znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 3/06-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   H.   A.,   bytom   Spolková   republika   Nemecko,   vo   veci porušenia   jeho   práva   podľa čl.   5   ods.   3   a 4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresnej prokuratúry Levice a postupom a rozhodnutím Okresného súdu Levice v konaní sp. zn. 1 Tp 7/04 a sťažnosť S. A., bytom Spolková republika Nemecko, vo veci porušenia jeho práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresnej   prokuratúry   Levice a postupom a rozhodnutím Okresného súdu Levice v konaní sp. zn. 1 Tp 7/04, zastúpených advokátom JUDr. J. H., B., a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť H. A. a S. A. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 22. novembra 2004   doručené   podanie   H.   A.,   bytom   Spolková   republika   Nemecko,   a S.   A.,   bytom Spolková republika Nemecko, zastúpených advokátom JUDr. J. H., B., ktoré bolo označené ako „Ústavná   sťažnosť   voči   postupu   Okresnej   prokuratúry   Levice   a postupu a rozhodovaniu   Okresného   súdu   v Leviciach   v   súvislosti   so   žiadosťami   sťažovateľov“. Z jeho obsahu vyplynulo, že H. A. namieta porušenie jeho práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresnej prokuratúry Levice (ďalej len „okresná prokuratúra“) a postupom a rozhodnutím Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 1 Tp 7/04 o prepustení z väzby alebo jej nahradení písomným sľubom, a že S. A. namieta porušenie jeho práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a podľa čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1   a čl. 48   ods.   2   ústavy   postupom   okresnej   prokuratúry   a postupom   a rozhodnutím okresného súdu v konaní sp. zn. 1 Tp 7/04 v súvislosti s jeho žiadosťou o nahradenie väzby peňažnou zárukou.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   uviedli,   že   uznesením   vyšetrovateľa   bolo   proti sťažovateľovi H. A. vznesené podľa § 163 ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom   (Trestný   poriadok)   v znení   neskorších   predpisov   obvinenie   pre   trestný   čin vydierania podľa   § 235 ods.   1 a 2 písm. c)   Trestného zákona č.   140/1961 Zb.   v znení neskorších   predpisov.   Malo   sa   tak   stať   zaslaním   výhražných   SMS   správ   matke   ich spoločného dieťaťa.

Uznesením sudcu okresného súdu zo dňa 11. marca 2004 sp. zn. 3 Tp 14/03 bol sťažovateľ podľa § 68 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. a)   a c)   vzatý   do   väzby.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   ústne   do   zápisnice sťažnosť,   ktorú   písomne   odôvodnil   18.   marca   2004.   O sťažnosti   rozhodol   Krajský   súd v Nitre uznesením sp. zn. 7 Tpo 111/04 na neverejnom zasadnutí 20. mája 2004 tak, že sťažnosť podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol, pretože nie je dôvodná.

Sťažovateľ S. A. je synom sťažovateľa H. A..

Podaním   zo   17.   mája   2004   H.   A.   požiadal   o prepustenie   z väzby   na   slobodu, eventuálne S. A. o nahradenie väzby H. A. peňažnou zárukou a H. A. o nahradenie väzby písomným sľubom. Žiadosti boli 25. mája 2004 doručené okresnej prokuratúre.

Uznesením okresného súdu z 26. júla 2004, č. k. 1 Tp 7/04-15 bolo rozhodnuté, že podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku sa žiadosť obvineného H. A. o prepustenie z väzby na slobodu ako nedôvodná zamieta, podľa § 73a ods. 1 Trestného poriadku sa peňažná záruka zložená obvineným vo výške 10 000 EUR alebo ich ekvivalentu v slovenských korunách neprijíma, a podľa § 73 ods.   1 Trestného poriadku   sa písomný sľub obvineného H. A. neprijíma a obvinený sa naďalej ponecháva vo väzbe z dôvodov § 67 ods. 1 písm. a) a c) Trestného   poriadku.   Uznesenie   okresného   súdu   bolo   sťažovateľovi   H.   A.   doručené prostredníctvom   obhajcu   a sťažovateľovi   S.   A.   prostredníctvom   právneho   zástupcu 17. septembra 2004.

Sťažovatelia sa domnievajú, že týmto postupom okresná prokuratúra, ktorá až po 9 dňoch   predložila   žiadosti   sťažovateľov   okresnému   súdu,   porušila   ústavné   práva sťažovateľov.

Sťažovatelia   uvádzajú, že čl.   5 ods.   4 dohovoru   vyžaduje urýchlené rozhodnutie o väzbe, osobnej slobode, a citujú príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva. S. A. je podľa sťažovateľov stranou v trestnom konaní v zmysle § 12 ods. 6 Trestného poriadku, zároveň môže vziať kedykoľvek v priebehu konania svoj návrh na nahradenie väzby späť, a z týchto dôvodov je nositeľom práv podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Sťažovatelia taktiež vnímajú porušenie svojich práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru a ostatných označených ústavných práv tým, že okresný súd rozhodoval o ich žiadostiach 53 dní a následne doručenie rozhodnutia trvalo ďalších 53 dní. Zároveň tvrdia, že sa tým bránilo H. A. opätovne podať žiadosť podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku.

S. A., syn H. A., sa domáha vyslovenia porušenia čl. 8 dohovoru, ktorý mal byť porušený pomalým rozhodovaním okresnej prokuratúry a okresného súdu.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vydal takýto nález: „1.   Okresná   prokuratúra   Levice   postupom,   ktorým   bez   meškania   nepredložila žiadosť sťažovateľa v 1. rade o prepustenie z väzby eventuálne žiadosť sťažovateľa v 1. rade o nahradenie väzby sľubom a žiadosť sťažovateľa v 2. rade o nahradenie väzby peňažnou zárukou   zo   dňa   17.   5.   2004   Okresnému   súdu   v   Leviciach,   porušila   práva   sťažovateľa v 1. rade podľa čl. 5 ods. 3 a čl. 5 ods. 4 Dohovoru, čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy SR a práva sťažovateľa v 2. rade podľa čl. 5 ods. 3, čl. 5 ods. 4, čl. 8 ods. 1 a čl. 8 ods. 2 Dohovoru, čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 17 ods. 5, čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

2.   Okresný   súd   v   Leviciach   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Tp   7/04 postupom a rozhodnutím   zo   dňa   26.   7.   2004   porušil   práva   sťažovateľa   v   1. rade podľa čl. 5 ods.   3   a   čl.   5   ods.   4   Dohovoru,   čl.   17   ods.   1,   čl.   17   ods.   2   a   čl.   17 ods. 5 Ústavy SR a   práva   sťažovateľa   v   2.   rade   podľa   čl.   5   ods.   3,   čl. 5   ods.   4, čl. 8 ods. 1 a čl. 8 ods. 2   Dohovoru,   čl.   16   ods.   1,   čl.   17   ods.   1,   čl. 17   ods.   2, čl. 17 ods. 5, čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

3.   Ústavný   súd   SR   priznáva   sťažovateľovi   v   1.   rade   ako   primerané   finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 10.000,- Sk, ktorú mu je povinná zaplatiť Okresná prokuratúra   Levice   a   peňažnú   sumu   vo   výške   100.000,- Sk, ktorú mu je povinný   zaplatiť Okresný súd v Leviciach, to všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Ústavný   súd   SR   priznáva   sťažovateľovi   v   2.   rade   ako   primerané   finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 5.000,- Sk, ktorú mu je povinná zaplatiť Okresná prokuratúra   Levice   a   peňažnú   sumu   vo   výške   50.000,- Sk, ktorú mu je povinný   zaplatiť Okresný súd v Leviciach, to všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (...).“

II.

Ústavný súd každú sťažnosť predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   sťažnosti,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj sťažnosti podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.  

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém   ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto   práv a slobôd   nerozhoduje   iný   súd“)   a právomoc ústavného súdu   len subsidiárne.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený   podľa   osobitných   predpisov   v   súlade   s   citovaným   ustanovením   zákona o ústavnom súde.

Zákonným   predpokladom   na   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú aj zbytočné prieťahy v konaní pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Podanie   sťažnosti   po   uplynutí   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podanej proti   rozhodnutiu   všeobecného   súdu   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   o   zjavnú neopodstatnenosť   sťažnosti   podľa   konštantnej   judikatúry   pôjde   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom,   ktorého   porušenie   sa   namietalo, prípadne z dôvodov, ktoré spočívajú v osobitostiach konania pred všeobecným súdom. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť považuje ústavný súd takú sťažnosť, pri ktorej predbežnom prerokovaní   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, ktorej opodstatnenosť alebo neopodstatnenosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. Zjavne neopodstatnená je aj sťažnosť, ktorá bola ústavnému súdu doručená až potom, čo všeobecný súd ukončil tvrdené porušovanie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva na urýchlené rozhodovanie vo väzobnej veci zaručené čl. 5 ods. 4 dohovoru alebo čl. 17 ústavy.

III.

K sťažnosti proti okresnej prokuratúre podanej prvým sťažovateľom

Sťažnosť proti okresnej prokuratúre bola ústavnému súdu doručená 22. novembra 2004,   pričom   okresná   prokuratúra   doručila   žiadosť   prvého   sťažovateľa   na   okresný   súd 3. júna 2004. Z toho vyplýva, že údajné porušovanie základných práv prvého sťažovateľa skončilo na okresnej prokuratúre 3. júna 2004, kedy táto predložila žiadosti o prepustenie z väzby okresnému súdu na rozhodnutie.

Z uvedeného   dôvodu   bola   sťažnosť   proti   okresnej   prokuratúre   podaná   prvým sťažovateľom oneskorene a ústavný súd ju po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol už po jej predbežnom prerokovaní bez toho, aby venoval pozornosť jednotlivým námietkam sťažovateľa.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   práva   na   urýchlené rozhodovanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto práva sa   namieta   v   takom   konaní   pred   všeobecným   súdom   alebo   iným   orgánom   činným v trestnom konaní, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o tom, že sa nerozhodovalo urýchlene a v súlade s účelom, na ktorý slúži väzba ako zabezpečovací prostriedok v trestnom konaní.

Aj   keď   ústavný   súd   pripúšťa,   že   aj   na   postup   prokuratúry   po   podaní   žiadosti o prepustenie z väzby je aplikovateľný čl. 5 ods. 4 dohovoru, je potrebné uviesť, že na namietanú dobu 9 dní od doručenia žiadostí a ich predloženia okresnému súdu sa treba dívať komplexne.  

Podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 1. januára 2006 (ďalej len „TP“) ak pominie dôvod väzby, musí byť obvinený ihneď prepustený na slobodu. V prípravnom konaní o tom môže rozhodnúť aj prokurátor. Ak v prípravnom konaní prokurátor zistí, že dôvody väzby sa zmenili, podá návrh príslušnému sudcovi na rozhodnutie o zmene dôvodov väzby.   Podľa   odseku   2   tohto   ustanovenia   obvinený   má   právo   kedykoľvek   žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie, predloží ju bez meškania súdu. O takej žiadosti sa musí neodkladne rozhodnúť.

Z tohto ustanovenia TP vyplýva, že aj o žiadostiach sťažovateľov mohla okresná prokuratúra   rozhodnúť   dvojakým   spôsobom,   a to   prepustiť   prvého   sťažovateľa   z väzby, alebo ak nemienila žiadostiam vyhovieť, predložiť ich bez meškania súdu. V tejto spojitosti je zjavné, že doba 9 dní nie je takou dobou, ktorej uplynutie vzhľadom na rozhodovacie právomoci okresnej prokuratúry podľa § 72 TP by bolo možné považovať za dobu v rozpore s požiadavkou   urýchleného   rozhodovania   o   žiadostiach   sťažovateľov,   ktoré   bolo   treba preveriť, konfrontovať s obsahom príslušných spisov a potom rozhodnúť o ďalšom postupe. Preto   je   sťažnosť   prvého   sťažovateľa   zjavne   neopodstatnená   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

IV.

K sťažnosti proti okresnému súdu podanej prvým sťažovateľom

K právu na urýchlené rozhodovanie o žiadosti prvého sťažovateľa na prepustenie z väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Okresný   súd   rozhodol   o   žiadosti   prvého   sťažovateľa   (aj   o   žiadosti   druhého sťažovateľa) 26. júla 2004 a doručil uznesenie z 26. júla 2004 sp. zn. 1 Tp 7/04 prvému sťažovateľovi   a   jeho   obhajcovi   17.   septembra   2004.   Sťažnosť   prvého   sťažovateľa   bola podaná   na   poštovú   prepravu   18.   novembra   2004   a   bola   doručená   ústavnému   súdu 22. novembra 2004. Z toho vyplýva, že tvrdené porušovanie práva na urýchlené rozhodnutie vo   väzobnej   veci   prvého   sťažovateľa   skončilo   takmer   štyri   mesiace   pred   doručením sťažnosti rozhodnutím o žiadosti o prepustenie z väzby a toto skončenie bolo dovŕšené doručením napadnutého uznesenia 17. septembra 2004.

V takých prípadoch ústavný súd, vychádzajúc zo svojej stabilizovanej judikatúry, odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú. Zjavná neopodstatnenosť vyplýva z toho, že po rozhodnutí a doručení napadnutého uznesenia okresného súdu už niet takého porušenia práva na urýchlené rozhodovanie vo väzobnej veci, pred ktorým by bolo treba sťažovateľa chrániť   po   začatí   konania   pred   ústavným   súdom.   Preto   ústavný   súd   sťažnosť   v   tomto rozsahu po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú bez toho, aby venoval pozornosť ďalším jednotlivým námietkam sťažovateľa vzťahujúcim sa na čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, resp. čl. 48 ods. 2 ústavy.

K ostatným namietaným základným právam ústavný súd uvádza:

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu z 26. júla 2004 sp. zn. 1 Tp 7/04, ktoré bolo prvému   sťažovateľovi a   jeho obhajcovi doručené   17. septembra   2004,   podal   prvý sťažovateľ 20. septembra 2004 sťažnosť, o ktorej rozhodol príslušný Krajský súd v Nitre 28. októbra 2004 pod sp. zn. 7 Tpo 314/04.

Z uvedeného vyplýva, že prvý sťažovateľ si bol vedomý, že o napadnutom uznesení okresného súdu je oprávnený rozhodovať príslušný krajský súd, a preto v súlade s čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde treba konštatovať nedostatok právomoci ústavného   súdu   rozhodovať   o   sťažnosti   podanej   proti   okresnému   súdu.   Preto   sťažnosť prvého sťažovateľa v tejto časti musela byť odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu bez toho, aby bolo potrebné vecne preskúmať námietky prvého sťažovateľa.

V.

K sťažnosti podanej druhým sťažovateľom

Dôvody uvedené v časti III. a IV. tohto rozhodnutia ústavného súdu sa v celom rozsahu vzťahujú aj na prejednanie a rozhodnutie o sťažnosti druhého sťažovateľa, ktorý je synom prvého sťažovateľa. Preto sťažnosť druhého sťažovateľa bola odmietnutá ako celok podľa   §   25   ods.   2   ústavy   pre   oneskorenosť,   zjavnú   neopodstatnenosť   a   nedostatok právomoci ústavného súdu.

V tejto spojitosti preto ústavný súd už neskúmal otázku, či druhý sťažovateľ nie je aj zjavne neoprávnenou osobou (čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde, podľa ktorých sťažovateľ musí namietať porušenie svojich základných práv a slobôd).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2006