znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 299/06-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. T. Z. D. S., zastúpeného advokátom JUDr. Z. H.,   D.   S.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods.   1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 36 ods. 1 a 2   Listiny   základných   práv   a slobôd   a práva   na   dedenie   podľa   čl.   11   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 184/05 z 28. februára 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PhDr. T. Z. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 17. mája 2006 doručená sťažnosť PhDr. T. Z., D. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na dedenie podľa čl. 11 ods.1   listiny   postupom   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 184/05 z 28. februára 2006.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že 9.   mája   2003   podal   Okresnému   súdu Veľký   Krtíš   (ďalej   len   „okresný   súd“)   návrh,   ktorým   žiadal   vyslovenie   neplatnosti darovacej zmluvy uzavretej medzi jeho otcom Š. Z. a M. F. Podaním z 12. marca 2004 svoj návrh   zmenil   tak,   že   sa   domáhal   určenia,   že   rodinný   dom...   v katastrálnom   území   V., zapísaný   na...Katastrálnom   úrade v B. B.   patrí   v podiele piatich   osmín   do   dedičstva   po poručiteľovi Š. Z. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 6 C 69/03 z 31. januára 2005 žalobný návrh navrhovateľa (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľ) zamietol a zaviazal ho nahradiť odporkyni trovy konania vo výške 10 773 Sk. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ   20.   mája   2005   odvolanie   s odôvodnením,   že   rozhodnutie   vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 15 Co 134/05 z 8. júna 2005 potvrdil rozsudok okresného súdu, žiadnemu z účastníkov konania nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania a proti rozsudku,   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   rozhodnutie   okresného   súdu   i odvolacieho   súdu záviselo od právneho posúdenia veci, pričom právne predpisy umožňujú dvojaký výklad, pripustil dovolanie. Sťažovateľ podal 4. augusta 2005 vo veci dovolanie z dôvodu, že podľa jeho názoru rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci podľa § 241 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku. Najvyšší súd bez nariadenia pojednávania vo veci rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   2 Cdo   184/05   z 28.   februára   2006   (ďalej   len   „rozsudok najvyššieho súdu“) tak, že dovolanie zamietol a žalovanej nepriznal náhradu trov konania.

Sťažovateľ vidí porušenie ním označených práv postupom a rozsudkom najvyššieho súdu z dôvodu, že najvyšší súd „... v skutkovom a právne identickom spore Rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 195/2006 ako dovolací súd, zrušil rozsudok odvolacieho súdu, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa (návrh na určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke zamietol) v ktorom súd určil, že určité nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke. Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnom rozhodnutí vyslovil právny názor,   že   ak   rozhodnutie   o povolení   vkladu   do   katastra   nehnuteľností   nenadobudlo právoplatnosť   za   života   poručiteľa   (a   právne   účinky   vkladu   nenastali   ku   dňu   podania návrhu na vklad alebo v deň uvedený v návrhu na vklad), boli nehnuteľnosti v čase smrti poručiteľky v jej vlastníctve a patria do dedičstva.

Najvyšší súd Slovenskej republiky tým, že nesprávne právne posúdil predmetnú vec a v skutkovom a právne identickom spore vydal protichodné rozhodnutia porušil základné právo PhDr. T. Z. na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl.46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako právo na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a podľa čl. 36 ods. 1, 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

Za týchto okolností dochádza aj k porušeniu práva rovnosti pred súdom podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

Je nemysliteľné, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako najvyšší súd v hierarchii všeobecných súdov, v identických veciach rozhodoval odlišne, pričom takéto rozhodnutia nutne vyvolávajú porušenia právnej istoty, teda ústavnú spravodlivosť podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak súdy v rovnakých veciach rozhodujú odlišným spôsobom z dôvodu, že príslušné ustanovenia hmotnoprávnych predpisov odlišne vykladajú a aplikujú, týmto dochádza aj k porušeniu čl. 125 ods. 4 (správne malo byť uvedené čl. 152 ods. 4, pozn.) Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. V tomto prípade aspoň jeden z vyššie uvedených súdnych rozhodnutí nebol interpretovaný ústavným spôsobom.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:„Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom a rozsudkom sp. zn. 2 Cdo 184/2005 z 28. februára 2006 porušil základné právo PhDr. T. Z. na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky   v spojení   s čl. 1 ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   právo   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a čl.   36   ods.   1,   2   Listiny základných   práv   a slobôd   a na   dedenie   podľa   čl.   11   ods.   1   Listiny   základných   práv a slobôd.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Cdo   184/2005 z 28. februára   2006   sp.   zn.   2   Cdo   194/2005 (správne   mala   byť   uvedená   iba   sp.   zn. 2 Cdo 194/2005, pozn.) zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd   Slovenskej republiky   je   povinný uhradiť   PhDr.   T.   Z.   do 15 dní od právoplatnosti   tohto   nálezu   trovy   konania   vo   výške   6.825,50   Sk   na   účet   Advokátskej kancelárie HÁJOS & Partners, s. r. o., D. S.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže   ústavný   súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   zistil,   že   sťažovateľ   bol   účastníkom v konaní o určenie, že nehnuteľnosť patrí   do   dedičstva. V uvedenom   konaní využil   ako riadny, tak aj mimoriadny prostriedok nápravy, keď proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie a proti rozsudku krajského súdu, ktorý potvrdil rozsudok okresného súdu, podal dovolanie.   O dovolaní   rozhodol   najvyšší   súd   tak,   že   ho   zamietol,   čím   podľa   tvrdení sťažovateľa došlo k porušeniu jeho práv.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 184/05 z 28. februára 2006 najmä preto,   že   podľa   sťažovateľa   najvyšší   súd „...   nesprávne   právne   posúdil   predmetnú   vec a v skutkovom a právne identickom spore vydal protichodné rozhodnutia... (sťažovateľom uvádzané rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 196/05 z 29. novembra 2005, ktorým senát najvyššieho súdu   v inom zložení v identickej veci zrušil   rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pozn.). Je nemysliteľné, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky,   ako   najvyšší   súd   v hierarchii   všeobecných   súdov,   v identických   veciach rozhodoval odlišne, pričom takéto rozhodnutia nutne vyvolávajú porušenia právnej istoty, teda ústavnú spravodlivosť...“.

Ústavný   súd   preto   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   preskúmal opodstatnenosť   predloženej   sťažnosti   v   naznačenom   smere,   predovšetkým   možnosť preukázania   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   uznesením   najvyššieho   súdu a základným právom upraveným v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právom podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru, porušenie ktorých   sťažovateľ v sťažnosti namietal.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   1   ods.   1   ústavy   je   Slovenská   republika   zvrchovaným,   demokratickým a právnym štátom.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 11 ods. 1 listiny dedenie sa zaručuje.

1. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy,   ak   by   komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva na nezávislom   a   nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať a rozhodovať   o podanom   návrhu   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   (II. ÚS 8/01), a v prípade   opravných   konaní   by   všeobecný   súd   odmietol   opravný   prostriedok   alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 337/04, IV. ÚS 279/05).

V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na   spravodlivé   súdne   konanie   bolo   v celom   rozsahu   realizované,   aj   keď   nie   podľa subjektívnych   názorov   sťažovateľa.   Sťažovateľova   nespokojnosť   s obsahom   rozhodnutia najvyššieho súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   a je   preto   podmienený   tým,   že   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne   konanie   všeobecného   súdu   nie   je   napraviteľné   účinným procesným   prostriedkom   alebo postupom   nadriadeného alebo inštančne   vyššieho stupňa všeobecného súdu.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 184/05 z 28.   februára 2006   obsahuje   dostatok   skutkových   a   právnych   záverov   na   jeho   výrok a ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom podľa čl. 46 až 50 ústavy, tiež nezistil, že by závery najvyššieho súdu v konaní o dovolaní proti   rozsudku   krajského   súdu   boli   svojvoľné   a v nesúlade   s platnou   právnou   úpravou. Závery najvyššieho súdu vychádzali z dlhoročnej ustálenej judikatúry. Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov najvyššieho súdu. Tvrdenia sťažovateľa s odvolaním sa na iný v obdobnej veci vydaný rozsudok najvyššieho súdu preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré skončilo nepriaznivým výsledkom pre sťažovateľa, čo však nemožno spájať s pojmom spravodlivý proces a porušovaním jeho princípov.

Ústavný   súd   poukazuje   na   tú   skutočnosť,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva na spravodlivé súdne konanie nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným   súdom   úspešný,   z   čoho   vyplýva,   že   všeobecný   súd   nemusí   rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka, vrátane jeho dôvodov a námietok. Procesný   postoj   účastníka   konania   zásadne   nemôže   implikovať   povinnosť   všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však   povinný na všetky   tieto   procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej   spojitosti   medzi   odôvodnením   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   a   namietaným porušením základného práva sťažovateľa na spravodlivý proces.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa v tejto časti je zjavne neopodstatnená,   a preto   ju   po   jej   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   1   zákona o ústavnom súde z uvedeného dôvodu odmietol.

2. Sťažovateľ tiež tvrdil, že najvyšší súd porušil jeho základné právo na spravodlivý proces v spojení „so základnou zásadou právneho štátu, ktorá spočíva predovšetkým na predvídateľnosti práv a právnych následkov (čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky)“, pretože   v dvoch   identických   prípadoch   dospel   k odlišným   záverom,   v dôsledku   čoho „aspoň   jeden   z vyššie   uvedených   súdnych   rozhodnutí   nebol   interpretovaný   ústavným spôsobom“.

V konaní o sťažnosti je ústavný súd oprávnený rozhodovať o porušení označených základných práv a slobôd, ale ak dôjde k odmietnutiu sťažnosti z dôvodov, ktoré sú uvedené v tomto rozhodnutí ústavného súdu, znamená to, že o námietke porušenia čl. 1 ods. 1 ústavy vôbec netreba rozhodovať (II. ÚS 16/05).

3. Sťažovateľ namietal aj porušenie čl. 11 ods. 1 listiny, keď tvrdil, že rozhodnutím najvyššieho súdu bolo porušené jeho právo na dedenie. Porušenie namietaného práva vo svojej sťažnosti bližšie neodôvodnil.

Ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol z dôvodu, že konanie o dedičských veciach patrí do právomoci všeobecných súdov. Rozhodnutím najvyššieho súdu bola pre dedičské konanie po neb. Š. Z. v konaní pred všeobecnými súdmi právoplatne vyriešená otázka o časti dedičstva po poručiteľovi.

Na   základe   uvedených   skutočností   a po   odmietnutí   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde ústavný súd poznamenáva, že už nerozhodoval o takých nárokoch na ochranu ústavnosti, ktorých uplatnenie a použitie predpokladá aspoň čiastočnú úspešnosť sťažnosti.   Preto   ústavný   súd   nemohol   rozhodovať   o požadovanom   zrušení   napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu (čl. 127 ods. 2 ústavy).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2006