znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 3/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. E. H., správkyne konkurznej podstaty úpadcu A., N. zastúpenej advokátom Mgr. Ľ. Š., Advokátska kancelária, N., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 2 Obdo 5/2010 z 21. júla 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. E. H., správkyne konkurznej podstaty úpadcu A., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra 2010 doručená sťažnosť JUDr. E. H., správkyne konkurznej podstaty úpadcu A., N. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obdo 5/2010 z 21. júla 2010 a žiadala vydať tento nález:„1. uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Obdo 5/2010, zo dňa 21. júla 2010 bolo základne právo sťažovateľky na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky porušené.

2. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Obdo 5/2010, zo dňa 21. júla 2010 bolo základne právo sťažovateľky na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa č. k. 2 Obdo 5/2010, zo dňa 21. Júla 2010 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov konania.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľky a spisu Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 31 Cb 5/2009, ktorý ústavný súd pripojil pre účely rozhodovania o sťažnosti,   3.   septembra   2008   doručil   advokát   JUDr.   T.   S.,   T.   (ďalej   len   „žalobca“), okresnému   súdu   žalobu   o zaplatenie   sumy   108   228   Sk   s príslušenstvom,   v   ktorej   ako žalovaného označil „JUDr. E. H., N.“. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že JUDr. E. R.– H. ako správkyňa konkurznej podstaty úpadcu A. mu udelila 22. januára 2002 ako advokátovi splnomocnenie na svoje zastupovanie v konaní žalobcu A. proti žalovanému F., s. r. o., o zaplatenie   sumy   455   434   Sk   vedenom   pred   Okresným   súdom   Trnava   pod   sp.   zn. 22 Cb 79/95. Toto konanie bolo právoplatne skončené rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.   k.   21 Cob   193/04-411 z 18.   októbra   2005,   ktorým   bolo   žalobe čiastočne vyhovené. Žalobca   ako   zástupca   sťažovateľky   vyzval   sťažovateľku   po   skončení   zastupovania   na zaplatenie trov právneho zastúpenia vo výške 162 342 Sk. Sťažovateľka uhradila žalobcovi časť tejto pohľadávky 54 114 Sk v decembri 2007, avšak žalobcovi naďalej dlhuje 108 228 Sk. Okresný súd vydal 27. októbra 2008 platobný rozkaz č. k. 23 Rob 791/2008-18, ktorým zaviazal „JUDr. E. H., N.“, na zaplatenie sumy 108 228 Sk s prísl. Platobný rozkaz bol doručovaný súdom na adresu JUDr. E. H., N., a bol prevzatý v Advokátskej kancelárii JUDr. E. H. JUDr. E. H. podala proti tomuto platobnému rozkazu odpor a splnomocnením z 27.   marca   2009   splnomocnila   na   svoje   zastupovanie   v   konaní   advokáta   Mgr. Ľ.   Š., advokáta,   ktorému   boli   v   ďalšom   priebehu   konania   doručované   písomnosti.   Žalobca reagujúc na odpor žalovanej proti platobnému rozkazu v podaní doručenom okresnému súdu 27. apríla 2009 upresnil označenie žalovanej v konaní tak, že toto znie „JUDr. E. R.– H., N., správkyňa konkurznej podstaty úpadcu A., T., IČO:...“, a poukázal na to, že JUDr. E. R.– H. ho ako fyzická osoba a ako správkyňa konkurznej podstaty poverila zastupovaním v konaní pred Okresným súdom Trnava, za zastupovanie mu riadne nezaplatila, a preto mu ako   advokátovi   je povinná zaplatiť odmenu   JUDr.   E.   R.–   H. ako   fyzická   osoba   a ako správkyňa   konkurznej   podstaty   v   jednej   osobe.   Na   pojednávaní   pred   okresným   súdom 29. apríla 2009 prítomný Mgr. Ľ. Š. navrhol žalobu zamietnuť, pretože medzi účastníkmi, tak ako ich označil žalobca, nedošlo k žiadnemu právnemu vzťahu, upresnenie označenia žalovanej   žalobcom   v   jeho   podaní   doručenom   okresnému   súdu   27.   apríla   2009   bolo prípustné, len ak by sa žalobca v označení pomýlil, on však reagoval na obsah podaní žalovanej.

Okresný súd rozsudkom č. k. 31 Cb 5/2009-61 z 29. apríla 2009 zaviazal žalovanú označenú v záhlaví rozsudku „JUDr. E. R.– H., N., správkyňa konkurznej podstaty úpadcu A.,   T.,   IČO:  ...“, na   zaplatenie   žalovanej   sumy   s   príslušenstvom.   Námietku   nedostatku pasívnej legitimácie žalovanej okresný súd neakceptoval. Konštatoval, že žalovaná je ako fyzická osoba zapísaná v zozname advokátov vedených Slovenskou advokátskou komorou a zároveň   je   zapísaná   aj   v   zozname správcov   konkurzných   podstát   vedenom   Krajským súdom v Bratislave. V konkurznej veci úpadcu A. bola žalovaná ustanovená za správcu a ako správkyňa súhlasila s pokračovaním v konaní vedenom pred Okresným súdom Trnava pod sp. zn. 22 Cb 79/95 a v súlade s § 14 ods. 5 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov sa stala účastníčkou konania namiesto úpadcu. Ako účastníčka konania udelila žalobcovi splnomocnenie na zastupovanie v konaní, a preto je povinná zaplatiť mu aj odmenu za zastupovanie.

Proti tomuto rozsudku podala žalovaná 9. júna 2009 odvolanie, v ktorom poukázala na to, že okresný súd nesprávne posúdil jej pasívnu legitimáciu v spore, keďže žalobca sa podanou žalobou domáhal plnenia od fyzickej osoby, pričom k zmene účastníka na strane žalovanej v konaní pred okresným súdom nedošlo. Navrhla napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť.

Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 15 Cob 135/2009-88 zo 7. októbra 2009 rozsudok okresného súdu č. k. 31 Cb 5/2009-61 z 29. apríla 2009 ako vecne správny potvrdil a žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   31   Cb   5/2009-61   z   29.   apríla   2009   v   spojení s rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   15   Cob   135/2009-88   zo   7.   októbra   2009   nadobudol právoplatnosť 27. novembra 2009.

Proti rozsudku krajského súdu č. k. 15 Cob 135/2009-88 zo 7. októbra 2009 podala 18. decembra 2009 žalovaná dovolanie, ktoré odôvodnila tým, že jej bola odňatá možnosť konať   pred   súdom,   pretože   proti   subjektu   JUDr.   E.   R.–   H.,   N.,   správkyňa   konkurznej podstaty úpadcu A., T., IČO:..., nebol podaný žiadny návrh na začatie konania, hoci bol potrebný, a okresný súd i krajský   súd tak konali so   subjektom, ktorý   nebol uvedený v pôvodnom   návrhu.   Rozhodnutia   boli   doručované   právnemu   zástupcovi   fyzickej   osoby JUDr. E. H., a nie subjektu, o povinnosti ktorého súdy rozhodli. V priebehu celého konania pred okresným súdom a krajským súdom žalobca právne relevantným spôsobom pôvodný návrh nezmenil. Subjekt, ktorému súdy uložili povinnosť (JUDr. E. R.– H., N., správkyňa konkurznej podstaty úpadcu A., T., IČO:...), nebol predvolávaný na pojednávania; JUDr. Ľ. Š. bol splnomocnený iba na zastupovanie „JUDr. E. H.“, a nie na zastupovanie „JUDr. E. R.– H., N., správkyňa konkurznej podstaty úpadcu A., T., IČO:...“. Okresný súd a krajský súd takto neprípustne zlúčili občana, advokáta a správcu konkurznej podstaty, hoci každý z týchto subjektov odvodzuje svoju subjektivitu a aj zodpovednosť z iného predpisu a každý subjekt pohľadávok a záväzkov ich účtovne vedie oddelene. Navyše, predmetom konania je záväzok   úpadcu   (A.),   uplatnená   pohľadávka   smeruje   proti   podstate.   Občan   i   advokát spravuje vlastný majetok, správca konkurznej podstaty spravuje, nakladá a zodpovedá za cudzí   majetok.   Zmiešavať   tieto   subjekty   do   jedného   zodpovednostného   vzťahu   preto nemožno.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   2   Obdo   5/21010   z   21.   júla   2010   dovolanie sťažovateľky odmietol a žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznal. Vychádzal z   toho,   že   v prípade   sťažovateľky   dovolanie   nebolo   prípustné,   pretože   smerovalo   proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný [§ 218 ods.1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s § 243b ods. 4, 5 OSP]. Sťažovateľka sťažnosť doručenú ústavnému súdu odôvodnila takto: «... Pre náročnosť sporov, ktoré začali ešte pred vyhlásením konkurzu, dala som sa ako   SKP   zastupovať   právnym   zástupcom   JUDr.   T.   S.,   advokátom...   Pre   nedostatok finančných prostriedkov som mu vyplatila len časť odmeny. JUDr. T. S. sa na Okresnom súde   v   Nitre   návrhom   zo   dňa   27.8.2008...   domáhal   vydania   platobného   rozkazu   proti odporcovi: JUDr. E. H... napriek môjmu oznámeniu, že odmena mu bude zaplatená po skončení konkurzu. Zrejme z tohto dôvodu v návrhu ma učinil účastníkom konania na strane odporcu nie ako správkyňu konkurznej podstaty, ale občianku JUDr. E. H... Okresný súd tak   aj   doručil   platobný   rozkaz,   proti   ktorému   som   ako   občianka   podala   odpor...,   na pojednávaniach   ma   ako   občianku   zastupoval   advokát   Ľ.   Š....,   ktorý   namietal   pasívnu legitimáciu občianky H... navrhovateľ reagoval podaním..., ktorým „upresnil“ označenie odporcu nasledovne: JUDr. E. R.– H., N., správkyňa konkurznej podstaty úpadcu A., T., IČO:... Súd po „upresnení“ naďalej konal s občiankou JUDr. E. H., cestou jej právneho zástupcu..., so mnou, správkyňou, nijako nekomunikoval a ja som ako SKP plnomocenstvo nikomu v konaní... neudelila. Rozsudok bol doručený zástupcovi občianky JUDr. E. H..., Krajský súd v Nitre odvolanie zamietol... konajúc zasa len s občiankou JUDr. E. H., cestou jej právneho zástupcu..., rozsudok... bol doručený znova právnemu zástupcovi občianky JUDr. E. H...   Nakoľko   som   bola   v   záhlaví   rozsudkov   uvedená   ako   účastníčka   konania, správkyňa konkurznej podstaty zastúpená právnym zástupcom, pričom platobný rozkaz mi nebol ako SKP doručený, ani iná písomnosť vo veci, ani žiadne predvolanie, nikomu som ako správkyňa konkurznej podstaty na zastupovanie plnomocenstvo neudelila, teda súdy konali   s   iným   subjektom   práv   a   napriek   tomu   určili   právnu   povinnosť   mne,   správkyni konkurznej podstaty bez možnosti sa v konaní vyjadriť, podala dovolanie podľa § 237 písm. e/ a písm. f/ O. s. p.. Najvyšší súd uznesením zo dňa 21.7.2010... dovolanie odmietol s odôvodnením, že žiadne pochybenie zo strany súdov nezistil, v konaní som bola údajne zastúpená, zrejme na základe plnomocenstva z č l. 26, zástupca bol na pojednávanie súdu riadne a včas predvolaný a taktiež mu boli riadne doručené aj všetky rozhodnutia, nebola mi teda odňatá možnosť konať pred súdom, teda nie je dovolanie prípustné... Je možné, že k pochybeniu dovolacieho súdu došlo tak, že k dovolaniu bolo priložené plnomocenstvo pre advokáta od občianky JUDr. E. H. na dovolacie konanie, zo dňa 14.12.2010, ktoré si súd osobitne   od   nej   vyžiadal,   a   nie   plnomcenstvo   správkyne   konkurznej   podstaty   zo   dňa

14.12.2010, ktoré som mu udelila a ktoré sa v spise nachádza ale nie je riadne založené, je iba voľne priložené, teda nemuselo byť dovolaciemu súdu ani predložené vo zviazanom spise.»

Samotné tvrdené porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 5/21010 z 21. júla 2010 odôvodnila sťažovateľka tým, že jej   bolo   najvyšším   súdom   odmietnuté   dovolanie,   hoci   boli   splnené   všetky   zákonné podmienky jeho prípustnosti porušením práv sťažovateľky okresným súdom a krajským súdom.   Nemožno   hovoriť   o   spravodlivom   procese   tam,   kde   ten,   o   koho   právach   súdy rozhodli,   nebol   účastníkom   ani   účastným   konania,   neudelil   nikomu   plnú   moc   na zastupovanie   v konaní,   nebol   predvolaný   na   žiadne   pojednávanie,   nebolo   mu   doručené žiadne rozhodnutie, a keď sa bránil jediným možným spôsobom – mimoriadnym opravným prostriedkom, tento mu bol odmietnutý aj vďaka neprípustnej manipulácii so spisom súdom nižšieho stupňa, hoc aj len omylom. Súdy nesprávne postupovali, ak námietke nedostatku pasívnej   legitimácie   nevyhoveli.   Účastníčka   na   strane   odporcu   nemôže   spôsobovať v konkurznom konaní žiaden vznik či zmenu práv a povinností, nemôže splnomocniť na zastupovanie   v konkurzných   veciach   advokáta   a nemôže byť ani nositeľkou   povinností viazaných   na   osobu   správkyne konkurznej   podstaty.   Prípadné   záväzky,   ktoré   správkyni vzniknú, nemôže žiadnym spôsobom ovplyvniť, zmeniť, uznávať či popierať „občianka E. H.,   ktorá   nemôže   ani   udeliť   plnomocenstvo   na   zastupovanie   v   konaniach,   kde   je legitimovaná správkyňa konkurznej podstay JUDr. E. H., aj keby chcela, nakoľko nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľka   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 5/2010 z 21. júla 2010 tým, že najvyšší súd ako súd dovolací odmietol jej dovolanie, hoci podľa jej názoru boli splnené všetky zákonné podmienky prípustnosti dovolania, pretože postupom okresného súdu i krajského súdu   jej   bola   jednak   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   [bola   teda   daná   prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP] a jednak súdy oboch stupňov konali a rozhodli vo veci bez toho, aby sa podal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný [bola teda daná prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. e) OSP]. Preto bol najvyšší súd podľa názoru sťažovateľky povinný jej dovolanie meritórne prerokovať a zaoberať sa aj ňou uvedeným dovolacím dôvodom spočívajúcim v nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP].

Pravidlá   týkajúce   sa   podmienok   podávania   opravných   prostriedkov   majú   za   cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú   aplikované.   Jednako   tieto   pravidlá   alebo   ich   používanie   nemôžu   týmto   osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).

Z týchto dôvodov, ak Občiansky súdny poriadok a iné právne normy vymedzujú (pozitívne   aj   negatívne)   okruh   rozhodnutí,   proti   ktorým   je   (alebo   nie   je)   prípustné dovolanie, a o prípustnosti jeho podania rozhodne následne na to povolaný súd spôsobom, ktorý   je   v súlade   s   právnou   úpravou   podmienok   podávania   opravných   prostriedkov,   je potom   vylúčené,   aby   v   takom   prípade   došlo   k   porušeniu   základného   práva   účastníka občianskeho   súdneho   konania   na   súdnu   ochranu   a   na   spravodlivý   proces   (postup   súdu v súlade   so zákonom   nemôže   byť   dôvodom   na   vyslovenie   porušenia   označeného   práva sťažovateľa).

Ústavný súd preto skúmal, či v prípade sťažovateľky nedošlo zo strany najvyššieho súdu k odmietnutiu dovolania, ktorého prípustnosť možno vyvodiť z Občianskeho súdneho poriadku.

Najvyšší súd odmietnutie dovolania sťažovateľky v uznesení sp. zn. 2 Obdo 5/2010 z 21. júla 2010 odôvodnil takto:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako súd dovolací   (§   10a   ods.1   O.   s.   p.),   po zistení,   že dovolanie podala   včas účastníčka konania   (§ 240   ods.1   O.   s.   p.) zastúpená advokátom (§ 241 ods.1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) najskôr skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Podľa ust. § 236 ods.1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podmienky   prípustnosti   dovolania   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   upravujú ustanovenia § 237 až § 239 O. s. p.

Podľa   ust.   §   237   O.   s.   p.   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v ust. § 237 O. s.p., prihliada dovolací súd nie len na podnet dovolateľa, ale i z úradnej povinnosti podľa ust. § 242 ods.1 O. s. p. V prípade, že dovolací súd zistí, že rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z týchto vád, zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, aj keď dovolateľ toto pochybenie nenamietal. Dovolací súd postupuje rovnako aj v prípade, že dovolanie nie je podľa ust. § 238 a § 239 O. s. p. prípustné.

Prípustnosť dovolania proti rozsudku upravuje ust. § 238 O. s. p., a to pre prípad rozsudkom   odvolacích   súdov,   ktorými   bol   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vo   veci   samej zmenený podľa odseku 1, resp. v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného vo veci podľa odseku 2 a tiež v prípade, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu podľa jeho odseku 3.

Dovolací súd zistil, že v predmetnej veci neboli splnené podmienky pre prípustnosť dovolania podľa § 238 O.s.p., pretože odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, avšak prípustnosť dovolania nevyslovil. Ustanovenie § 239 O. s. p. sa na predmetnú vec nevzťahuje, pretože citované ustanovenie upravuje prípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu, pričom v posudzovanom prípade odvolací súd rozhodol rozsudkom. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd skúmal, či je daný dôvod prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 O. s. p. Osobitne sa zaoberal otázkou opodstatnenosti tvrdenia odporkyne, že jej bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom ( ust. § 237 písm. f/ O. s. p.) a že súdy oboch stupňov konali a rozhodli vo veci bez toho, aby sa podal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný ( ust. § 237 písm. e/ O. s. p.). Vyššie   citované   ustanovenie   §   237   O.   s.   p.   ochraňuje   práva   účastníka   konania, pokiaľ súd rozhodne vo veci nerešpektujúc jeho procesné práva. Vadou konania podľa uvedeného   je   taký   závadný   procesný   postup,   ktorým   sa   účastníkovi   konania   znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho   práv a právom chránených záujmov.   Ustanovenie   §   237   písm.   f/ O. s. p.   odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   výslovne   dáva   do   súvislosti   s   faktickou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Z obsahu spisu dovolací súd zistil, že v predmetnej veci navrhovateľ návrhom, ktorý bol súdu prvého stupňa doručený dňa 03.09.2008, si uplatnil právo na zaplatenie odmeny za poskytnuté právne služby v sume 108 228,- Sk spolu so 14% ročným úrokom z omeškania od 05.02.2006 do zaplatenia. Navrhovateľ sa týmto návrhom domáhal zaplatenia žalovanej sumy voči odporkyni označenej ako JUDr. E. H., N. Z obsahu návrhu vyplýva, že nárok na zaplatenie odmeny za právne služby mu vznikol tak, že na základe mandátnej zmluvy mu ako advokátovi dňa 22.01.2002 JUDr. E. R.– H. ako správkyňa konkurznej podstaty úpadcu A. udelila plnomocenstvo na zastupovanie v konaní č. k. 22/Cb/79/95 na Okresnom súde v Trnave, o zaplatenie sumy 455 434,- Sk s prísl. proti odporcovi F., s. r. o., T., s tým, že trovy právneho zastúpenia mu zaplatí po právoplatnom skončení konania. Rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo dňa 18.10.2005, č. k. 21/Cob/193/04 bol zmenený rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 30.03.2004, č. k. 22 Cb 79/95 tak, že odporca bol zaviazaný zaplatiť správkyni JUDr. E. R.– H. (navrhovateľka) sumu 280 327,36 Sk do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Citovaný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 19.01.2006, pričom odporca uvedenú sumu zaplatil v priebehu r. 2006.

Na základe návrhu navrhovateľa JUDr. T. S. vydal Okresný súd v Nitre dňa 27. 10. 2008 platobný rozkaz, č. k. 23 Rob/791/2008-18, proti ktorému odporkyňa podala odpor, v ktorom namietala, že je v návrhu nesprávne označená, nakoľko povinným je JUDr. E. R.– H.,   správkyňa   konkurznej   podstaty   úpadcu   A.,   T.,   IČO:  ...,   čím   došlo   k   odstráneniu nedostatku návrhu spočívajúceho v neúplnom označení odporkyne, a tým aj odstráneniu určitej nezrozumiteľnosti návrhu medzi jeho obsahom a označením odporkyne v záhlaví návrhu. Okresný súd v Nitre ako súd prvého stupňa a Krajský súd v Nitre ako súd odvolací konali a rozhodli o právnej povinnosti účastníka JUDr. E. R.– H., správkyňa konkurznej podstaty úpadcu A., T., IČO:... Týmto spôsobom bola odporkyňa aj označená v záhlaví rozsudkov oboch súdov. Z obsahu tiež vyplýva, že jej právny zástupca – advokát Mgr. Ľ. Š. bol na pojednávania súdu riadne a včas predvolaný a taktiež mu boli riadne doručené aj všetky rozhodnutia súdov.

Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že tak Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací ako aj Okresný súd Nitra, ako súd prvého stupňa, konali a rozhodli na základe návrhu navrhovateľa (doručeného súdu dňa 03.09.2008) a jeho upresnenia (doručeného súdu dňa 27.04.2009)   a   rozhodli   o   právnej   povinnosti   odporkyne   označenej   v   záhlaví   oboch rozsudkov. Dovolací súd sa preto nestotožnil s tvrdením dovolateľky (odporkyne), že súdy konali a rozhodli voči nej bez návrhu a že ich postupom jej bola odňatá možnosť konať pred súdom (ust. § 237 písm. e/, f/ O. s. p.).

Po   preskúmaní   veci   dovolací   súd   dospel   k   záveru,   že   v   predmetnej   veci   nejde o prípad odôvodňujúci prípustnosť podania dovolania podľa ust. § 237 O. s. p. z dôvodu, že pri prejednávaní a rozhodovaní veci súdy oboch stupňov postupovali v súlade s právnymi predpismi.

Vzhľadom   na   to,   že   v   posudzovanom   prípade   prípustnosť   dovolania   odporkyne nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p. a iné vady konania podľa § 237 O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené, Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, dovolanie odporkyne odmietol podľa ust. § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s ust. § 243b ods. 4, 5 O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný. So zreteľom na odmietnutie odvolania pre jeho neprípustnosť sa dovolací súd nezaoberal posudzovaním dovolacieho dôvodu uplatneného dovolateľkou (že rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci podľa ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), pretože by to prichádzalo do úvahy len v prípade, ak by dovolanie bolo zo zákona prípustné.“

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd jednak zrozumiteľne a vyčerpávajúco svoje   rozhodnutie   o   odmietnutí   dovolania   sťažovateľky   odôvodnil   a   jednak   toto   svoje rozhodnutie založil na takom výklade dotknutých ustanovení právnych predpisov, ktorý nemožno   označiť   za   ústavne   nekonformný   alebo   nezodpovedajúci   dikcii   aplikovaných zákonných ustanovení. Iba to, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu o prípustnosti dovolania vyjadreným v napadnutom uznesení nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jej sťažnosti.

Samotná sťažovateľka pritom ani nespochybňuje, že s ohľadom na okolnosti prípadu správnym označením žalovanej v konaní malo byť jej označenie ako správkyne konkurznej podstaty (JUDr. E. R.– H., správkyňa konkurznej podstaty úpadcu –A., T., IČO:...), pričom takto   bola   žalovaná   označená   vo   všetkých   rozsudkoch   všeobecných   súdov   vrátane napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. So sťažovateľkou ako účastníčkou konania pred okresným   súdom   aj   krajským   súdom   súdy   ako   s   účastníkou   riadne   konali   (aj prostredníctvom ňou splnomocneného právneho zástupcu), sťažovateľka mala vedomosť o termínoch pojednávaní, mohla prednášať svoje návrhy a vyjadrovať sa k priebehu konania a dôkazom, boli jej riadne doručené rozsudky a jej zástupca sa zúčastňoval na pojednávaniach nariadených vo veci.

Výčitky sťažovateľky obsiahnuté v jej sťažnosti doručenej ústavnému súdu na adresu dovolacieho   súdu   nemôžu   obstáť.   Najvyšší   súd   riadne   preskúmal   (možnú)   existenciu dôvodov prípustnosti dovolania podľa § 237 OSP a svoj záver o nenaplnení žiadneho z nich v   prípade   sťažovateľky   i   riadne   odôvodnil.   V   situácii,   keď   neboli   splnené   podmienky prípustnosti   dovolania,   nemohol   sa   potom   najvyšší   súd   meritórne   dovolaním   zaoberať, a preto mu potom nemožno z hľadiska rešpektovania základných práv sťažovateľky ani vyčítať, že dovolanie sťažovateľky meritórne neprerokoval.

Za tejto situácie považuje ústavný súd za vylúčené, že by uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 5/2010 z 21. júla 2010 mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu   ochranu podľa   čl. 46   ods.   1 ústavy   alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a preto sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. januára 2011