znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 3/09-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja Horvátha a Sergeja   Kohuta prerokoval   prijatú   sťažnosť J.   Š.,   K.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr. J.   S.,   Ž.,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. D 376/92 a sp. zn. D 1356/95 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v dedičských konaniach vedených pod sp. zn. D 376/92 a sp. zn. D 1356/95 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Žilina v dedičských konaniach vedených pod sp. zn. D 376/92 a sp. zn. D 1356/95 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. Š.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 500 € (slovom štyritisícpäťsto   eur),   ktoré   j e   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý   zaplatiť   mu   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť J. Š. trovy   právneho zastúpenia v sume 223,46 € (slovom dvestodvadsaťtri eur a štyridsaťšesť centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. J. S., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 3/09-10 z 15. januára 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. Š., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaniach   vedených   pod   sp. zn. D 376/92 a sp. zn. D 1356/1995 (ďalej aj „napadnuté dedičské konania“).

Zo   sťažnosti   vyplynulo   najmä,   že: „v roku   1992   bolo   začaté   dedičské   konanie po neb. R. Š... vedené na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. D 376/1992. V roku 1995 začalo   dedičské   konanie   po   neb.   Š.   Š...   vedené   na Okresnom   súde   v Žiline   pod   sp.   zn. D 1356/1995.   Sťažovateľ   je   dedičom   v obidvoch   konaniach.   Uvedené   konania   do   dňa podania ústavnej sťažnosti vo veci nie sú skončené, a to napriek tomu, že podal niekoľko sťažností   predsedovi   okresného   súdu.   Uvádza,   že   aj   keď   vo   veci   boli   podané   opravné prostriedky   o ktorých rozhodoval   krajský   súd,   nebol dôvod,   aby veci   po tak   dlhú dobu neboli ukončené, keď sám prieťahy v konaní ničím nespôsobil. Za týchto okolností je preto dôvodné, aby ústavný súd vo veci vyslovil, že došlo k prieťahom v konaniach a súčasne, aby mu priznal finančné zadosťučinenie za obidve veci. Žiada, aby vo veci po prijatí sťažnosti bol vydaný tento nález:

Základné právo J. Š... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. D 376/1992 porušené bolo.

Základné právo J. Š... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. D 1356/1995 porušené bolo.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 725.000,- Sk..., ktoré je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu. Okresný súd v Žiline je povinný uhradiť J. Š. trovy konania vo výške 6732,- Sk... do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet advokátky JUDr. J. S., Ž.“

2. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti a oznámil, či súhlasí s tým, aby ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Podpredseda okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. 1SprS/421/08 doručenom ústavnému súdu 25. februára 2009 uviedol tieto relevantné skutočnosti:

„... Podľa vyjadrenia JUDr. J. E. zo dňa 18. 2. 2009 bol spis sp. zn. D 376/92 zaslaný ústavnému súdu, a preto sa k sťažnosti nemôže detailne vyjadriť. Dedičské konanie vedené po Š. Š., vedené pod sp. zn. D 1356/1995, nie je ukončené, nakoľko závisí od rozhodnutia v dedičskom konaní po neb. R. Š. Skončeniu oboch dedičských vecí bránia svojim konaním sami účastníci. Z   vyjadrení   notára,   ktoré   boli   súdu   zasielané   v   predchádzajúcom   období   ako vyjadrenia k sťažnostiam na prieťahy v konaní, vyplýva, že k zdržaniu pri vybavovaní týchto dedičských vecí do značnej miery prispievajú samotní účastníci, ktorí neposkytujú notárovi, ako súdnemu komisárovi potrebnú súčinnosť. Z tohto dôvodu o. i. bol spis predkladaný Okresnému   súdu   Žilina   aj   na   uloženie   poriadkovej   pokuty   účastníkom.   Až   v   priebehu súdneho   konania   sa   súdny   komisár   dozvedel,   že   do   dedičstva   by   mal   patriť   aj   ďalší nehnuteľný majetok, a preto bolo v priebehu tohto konania potrebné dopĺňať dokazovanie ohľadne rozsahu majetku poručiteľov. V priebehu konania sa rozširoval aj okruh dedičov. Prieťahy v konaní boli spôsobené tiež úkonmi účastníkov, ktorí vznášali námietky zaujatosti a rôznymi prípismi spomaľovali priebeh konania. Vzhľadom k tomu, že účastníkmi konania sa stali aj mal. deti, bolo potrebné vo veci v osobitnom súdnom konaní schvaľovať právne úkony....

Okresný súd Žilina týmto zároveň oznamuje, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v súvisiacich   dedičských   konaniach   vedených   pod   sp.   zn. D   376/92   a sp.   zn. D 1356/95 došlo k porušovaniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd predovšetkým   poznamenáva, že napadnuté dedičské   konania sp. zn. D 376/92 a sp. zn. D 1356/95 už boli predmetom preskúmavania ústavným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 158/07 a III. ÚS 240/08, pri ktorých ústavný súd zistil priebeh a stav   napadnutých   dedičských   konaní,   preto   pri   ustálení   skutkových   zistení   v danom prípade ústavný súd vychádzal predovšetkým z uvedených konaní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej činnosti judikoval, že úkony notára ako súdneho komisára v konaní o dedičstve sú úkonmi súdu, a preto aj nimi možno spôsobiť zbytočné prieťahy, za ktoré nesie zodpovednosť všeobecný súd (napr. II. ÚS 223/08).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie   účastníka   konania   a postup   súdu   (napr.   I. ÚS   41/02).   V súlade   s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka posudzovaných dedičských konaní nebola závislá od právnej zložitosti veci. Ústavný súd už vo svojom náleze č. k. I. ÚS 158/07-30 vyslovil, že napadnuté dedičské konania sa osobitne nelíšia   „od   obdobných   konaní   tohto   druhu“,   pričom   na   tomto   zistení   nič   nemení   ani skutočnosť, že okruh dedičov sa počas konania rozšíril, pretože ani to nie je výnimočné pri dedičských   konaniach.   Aj   keď   z vyjadrení   konajúceho   notára   vyplýva,   že   ide   o určité skutkovo   náročnejšie   veci,   ústavný   súd   zo   súvisiaceho   spisu   „nezistil   žiadnu   zásadnú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o právnej alebo skutkovej zložitosti vecí“.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľa v preskúmavaných dedičských konaniach, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo   v predmetných   konaniach   k zbytočným   prieťahom. Sťažovateľ   neprispel   svojím správaním   k prieťahom   v konaní; zúčastnil   sa   na   všetkých   nariadených   pojednávaniach a bol   súčinnostný.   Sťažovateľovi   nebola   uložená   poriadková   pokuta. Pokiaľ „účastníci konania nesúhlasili so znaleckým posudkom“, alebo „vznášali námietky zaujatosti“, treba poukázať na to, že využitie možností daných účastníkom konania procesnými predpismi (napr.   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku)   na uplatňovanie   a presadzovanie   ich   práv v konaní spôsobuje síce predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, dôsledkom ktorého sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom súdneho komisára-notára v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. D 376/92 a sp. zn. D 1356/95 a predovšetkým poukazuje na to, že trvanie napadnutých konaní v prvom prípade viac ako 16 rokov a v druhom prípade viac ako 12 rokov je už samo osebe celkom jednoznačne neprimerané. Podľa názoru ústavného súdu dedičské konania, ktoré trvajú tak neobyčajne dlho ako to bolo v daných veciach, možno   už   len   na   základe   jeho   posúdenia   ako   celku   považovať   za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy.

3.1   Okrem   uvedeného   sa   ústavný   súd   stotožňuje   so   zisteniami   zakotvenými vo svojom   náleze   č.   k.   I.   ÚS   158/07-30   z 29.   novembra   2007,   v ktorom   predovšetkým vo vzťahu k dedičskému konaniu sp. zn. D 1356/95 bolo vyslovené, že:

„Dedičské konanie v uvedenej veci začalo 14. júla 1995. Konanie trvá už viac ako 12 rokov   (z   uvedeného   obdobia   predstavuje   konanie   na   krajskom   súde,   v dôsledku podaného   odvolania   1   rok),   uskutočnilo   sa   v   ňom   9   pojednávaní   u súdneho   komisára (8. augusta   1995,   10.   apríla   1997,   2.   októbra   1998,   13.   októbra   1998,   3.   mája   2002, 24. marca 2005, 5. apríla 2005, 19. apríla 2005 a 10. mája 2005), ale nebolo do dňa podania ústavnej   sťažnosti   právoplatne   ukončené.   Konanie   bolo   zamerané   na   zabezpečovanie podkladov potrebných na zistenie rozsahu majetku poručiteľky (žiadosti adresované Správe katastra Žilina - 31. augusta 1995, 11. júna 1996, 13. septembra 1996, 16. apríla 1997 a 10. septembra   2007,   Urbariátu   S.   -   28.   augusta   2007)   aj   okruhu   dedičov   (zisťovanie dedičov po neb. Ing. M. Š. - deti pochádzajúce z manželstva i narodené mimo manželstva), od ktorých závisí konečné rozhodnutie o dedičstve po poručiteľke.

Súdny   komisár   nezabezpečil   podklady   na   dedičské   konanie   tak,   aby   o dedičstve mohlo byť rozhodnuté v celom rozsahu. Vo veci vydal dve odlišné osvedčenia o dedičskej dohode. Pochybenia boli zistené aj v konaní okresného súdu, ktorý na základe návrhov podaných   na   schválenie   právnych   úkonov   vykonaných   za   maloleté   deti   uznesením sp. zn. D 1356/95, D not 327/96 schválil dedičskú dohodu o vyporiadaní dedičstva bez toho, aby boli súdom právoplatne schválené úkony vykonané za maloletú A. a S. B.

Proti rozhodnutiu o schválení dedičskej dohody podala sťažovateľka 28. septembra 2005   odvolanie.   Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   CoD/111/2005   z 12.   decembra   2006 uznesenie okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil   tým,   že   okresný   súd   (súdny   komisár)   v prerokúvanej   veci   nepostupoval s náležitou   dôslednosťou,   v dôsledku   čoho   v   aktuálnom štádiu   nie   je   prípustné   vo   veci meritórne   rozhodnúť.   Poukázal   tiež   na   skutočnosť,   že   sa   nevysporiadal   so   závetom poručiteľky,   ktorý   zanechala,   a vo   veci   rozhodol   bez   toho,   aby   boli   schválené   úkony za v tom čase maloleté dedičky A. a S. B.

V postupe   notára   povereného   okresným   súdom   vykonaním   potrebných   úkonov v uvedenej dedičskej veci možno zistiť obdobia, keď sa v konaní riadne nepokračovalo bez toho, aby tomu bránila zákonná prekážka. Obdobia úplnej nečinnosti boli zistené v období od 31. augusta 1995 do 16. apríla 1996, od 16. apríla 1997 do 20. mája 1998, od 13. októbra 1998 do 4. októbra 1999 a od 7. 12. 1999 do 3. mája 2002, takže obdobie nečinnosti tvorí z celkovej 12-ročnej dĺžky konania viac ako päť rokov.“

3.2 Rovnako sa ústavný súd stotožňuje so zisteniami zakotvenými vo svojom náleze č.   k.   III.   ÚS 240/08-27 z 27.   januára 2009, v ktorom   vo   vzťahu k dedičskému   konaniu sp. zn. D 376/92 bol postup súdneho komisára-notára posúdený takto:

„Ústavný súd konštatuje, že konanie v predmetnej veci sa začalo ešte v roku 1992 a od roku 1993 vo veci koná okresný súd prostredníctvom povereného súdneho komisára, to znamená, že konanie v sťažovateľkou namietanej dedičskej veci dosiaľ trvá 16 rokov. Preto ústavný súd neakceptoval stanovisko okresného súdu, že vo veci konal a zbytočné prieťahy v   konaní   spôsobovali   dedičia   ako   účastníci   konania,   resp.   že   značná   časť   prieťahov a zdržania bola v tomto konaní zavinená samotnými účastníkmi konania. Rovnako ústavný súd   nemohol   akceptovať ani argumentáciu   okresného   súdu,   že   pojednávania   boli   často odročované z dôvodu absencie právnych nástupcov, resp. že niektorí účastníci dedičského konania   sa   nezúčastňovali   nariadených   pojednávaní   a neposkytli   súdnemu   komisárovi potrebnú súčinnosť, keďže okresný súd pristúpil k uloženiu sankcie (poriadkovej pokuty) až svojím   uznesením   z 9.   apríla   2008,   teda   takmer   po   16   rokoch   od   začatia   dedičského konania. Uvedené skutočnosti jednotlivo ani vo vzájomnej spojitosti nemôžu odôvodňovať celkovú neprimeranú dĺžku posudzovaného dedičského konania....

V rámci skúmania postupu konajúceho okresného súdu ústavný súd zistil aj dlhšie obdobia   jeho   nečinnosti,   napr.   od   7.   júla   1994,   keď   súdny   komisár   žiadal   jedného z účastníkov konania o zabezpečenie znaleckého posudku, do 27. marca 1996, keď súdny komisár žiadal príslušnú správu katastra o identifikáciu parciel (nečinnosť v trvaní jedného roka a takmer deväť mesiacov), resp. od 13. októbra 1998, keď bolo pojednávanie odročené na neurčito, do 3. mája 2002, keď sa vo veci uskutočnilo ďalšie pojednávanie, na ktorom bola   uzavretá   dedičská   dohoda   (nečinnosť   tri   roky   a viac   ako   šesť   mesiacov). Takáto zdĺhavosť konania predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (mutatis mutandis I. ÚS 39/00, I. ÚS 66/03).“

Súdny komisár okresného súdu teda v napadnutých konaniach opakovane, a aj dlhšie obdobia   vo   veci   nevykonal žiadny   úkon, alebo efektívny   úkon   smerujúci   k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ počas napadnutých dedičských konaní nachádza, čo je   základným   účelom   práva   zaručeného   v citovanom   článku   ústavy   (pozri   napr. I. ÚS 41/02).   K uvedenej   nečinnosti,   a teda   k prieťahom   pritom   nedošlo   v dôsledku zložitosti veci, ale najmä v dôsledku postupov súdneho komisára. V tejto súvislosti ústavný súd   už   opakovane   uviedol,   že   ústava   v čl.   48   ods.   2   zaväzuje predovšetkým   súdy   ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (pozri napr. I. ÚS 119/03). I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho   konania a   mieru   ochrany   ich   práva   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   oslabiť poukázaním napr. na objektívne dôvody vzniknutých prieťahov (pozri napr. I. ÚS 119/03).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. D 376/92 a sp. zn. D 1356/95 bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 725 000 Sk, teda 24 895,44 €, pretože „nebol dôvod, aby veci po tak dlhú dobu neboli ukončené, keď sám prieťahy v konaní ničím nespôsobil“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti zisteného porušenia práva sťažovateľa považuje za odôvodnené v sume 4 500 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia   a spísanie   sťažnosti z 26. novembra 2008). Za dva úkony vykonané v roku 2008 patrí odmena v sume dvakrát po 105,42 € a režijný paušál dvakrát po 6,31 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb v znení neskorších   predpisov),   preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkovú sumu 223,46 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2009