znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 3/07-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2007 predbežne prerokoval   sťažnosť   I. K.   K., B.,   vo veci   namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Er 210/06 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. októbra 2006 doručená sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Er 210/06. Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom podaným okresnému súdu 25. mája 1998 domáhal súdneho výkonu rozhodnutia sp. zn. 4 C 184/89, ktorým bolo rozhodnuté,   že   výpoveď   daná   sťažovateľovi   14.   novembra   1988   jeho   bývalým zamestnávateľom je neplatná, ako aj o trovách konania. Pretože okresný súd na základe uvedeného návrhu k súdnemu výkonu rozhodnutia nepristúpil, sťažovateľ podal v tejto veci aj   návrh   na   exekúciu   a   túto   skutočnosť   oznámil   okresnému   súdu   12.   januára   2006. Na žiadosť   súdneho   exekútora   mu   okresný   súd   20.   marca   2006   vydal   poverenie na vykonanie exekúcie, pričom súdny exekútor následne zaslal sťažovateľovi (v exekučnom konaní v procesnom postavení oprávneného), ako aj povinnému z exekúcie upovedomenie o začatí exekúcie, a to konkrétne o začatí exekúcie na vymoženie trov konania priznaných v rozhodnutí č. k. 4 C 184/89-191 zo 16. januára 1991 na základe poverenia okresného súdu. Proti upovedomeniu o začatí exekúcie podali v zákonnej lehote námietky povinný aj sťažovateľ   (oprávnený).   Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Er   210/06   z 19.   júla   2006 námietky povinného aj sťažovateľa (oprávneného) proti upovedomeniu o začatí exekúcie zamietol,   pričom   u sťažovateľa   ich   zamietol   s odôvodnením,   že   námietky   proti   začatiu exekúcie   môže   podať   iba   povinný,   pričom   sťažovateľ   mal   v   danom   prípade   procesné postavenie   oprávneného.   Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   okresný   súd   uvedeným   postupom v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Er 210/06 porušil ním označené práva, keďže súdneho exekútora nepoveril aj vykonaním rozhodnutia č. k. 4 C 184/89-191 zo 16. januára 1991 čo do výroku ním „vysúdeného práva na prácu“.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Dňa 19. VII. 1991 Okresný súd v Bardejove vyhlásil rozsudok pod č. k. 4 C 184/89, ktorým následne v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu dňom 2. VIII. 91 právoplatne a účinne   rozhodol,   že   výpoveď   z   pracovného   pomeru   daná   mi   mojím   bývalým zamestnávateľom Okresným národným výborom v B.,   zo dňa 14.   XI.   1988,   je neplatná! Podľa v tom čase platného zákonného ustanovenia ods. 1), §-u 61 zákonníka práce, keď súd takýto verdikt vynesie, má to taký závažný právny dôsledok, že pracovný pomer trvá aj naďalej, čo znamená, že sa aj môj pracovný pomer obnovil retroaktívne, ale aj do budúcna, ako keby táto výpoveď nebola daná mi vôbec!!! Niet žiadnej moci v tomto babylonskom štáte, aby táto realita bola vyvrátená a aby táto nezvratná pravda sa mohla prekrútiť (...). Keď   som   chcel   po   vykonateľnosti   rozsudku   dňa   5.   VIII.   91   vec   umierneným spôsobom zlegalizovať, napraviť a zamestnať sa u Okresného úradu v B., bol som rezolútne odmietnutý a rozmýšľal som dlho, že čo s tým ďalej. Napokon som dňa 25. V. 1998, teda v čase, kedy už prebiehali ďalšie súdne spory o tieto moje pracovnoprávne nároky, odhodlal podať na súd návrh na výkon súdneho rozhodnutia pod č. k. 4 C 184/89. Lenže bardejovský súd, ako v mnohých mojich veciach, aj v tejto kauze, napriek tomu, že je nadmieru dôležitá, viac ako 7 rokov darebáčil, keď za túto dobu skoro nič neurobil! Preto tomuto sudu, ale aj ostatným našim skorumpovaným a neschopným súdom prišiel veľmi vhod účelový zákon č. 341/05 Z. z. ktorým sa novelizoval OSP a vďaka ktorému sa zodpovednosti za túto moju kauzu aj môj príslušný bardejovský súd zbavil tak, že celú vec hodil na plecia súdnemu exekútorovi,   ktorého   som   si   bol   zo   zákona   povinný   vybrať.   Lenže   môj   súdny   exekútor už v počiatočnom   štádiu   mi   avízoval,   že   moje   vysúdené   právo   na   prácu   nebude   môcť vykonať,   pretože   mu   na   to   jeho   zákon   nedáva   dostatočné   kompetencie,   ktoré   ale   súd predtým mal! Takto sa aj moja vec vraj pre nedostatočnú a deravú našu legislatívu môjho darebáckeho štátu a s jeho bezprostrednou pomocou zahrala do autu! Bardejovský súd tuto situáciu plne využil a svojím písomným poverením pod č. 5701 023212, zo dňa 20. III. 06, sp. zn. 3 Er 210/06, zmocnil súdneho exekútora p. JUDr. L. B. vykonaním exekúcie iba na uspokojenie   mojej   pohľadávky,   pokiaľ   ide   o   trovy   konania,   a to   v   nepatrnej   výške, napriek tomu, že meritom súdneho sporu podľa exekučného titulu, ale aj samotného návrhu na výkon súdneho rozhodnutia, ale moja právoplatne vylúdená práca z legitímne a teda právne trvajúceho pracovného pomeru! (...)

(...) súdny proces (...) nie je možné považovať za nijako ukončený, pokiaľ vysúdené právo nie je vykonané a tým sa význam jeho základnej idey úplne vytráca lebo sa stáva úplne nezmyselným, ako to je v tomto mojom konkrétnom prípade. Stalo sa to všetko len preto,   že   bardejovský   súd   sústavne   lavíruje   a   nepoveril   môjho   zvoleného   exekútora   na výkon exekúcie predmetom ktorého má byť predovšetkým alebo hlavne moje vysúdené právo na prácu,   ktoré bolo v tomto   spore,   pokiaľ   ide   o   vec   samú,   ktorá mala byť   a aj bola predmetom tohto sporu, ako jediné a prioritné a tým mi odmietol spravodlivosť ako takú a v širšom poňatí aj prístup k reálnemu súdu v tom zmysle, aby sa moje vysúdené právo mohlo aj vykonať.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol: „1.) Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa ods. 1), čl. 46 Ústavy SR a ods. 1), čl. 6 Dohovoru o ich ochrane postupom Okresného súdu v Bardejove v záverečnej fáze konania vedeného pod č. k. 3 Er 210/06 nevydaním poverenia na výkon exekúcie pre zvoleného   exekútora   za   účelom   vymoženia   právoplatne   vysúdeného   práva   na   prácu sťažovateľom z jeho právne trvajúceho pracovného pomeru u povinného za štát – Krajského úradu v P., porušené boli.

2.)   Zrušuje   písomné   poverenie   Okresného   súdu   v   Bardejove   na   výkon   exekúcie čís. 5701 023212, zo dňa 20. III. 06, sp. zn. 3 Er 210/06 vydané pre súdneho exekútora JUDr. L. B. z B.

3.) Prikazuje Okresnému súdu v Bardejove vydať nové poverenie na výkon exekúcie pre   predom   uvedeného   exekútora,   v   ktorom   bude   uložené   povinnému   v mene   štátu zabezpečiť   oprávnenému   primeranú   prácu   jeho   možnostiam   a schopnostiam   v štátnych službách v zmysle právoplatného a vykonateľného rozsudku Okresného súdu v Bardejove pod č. k. 4 C 184/89, zo dňa 19. VII. 1991.

4.)   Priznáva   I.   K.   K.   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   v minimálnej   výške 150 tis. Sk (slovom stopäťdesiattisíc korún slovenských), ktoré je mu povinný Okresný súd v Bardejove uhradiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia.

5.)   Ukladá   Okresnému   súdu   v Bardejove   uhradiť   vzniklé   trovy   tohto   konania na označený účet právneho zástupcu sťažovateľa,   a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05).

Sťažovateľ   namieta   porušenie   ním   označeného   základného   práva   na   spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku   ktorému   malo   dôjsť   postupom   okresného   súdu   v exekučnom   konaní   vedenom   pod sp. zn. 3   Er   210/06   a to   tým,   že   okresný   súd   nevydal   súdnemu   exekútorovi   poverenie na vykonanie výroku rozsudku č. k. 4 C 184/89-191 zo 16. januára 1991, ktorým okresný súd   rozhodol,   že   výpoveď   z pracovného   pomeru   daná   sťažovateľovi   jeho   bývalým zamestnávateľom je neplatná a rozhodol o vykonaní výroku rozsudku o trovách konania.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa relevantnej časti prvej vety čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   (...)   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom (...).

Citované ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy a tomu zodpovedajúce ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru je primárnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných štátnych orgánov   Slovenskej   republiky   príslušných   na   poskytovanie   právnej   ochrany,   a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu (práva na spravodlivý proces) zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súlade s tým všeobecné súdy poskytujú súdnu ochranu tak, že postupujú v konaní   súc   viazané   procesno-právnymi   a hmotno-právnymi   predpismi,   ktorých dodržiavanie je garanciou práva na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94, I. ÚS 117/05).

Úlohou   ústavného   súdu   bolo   v danej   veci   preskúmať,   či   interpretácia   a aplikácia príslušných   zákonných   ustanovení   v postupe   okresného   súdu   v namietanom   exekučnom konaní bola v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach   a základných   slobodách,   pričom   nesmie   ísť   o takú   interpretáciu   a aplikáciu právnych predpisov, ktorá by bola arbitrárna alebo zjavne neodôvodnená (I.   ÚS   19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 228/05).

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   výroková   časť   rozsudku   okresného   súdu č. k. 4 C 184/89-191   zo   16.   januára   1991,   ktorý   bol   v exekučnom   konaní vedenom   pod sp. zn. 3 Er 210/06 sťažovateľom označený ako exekučný titul (ďalej len „exekučný titul“), znela takto:

„Určuje, že výpoveď z pracovného pomeru daná odporcom navrhovateľovi listom zo dňa 14. 11. 1988 je neplatná.

Pripúšťa   späťvzatie   návrhu   navrhovateľom   v časti   o   náhradu   mzdy   a v   tej   časti konanie vo veci zastavuje.

Ukladá odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi na trovách konania 140,- Kčs v lehote 3 dní po právoplatnosti rozsudku.“

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom na začatie exekúcie snažil docieliť, aby bol opätovne obnovený jeho pracovný pomer s bývalým zamestnávateľom, ktorý   bol   podľa   rozhodnutia   okresného   súdu   v   uvedenom   exekučnom   titule   neplatne skončený.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   skutočnosť,   že   okresný   súd   vydal   poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie v rozpore so želaním sťažovateľa, nezakladá dôvod na tvrdenie o porušení namietaných článkov ústavy a dohovoru.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že sporný výrok exekučného titulu (výrok o neplatnom skončení pracovného pomeru), o ktorý sťažovateľ opiera svoju argumentáciu, je   výrokom   „určovacím“,   ktorým   okresný   súd   iba   konštatoval   neplatnosť   výpovede z pracovného   pomeru,   avšak   neuložil   ním   bývalému   zamestnávateľovi   sťažovateľa aj povinnosť,   aby   sťažovateľa   opätovne   zamestnal.   Inými   slovami   -   sporný   výrok exekučného   titulu   nie   je   výrokom   na   plnenie,   t. j.   neukladá   konkrétnu   povinnosť (napr. povinnosť opätovne zamestnať sťažovateľa), ktorú by v prípade jej neplnenia bolo možné vymáhať exekúciou. V prípade sťažovateľa exekučným titulom znejúcim na plnenie, ktorého vymožiteľnosť bolo možné dosiahnuť exekúciou, bol iba výrok, ktorým okresný súd   rozhodol   o trovách   konania. Ak   sťažovateľ   má záujem na tom,   aby jeho pracovný pomer   s bývalým   zamestnávateľom   bol   obnovený,   resp.   aby   takáto   povinnosť   bola zamestnávateľovi uložená, musí sa, resp. mal sa tohto svojho práva domáhať novou žalobou (tzv. žalobou na plnenie) v inom súdnom konaní, v ktorom by súd v rozsudku priamo uložil bývalému zamestnávateľovi sťažovateľa povinnosť opätovne ho zamestnať.

Navyše   podľa   zistenia   ústavného   súdu   bol   sťažovateľ   na   nemožnosť   vykonania výroku rozhodnutia konštatujúceho neplatnosť skončenia pracovného pomeru v exekučnom konaní   upozornený   aj   samotným   súdnym   exekútorom,   a to   výzvou „na   odstránenie nedostatkov návrhu na vykonanie exekúcie“ zo 16. januára 2006, pričom sťažovateľ listom z 31.   januára 2006   súdnemu exekútorovi   oznámil,   že na svojom   návrhu trvá. Následne súdny   exekútor   aj   v žiadosti   na   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   doručenej okresnému   súdu   3.   februára   2006   upozorňoval   na   nemožnosť   vykonania   exekúcie a navrhoval „návrh na vykonanie exekúcie zamietnuť“.

Podľa § 41 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších   zákonov,   účinného v rozhodnom   čase   podľa   ktorého   je   exekučným   titulom   vykonateľné   rozhodnutie   súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.

Z uvedeného   vyplýva,   že   nie   každé   rozhodnutie   súdu   môže   byť   podkladom   pre vykonanie   exekúcie,   t. j.   nie   každé   rozhodnutie   súdu   môže   byť   exekučným   titulom, ale iba také   rozhodnutie,   ktoré   priznáva   právo,   zaväzuje   k povinnosti   alebo   postihuje majetok.

Vo všeobecnosti platí, že výrok súdneho rozhodnutia závisí od obsahu žalobného petitu, ktorého druhy sú demonštratívne uvedené v § 80 Občianskeho súdneho poriadku. Podľa   tohto   ustanovenia   sa   žalobným   petitom   možno   domáhať,   aby   súd   rozhodol o osobnom   stave   (napr.   o   rozvode,   o   neplatnosti   manželstva,   o   určení   rodičovstva, o osvojení   a pod.),   alebo   aby   rozhodol   o   splnení   povinnosti,   ktorá   vyplýva   zo   zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva (tzv. žaloba na plnenie), resp. aby rozhodol o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem (tzv. určovacia žaloba).

Vzhľadom   na   uvedené   súdne   rozhodnutia,   ktorými   súd   rozhoduje   vo   veci   samej sa delia na rozhodnutia o osobnom stave, rozhodnutia odsudzujúce na plnenie, rozhodnutia určujúce či   tu   právny vzťah je, alebo nie je a na rozhodnutia s iným obsahom výroku. Z uvedeného,   ako   aj   z   povahy   veci   vyplýva,   že   exekučným   titulom   môže   byť   také rozhodnutie, ktoré odsudzuje na plnenie, t. j. ukladá konkrétnu povinnosť, ktorá v prípade, že nebude dobrovoľne splnená, môže byť (nútene) vymáhaná exekúciou.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nezahŕňa v sebe záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa predstáv účastníka konania, táto okolnosť nie je právnym základom pre namietnutie porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným súdom (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05).

Ústavný súd súčasne konštatuje, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).

Pretože   vzhľadom   na   uvedené   závery   ústavný   súd   nezistil   existenciu   príčinnej súvislosti   medzi   sťažovateľom   tvrdeným   nesprávnym   postupom   okresného   súdu   pri vydávaní   poverenia   súdnemu   exekútorovi   na   základe   uvedeného   exekučného   titulu a označeným právom alebo slobodou, sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2007