jej   finančnú   pohľadávku   s   využitím všetkých relevantných zákonných spôsobov exekúcie, tak aby bola čo najskôr uspokojená.... Sťažovateľ viazaný návrhom na vykonanie exekúcie pridelil v rámci registrácie exekúcii číslo EX 3533/10 a požiadal Okresný súd Spišská Nová Ves, ktorý je vo veci podľa ust. § 45 Exekučného poriadku miestne a vecne príslušným exekučným súdom, o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd Spišská Nová Ves uznesením zo dňa 19. 09. 2011, sp. zn.: 9 Er 301/2010-55 (ďalej aj „Uznesenie“ alebo „napadnuté uznesenie“) ex offo rozhodol   o   vylúčení   sťažovateľa   z vykonávania   exekúcie.   Práve   označené   uznesenie   a postup   všeobecného   súdu,   ktorý   viedol   k   jeho   vydaniu,   sťažovateľ   napáda   z   hľadiska porušenia jeho základných, nižšie definovaných, práv.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   Okresný   súd   Spišská   Nová   Ves   svojím   postupom   v   konaní 9 Er 301/2010-55 a rozhodnutím - Uznesením zo dňa 19. 09. 2011, ktoré bolo logickým následkom tohto konania, porušil jeho základné práva, konkrétne:

A. právo   na   súdnu   ochranu   zaručené   č1.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené či. 20 ods. 1 Ústavy; D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy; F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru. Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza argumentáciu namietaného porušenia svojich základných práv. Tvrdí, že „všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;

b) bez   toho   aby   vykonal   akékoľvek   dokazovanie   v   otázke   subjektívnej   alebo objektívnej   zaujatosti   sťažovateľa   vo   veci   alebo   v   pomere   k   účastníkom   exekučného konania;

c) bez   toho   aby   existovala   námietka   zaujatosti   alebo   akékoľvek   racionálne pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii:

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010;

rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky   do   budúcnosti   a   definitívne   zbavilo   sťažovateľa   možnosti   vykonávať   teraz i v budúcnosti exekúciu vedenú pre vymoženie pohľadávky obchodnej spoločnosti P., s. r. o. voči povinnému, ktorá bola prisúdená rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S. r., a. s.»

3. Sťažovateľ ďalej uvádza: «Z   odôvodenia napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k tomu, že sťažovateľ je ako súdny exekútor zaujatý voči oprávnenému - obchodnej spoločnosti P., s. r. o... Sťažovateľ ako strana konania nebol oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení... Rozhodnutím všeobecného   súdu   došlo   k   enormnému   zníženiu   majetkovej   hodnoty   sťažovateľa   do   tej miery,   že   viac   nemožno   hovoriť   o   hodnote   v   pravom   slova   zmysle...   mohol   legitímne očakávať, že uskutočnením činností v rámci výkonu exekúcie dôjde k zhmotneniu odmeny za výkon exekúcie... Napadnuté rozhodnutie tohto súdu v praxi objektívne vyvolalo také účinky, že sťažovateľ bol zbavený vlastníctva značnej majetkovej hodnoty a taktiež došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že ak bude postupovať podľa záväzných právnych noriem a usmernení   exekučného   súdu,   realizácia   úkonov   pri   výkone   exekučnej   činnosti   bude generovať jeho finančnú odmenu...

Pokiaľ ide o posudzovanie exekučného titulu sťažovateľ uvádza, že „Exekučný súd nemá právomoc z hmotnoprávnej stránky posudzovať obsah exekučného titulu, pretože to bolo   úlohou   iného   súdu,   resp.   to   bolo   predmetom   iných   procesných   postupov a prinajmenšom   takýto   „revízny“   postup   porušuje   zásadu   rei   iudicata   ako   zásadu spravodlivého   súdneho   procesu.   Na   „revíznom“   postupe   preto   všeobecný   súd   nemôže založiť svoje rozhodnutie o zamietnutí udelenia poverenia...

Sťažovateľ, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval   o   jeho   práve   vykonať   exekúciu   a   toto   rozhodnutie   výrazne   ovplyvnilo   jeho právne   postavenie,   stranou   konania   rovnako   ako   povinný.   Z   okolností   daného   prípadu nemožno vyšpecifíkovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto   odlišné   zaobchádzanie.   Odlišné   zaobchádzanie   so   sťažovateľom   nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením súdneho exekútora), pretože takýto dôvod je   priamo   Ústavou   SR   a   Dohovorom   špecifikovaný   ako   dôvod   zakázaného   odlišného zaobchádzania.»

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal takýto nález:„1) Základné právo JUDr. R. K., trvalé bytom: B. na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn.: 9 Er 301/2010-55 bolo porušené.

2) Základné   právo   JUDr.   R.   K.,   trvalé   bytom:   B.   na   spravodlivý   súdny   proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn.: 9 Er 301/2010- 55 bolo porušené.

3) Základné právo JUDr. R. K., trvalé bytom: B. na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 19. 09. 2011 sp. zn.: 9 Er 301/2010-55 bolo porušené,

4) Základné   právo   JUDr.   R.   K.,   trvale   bytom:   B.   na   spravodlivý   súdny   proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 19. 09. 2011 sp. zn.: 9 Er 301/2010-55 bolo porušené.

5) Základné právo JUDr. R. K., trvalé bytom: B. vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 19. 09. 2011 sp. zn.: 9 Er 301/2010-55 bolo porušené.

6) Základné   právo   JUDr.   R.   K.,   trvalé   bytom:   B.   na   pokojné   užívanie   majetku zaručené   čl.   1   Protokolu   č.   1   k Európskemu   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves   zo   dňa   19.   09.   2011 sp. zn.: 9 Er 301/2010-55 bolo porušené.

7) Okresný   súd   Spišská   Nová   Ves   postupom   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.: 9 Er 301/2010-55 porušil všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a týmto postupom diskriminoval JUDr. R. K., trvalé bytom: B.

8) Okresný   súd   Spišská   Nová   Ves   uznesením   zo   dňa   19.   09.   2011   sp.   zn.: 9 Er 301/2010-55 porušil všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a týmto rozhodnutím diskriminoval JUDr. R. K., trvalé bytom: B.

9) Okresný   súd   Spišská   Nová   Ves   postupom   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.: 9 Er 301/2010-55   porušil   zákaz   diskriminácie   ustanovený   č1.   14   Európskeho   dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a týmto postupom diskriminoval JUDr. R. K., trvalé bytom: B.

10) Okresný   súd   Spišská   Nová   Ves   uznesením   zo   dňa   19.   09.   2011   sp.   zn.: 9 Er 301/2010-55   porušil   zákaz   diskriminácie   ustanovený   č1.   14   Európskeho   dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   týmto   rozhodnutím   diskriminoval JUDr. R. K., trvalé bytom: B.

11) Uznesenie   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves   zo   dňa   19.   09.   2011   sp.   zn.: 9 Er 301/2010-55 sa zrušuje a vec sa tomuto súdu vracia na ďalšie konanie.

12) JUDr.   R.   K.,   trvalé   bytom:   B.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 1.000,- EUR, ktoré sú jej Okresný súd Spišská Nová Ves povinní zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

13) Okresný súd Spišská Nová Ves je povinný uhradiť JUDr. R. K., trvalé bytom: B. trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, na účet jej právneho zástupcu F., s. r. o. a to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

1.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

3.   Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

4. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

5.   Podľa   čl.   12   ods.   2   ústavy   základné   práva   a   slobody   sa   zaručujú   na   území Slovenskej   republiky   všetkým   bez   ohľadu   na   pohlavie,   rasu,   farbu   pleti,   jazyk,   vieru a náboženstvo,   politické   či   iné   zmýšľanie,   národný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

6. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

7.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

8. Podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   každý   má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

9. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

10.   Podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu   každá   fyzická   alebo právnická   osoba   má právo   pokojne   užívať svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť jeho   majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným   záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

III.

1. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa (súdneho exekútora), že napadnutým uznesením okresného súdu č. k. 9 Er 301/2010-55 z 19. septembra 2011, ktorým okresný súd   rozhodol   o vylúčení   sťažovateľa   z výkonu   exekúcie   z   dôvodu   pochybností   o   jeho nezaujatosti vo vzťahu k oprávnenej – spoločnosti P., s. r. o., boli porušené jeho základné práva.

2. Ústavný súd sa najskôr zaoberal otázkou, či sú naplnené predpoklady meritórneho prerokovania ústavnej sťažnosti (§ 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

3.   O   návrhu   podanom   zjavne   neoprávnenou   osobou   možno   hovoriť   vtedy,   keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody sťažovateľa, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a osobou sťažovateľa, prípadne z iných dôvodov.

4.   Ústavný   súd   už   vo   viacerých   veciach   sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   491/2011, II. ÚS 592/2011, II. ÚS 480/2011) konštatoval, že súdny exekútor má pri výkone exekučnej činnosti postavenie verejného činiteľa. Tento svoj status získal podľa Exekučného poriadku; ustanovenie § 2 ods. 1 ustanovuje, že exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na   vykonávanie   núteného   výkonu   súdnych   a iných   rozhodnutí.   Podľa   ustanovenia   §   5 Exekučného poriadku má exekútor pri výkone exekučnej činnosti ako výkonu verejnej moci postavenie verejného činiteľa. Z uvedeného vyplýva, že Exekučným poriadkom preniesol štát časť výkonu svojej moci – špecificky moci súdnej, ktorej súčasťou je aj vykonávacie konanie – na súdnych exekútorov. Nimi sú síce fyzické osoby, avšak táto skutočnosť má význam len právne technický   či   organizačne inštitucionálny. Z hľadiska funkcionálneho vykonávajú tieto osoby štátnu moc, resp. moc súdnu. Preto, ak exekútor vykonáva funkcie, ktoré by inak bol   povinný vykonať štát, resp. súd,   je pri   výkone zverenej   štátnej moci povinný dbať a rešpektovať základné práva tých osôb, vo vzťahu ku ktorým prenesenú štátnu moc vykonáva; rovnako tak pre tieto osoby musí platiť rovnaký štandard ochrany ich základných práv ako v konaní pred súdmi.

5. Súdny exekútor nemá aktívnu legitimáciu na podanie sťažnosti proti rozhodnutiu, ktorým   ho   súd   vylúčil   z vykonávania   exekúcie   v daných   veciach,   pre   jeho   pomer k účastníkovi   konania (oprávnenému) v zmysle ustanovenia   § 30 Exekučného   poriadku. V takomto prípade je súdny exekútor objektom rozhodovania o vylúčení a sám ako súčasť súdnej moci nie je účastníkom exekučného konania a nie je nositeľom žiadnych základných práv, a to ani v záujme ochrany účastníka exekučného konania (oprávneného).

6. Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že ide o sťažnosť podanú zjavne neoprávnenou osobou, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

7. Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že sťažovateľ v období, kedy podal na ústavnom súde túto sťažnosť pre namietané porušenie jeho základných práv v súvislosti s rozhodovaním   exekučného   súdu   o jeho   vylúčení   z vykonávania   exekúcie,   podal ústavnému súdu viacero sťažností s podobným (nie však vo všetkých veciach totožným) obsahom.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   nie   všetky   sťažnosti   sťažovateľa   majú   rovnaký obsah, výroky jednotlivých rozhodnutí ústavného súdu sa v jednotlivých právnych veciach sťažovateľa môžu líšiť, reflektujúc vždy obsah konkrétnej sťažnosti.

8. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2012