znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 299/2013-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. V. J., zastúpeného advokátom Mgr. B. G., pre namietané porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Obdo 33/2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obdo 33/2012 p o r u š i l   právo JUDr. V. J. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Obdo   33/2012 z 22. novembra 2012 v spojení s opravným uznesením sp. zn. 2 Obdo 33/2012 z 23. januára 2014   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. JUDr. V. J.   p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume 275,94 € (slovom   dvestosedemdesiatpäť   eur   a   deväťdesiatštyri   centov),   ktorú j e   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   advokáta   Mgr. B.   G.   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. II. ÚS 299/2013-18 z 29. mája 2013 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. V. J. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v   konaní   vedenom   Najvyšším   súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 2 Obo 33/2012 (správne má byť sp. zn. 2 Obdo 33/2012, ako to vyplynie z ďalšieho, pozn.).

Podľa   § 30 ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v podaní zo 7. marca 2014 a najvyšší súd vo vyjadrení z 12. februára 2014 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z   listinných   dôkazov   a   vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 25 Cb 107/1995-195 z 15. októbra 2010 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa o zaplatenie sumy 4 876,85 € s prísl. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Cob 18/2011-220 z 24. novembra 2011 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 33/2012 z 22. novembra 2012 bolo dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu odmietnuté.

Sťažovateľ   podal   dovolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu,   ktorého   prípustnosť opieral o ustanovenie § 237 písm. f) a g) a § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, a dovolanie odôvodnil podľa § 241 ods. 2 písm. a), b) a c) Občianskeho súdneho poriadku. Pri podaní dovolania bol sťažovateľ presvedčený, že došlo k porušeniu jeho práva na zákonného   sudcu   postupom   okresného   súdu   pri   zmene   v   osobe   konajúceho   sudcu. Pôvodne konajúca JUDr. Szullová bola nahradená JUDr. Kolárovou, pričom sťažovateľovi nebola zmena v osobe zákonného sudcu oznámená a rovnako ani dôvody takejto zmeny. Pojednávanie konané na okresnom súde 15. októbra 2010 sa uskutočnilo možno po 10 rokoch,   keď   sťažovateľ   už   v   podstate   zabudol   meno   pôvodne   konajúcej   sudkyne a nepamätal si ani na to, ako vyzerala. Skutočnosť, že došlo k zmene konajúcej sudkyne, si uvedomil až pri ukončení pojednávania. Pritom novokonajúca sudkyňa skutočnosť zmeny konajúceho   sudcu   ani   nespomenula   a   neuviedla   ani   dôvody   tejto   zmeny.   Tým   došlo k vylúčeniu   práva   účastníka   konania   vyjadriť   sa   k   tejto   zmene,   vyjadriť   sa   k osobe novokonajúcej   sudkyne   či   možnosti   namietať   napríklad   možnú   predpojatosť   sudkyne predtým, ako rozhodla vo veci samej. Sťažovateľ si myslí, že ako účastník konania má a mal právo na oznámenie skutočností o zmene osoby zákonného sudcu a na poskytnutie práva k tejto skutočnosti sa vyjadriť, resp. práva na poučenie o možnosti podať námietku zaujatosti.

V podanom dovolaní sťažovateľ poukázal na porušenie svojho práva ako účastníka konania, keď mu postupom okresného súdu a krajského súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Ide o tieto námietky:

a)   Okresný   súd   na   pojednávaní   15.   októbra   2010   mu   ako   účastníkovi   konania neumožnil (nevyzval ho) využiť právo na záverečné zhrnutie jeho návrhov a vyjadrenie sa k dokazovaniu   a   k   právnej   stránke   veci   v   zmysle   §   118   ods.   4   Občianskeho   súdneho poriadku. Jednoznačne to vyplýva zo zápisnice o pojednávaní.

b)   Okresný   súd   pristúpil   k   znaleckému   dokazovaniu   na   preukázanie   skutočnosti, ktorá nebola medzi účastníkmi sporná. Totiž účastníci konania ešte 21. októbra 1996 dospeli k dohode o výške zisku a túto aj písomne podchytili výslovne s tým, že nepovažujú za nutné prizvať do konania súdneho znalca. Táto dohoda bola predložená okresnému súdu do spisu.

c)   Okresný   súd   pristúpil   k   znaleckému   dokazovaniu   spôsobom,   pri   ktorom sťažovateľ ako účastník konania nemal možnosť využiť svoje procesné práva súvisiace s ustanovením   znalca   a   vyjadriť   sa   k   predmetu   znaleckého   dokazovania.   Okresný   súd pochybil totiž nielen v tom, že zbytočne nariadil znalecké dokazovanie, ale aj vo svojom postupe pri ustanovení znalca, a to spôsobom, ktorým sťažovateľovi odňal možnosť konať pred súdom. Ustanovil ako znalca právnickú osobu bez splnenia požiadaviek vyplývajúcich z ustanovenia § 127 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (má ísť o posúdenie skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, znalcom môže byť fyzická osoba zapísaná do zoznamu znalcov,   pričom   v   prípade   ustanovenia   právnickej   osoby   treba   uviesť   meno   konkrétnej fyzickej osoby, bez čoho účastník konania nemá možnosť vyjadriť sa k osobe znalca, resp. namietať jeho prípadnú predpojatosť, k ustanoveniu znalca má dôjsť po predchádzajúcom výsluchu účastníkov).

d) Okresný súd do základu svojho rozhodnutia vo veci samej vzal dôkaz – znalecký posudok,   ktorý   procesne   konformným   a   relevantným   spôsobom   nebol   vykonaný.   Hoci znalecký posudok vypracovaný v tomto konaní pravdepodobne spĺňa požiadavky dôkazu, nebol na pojednávaní vykonaný ako dôkaz, a preto ani nemohol byť použitý a využitý ako dôkaz.   Jediné   pojednávanie   okresného   súdu   nasledujúce   po   vypracovaní   znaleckého posudku sa uskutočnilo 15. októbra 2010, keď bolo rozhodnuté aj o veci samej. Dôkaz znaleckým posudkom však vykonaný nebol. Došlo totiž iba k oboznámeniu sa s obsahom spisu a ku konštatovaniu, že jeho obsahom je aj znalecký posudok. Okresný súd sa náležite nevysporiadal ani so zákonnou požiadavkou na výsluch znalca, nijako totiž neodôvodnil, prečo k výsluchu nedošlo. V tejto časti preto rozsudok trpí vadou odôvodnenia.

e) Okresný súd, ale ani krajský súd svoje rozsudky riadne neodôvodnili. Z rozsudku okresného   súdu   nie   je   zrejmé,   ako   bolo   vyhodnotené   vykonané   dokazovanie,   a   to predovšetkým   vzájomná   korešpondencia   medzi   účastníkmi,   ale   najmä „Zápisnica z rokovania zo dňa 21. 10. 1996“, ktorou došlo k dohode o určení výšky sumy ušlého zisku ešte pred nariadením znaleckého dokazovania. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu nie je vôbec zrejmé napríklad to, akými úvahami sa riadil pri potrebe nariadenia znaleckého dokazovania na určenie výšky ušlého zisku, prečo odmietol účastníkmi dohodnutú metodiku na výpočet finančného vysporiadania a prečo odmietol sťažovateľov návrh na aplikovanie tzv. všeobecného princípu, podľa ktorého ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno   vykladať   rozdielne,   je   spravodlivé   vykladať   ich   v   neprospech   toho,   kto   ich   do zmluvy vložil. Naopak, absentuje odôvodnenie, prečo sa pri rozhodovaní aplikoval skôr opak tohto princípu. Keďže krajský súd tieto vady odôvodnenia rozsudku okresného súdu neodstránil, odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom.

f)   Krajský   súd   sa   nevysporiadal   so   všetkými   právne   relevantnými   odvolacími námietkami sťažovateľa. V odôvodnení rozsudku zhrnul sťažovateľove námietky do štyroch riadkov   takto: „V   odvolaní   uviedol,   že   zastáva   názor,   že   prvostupňový   súd   sa   riadne nevysporiadal   s   gramatickým   znením   ustanovenia   článku   XIII.   ods.   2   Všeobecných podmienok finančného leasingu, ktoré zakotvuje riešenie ušlého zisku a nevysporiadal ani s otázkou určenia výšky ušlého zisku.“ Ďalšie skutočnosti uvádzané v odvolaní i ďalšie odvolacie   dôvody   nielenže   neuviedol,   ale   sa   s   nimi   v   rámci   odvolacieho   konania   ani nezaoberal a nezaujal k nim žiadne stanovisko. Pritom išlo o odvolacie námietky, ktoré okresný súd neriešil a ani k nim nezaujal právne či skutkové závery, i keď ich riešiť mal. Takýto postup treba hodnotiť ako odňatie možnosti konať pred súdom.

Všetky   tvrdenia   a   dôvody,   z   ktorých   sťažovateľ   odvodzoval   záver,   že   mu   bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, zhrnul najvyšší súd do jedného odseku odôvodnenia svojho rozsudku, podľa ktorého „Dovolateľ vidí odňatie možnosti konať pred súdom, podľa § 237 písm. f) O. s. p. v tom, že pokiaľ rozhodnutie súdu prvého stupňa neobsahovalo vyhodnotenie všetkých dôkazov predložených v konaní, tak mal odvolací súd takéto rozhodnutie doplniť. Odôvodnenie písomného vyhodnotenia rozhodnutia odvolacieho súdu preto považuje za nepreskúmateľné, resp. za nedostatočné.“. Jednoduchá konfrontácia tohto zhrnutia s obsahom podaného dovolania nesporne preukazuje niečo iné.

Okresný súd zaviazal sťažovateľa ako žalobcu zaplatiť žalovanému sumu 3 713,38 € z titulu bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho dôvodu. Pritom z odôvodnenia rozsudku   vyplýva, že   žalovaný uplatnil nárok   ako   obranu   v   zmysle   §   98   Občianskeho súdneho poriadku, keďže výška jeho nároku nepresiahla sumu požadovanú sťažovateľom. Nárok   sťažovateľa   nebol   preukázaný,   preto   bol   zamietnutý   a   sťažovateľ   bol   zaviazaný zaplatiť   žalovanému   ním   požadovanú   istinu   s   príslušenstvom.   V   skutočnosti   prejav žalovaného podľa § 98 Občianskeho súdneho poriadku bol započítacím prejavom, ktorý uplatnil svoju pohľadávku na započítanie voči pohľadávke sťažovateľa. Ak takýto prejav bol podľa jeho kvalifikácie okresným súdom žalovaným urobený, potom to súčasne musí znamenať, že žalovaný uznal sťažovateľovu pohľadávku, ktorá bola predmetom podanej žaloby. Nezodpovedaná zostala preto otázka, prečo bola sťažovateľovi uložená povinnosť zaplatiť ešte niečo žalovanému, ak tento započítal proti pohľadávke sťažovateľa menej, ako bola suma uplatnená sťažovateľom. Odôvodnenie rozsudku okresného súdu v tejto časti treba hodnotiť ako zmätočné a nepreskúmateľné.

Možno   iba   predpokladať,   že   okresný   súd   priznal   žalovanému   nárok   z   titulu bezdôvodného obohatenia, pretože práve týmto titulom si žalovaný nárok uplatnil. Naproti tomu   však   podľa   rozsudku   krajského   súdu   nárok   žalovaného   je   ušlým   ziskom,   teda náhradou škody. Ide teda o odlišné právne posúdenie nároku žalovaného okresným súdom a krajským súdom. Na toto odlišné právne posúdenie veci nebol sťažovateľ ako účastník konania krajským súdom upozornený a nemal možnosť sa k tomuto odlišnému právnemu posúdeniu veci vyjadriť, čím mu bola postupom krajského súdu odňatá možnosť konať pred súdom.

Krajský súd ustálil výšku ušlého zisku žalovaného na 3 713,38 €, pričom táto suma je odlišná   nielen   od   sumy   uvedenej   v   znaleckom   posudku,   ale   aj   od   dohody   účastníkov z 21. októbra   1996.   Z   tohto   pohľadu   je   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu nepreskúmateľné.

K   svojmu   záveru   o   nedôvodnosti   odvolania   dospel   krajský   súd   aj   na   základe vyjadrenia žalovaného k odvolaniu sťažovateľa. Bolo povinnosťou krajského súdu takéto vyjadrenie sťažovateľovi doručiť, lebo inak by došlo k odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom.

Rovnako   treba   považovať   za   odňatie   práva   konať   pred   súdom   nezrozumiteľné a zmätočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu, podľa ktorého je irelevantná námietka sťažovateľa o neurčitosti a nezrozumiteľnosti právneho úkonu v dôsledku zrejmej chyby v písaní. Podľa krajského súdu dvojstrannú zmluvu vyhotovenú v písomnej forme, ktorá bola   riadne   podpísaná   oboma   zmluvnými   stranami,   nemožno   ako   právny   úkon spochybňovať a určiť za neplatný. Tento právny názor však nemá oporu v hmotnom práve. Podpisy účastníkov zmluvy sú nesporne podstatnou náležitosťou na určenie platnosti právneho úkonu, ale nie jedinou.

Obdobne   treba   kvalifikovať   aj   skutočnosť,   že   krajský   súd   vôbec   nereagoval na matematické výpočty sťažovateľa, ktorými preukazoval, že žalovanému bola priznaná vyššia suma, než by mu patrila v prípade, keby zmluva riadne dobehla.

Pokiaľ najvyšší súd dospel k záveru, že sťažovateľ namietal neplatnosť právnych úkonov iba v odvolaní, keďže dovtedy platnosť týchto právnych úkonov nebola sporná, treba   uviesť,   že   sťažovateľ   skôr   neplatnosť   právnych   úkonov   namietať   nemohol. Na predposlednom   pojednávaní   okresného   súdu   v   roku   1996   bola   účastníkom   daná možnosť   ustáliť   výšku   ušlého   zisku   dohodou,   čo   sa   aj   stalo.   Potom   bez   pojednávania nasledovalo ustanovenie znalca, vypracovanie znaleckého posudku a nariadenie posledného pojednávania konaného 15. októbra 2010, pričom na tomto pojednávaní bola sťažovateľovi odopretá možnosť vyjadriť sa ku skutkovým a právnym otázkam.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označeného   článku   dohovoru   v   konaniach   vedených   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 25 Cb 107/1995, krajským súdom pod sp. zn. 1 Cob 18/2011 a najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Obdo 33/2012.

Z   vyjadrenia   predsedu   obchodnoprávneho   kolégia   najvyššieho   súdu   v   zastúpení predsedu   najvyššieho   súdu   č.   k.   KP   3/2013-37   (Nobs   67/2013)   z   12.   februára   2014 doručeného ústavnému súdu 20. februára 2014 vyplýva, že k porušeniu označených práv sťažovateľa   nedošlo.   Najvyšší   súd   predovšetkým   dáva   do   pozornosti,   že   dovolacie uznesenie   najvyššieho   súdu   z   22.   novembra   2012   bolo   označené   nesprávnou   spisovou značkou 2 Obo 33/2012 (ku chybe došlo pri opise tohto uznesenia), pretože správne ide o spisovú značku 2 Obdo 33/2012. Z tohto dôvodu bolo rozhodnuté aj o oprave tejto chyby. V súvislosti s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej došlo k porušeniu jeho práva tým, že mu neboli oznámené skutočnosti o zmene v osobe zákonného sudcu, v dôsledku čoho sa nemohol k tejto skutočnosti vyjadriť, prípadne podať námietku zaujatosti novokonajúceho sudcu, treba uviesť, že žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku, ale ani iného právneho   predpisu   nestanovuje   súdu   povinnosť   oznamovať   zmenu   zákonného   sudcu. Účastník   sa   môže   o   osobe   zákonného   sudcu   dozvedieť   z   rozvrhu   práce   uverejneného na stránkach   jednotlivých   súdov,   ministerstva   spravodlivosti,   prípadne   dopytom na konkrétnom súde, resp. v danom prípade najneskôr z písomného predvolania sťažovateľa na pojednávanie, kde je uvedené meno konajúceho sudcu. Znamená to tiež, že účastník konania od doručenia predvolania do samotného pojednávania má dostatočný priestor na uplatnenie prípadnej námietky zaujatosti konajúceho sudcu.

Pokiaľ sťažovateľ namietal, že dovolací súd sa nevyjadril k tomu, že sťažovateľovi nebolo umožnené záverečné zhrnutie návrhov a vyjadrenie sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci v konaní vedenom okresným súdom, nie je možné sa k tejto otázke vyjadriť, lebo najvyšší súd bez poskytnutia komplexného spisového materiálu nevie, či obsahom dovolania   sťažovateľa   bola   aj   táto   námietka.   Z   obsahu   dovolacieho   rozhodnutia   takáto námietka sťažovateľa nevyplýva.

K namietanému chybnému postupu pri ustanovení znalca treba uviesť, že tento nebol v   rozpore   s   ustanoveniami §   120   ods.   1,   §   122   ods.   1,   §   127   ods.   1   a   §   129   ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku. Nie je teda v rozpore so zákonom, ak okresný súd rozhodne o ustanovení znalca, aj keď je toto rozhodnutie v rozpore s predstavou účastníka o potrebe takéhoto   postupu.   Takýto   postup   je   totiž   na   úvahe   súdu.   To   isté   platí   aj   v   súvislosti s uložením povinnosti znalcovi vypracovať znalecký posudok v písomnej forme. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že dôkaz znaleckým posudkom bol vykonaný v súlade s ustanovením § 129 Občianskeho súdneho poriadku, a to oboznámením sa s jeho obsahom.

V   súvislosti   s   námietkami   sťažovateľa   týkajúcimi   sa   riadneho   odôvodnenia rozsudkov okresného súdu a krajského súdu najvyšší súd poukazuje na obsah dovolacieho rozhodnutia.

Z repliky sťažovateľa zo 7. marca 2014 doručenej ústavnému súdu 12. marca 2014 (je   podpísaná   priamo   sťažovateľom,   nie   teda   jeho   právnym   zástupcom)   vyplýva,   že vyjadrenie   najvyššieho   súdu   hodnotí   ako   účelové   bez   opory   v   skutkovom   stave a vo vykonanom   dokazovaní.   Znalecké   dokazovanie   (ak   ho   možno   vôbec   za   také považovať) bolo vykonané postupom, ktorý je v rozpore s platnou právnou úpravou. Postup okresného   súdu   predchádzajúci   ustanoveniu   znalca   bol   v   rozpore   s ustanovením   §   127 Občianskeho súdneho poriadku, a nie s predstavou sťažovateľa. Dikcia ustanovenia § 127 ods. 1 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorej súd ustanoví znalca až po vypočutí   účastníkov,   nebola   dodržaná,   čo   treba   považovať   za   nesporné.   Rovnako   je nesporné,   že znalecký   posudok   nebol   nikdy   predmetom   dokazovania   spôsobom vyplývajúcim   z ustanovenia   §   129   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Napokon   je nesporné aj to, že okresný súd nikdy riadne neuviedol dôvody, pre ktoré upustil od výsluchu znalca. Z obsahu zápisnice o pojednávaní z 15. októbra 2010 (na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku okresného súdu) je rovnako nesporné, že okresný súd neumožnil sťažovateľovi využiť právo na záverečné zhrnutie návrhov a na vyjadrenie sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci. Túto skutočnosť treba považovať za dovolací dôvod, pričom je povinnosťou dovolacieho súdu skúmať aj z úradnej povinnosti, či vo veci nie je daný niektorý z dôvodov dovolania podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku.

Z osobitného podania právneho zástupcu sťažovateľa z 19. marca 2014 doručeného ústavnému súdu 20. marca 2014 označeného ako doplnenie vyjadrenia vyplýva, že požaduje náhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľa za dva úkony právnych služieb po 141,09 € [§ 10 ods. 1 v spojení s § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „advokátska tarifa“) pri hodnote sporu 3 696,11 €], ako aj za 2 režijné paušály po 7,63 €, teda celkom 297,44 €.

Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. II. ÚS 299/2013-18 z 29. mája 2013, vyjadrenie najvyššieho súdu a repliku sťažovateľa aj žalovanému s tým, aby sa aj on mohol vo veci samej vyjadriť, keďže by mohol byť dotknutý vo svojich právach rozhodnutím ústavného súdu. Žalovaný možnosť vyjadriť sa nevyužil.

II.

Z dovolania sťažovateľa z 10. augusta 2012 vyplýva, že z obsahového hľadiska sa v ňom namietajú rovnaké skutočnosti, resp. okolnosti, ako v sťažnosti podanej ústavnému súdu. Výnimku tvoria štyri námietky, a to jednak skutočnosť, že sťažovateľovi bola uložená povinnosť   zaplatiť   ešte   niečo   žalovanému,   hoci   tento   započítal   proti   pohľadávke sťažovateľa   menej,   ako   bola   suma   uplatnená   sťažovateľom   (1),   ďalej   zmena   právneho posúdenia veci z vydania bezdôvodného obohatenia na náhradu škody v odvolacom konaní, na čo sťažovateľ nemal možnosť reagovať (2), potom skutočnosť, že ustálená výška ušlého zisku žalovaného je odlišná tak od sumy vyplývajúcej zo znaleckého posudku, ako aj od sumy vyplývajúcej z dohody z 21. októbra 1996, (3) a napokon to, že žalovanému bola priznaná suma vyššia, než akú by dostal, keby lízingová zmluva riadne dobehla (4). Tieto štyri námietky v dovolaní uvedené nie sú. Ďalej je podstatné, že niektoré námietky, ktoré sú v   sťažnosti   podanej   ústavnému súdu   považované za   postup,   ktorým   bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať vo veci, sú v dovolaní vyhodnotené ako vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.  

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 33/2012 z 22. novembra 2012 vyplýva, že   ním   bolo   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku   krajského   súdu   č.   k. 1 Cob 18/2011-220 z 24. novembra 2011.

Podľa názoru najvyššieho súdu vo vzťahu k tvrdeniu, že okresný súd bol nesprávne obsadený, keďže vo veci nekonal zákonný sudca (čím zároveň mala byť sťažovateľovi aj odňatá   možnosť   konať   pred   súdom),   bolo   treba   dospieť   k   záveru,   že   sudkyňa Mgr. Kollárová   bola   v   zmysle   príslušného   rozvrhu   práce   zákonnou   sudkyňou,   a   preto prípustnosť dovolania z týchto dôvodov nie je daná.

Sťažovateľ videl odňatie možnosti konať pred súdom v tom, že pokiaľ rozhodnutie okresného súdu neobsahovalo vyhodnotenie všetkých dôkazov predložených v konaní, tak mal   krajský   súd   takéto   rozhodnutie   doplniť.   Odôvodnenie   písomného   vyhotovenia rozhodnutia   krajského   súdu   preto   považuje   za   nepreskúmateľné,   resp.   nedostatočné. Ustanovením   §   219   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   odvolaciemu   súdu   daná možnosť   vypracovania   tzv.   skráteného   odôvodnenia   rozhodnutia.   Táto   možnosť   je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to tak po skutkovej, ako aj po právnej stránke. Ak sa odvolací súd čo i len čiastočne   nestotožní   s   týmito   závermi,   neprichádza   do   úvahy   vypracovanie   skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd musí, prirodzene, odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

Rozhodnutia   súdov   nižších   stupňov   v   danej   veci   zodpovedajú   už   uvedeným požiadavkám   kladeným   na   odôvodnenie   rozhodnutí.   Krajský   súd   uviedol,   že   lízingová zmluva   a   jej   všeobecné   podmienky   boli   riadne   podpísané   oboma   zmluvnými stranami, a teda   tento   právny   úkon   nemožno   spochybňovať   a   určiť   za   neplatný.   Všeobecné podmienky   upravujú   právo   na   úhradu   ušlého   zisku   pri   odcudzení   predmetu   tak,   že prenajímateľ je oprávnený požadovať ju tak a za tých istých podmienok, ako keby lízingová zmluva riadne prebehla a bola riadne ukončená. Preto námietka sťažovateľa, že krajský súd a   okresný   súd   neuviedli,   ako   vyhodnotili   všeobecné   podmienky   lízingovej   zmluvy,   je neopodstatnená.

Za   porušenie   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) v žiadnom prípade nemožno považovať to, že krajský súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľa. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia.

Sťažovateľ v dovolaní napokon namieta aj to, že v prípade, ak k svojmu záveru dospel krajský súd aj na základe vyjadrenia žalovaného k odvolaniu sťažovateľa, mal také vyjadrenie   sťažovateľovi   doručiť.   Z   obsahu   spisu   treba   považovať   za   preukázané,   že vyjadrenie žalovaného k odvolaniu sťažovateľa nebolo sťažovateľovi doručené. V tomto vyjadrení   žalovaný   odcitoval   čl.   XIII.   ods.   1   a   2   Všeobecných   podmienok   lízingovej zmluvy. Ďalej uviedol, že lízingovú zmluvu vrátane jej všeobecných podmienok považuje za platný právny úkon. Napokon poukázal na závery znaleckého dokazovania, ktoré bolo vykonané   nestranným   súdom   určeným   znalcom.   Z   pohľadu   najvyššieho   súdu   treba konštatovať, že krajský súd vychádzal z obsahu spisu a dokazovania pred okresným súdom. Krajský   súd   síce   poukázal   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   na   vyjadrenie   žalovaného k podanému odvolaniu sťažovateľa, avšak nie je možné prisvedčiť tvrdeniu sťažovateľa, že toto vyjadrenie žalovaného bral krajský súd za základ svojho rozhodovania, podľa ktorého odvolanie sťažovateľa je nedôvodné. K tomu treba dodať, že na obsah čl. XIII. ods. 1 a 2 Všeobecných   podmienok   lízingovej   zmluvy   žalovaný   poukazuje   počas   celého   konania. Neplatnosť   právnych   úkonov   namietol   sťažovateľ   iba   v   podanom   odvolaní,   dovtedy   to sporné nebolo. Sťažovateľ v podanom odvolaní nenamietol ako odvolací dôvod skutočnosti uvedené v § 205a Občianskeho súdneho poriadku, hoci bol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku. Z toho je zrejmé, že v odvolacom konaní nebola porušená zásada kontradiktórnosti konania tým, že sťažovateľovi nebolo umožnené zaujať stanovisko k písomnému vyjadreniu žalovaného k odvolaniu sťažovateľa.

Z opravného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 33/2012 z 23. januára 2014, ktoré si ústavný súd zadovážil, vyplýva, že ním bolo opravené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 33/2012 z 22. novembra 2012 v časti označenia spisovej značky na prvej strane   vyhotoveného   rozhodnutia   tak,   že   správne   označenie   spisovej   značky   je 2 Obdo 33/2012.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že sťažovateľ v podanom dovolaní tvrdil, že postupom okresného súdu a krajského súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Podľa sťažovateľa malo k tomu dôjsť viacerými postupmi.

Nedoručenie vyjadrenia žalovaného sťažovateľovi

Sťažovateľ namieta, že krajský súd dospel k záveru o nedôvodnosti jeho odvolania aj na   základe   vyjadrenia   žalovaného   k   odvolaniu   sťažovateľa.   Za   tohto   stavu   bolo povinnosťou krajského súdu takéto vyjadrenie sťažovateľovi doručiť, lebo inak by došlo k odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom.

Podľa názoru najvyššieho súdu vyjadreného v dovolacom uznesení z obsahu spisu je preukázané,   že   vyjadrenie   žalovaného   k   odvolaniu   sťažovateľa   nebolo   sťažovateľovi doručené. Krajský súd síce poukázal na vyjadrenie žalovaného k odvolaniu sťažovateľa, avšak nie je možné prisvedčiť tvrdeniu sťažovateľa, že toto vyjadrenie žalovaného bral do základu   svojho   záveru   o   nedôvodnosti   odvolania   sťažovateľa.   K   tomu   z   pohľadu najvyššieho súdu treba dodať, že argumentáciu uvedenú vo vyjadrení uplatňoval žalovaný počas celého konania. Neplatnosť právnych úkonov namietol sťažovateľ iba v odvolaní, dovtedy to sporné nebolo. Sťažovateľ neuplatňoval ako odvolací dôvod skutočnosti uvedené v § 205a Občianskeho súdneho poriadku. Z toho je zrejmé, že v odvolacom konaní nebola porušená   zásada   kontradiktórnosti   konania   nedoručením   vyjadrenia   žalovaného sťažovateľovi.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že princíp   rovnosti   zbraní   ako   jeden   z   prvkov   širšieho   princípu   spravodlivého   konania vyžaduje, aby každému účastníkovi bola daná primeraná možnosť predniesť svoj prípad za podmienok, ktoré ho neumiestnia do zjavnej nevýhody voči jeho protistrane. Okrem tejto požiadavky   zahŕňa   koncepcia   spravodlivého   konania   právo   na   kontradiktórne   konanie, podľa ktorého účastníci musia mať možnosť nielen byť oboznámení s dôkazmi potrebnými na to, aby ich návrh bol úspešný, ale taktiež musia mať vedomosť o všetkých predložených dôkazoch   a   stanoviskách   a   vyjadriť   sa   k   nim   na   účely   ovplyvnenia   rozhodnutia   súdu. Napokon je podstatné, že konkrétny dopad nedoručeného stanoviska na rozhodnutie súdu je iba málo dôležitý, pretože je na účastníkoch konania, aby posúdili, či sa budú, alebo nebudú k   dokumentu   vyjadrovať.   Výnimkou   je   iba   situácia,   keď   by   udelenie   takýchto   práv a možností nemalo žiaden vplyv na výsledok konania, lebo prijatý právny prístup nebol predmetom diskusie (napr. Ringier Axel Springer Slovakia, a. s., proti Slovenskej republike, I. ÚS 230/03, II. ÚS 249/2012).

Spomínanou výnimkou by mohla byť napr. situácia, keby dovolanie bolo odmietnuté ako   oneskorene   podané,   teda   najvyšší   súd   by   sa   meritom   dovolania   vôbec   nezaoberal (II. ÚS 249/2012).

Treba   považovať   za   nesporné,   že   žalovaný   podal   na   odvolanie   sťažovateľa vyjadrenie, ktoré nebolo sťažovateľovi okresným súdom, ale ani krajským súdom doručené.

Z   citovaného   zásadného právneho   názoru   ESĽP   celkom   nepochybne vyplýva,   že nedoručením vyjadrenia žalovaného sťažovateľovi došlo k zásahu do práva sťažovateľa na kontradiktórne   konanie   a   na   zachovanie   princípu   rovnosti   zbraní   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru. Pre posúdenie tejto otázky sa nejaví ako podstatné, či podľa názoru najvyššieho súdu obsahovalo vyjadrenie žalovaného niečo nové, resp. bolo iba opakovaním stanovísk už predtým prednášaných, a či sa pre meritórne posúdenie veci javil obsah vyjadrenia ako relevantný, resp. významný. Bolo totiž vecou sťažovateľa, ako by sa postavil k tvrdeniam žalovaného uvedeným v jeho vyjadrení na odvolanie.

Možno konštatovať, že už dosiaľ uvedenými skutočnosťami došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie v súvislosti s právom na rovnosť zbraní a na kontradiktórne súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Neinformovanie sťažovateľa o zmene v osobe zákonného sudcu a o dôvode tejto zmeny

Sťažovateľ v dovolaní jednak namietal, že na okresnom súde nekonal zákonný sudca, ale aj to, že okresný súd sťažovateľa neupozornil na zmenu v osobe zákonného sudcu, ale ani na dôvod tejto zmeny, čím ho pripravil o právo vyjadriť sa k zmene v osobe zákonného sudcu, resp. vyjadriť sa k osobe novokonajúcej sudkyne, vrátane prípadnej námietky jej zaujatosti.

Najvyšší súd v dovolacom uznesení konštatoval, že vo veci konala zákonná sudkyňa, no k ďalšej časti námietky (neinformovaní sťažovateľa o zmene v osobe zákonného sudcu) nezaujal žiadne stanovisko. Vo vyjadrení ústavnému súdu najvyšší súd uvádza, že okresný súd nebol povinný sťažovateľa informovať, pričom tento mal všetky možnosti zisťovania, či vo veci koná zákonný sudca.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje na   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   sa nevyžaduje,   aby   na   každý   argument   účastníka,   aj   na   taký,   ktorý   je   pre   rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ale ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko, Georgiadis c. Grécko, II. ÚS 67/2013).

Podľa   názoru   ústavného   súdu nároky   kladené   na   odôvodnenie   dovolacieho rozhodnutia   najvyššieho   súdu   v   prípadoch   dovolania,   prípustnosť   ktorého   sa   opiera o ustanovenie § 237 Občianskeho súdneho poriadku, treba vykladať tak, že v odôvodnení rozhodnutia   je   nevyhnutné   zaujať   stanovisko   ku   všetkým   tvrdeným   okolnostiam zakladajúcim   podľa   názoru   dovolateľa   prípustnosť   dovolania.   Bez   vysporiadania   sa so všetkými tvrdenými okolnosťami nemôže byť v takomto prípade splnená požiadavka, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná špecifická odpoveď na každý argument významný pre rozhodnutie.

Uvedený   zásadný   záver   je   navyše   zvýraznený   tým,   že   v   prípadoch   dovolania prípustného podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku je prípustnosť dovolania vlastne totožná   s   odôvodnením   dovolania   podľa   §   241   ods.   2   písm.   a)   Občianskeho   súdneho poriadku, podľa ktorého dovolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237. Prípustnosť dovolania a odôvodnenie dovolania v prípadoch dovolania podľa   §   237   Občianskeho   súdneho   poriadku   teda   splývajú.   Za   ďalší   argument   treba považovať to,   že   na vady   konania uvedené v   § 237   Občianskeho súdneho poriadku   je dovolací súd povinný prihliadať ex officio,   teda   bez ohľadu   na to,   či   boli takéto   vady v dovolaní uplatnené (§ 242 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Ak je dovolací súd povinný na takéto vady prihliadať z moci úradnej, potom a fortiori je jeho povinnosťou prihliadať na ne (vysporiadať sa s nimi) na základe námietky účastníka konania.

Možno konštatovať, že druhá časť námietky sťažovateľa ušla pozornosti najvyššieho súdu,   pričom   dodatočná   argumentácia   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom   nemôže z ústavnoprávneho pohľadu postačovať, keďže nejde o názor dovolacieho senátu vyslovený v rámci kontradiktórneho dovolacieho konania (II. ÚS 427/2013).

Neumožnenie využiť právo na záverečné zhrnutie návrhov a na vyjadrenie sa k dokazovaniu a právnej stránke veci

Sťažovateľ tvrdí, že na pojednávaní okresného súdu 15. októbra 2010 mu nebolo umožnené (nebol vyzvaný) využiť právo na záverečné zhrnutie návrhov a vyjadrenie sa k dokazovaniu a právnej stránke veci v zmysle § 118 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku. S tým súvisí aj tvrdenie, podľa ktorého sťažovateľ neplatnosť právnych úkonov nemohol namietať skôr ako v odvolacom konaní, pretože na predposlednom pojednávaní okresného súdu   dostali   účastníci   možnosť   ustáliť   výšku   ušlého   zisku   dohodou,   potom   bez pojednávania   nasledovalo   ustanovenie   znalca,   podanie   znaleckého   posudku   a   posledné pojednávanie, na ktorom bola sťažovateľovi odopretá možnosť vyjadriť sa ku skutkovým a právnym otázkam.

Dovolacie uznesenie sa touto námietkou nijako nezaoberá a najvyšší súd vo svojom stanovisku v konaní vedenom ústavným súdom sa k nej nevedel vyjadriť, keďže nemal k dispozícii spis.

I tu treba dospieť k záveru, že najvyšší súd sa uplatnenou dovolacou námietkou nezaoberal.

Vykonanie znaleckého dokazovania na preukázanie skutočnosti, ktorá nebola medzi účastníkmi sporná

Okresný súd vykonal znalecké dokazovanie na preukázanie skutočnosti, ktorá nebola medzi účastníkmi sporná, pretože títo ešte 21. októbra 1996 dospeli k písomnej dohode o výške zisku, a to výslovne s tým, že nepovažujú za nutné prizvať do konania súdneho znalca.

Ani s touto námietkou sa najvyšší súd nevysporiadal. Nezaujal k nej stanovisko ani vo vyjadrení podanom ústavnému súdu.

Z pohľadu ústavného súdu je potrebné poznamenať, že predovšetkým bolo vhodné zaujať stanovisko k tej zásadnej otázke, či tvrdené pochybenie spadá do skutkovej podstaty odňatia možnosti konať pred súdom.

Nesprávny postup pri ustanovení znalca

Pochybenie   okresného   súdu   nespočívalo   podľa   sťažovateľa   len   v   zbytočnosti nariadenia znaleckého dokazovania, ale aj v postupe pri ustanovení znalca, ktorým mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Za znalca totiž bola ustanovená právnická osoba bez splnenia   požiadaviek   vyplývajúcich   z   ustanovenia   §   127   ods.   1   Občianskeho   súdneho poriadku (absentovalo meno konkrétnej fyzickej osoby, ktorá by mala posudok podať, čím sťažovateľ stratil možnosť vyjadriť sa k osobe znalca, ale tiež k ustanoveniu znalca došlo bez predchádzajúceho výsluchu účastníkov). Tento postup sťažovateľ označil v dovolaní tak za vadu konania majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ako aj za odňatie možnosti konať pred súdom.

Najvyšší   súd   sa   námietkou   nezaoberal,   pričom   vo   svojom   vyjadrení   v   konaní vedenom ústavným súdom s poukazom na niektoré ustanovenia zákona dospel k záveru, že postup okresného súdu bol v súlade so zákonom.

I tu platí, že absencia stanoviska k uplatnenej námietke v uznesení najvyššieho súdu nemôže byť ústavne konformným spôsobom nahradená doplnením argumentácie najvyšším súdom v rámci konania vedeného ústavným súdom.

Nevykonanie dôkazu znaleckým posudkom

Sťažovateľ v dovolaní ďalej namietal, že znalecký posudok nebol vykonaný procesne konformným spôsobom. Po vypracovaní znaleckého posudku sa uskutočnilo na okresnom súde pojednávanie 15. októbra 2010, keď bolo rozhodnuté aj o veci samej, avšak dôkaz znaleckým posudkom nebol vykonaný. Došlo totiž iba k oboznámeniu sa s obsahom spisu a ku konštatovaniu, že jeho obsahom je aj znalecký posudok. Znalec navyše nebol napriek zákonnej   požiadavke   vypočutý,   pričom   všeobecné   súdy   nijako   neodôvodnili,   prečo k výsluchu   nedošlo.   Vzatie   znaleckého   posudku   do   základu   rozhodnutia   považoval sťažovateľ   za   týchto   podmienok   v   dovolaní   za   vadu   majúcu   za   následok   nesprávne rozhodnutie vo veci.

Treba konštatovať, že na rozdiel od dovolacieho uznesenia, ktoré sa námietkou vôbec nezaoberalo,   najvyšší   súd   vo   vyjadrení   podanom   ústavnému   súdu   uvádza,   že   znalecký posudok bol vykonaný oboznámením sa s jeho obsahom, teda v súlade s ustanovením § 129 Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný súd poukazuje na svoje stanovisko k predchádzajúcej námietke.  

Ignorovanie dohody o určení výšky sumy ušlého zisku

Okresný   súd,   ale   ani   krajský   súd   podľa   sťažovateľa   nevysvetlili,   ako   bolo vyhodnotené dokazovanie v súvislosti so vzájomnou korešpondenciou medzi účastníkmi konania, ale najmä „Zápisnica z rokovania zo dňa 21. 10. 1996“, ktorou došlo k dohode o určení výšky sumy ušlého zisku ešte pred nariadením znaleckého dokazovania. V tejto súvislosti nie je zrejmé, akými úvahami sa riadil okresný súd, keď dospel k potrebe nariadiť znalecké   dokazovanie   na   určenie   výšky   ušlého   zisku.   Namietal   tiež   neakceptovanie účastníkmi   dohodnutej   metodiky   pre   výpočet   finančného   vysporiadania   podľa odsúhlaseného   vzorca   a   odmietnutie   aplikovať   všeobecný   princíp,   podľa   ktorého   pri zmluvných   formuláciách,   ktoré   možno   rôzne   vykladať,   je   spravodlivé   vykladať   ich v neprospech toho, kto ich do zmluvy vložil.

Treba konštatovať, že ani s touto dovolacou námietkou sa najvyšší súd konkrétne nevysporiadal a nezaujal k nej stanovisko ani vo vyjadrení ústavnému súdu.

Ďalšie námietky

Sťažovateľ v podanej sťažnosti uplatnil ešte ďalšie štyri námietky, ktoré neuplatnil v dovolaní.

Predovšetkým tvrdil,   že   právoplatným   rozsudkom   mu   bola   uložená   povinnosť zaplatiť   určitú   sumu   žalovanému,   a   to   aj   napriek   tomu,   že   žalovaný   započítal   proti pohľadávke sťažovateľa menej, než bola suma uplatnená sťažovateľom.

Ďalej namietal zmenu právneho posúdenia veci z vydania bezdôvodného obohatenia na náhradu ušlého zisku (náhradu škody) v odvolacom konaní, na čo sťažovateľ nemal možnosť reagovať.

Potom vytýkal, že ustálená výška ušlého zisku žalovaného je odlišná tak od sumy vyplývajúcej zo znaleckého posudku, ako aj od sumy vyplývajúcej z dohody z 21. októbra 1996. Napokon vyslovil nespokojnosť s tým, že žalovanému bola priznaná vyššia suma, než aká by mu patrila, keby lízingová zmluva riadne dobehla.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   spoločným   menovateľom   všetkých   týchto   štyroch námietok   je   to,   že   hoci   ich   sťažovateľ   uplatnil   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom, v dovolacom konaní na ne nepoukazoval, a to aj napriek tomu, že aj tieto štyri námietky považuje v sťažnosti podanej ústavnému súdu za taký postup všeobecných súdov, ktorým mu   bola   ako   účastníkovi   konania   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom.   Inými   slovami, zo sťažnostných tvrdení sťažovateľa je zrejmé, že tieto námietky vníma ako také, ktoré by zakladali   prípustnosť   dovolania   podľa   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku. V rozpore s tým však námietky v dovolaní neuplatnil.

V daných   súvislostiach   možno   urobiť záver,   že najvyšší   súd   v   uvedenom   smere nijako nepochybil, pretože v rámci dovolacieho konania nemal dôvod reagovať na také námietky, ktoré neboli v dovolaní uplatnené.

V závere   je   potrebné   vysloviť,   že   popri   nedoručení   vyjadrenia   žalovaného sťažovateľovi (čo treba považovať za porušenie práva na rovnosť zbraní a na kontradiktórne súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako je to už konštatované) došlo k porušeniu práva   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   aj nedostatočným   odôvodnením   uznesenia   najvyššieho   súdu,   a   to   čo   sa   týka   námietok konkrétne už uvedených (bod 1 výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde, ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vychádzajúc z citovaných ustanovení, ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 33/2012 z 22. novembra 2012 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Stalo sa tak aj napriek tomu, že sťažovateľ sa zrušenia uznesenia najvyššieho súdu a vrátenia veci na ďalšie konanie nedomáhal. Ústavný súd tak postupoval vzhľadom na už citované zákonné ustanovenia ex officio.

Najvyšší súd bude v ďalšom viazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu.

Sťažovateľ požadoval priznať náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 297,44 €. Ústavný súd považoval za možné priznať sumu 275,94 €, a to za dva úkony právnych služieb v roku 2013 (prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť) po 130,16 €, ako aj režijný paušál dvakrát po 7,81 €. Vychádzal pritom z ustanovenia § 11 ods. 2 advokátskej tarify (bod 3 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014