znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 3/02-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2002 predbežne prerokoval sťažnosť D. T., t. č. bytom M., zastúpeného advokátom JUDr. J. S., K., vo veci porušenia jeho základného práva na informácie podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   pri vybavovaní jeho žiadosti o poskytnutie informácie a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. T. o d m i e t a   z dôvodu svojej nepríslušnosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 16. januára 2002   doručené   podanie   D.   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   t.   č.   bytom   M.,   zastúpeného advokátom JUDr. J. S., K., označené ako „Návrh na začatie konania – ústavná sťažnosť pre porušenie základných práv“. Z jej obsahu vyplynulo, že sťažovateľ ňou namieta porušenie svojho základného práva na informácie podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky.   Viaceré slovenské denníky (Košický Večer, Nový čas a Sme) 31. augusta 2001 zverejnili vyhlásenie hovorcu   VÚB,   a. s.,   že   voči   sťažovateľovi   „podala   trestné   oznámenie   na   Generálnu prokuratúru   Slovenskej   republiky   pre   podozrenie   z trestných   činov   ohovárania a vydierania“, v dôsledku   čoho sa   tento   listom   5.   septembra   2001 obrátil   na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky so žiadosťou o informáciu, či sa „táto skutočnosť zakladá na   pravde“.   Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   (prokurátor   trestného   dozoru) sťažovateľovi 21. septembra 2001 písomne oznámila, že „informácie Vami požadovaného druhu neposkytuje“ (IV Gn 2707/01-14). Sťažovateľ však bol toho názoru, že „Ústava SR mu okrem iných práv zaručuje aj právo na informáciu o tom, či voči nemu ktokoľvek podal podnet, resp. trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu“. V dôsledku uvedeného požiadal, aby ústavný súd vydal rozhodnutie o tom, že „bolo porušené základné právo navrhovateľa – právo na informácie“, pretože tento „v zmysle článku 26 Ústavy Slovenskej   republiky   má   právo   na   informáciu,   či   voči   nemu   bol   podaný   podnet   pre podozrenie zo spáchania trestného činu“.

II.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   a skúmal,   či   neexistujú   dôvody   na   jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Jedným z dôvodov, ktorý ústavný súd pravidelne skúma pri každej individuálnej sťažnosti namietajúcej porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd fyzickej alebo právnickej osoby, je, či je na jej prerokovanie a rozhodnutie o nej príslušný. Ako zodpovedajúca ústavná, tak aj zákonná úprava konania pred   ústavným súdom   (čl.   127   ústavy a § 25 ods.   2 zákona   o ústavnom   súde),   ako aj stabilizovaná   judikatúra   ústavného   súdu   (I.   ÚS   37/94,   I.   ÚS   6/98,   II.   ÚS   60/01, II. ÚS 36/00,   III.   ÚS   42/00,   I.   ÚS   17/01)   jednoznačne   potvrdzujú,   že   na   konanie a rozhodnutie   o namietanom   porušení   základného   práva   alebo   slobody   fyzickej   alebo právnickej osoby je ústavný súd oprávnený len vtedy, ak o jeho ochrane „nerozhoduje iný súd“.

Ústavný súd preto preskúmal splnenie tejto podmienky konania a po predbežnom prerokovaní   ústavnej   sťažnosti   sťažovateľa   ju   odmietol   z dôvodu   svojej   nepríslušnosti z nasledovných dôvodov. Sťažovateľ sa svojím listom z 5. septembra 2001 (označeným ako „Žiadosť o informáciu“) obrátil na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky, pričom táto mu 21.   septembra 2001 odpovedala, že požadovanú informáciu mu nemôže poskytnúť, pretože „informácie Vami požadovaného druhu neposkytuje“. Ústavný súd v tejto súvislosti ale zobral do úvahy, že s účinnosťou od 1. januára 2001 je uplatňovanie základného práva na informácie   podľa   čl.   26   ods.   1   ústavy   (a   na základe   žiadosti   oprávnených   osôb   od štátnych   a iných   orgánov)   upravené   zákonom   č.   211/2000   Z.   z.   o slobodnom   prístupe k informáciám   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (zákon   o slobode   informácií), pričom z jeho pôsobnosti nie je vylúčená ani Generálna prokuratúra Slovenskej republiky ako „ústredný štátny orgán“ (§ 40 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre). Postup pri výkone základného práva na informácie je v zákone o slobode informácií konkretizovaný v §   14   (Žiadosť   o sprístupnenie   informácií)   a nasl.   citovaného   zákona   a povinnosť „povinnej osoby“ (§ 2 ods. 1 zákona o slobode informácií) upravuje § 17 a nasl. zákona o slobode   informácií.   Hoci   zákon   o slobode   informácií   pripúšťa   obmedzenie   prístupu k určitým informáciám, napríklad z dôvodu ochrany utajovaných skutočností (§ 8), ochrany osobnosti   a osobných   údajov   (§   9),   ochrany   obchodného   tajomstva   (§   10),   prípadne informácií týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov a orgánov činných v trestnom konaní [§   11   ods.   1   písm.   d)],   rozhodnutie   povinnej   osoby   nevyhovieť   žiadosti   o poskytnutie informácií   nie   je   ale   definitívne   a konečné,   pretože   môže   byť   napadnuté   opravnými prostriedkami dostupnými žiadateľovi. Podľa § 19 zákona o slobode informácií sú takýmito opravnými prostriedkami odvolanie podané povinnej osobe, ktorá takéto rozhodnutie vydala alebo mala vydať (§ 19 ods. 1), a v prípade neúspechu odvolania žaloba o preskúmanie zákonnosti   tohto   rozhodnutia   v správnom   súdnictve   podľa   §   244   a nasl.   Občianskeho súdneho poriadku (§ 19 ods. 4 zákona o slobode informácií).

Vychádzajúc z predložených písomných dokladov ústavný súd ale zistil, že po tom, čo   sťažovateľ   dostal   stanovisko   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky z 21. septembra 2001 o tom, že táto „neposkytuje informácie Vami požadovaného druhu“, už následne nevyužil žiadny z opravných prostriedkov na ochranu svojho základného práva podľa čl. 26 ods. 1 ústavy, ktoré mu priznáva § 19 zákona o slobode informácií. Vzhľadom na to, že pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti sťažovateľa ústavný súd zistil, že ochranu   základnému   právu   na   informácie   podľa   čl.   26   ods.   1   ústavy   sťažovateľovi poskytujú všeobecné súdy v správnom súdnictve, a nie ústavný súd v konaní o sťažnosti, bolo túto potrebné po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nepríslušnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2002