znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 299/09-5

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17.   septembra   2009 predbežne prerokoval   sťažnosť   O. H.,   zastúpenej starostom   V. K.,   a MUDr.   M. S., C., vo veci namietaného porušenia čl. 27 ods. 1, čl. 30 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Sžo 224/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. H. a MUDr. M. S. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2009 a 17. júla 2009 doručená sťažnosť O. H., zastúpenej starostom V. K., a MUDr. M. S., C. (ďalej aj „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia čl. 27 ods. 1, čl. 30 ods. 1, čl. 40, čl. 46 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   pod sp. zn. 2 Sžo 224/2008. Spoločná sťažnosť sťažovateľov bola v rovnakom znení odovzdaná na poštovú   prepravu   dvakrát.   Prvýkrát   sa   tak   stalo   13.   júla   2009,   pričom   na sťažnosti doručenej   ústavnému   súdu   15.   júla   2009   je   vlastnoručne   podpísaný   iba   MUDr.   M.   S. Druhýkrát bola sťažnosť odovzdaná na poštovú prepravu 14. júla 2009. Toto podanie bolo ústavnému súdu doručené 17. júla 2009, pričom podanie je vlastnoručne podpísané MUDr. M. S., ako aj starostom O. H. V. K.

Zo sťažnosti   a z pripojeného   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Sžo   224/2008 z 22. apríla   2009   vyplýva,   že   rozhodnutím   Obvodného   úradu   v Č.   (ďalej   len   „obvodný úrad“) sp. zn. 96/00917-001/OL-17 z 29. marca 1996 došlo k vymedzeniu zdravotníckeho obvodu pre praktickú lekárku pre dospelých MUDr. I. J., do ktorého patrila aj O. H., a to podľa ustanovenia § 76 ods. 2 písm. c) zákona č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov. Toto rozhodnutie, proti ktorému nebolo podané odvolanie, nadobudlo právoplatnosť. Sťažovatelia podali Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“)   žalobu   o   preskúmanie   uvedeného   právoplatného   rozhodnutia   v rámci   správneho súdnictva.   Požadovali   pritom   zrušenie   rozhodnutia   obvodného   úradu.   Okresný   súd uznesením č. k. 12 C 603/1999-19 z 23. februára 2007 vec postúpil Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) z dôvodu vecnej príslušnosti. Uznesením krajského súdu č. k. 21 S 60/2007-59 z 24. júla 2008 bolo podľa § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku konanie zastavené z dôvodu, že žaloba smerovala proti rozhodnutiu, ktoré nemohlo byť predmetom   preskúmania   správnym   súdom,   pretože   sťažovatelia   v správnom   konaní nevyužili   riadny   opravný   prostriedok   a žaloba   bola   podaná   na   preskúmanie   zákonnosti právoplatného   rozhodnutia,   ktoré   v prvom   stupni   vydal   obvodný   úrad.   Proti   uzneseniu krajského súdu podali sťažovatelia odvolanie, v ktorom uviedli, že rozhodnutie obvodného úradu nebolo O. H. doručené, a preto táto ani nemala možnosť podať proti nemu odvolanie, pričom krajský súd túto okolnosť nevzal do úvahy. Namietali tiež, že krajský súd rozhodol bez   pojednávania   a bez   vykonania   dokazovania.   Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 2 Sžo 224/2008   z 22.   apríla   2009   bolo   uznesenie   krajského   súdu   potvrdené,   pričom účastníkom nebola náhrada trov konania priznaná. Podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd   v odôvodnení   svojho   uznesenia   správne   konštatoval,   že   sťažovatelia   sa   domáhali preskúmania   právoplatného   prvostupňového   rozhodnutia   orgánu   štátnej   správy,   proti ktorému bolo možné podať odvolanie, bez toho, aby takéto odvolanie podali, čo zakladá neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Dôvody uznesenia krajského súdu treba preto považovať za správne. K týmto dôvodom je však potrebné uviesť, že rozhodnutie obvodného úradu, ktoré sťažovatelia žalobou napadli, nie je takým rozhodnutím, ktorým by správny   orgán   rozhodoval   o právom   chránených   záujmoch   alebo   povinnostiach sťažovateľov   alebo   ktorým   by   mohli   byť   sťažovatelia   vo   svojich   právach,   právom chránených   záujmoch   alebo   povinnostiach   priamo   dotknutí.   Napadnuté   rozhodnutie obvodného úradu, ktorý v čase vydania rozhodnutia vykonával miestnu štátnu správu na úseku   zdravotníctva,   totiž   vymedzilo   zdravotnícky   obvod   pre   praktickú   lekárku   pre dospelých, a teda týmto rozhodnutím práva a povinnosti sťažovateľov ostali nezmenené. Z tohto dôvodu sťažovatelia ani nemohli byť účastníkmi konania, v ktorom bolo vydané napadnuté   rozhodnutie   obvodného   úradu,   a tento   im   nebol   povinný   svoje   rozhodnutie o vymedzení   zdravotníckeho   obvodu   doručiť.   Z týchto   dôvodov   sťažovatelia   nie   sú oprávnenými   osobami   na   podanie   žaloby   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   a ich námietky,   podľa   ktorých   krajský   súd   rozhodol   bez   pojednávania   a vykonaného dokazovania,   sú   s poukazom   na   ustanovenia   §   250d   až   §   250j   Občianskeho   súdneho poriadku právne bezvýznamné.

Uznesenie   najvyššieho   súdu   bolo   sťažovateľom   podľa   ich   vlastného   tvrdenia doručené 14. mája 2009.

Podľa   presvedčenia   sťažovateľov   uznesením   najvyššieho   súdu   došlo   k porušeniu označených článkov ústavy. V súvislosti s argumentáciou najvyššieho súdu, podľa ktorej rozhodnutím   obvodného   úradu   nedošlo   k zásahu   do   práv   sťažovateľov,   sťažovatelia uvádzajú, že vo vzťahu k O.   H.   bol   porušený   čl.   40 ústavy   zaručujúci plnohodnotnosť zdravotnej   starostlivosti.   Pokiaľ   ide   o argument,   podľa   ktorého   sťažovatelia   nemali byť účastníkmi konania, oponujú mu tým, že O. H. mala byť účastníčkou konania z dôvodu, že je   vlastníčkou   (prenajímateľkou)   praktickej   ambulancie   v obci   (porušenie   čl.   46   ods.   3 ústavy). Ďalej, čo sa týka argumentu, že obvodný úrad nebol povinný doručiť sťažovateľom rozhodnutie, sťažovatelia uvádzajú, že O. H. mal obvodný úrad doručiť rozhodnutie zo zákona.   Nesplnenie   tejto   povinnosti   bolo   porušením   čl.   46   ods.   3   ústavy.   Napokon v súvislosti so záverom, že sťažovatelia nie sú oprávnenými osobami na podanie žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia obvodného úradu, sťažovatelia uvádzajú, že štátne orgány počnúc obvodným úradom a Krajským úradom v Ž., ďalej okresný súd a krajský súd až po najvyšší súd postupovali v rozpore so zákonom č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu   spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym   úradným   postupom (ďalej len „zákon o zodpovednosti štátu“), porušili ustanovenie § 158 Trestného zákona, a tým aj čl. 27 ods. 1, čl. 30 ods. 1, čl. 40 a čl. 46 ods. 3 ústavy.

Podanú sťažnosť advokát detailne doplní k spisovej značke konania na ústavnom súde.

Sťažovatelia   žiadajú   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   ústavy   v konaní   vedenom   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn. 2 Sžo 224/2008.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom môže sa stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Krajský   súd,   ale ani najvyšší   súd   nepovažovali za   možné meritórne   sa   zaoberať podanou žalobou sťažovateľov, pričom konanie o žalobe zastavili.

Krajský súd vychádzal z toho, že predmetom konania o preskúmanie právoplatného rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku   môžu   byť   iba   také   právoplatné   rozhodnutia,   vo   vzťahu   voči   ktorým   došlo k vyčerpaniu   riadnych   opravných   prostriedkov   (§   247   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku),   čo   v danom   prípade   nebolo   splnené,   lebo   sťažovatelia   odvolanie   proti prvostupňovému   rozhodnutiu   obvodného   úradu   nepodali,   a toto   rozhodnutie   nadobudlo právoplatnosť bez preskúmania v odvolacom konaní.

Najvyšší   súd   síce   v zásade   s uvedeným   názorom   krajského   súdu   súhlasil,   avšak v reakcii na odvolaciu námietku sťažovateľov, podľa ktorej v správnom konaní odvolanie proti   rozhodnutiu   obvodného   úradu   nemohli   podať,   keďže   im   nikdy   doručené   nebolo, zdôraznil, že rozhodnutie sťažovateľom ani nemalo byť doručené, lebo predmet konania a obsah rozhodnutia sa netýkal právom chránených záujmov či povinností sťažovateľov, ktorí   nemohli   byť   týmto   rozhodnutím   priamo   dotknutí   vo   svojich   právach,   právom chránených záujmoch alebo povinnostiach. Preto sťažovatelia nemali byť ani účastníkmi správneho   konania   a nie   sú   ani   aktívne   legitimovaní   podať   žalobu   o   preskúmanie právoplatného rozhodnutia vydaného v konaní, v ktorom neboli a nemali byť účastníkmi.

Z pohľadu ústavného súdu treba uviesť, že argumentácia najvyššieho súdu je úplná a presvedčivá.   V žiadnom   prípade   ju   nemožno   považovať   za   arbitrárnu   či   zjavne neodôvodnenú.

Tvrdenia sťažovateľov, že O. H. je vlastníčkou (prenajímateľkou) ambulancie v obci a postupom   správnych   orgánov   a všeobecných   súdov   došlo   k porušeniu   zákona o zodpovednosti štátu a Trestného zákona, sú celkom nekonkrétne a v kontexte danej veci nepresvedčivé. Navyše, už na prvý pohľad je zrejmé, že vytýkané skutočnosti nemôžu byť porušením   označených   článkov   ústavy,   keďže   tieto   ratione   materiae   upravujú   odlišné vzťahy.

Navyše treba dodať, že v sťažnosti absentuje akákoľvek argumentácia v súvislosti s MUDr. M. S., pretože všetky argumenty sa sústreďujú smerom k O. H.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. septembra 2009