SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 299/2015-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. mája 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Andreou   Tkáčovou,   Advokátska   kancelária,Magurská 3, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv čl. 6Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   čl.   1   ods.   1   Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajskéhosúdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 6/2014 a jeho rozsudkom z 30. júla2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. novembra2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv (ďalej len„dohovor“) a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   postupom   Krajského   súduv Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 6/2014 a jehorozsudkom z 30. júla 2014 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva: „Súd prvého stupňa pri určovaní výšky príjmov u žalobcu vychádzal z potvrdenia zamestnávateľa ⬛⬛⬛⬛ za obdobie od 1. 1.2013 do 31.8.2013, kde mal mať prijem 3.810,35 € mesačne netto a príjem za rovnaké obdobie u zamestnávateľa bol vo výške 5.876,47 €, zamestnanecké akcie za rok 2012 v sume 95,20 € a podiel   na   zisku   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ za   obdobie   roku   2012   mal zodpovedať   hodnote   5.000   €   ročne   (rozrátané   na   mesiace   416,67   €   mesačne)   viď v odôvodnení   rozsudku   na   strane   4   odsek   4.   Celkovo   tak   priemerný   mesačný   príjem od oboch zamestnávateľov po zarátaní zamestnaneckých akcií a podielu na zisku v sume 416,67 € mesačne z ročných 5.000 € súd určil na 10.103,66 €.

Súd prvého stupňa spočítal príjmy za obdobie od 1.1.2013 do 31.8.2013 od oboch zamestnávateľov s príjmami zo zamestnaneckých akcií za rok 2012 a   údajného príjmu 5.000 € ročne (416,67 € mesačne), tiež za rok 2012, čo považujeme za zaujaté a neúplné hodnotenie len niektorých dôkazov.

Na objasnenie príjmov sťažovateľa sme si vyžiadali od spoločnosti ktorá   vyhotovovala   daňové   priznania   sťažovateľa   potvrdenie   o   výške   jeho   peňažných príjmov za rok 2012, kde je uvedené, že jeho čistý ročný príjem je celkovo 106 700,26 €, po rozrátaní ročného   príjmu sťažovateľa   na jednotlivé   mesiace vychádza jeho   mesačný príjem za rok 2012 na sumu 8.891,68 €, a nie ako to uviedol súd prvého stupňa v sume 10.103,66 €. Z odôvodnenia rozsudku ako Okresného súdu Košice II tak aj Krajského súdu nie je jasné ako súd prvého stupňa dospel k uvedenej sume. Touto námietkou sa Krajský súd nezaoberal...

Sťažovateľ   má   zo   sumy   8.891,68   €   mesačné   výdavky   na   tri   hypotekárne   úvery v celkovej sume 1.081 €, pričom jeden hypotekárny úver si zobral na účel majetkového vyrovnania s matkou žalovanej pri vyporiadaní BSM, náklady spojené s bývaním (plyn, elektrina, voda, internet, odpad, poistenie nehnuteľnosti a daní z nehnuteľnosti) v sume 369,20 € mesačne, vyživovaciu povinnosť voči ⬛⬛⬛⬛ okrem bežných výdajov v sume 80 € (školné 20 €, jedáleň 25 €, futbal 20 €, hra na trúbku 15 €, náklady na dopravu autobusom v sume 15 € mesačne), vyživovaciu povinnosť voči ⬛⬛⬛⬛ kde má okrem bežných výdajov aj výdavky na školné a jedáleň v sume 47 € a v drogériu v sume 100 €. Poplatky za telefón spolu za celú rodinu predstavujú sumu 60 €. Žalobca uhrádza bankové poplatky vo výške 25 € mesačne, poistenie dvoch motorových vozidiel (2x povinné zmluvné poistenie, 1x havarijné poistenie) v sume 95 € mesačne.

Okrem   toho   má   žalobca   vyživovaciu   povinnosť   voči   deťom   z   predchádzajúceho manželstva, u žalovanej v sume 598 € mesačne a tvorba úspor v sume 165,97 € mesačne a u ⬛⬛⬛⬛ v sume 266 € a tvorba úspor v sume 165,97 € mesačne...

Máme za to, že navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno ohľadne svojich tvrdení, že sa zmenili u nej pomery a má zvýšené výdavky, na čo súd neprihliadal.“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, trvale bytom

na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo podľa čl.   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach pod sp. zn. 8 Co/6/2014 zo dňa 30.júla 2014 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach pod sp. zn. 8 Co/6/2014 zo dňa 30. júla 2014 zrušuje v časti, ktorou bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Košice II pod sp. zn. 18 C 29/2013 týkajúci sa povinnosti prispievať na výživu ⬛⬛⬛⬛ za obdobie od 1.9.2013   do   31.8.2013   sumou   vo   výške   500   €   mesačne   a   za   obdobie   od   1.9.2013 do budúcna sumou vo výške 600 € mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci v prospech žalovanej vopred,   povinnosť   na   úhradu   príspevku   na   tvorbu   úspor   vo   výške   165,97   €   ostáva nezmenená, v časti ktorou bol návrh sťažovateľa na zníženie vyživovacej povinnosti voči žalovanej zamietnutí a v časti povinnosti sťažovateľa nahradiť žalovanej trovy konania vo výške 1.889,82 €, a v rozsahu zrušenia vec vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu v Košiciach.

3.   Základné   právo ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   trvale   bytom

vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky s podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní pod sp. zn. 8 Co/6/2014 z 30. júla 2014 porušené bolo.

4. Krajský súd v Košiciach je povinný ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, trvale bytom ⬛⬛⬛⬛ uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 284,08   €   na   účet   jej   právnej   zástupkyne,   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, aktento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súdskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiuna ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanienemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pripredbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV.ÚS 136/08, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú danédôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšiekonanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáhavyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1a čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 dohovoru a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolupostupom krajského súdu a jeho rozsudkom.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právnyštát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásenýverejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesuv záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickejspoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného životaúčastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by,vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmomspoločnosti.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba máprávo   pokojne užívať   svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť   jeho majetku   s výnimkouverejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásadymedzinárodného práva.

Podľa   stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr.   IV.   ÚS 77/02) do   obsahuzákladného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie patrí ajprávo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorámá   základ   v   platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takýchmedzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásenéspôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníkakonania,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi,   navrhovaníma hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdyzistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantnýchprávnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie súsvojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý bypoprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Ústavný súd aj na tomto mieste pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveďna všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatnývýznam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, abyzachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania   (m.   m.I. ÚS 241/07).   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03,III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, žesúdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú.Článok   6   ods.   1   dohovoru   však   nemožno   chápať   tak,   že   vyžaduje   podrobnú   odpoveďna každý   argument,   pričom   odvolací   súd   sa   pri   zamietnutí   odvolania   môže   obmedziťna prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. 1. 1999).

Európsky súd pre ľudské práva v inom rozhodnutí tiež zaujal stanovisko, že právona spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argumentprednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý jez hľadiska   výsledku   súdneho   rozhodnutia   považovaný   za   rozhodujúci   (rozsudok   ESĽPvo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B).

Predmetom sťažnosti je sťažovateľova námietka, že k porušeniu jeho označenýchzákladných   práv   podľa   ústavy,   dohovoru   a   dodatkového   protokolu   došlo   postupomkrajského súdu [v spojení s postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“)v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   18   C   29/2013]   a   jeho   rozsudkom,   ktorým   potvrdilprvostupňový   rozsudok,   pričom   nezohľadnil   ním   predloženú   argumentáciu   o   jehoschopnostiach a možnostiach poskytnúť dieťaťu určené výživné a neodstránil nesprávnostipri   zisťovaní   jeho   príjmu   v   roku   2012   okresným   súdom.   Sťažovateľ   ďalej   namietaskutočnosť,   že „...   v   danom   prípade   neboli   splnené   podmienky   pre   priznanie   zvýšenia výživného, ako žiadala navrhovateľka...“.

V   nadväznosti   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   poukázaťna svoju   konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej   vo   veciach   patriacich   do   právomocivšeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m.II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právnenázory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiuvo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aaplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základnýchslobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy,ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak zústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a   zároveň   by   malo   za   následokporušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III.ÚS 180/02 atď.).

V   súvislosti   so   sťažnostnou   argumentáciou   sťažovateľa   ústavný   súd   upriamujepozornosť na podstatnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorej saokrem iného uvádza: „Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa dôsledne posúdil pomery účastníkov v čase predchádzajúcej úpravy výživného s pomermi existujúcimi v čase terajšieho rozhodovania a dospel k totožnému záveru ako súd prvého stupňa, že zvýšenie príjmu   navrhovateľa   o   3.046,82   Eur   mesačne   zo   6.640   Eur,   ktorý   dosahoval   v   čase predchádzajúcej   úpravy   výživného   na   9.686,82   Eur   mesačne,   ktorý   preukázateľne dosahoval v roku 2013 podľa potvrdení od zamestnávateľov, bolo dostatočné na zvýšenie jeho   vyživovacej   povinnosti   voči   odporkyni   o   102   Eur   mesačne   od   podania   návrhu (28.3.2013)   do   31.8.2013,   kedy   navštevovala   strednú   školu   a   o   202   Eur   mesačne od 1.9.2013 do budúcna, odkedy začala navštevovať vysokú školu. Na tomto závere nič nemení ani daňové priznanie navrhovateľa za rok 2012, podľa ktorého dosahoval v tomto roku príjem 8.891,68 Eur mesačne, pretože výživné mu bolo zvyšované až z príjmu, ktorý dosahoval v roku 2013.

Okrem   toho,   výsledky   daňového   priznania   v   porovnaní   s   potvrdeniami zamestnávateľov o   jeho príjmoch v roku 2013   (a   to ešte   bez   zohľadnenia   jeho príjmu zo zisku zo zamestnaneckých akcií) len potvrdzujú, že príjem navrhovateľa každým rokom stúpa a neklesá o 600 Eur mesačne tak, ako sa snažil presvedčiť súdy v návrhu na zníženie výživného.   Vznik   ďalšej   vyživovacej   povinnosti   voči,   eventuálne   zvýšenie výživného voči, aj nárast odôvodnených výdavkov rodiny navrhovateľa, už bol zohľadnený   pri   rozhodnutí,   nakoľko   výrazný   nárast   príjmu   navrhovateľa   by   za   iných okolností opodstatňoval zvýšenie výživného v odporkyňou požadovanom rozsahu. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom navrhovateľa, že výživné v rozsahu 300 Eur mesačne, resp. v pôvodne určenom rozsahu 398 Eur mesačne je dostatočné na uspokojovanie zvýšených potrieb odporkyne, pretože dieťa má podľa § 62 ods. 2 právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov a ak im tá dovoľuje uspokojovať si potreby v omnoho vyššom rozsahu ako v čase predchádzajúcej úpravy výživného (až 3.680,20 Eur mesačne), z toho napríklad len 400 Eur na prevádzku osobných motorových vozidiel, také isté právo má aj dieťa, ktoré nie je schopné samo sa živiť. Okrem toho, je potrebné, aby si navrhovateľ uvedomil, že tak, ako stúpali výdavky jeho rodiny, stúpali aj výdavky odporkyne a to najmä v súvislosti s tým, že v čase poslednej úpravy výživného navštevovala len základnú školu, kým v čase podania návrhu navštevovala už strednú školu a od 1.9.2013 vysokú školu, s čím sú jednoznačne spojené zvýšené výdavky nielen na školské potreby, ale na mimoškolské aktivity, oblečenie, obuv, stravu a pod.. Odvolací súd je toho presvedčenia, že navrhovateľovi ostane z jeho príjmu 9.686,82 Eur mesačne aj po zaplatení zvýšeného výživného v rozsahu 500 Eur mesačne,   resp.   600   Eur   mesačne   od   1.9.2013   dostatok   finančných   prostriedkov na uspokojovanie aj nadštandardných potrieb celej svojej rodiny a pokiaľ navrhovateľ tvrdí opak, odvolací súd dodáva, že je povinný usmerniť si svoje výdavky tak, aby neohrozoval plnenie vyživovacej povinnosti, ktorá má podľa § 62 ods. 5 Zák. o rodine prednosť pred inými   výdavkami   rodičov.   Pretože   súd   prvého   stupňa   správne   rozhodol   aj   o   dlžnom výživnom a vysoké výdavky navrhovateľa zohľadnil pri určovaní jeho splatnosti, odvolací súd potvrdil rozsudok v napadnutých výrokoch o zamietnutí návrhu na zníženie výživného, o výživnom a o dlhu na výživnom podľa § 219 ods. 1 O. s. p. a podľa odseku dva tohto zákonného ustanovenia sa obmedzil na skonštatovanie správnosti ich dôvodov, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje.“

Sťažovateľ svojou sťažnosťou v podstate požaduje revíziu rozsudku krajského súdu,ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku o zamietnutí návrhuna zníženie výživného, o zvýšení výživného, vo výroku o dlžnom výživnom a o trováchkonania. V sťažnosti uplatňuje rovnaké námietky ako tie, ktoré uviedol aj v samotnomodvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa. Ústavný súd sa presvedčil, že krajský súdv odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol a náležite ozrejmil dôvody, pre ktoré rozsudokokresného súdu ako vecne správny potvrdil, a preto po preskúmaní sťažnosťou napadnutéhorozsudku,   ako   aj   konania,   ktoré   mu   predchádzalo,   konštatuje,   že   napadnutý   rozsudokkrajského   súdu   jasne   a   zrozumiteľne   podáva   výklad   použitého   právneho   predpisua vyplývajú z neho dôvody, pre ktoré rozhodol tak, že potvrdil rozsudok súdu prvého stupňav napadnutom výroku o zamietnutí návrhu na zníženie výživného, o zvýšení výživného,vo výroku o dlžnom výživnom a o trovách konania.

Z obsahu napadnutého rozsudku krajského súdu možno vyvodiť, že krajský súd sanámietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľv tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávnehohľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudkukrajského súdu, ktoré sú v nevyhnutnej miere v potrebnom rozsahu odôvodnené a majúoporu vo vykonanom dokazovaní.

Ústavný súd konštatuje, že závery obsiahnuté v rozsudku krajského súdu nemožnokvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiskaneospravedlniteľné   a neudržateľné vo vzťahu k sťažovateľom   označeným právam podľaústavy, dohovoru a dodatkového protokolu, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú pre nedostatok príčinnej súvislostimedzi namietaným porušením označených práv, postupom a rozsudkom krajského súdu.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   saďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2015