znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 298/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť B. d., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. B., R., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu   ochranu podľa   čl. 46   ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky,   ako   aj   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 112/2011 a jeho uznesením z 27. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. d.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára 2013 doručená sťažnosť B. d. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní o náhradu škody vedenom pod sp. zn. 3 Obo 112/2011 a jeho uznesením z 27. novembra 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že:„(...)   Sťažovateľ   sa   v   predmetnom   občiansko-právnom   konaní   domáhal   náhrady škody voči bývalým členom predstavenstva družstva.

Predmetný   spor   je   v   centre   pozornosti   členov   družstva,   preto   jeho   výsledok   má osobitný význam pre právne povedomie členov družstva.

Žaloba vo veci bola podaná 27. 10. 2001, spor bol skončený rozsudkom NS SR č. 3 Obo 112/2011 zo dňa 27. 11. 2012, doručeným žalobcovi dňa 05. 12. 2012.

Súdny spor trval 11 rokov. Žalobca   sa   nemôže   stotožniť   s   výsledkom   sporu   s   poukazom   na   vyššie   uvedené skutočnosti, keď spor sa týka zodpovednosti členov štatutárneho orgánu družstva za jeho rozhodovaciu činnosť.

Žalobca   sa   podanou   žalobou   domáhal   náhrady   škody,   ktorá   žalobcovi   vznikla vyplatením odmeny Ing. V. podľa právoplatného rozhodnutia súdu.

Žalobný návrh bol opakovane upravovaný na základe skutočností, ktoré vyšli najavo podľa výsledkov dokazovania.

O   časti   nároku   Krajského   súdu   Bratislava   rozhodol   právoplatným   rozsudkom č. 29 Cb 73/01 zo dňa 03. 07. 2003, ktorým súd žalobcovi priznal titulom náhrady škody:

- úrok z omeškania 8.609,- Sk

- súdny poplatok 1,576,- Sk. Na základe podaného odvolania predmetom sporu zostala náhrada škody v sume 19.907,- Sk, t. j. suma vyplatená Ing. V. ako 50 % jeho odmeny.

Uznesením NS SR č. 3 Obo 32/2010 zo dňa 04. 02. 2010 bola vec vrátená na nové konanie KS Bratislava.

Pre posúdenie veci boli relevantné tieto skutočnosti:

1. Žalobcovi vznikla škoda 19.907,- Sk tým, že Ing. V. vyplatil 50 % odmeny, ktorú žalovaní   ako   členovia   predstavenstva   rozhodli   krátiť   a   túto   sumu   si   prerozdelili   medzi sebou.

2. Žalobca bol zaviazaný voči Ing. V. plniť na základe právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Bratislava V., č. k. 13 C 76/99 potvrdeného rozsudkom Krajského súdu Bratislava   17   Co   72/2000.   Konajúce   súdy   uznali   postup   predstavenstva   B.   d.,   ktoré uznesením   č.   232/7/98   schválilo   krátenie   odmeny   Ing.   V.   o 50   %   za   nesprávny (protiprávny)!!!

3. Pri posudzovaní veci oba súdy konštatovali, že zhromaždenie delegátov (ZD) dňa 20. 06. 1998 uznesením k bodu 13 schválilo predstavenstvom predložený návrh odmien pre predstavenstvo a kontrolnej komisie v plnej výške podľa predloženého návrhu.

Podľa Stanov družstva predstavenstvo plní uznesenia ZD a zodpovedá mu za svoju činnosť.

Zo žiadneho dôkazu nebolo zrejmé, na základe čoho bolo predstavenstvo oprávnené zmeniť Uznesenie ZD zo dňa 20. 06. 1998.

Oba súdy preto konštatovali, že keď predstavenstvo schválený návrh odmien zmenilo, neplnilo uznesenie ZD.

4.   Žalobcovi   vyplatením   krátenej   odmeny   Ing.   V.   na   základe   právoplatného rozhodnutia súdu vznikla škoda.

Tu   dávame   do   pozornosti   súdu,   že   sumu   19.907,-   Sk   družstvo   žalobcu   vyplatilo dvakrát!

Prvýkrát bola suma 19.907,- Sk, o ktorú bola Ing. V. odmena krátená, prerozdelená a vyplatená ostatným členom predstavenstva.

Takto žalobca sumu 19.907,- Sk vyplatil prvýkrát. Druhýkrát bola povinnosť vyplatiť Ing. V. odmenu navrhovateľovi uložená súdom na základe   zistenej   protiprávnosti uznesenia č.   232/98   o krátení   odmeny Ing.   V.,   za   ktoré hlasovali odporcovia ako členovia predstavenstva.

Aby navrhovateľ splnil povinnosť uloženú súdom, musel vyplatiť Ing. V. ďalšiu sumu 19.907,- Sk (nad rámec pôvodne uvažovanej sumy odmien v príslušnom roku schválenej ZD) a v tejto výške mu nesporne vznikla škoda.

Tu bola suma 19.907,- Sk vyplatená druhýkrát!!! Protiprávnosť   konania   odporcov   pri   hlasovaní   o   prijatí   uznesenia   č.   232/98   je ustálená   v   právoplatných   rozsudkoch   citovaných   v   bode   2.   vyššie   o   ktoré   bol   opretý žalovaný nárok.

Výsledky   hlasovania   o   uznesení   č.   232/98   sú   zachytené   v   zápisnici   ako   jediné uznesenie k otázke odmeny Ing. V.

Tým, že žalovaní členovia predstavenstva hlasovaním prijali uznesenie č. 232/7/98, neplnili uznesenie ZD s odbornou starostlivosťou.

Z uvedeného dôvodu žalovaní členovia predstavenstva ich postupom pri hlasovaní porušili   povinnosť   vyplývajúcu   zo   Stanov,   ktorá   je   v   príčinnej   súvislosti   so   vzniknutou škodou.

Protiprávnosť uznesenia a účasť odporcov pri hlasovaní o jeho prijatí nebola ničím spochybnená,   rovnako   aj   príčinná   súvislosť   medzi   protiprávnym   uznesením   a   výplatou odmeny podľa rozhodnutia súdu.

5. Z dôkazov založených v spise bolo v konaní zrejmé, že žalovaní ich hlasovaním o uznesení   č.   323/98   nevykonávali   uznesenie   ZD   ako   aj   to,   že   uznesenie   ZD   (rozumej uznesenie o schválení odmien) nebolo v rozpore s právnymi predpismi alebo Stanovami družstva.

6.   Jedinou   otázkou!!!,   ktorú   Krajský   súd   v   novom   konaní   mal   posúdiť   bolo,   či: žalovaní   pri   ich   rozhodnutí   o   krátení   odmeny   o 50   %   Ing.   V.   konali   s   odbornou starostlivosťou?

Pri posudzovaní tejto otázky súd musí brať do úvahy relevantné fakty a vysporiadať sa s tým, že:

- postup predstavenstva, teda členov, ktorí hlasovaním rozhodli o uznesení č. 232/98 bol právoplatne rozhodnutiami súdov citovanými vyššie v bode 2. označený za protiprávny

- v predmetnom konaní už v rozsudku z 03. 07. 2003 súd prejudikoval zodpovednosť odporcov za vzniknutú škodu a bola im uložená jej čiastočná náhrada. Túto skutočnosť nenamietali ani odporcovia, ktorí výrok rozsudku z 03. 07. 2003 nenapadli odvolaním, čo znamená uznanie ich zodpovednosti.

Zodpovednosť žalovaných je treba posudzovať vo vzťahu ku spôsobenej škode ako celku! Krajský súd rozsudkom 29 Cb 73/2001-349 zo dňa 28. 09. 2011 žalobu zamietol. V citovanom rozsudku KS nie je o konštatovaniach NS SR v uznesení z 04. 02. 2010 a jeho právnych záveroch ani zmienka.

Súd síce uvádza potrebu skúmať v novom konaní, či žalovaní konali s odbornou starostlivosťou,   ale   doplnenie   dokazovania   a   prednesy   žalovaných   smerovali k preskúmavaniu a spochybňovaniu záverov právoplatných rozsudkov OS Bratislava V. č. k. 13 C 76/99 a KS Bratislava č. k. 17 Co 72/2000, ktorými bol žalobca zaviazaný plniť voči Ing. V. a na základe ktorých (rešpektujúc rozhodnutie súdov) aj plnil.

Pritom výrok citovaných rozsudkov bol pre súdy záväzný (§ 159 ods. 2 O. s. p.) a preskúmavanie právoplatných rozsudkov v rámci predmetného sporu je neprípustné. Napriek tomu Krajský súd spochybnil už konštatovanú a NS SR uznanú protiprávnosť uznesenia   232/7/98   a   vyvodil   ničím   nepodložený   záver,   že   podmienka   odbornej starostlivosti žalovaných pri hlasovaní bola splnená!!!

Pre   takýto   záver   nebol   v   celom   konaní   produkovaný   jediný   dôkaz   v   prospech odporcov, pričom požiadavka na odporcov a povinnosť konať s odbornou starostlivosťou pre odporcov ako členov predstavenstva vyplývala v rozhodnom čase z ustanovenia §§ 66 ods. 3 a § 567 ods. 1 Obchodného zákonníka.

Súd pritom nebral do úvahy fakt, že žalovaní (okrem nerešpektovania uznesenia ZD) pri hlasovaní nehájili záujmy družstva, ale uprednostnili vlastné záujmy, keď rozhodli, aby sa   krátená   časť   odmeny   prerozdelila   medzi   členov   predstavenstva   a   teda   nezostala v majetku družstva.

V   rozpore   s   výsledkami   dokazovania   mimo   kontextu   vecí   súd   tvrdí,   že   krátením odmeny Ing. V. žalobcom škoda nevznikla.

Žalobcovi škoda vznikla tým, že krátená časť odmeny bola prerozdelená a vyplatená členom predstavenstva a Ing. V. bolo nutné opakovane !!! vyplatiť sumu 19.907,- Sk znovu a to nad rámec pôvodne ZD schválenej sumy odmien.

Opakovanou výplatou časti odmeny sa zmenšil majetok družstva, táto operácia je riadne zaúčtovaná ako vzniklá škoda.

Ako úplné   nóvum   v napadnutom rozsudku je   konštatovanie,   že predsedníčka   KK nepreukázala v čom je uznesenie 232/98 protiprávne (hoci jeho protiprávnosť uznal aj NS SR), dokonca, že nepreukázala, že bola oprávnená na podanie žaloby.

Tu poukazujem na obsah rozsudku 29 Cb 73/2001-201 zo dňa 03. 07. 2003, kde sa s touto problematikou súd na str. 4 a 5 jednoznačne vysporiadal, čo bolo podkladom pre zaviazanie žalovaných k náhrade časti škody.

Pokiaľ by v neprospech žalobcu mala byť skutočnosť, že došlo k opakovanej úprave návrhu v otázke výšky škody namietame, že to bolo vyvolané tým, že až v priebehu konania vyšlo najavo, že na pokyn žalovaného v 1. rade nebola Ing. V. vyplatená ani druhá 50 % časť odmeny, táto bola zložená do depozitu a bola uvoľnená až po rozhodnutí súdu. Žalobca musel preto reagovať na toto zistenie úpravou návrhu. Žalobca   preto   rozsudok   zo   dňa   28.   09.   2011   napadol   odvolaním,   ktorého   kópiu pripájame k tejto sťažnosti.

O odvolaní rozhodol NS SR rozsudkom 3 Obo 112/2011 zo dňa 27. 11. 2012 tak, že napadnutý rozsudok potvrdil.

Obsah   citovaného   rozsudku   NS   SR   je   pre   žalobcu   hlbokým   sklamaním   a   tento žalobca musí považovať za upretie práva na súdnu ochranu !!!

NS SR uznal, že žalobcovi v sume 19.907,- Sk vznikla škoda. Ďalej však NS SR v rozpore s výsledkami dokazovania tvrdí, že nie je daná príčinná súvislosť medzi vzniklou škodou a hlasovaním Žalovaných členov predstavenstva o uznesení č. 232/98. Tu NS SR nerešpektoval ani vlastné právne závery, ale evidentne sa sústredil na preskúmavanie obsahu právoplatných rozsudkov (OS Bratislava V., č. k. 13 C 76/99 a KS   Bratislava   17   Co   72/00),   ktoré   jednoznačne   konštatovali   protiprávnosť   uznesenia 232/98 predstavenstva a na právnom základe ktorých bol žalobca zaviazaný plniť voči Ing. V. Pritom NS SR už v uznesení 3 Obo 32/2010 zo dňa 19. 05. 2011 na str. 5 a 6 vyvodil záver:... zo žiadneho dôkazu nie je zrejmé na základe čoho bolo predstavenstvo oprávnené meniť   uznesenie   Zhromaždenia   delegátov   z   20.   06.   1998   preto,   keď   predstavenstvo (uznesením č. 232/98) predložený návrh odmien zmenilo, neplnilo uznesenie zhromaždenia delegátov.

V   citovanom   uznesení,   na   strane   6,   NS   SR   ďalej   v   súvislostiach   konštatuje,   že členovia predstavenstva, ktorí porušili svoje povinnosti pri výkone svojej funkcie (napr. aj protiprávnou, nedovolenou zmenou uznesení ZD) sú spoločne a nerozdielne zodpovední za škodu, ktorá tým družstvu vznikne.

NS SR evidentne netrval, aby napadnuté rozhodnutie vo veci rešpektovalo právne závery ním vyslovené, ktoré sú pre konajúce súdy záväzné.

Akceptovať nemožno ani zdôvodnenie zmeny právneho hodnotenia, o ktoré sa NS SR (str. 7) pokúsil, pretože je v hrubom rozpore s inými právnymi závermi.

Ak teda členovia predstavenstva neboli oprávnení hlasovaním meniť uznesenie ZD a nedovolene tak urobili, potom zásadne musí byť nedovolené aj všetko ďalšie, nakladanie s časťou protiprávne krátenej odmeny, lebo aj tento postup je v rozpore s uznesením ZD a predstavenstvo neplnením uznesenia porušilo Stanovy a zákon.

Rozhodnutie súdu, ktoré legalizuje protiprávne konanie členov predstavenstva, ktorí si   medzi   seba   rozdelili   neoprávnene   krátenú   časť   odmeny   a   nedovolene   (v   rozpore s uznesením   ZD)   sa   obohatili,   nemožno   členskej   základni   predložiť   ako   rozhodnutie nestranného súdu.

Rovnako nemožno akceptovať, že žalovaní členovia predstavenstva nie sú povinní družstvu nahradiť škodu vzniklú tým, že družstvo opakovane i ďalších vlastných finančných prostriedkov a na základe rozhodnutí súdu, ktoré ho k tomu zaväzovali odškodnilo Ing. V. V odvolaní sme osobitne poukazovali na to, že vo veci náhrady škody voči odporom je už právoplatný rozsudok č. 29 Cb 73/01-201 zo dňa 03. 07. 2003, ktorým KS Bratislava odporcov 1.- 6. zaviazal k náhrade časti škody.

Súd (str. 6 cit. rozsudku) uznal nárok navrhovateľa za právne opodstatnený a to vo väzbe na protiprávne prijatie uznesenia č. 232/98.

Je tu teda právoplatne prejudikovaná zodpovednosť odporcov!!! V   ďalšom   dokazovaní   bol   nesporne   preukázaný   vznik   ďalšej   škody   v   príčinnej súvislosti s prijatým uznesením č. 232/98, za ktorú zodpovedajú odporcovia.

Aj   na   tento   prípad   je   treba   jednoznačne   aplikovať   prejudikovanú   zodpovednosť odporcov, ktorú ostatne ani nenamietali a rozsudok nenapadli odvolaním.

Spôsob, akým sa NS SR vysporiadal s touto časťou odvolania je neakceptovateľný, lebo NS SR sa preskúmaniu podstatnej kľúčovej časti odvolávania jednoducho vyhol. Na strane 10 pri oboznamovaní obsahu odvolania NS SR odkazuje na strany 4-5 uznesenia,   kde   sa   uvádza,   že   rozsudok   č.   29   Cb   73/2001-201   z   03.   07.   2003   bol v napadnutej časti zrušený.

Zrušený   ale   nebol   ods.   1   výroku   cit.   rozsudku,   ktorý   nadobúdal   právoplatnosť a prejudikuje zodpovednosť odporcov.

Na strane 12 rozsudku NS SR sa (nevedno z akého dôvodu) rozoberá prejudícia rozsudkom KS Bratislava č. 17 Co 72/00, aj tu sa NS SR vyhol posúdeniu zásadnej časti odvolania.

Inak   by   MS   SR   nemal   inú   možnosť   ako   konštatovať,   že   vo   veci   zodpovednosti odporcov   už   existuje   právoplatné   rozhodnutie   a   toto   aplikovať   aj   na   zostávajúcu   časť preukázane vzniklej škody.

Z vyššie uvedených dôvodov je evidentné, že napadnuté rozhodnutie NS SR je vecne aj právne chybné a postupom súdov boli porušené základne práva sťažovateľa cit. v úvode tejto sťažnosti.

Sťažovateľ v celom konaní bol aktívny a poskytoval súčinnosť potrebnú na vecné prejednanie sporu.

S   poukazom   na   uvedené   sporu   (výšku   žalovanej   istiny)   žiadame   súd,   aby sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie vo výške 1.000 €(...) a to z dôvodu, že:

- sťažovateľ musel vynaložiť nemalé úsilie, náklady na právnu pomoc pri obhajobe svojho práva, ktoré by inak nevynaložil, keby porušiteľ v konaní postupoval a rozhodoval podľa platného právneho stavu a výsledkov dokazovania.

V súlade s ustanoveniami § 57 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a postavení jeho sudcov, v znení neskorších zmien a na   základe   vyššie   uvedených   skutočností,   preto   žiadame   Ústavný   súd   aby   rozhodol nasledovne:

1.   Základné   právo   sťažovateľa,   upravené   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky bolo postupom NS SR v konaní 3 Obo 112/2001 porušené. Ústavný súd SR rozsudok č. 3 Obo 112/2011 zo dňa 27. 11. 2012 zrušuje.

2. Ústavný súd prikazuje NS SR, aby v konaní č. 3 Obo 112/2011 bezodkladne konal v intenciách právneho záveru Ústavného súdu SR.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 1.000 €(...), ktoré   je   NS   SR   povinný   vyplatiť   sťažovateľovi   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

4.   Porušiteľ   je   povinný   sťažovateľovi   zaplatiť   náhradu   trov   právneho zastúpenia(...).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal(...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. (...)

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 3 Obo 112/2011 a jeho uznesením z 27. novembra 2012.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy uznesením   najvyššieho   súdu   uznesením   sp. zn. 3 Obo 112/2011 z 27. novembra 2012.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu   ochranu   zakotvených   v siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy   (čl.   46   až   čl.   50 ústavy). Všeobecné súdy poskytujú ochranu vyplývajúcu z citovaného článku ústavy tak, že postupujú   v konaní,   súc   viazané   procesnoprávnymi   a hmotnoprávnymi   predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).

Z petitu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   základného   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 112/2011 z 27. novembra 2012, pričom podstata jeho námietok spočíva v tom, že podľa jeho názoru „napadnuté rozhodnutie NS SR je vecne aj právne chybné“ najmä preto, že   v danom   prípade   je   už „právoplatne   prejudikovaná   zodpovednosť   odporcov“ a akceptovať nemožno „zdôvodnenie zmeny právneho hodnotenia“, okrem toho sa podľa sťažovateľa najvyšší súd „vyhol zásadnej časti odvolania“.

Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva: „(...) Základnou otázkou pre posúdenie dôvodnosti odvolania žalobcu, je či konajúci súd dospel k správnemu záveru, že v danom spore nebolo preukázané porušenie povinnosti žalovanými,   ktoré   by   bolo   v príčinnej   súvislosti   s   vzniknutou   škodou   žalobcu   vo   výške 660,79 eur.

Z   doposiaľ   vykonaného   dokazovania,   sporné   nie   je,   že   predmetom   uplatňovanej škody je suma 660,97 eur (19 907 Sk), ktorá suma predstavuje časť nepriznanej odmeny Ing. V.   v   dôsledku   hlasovania   žalovaných   členov   predstavenstva   žalobcu,   ktorá   bola následne žalobcom Ing. V. vyplatená z iných finančných prostriedkov ako boli určené na vyplatenie odmeny Zhromaždením delegátov žalobcu.

Z   dokladu   založeného   na   liste   č.   7   v   spise   je   zrejmé,   že   uznesením   č.   232/98 predstavenstvo družstva na základe schválených kritérií a ukazovateľov a schválenej sumy Zhromaždením delegátov zo dňa 20. 06. 1998, schválilo prepočet na vyplatenie odmien členom predstavenstva B. d. za rok 1996 v zmysle predloženého návrhu a z navrhnutej sumy odmeny schválilo krátenie 50 % pánom Ing. K., Ing. K. a Ing. V. a túto sumu prerozdeliť ostatným členom predstavenstva v pomere percentuálnej účasti na rokovaniach. Tento fakt, že žalovaní v 1. až v 6. rade prepočet na vyplatenie odmien členom predstavenstva teda aj Ing. V. takto schválili, teda sporný nie je. V dokladoch založených v spise nie je zrejmé, že Zhromaždenie delegátov schvaľovalo sumu pre každého člena, zrejmé, že schválilo jednu sumu   pre   predstavenstvo,   a preto   tvrdenie,   žalobcu,   že   tým,   že   predstavenstvo   jeho postupom   porušilo   povinnosť,   ktorá   je   v   príčinnej   súvislosti   so   vzniknutou   škodou   sa nezakladá na pravde. Skutočnosť, ako žalovaní členovia predstavenstva hlasovaním prijali uznesenie č. 232/7/98 sa nedá považovať za neplnenie uznesenia zhromaždenia delegátov s odbornou   starostlivosťou.   Zhromaždenie   delegátov   B.   d.   odsúhlasilo   sumu   určenú   na odmenu pre členov predstavenstva a kompetenciou predstavenstva bolo v akej sume bude konkrétnemu členovi predstavenstva, odmena vyplatená. Rozhodnutie členov predstavenstva hlasovaním   o   výške   pridelení   odmeny   jednotlivým   členom   predstavenstva,   nemôže   byť posudzované za neplnenie uznesenia zhromaždenia delegátov s odbornou starostlivosťou. Za   neplnenie   uznesenia   zhromaždenia   delegátov   s   odbornou   starostlivosťou,   nemožno považovať ani rozhodnutie členov predstavenstva o prerozdelení sumy na odmeny medzi ostatných   členov   predstavenstva   o   sumu,   ktorá   bolo   krátená   Ing.   V.,   nakoľko   takéto rozhodnutie nebolo v rozpore s uznesením Zhromaždenia delegátov bytového družstva ani v rozpore so stanovami b. d. Predstavenstvo b. d. prijatím uznesenia hlasovaním o výške odmeny jednotlivých členov predstavenstva konalo v rámci jeho kompetencie a postup ako rozhodlo   hlasovaním   sa   nedá   označiť   za   konanie,   ktoré   by   bolo   v rozpore   s   odbornou starostlivosťou,   alebo   porušením   povinností,   ktorá   by   bola   v   príčinnej   súvislosti s uplatňovanou škodou žalobcu. Je pravdou, že žalobcovi vznikla povinnosť Ing. V. členovi družstva vyplatiť sumu 19 907 Sk, teda čiastku, ktorú si ako škodu v tomto konaní uplatňuje na základe právoplatného rozhodnutia, v ktorom obidva súdy dospeli k záveru, že odporca – B. d. /v tomto konaní 13 C 76/99 a č. k. 17 Co 72/00/ nepostupoval v súlade s kritériom prerozdelenia odmien, ktoré schválilo zhromaždenie delegátov za rok 1996, pričom toto zhromaždenie   schválilo   aj   kritéria,   ktoré   nemohlo   predsedníctvo   meniť,   aj   keď   do právomoci   predsedníctva   patrí   aj   určiť   koeficienty   na vyplatenie   odmien.   V   dôvodoch rozhodnutia okresný súd taktiež uviedol, že Zhromaždenie delegátov schválilo celkovú sumu na vyplatenie odmien, nie návrhy jednotlivých členov, na základe ktorého konštatovanie je podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zrejmé z akého dôvodu okresný súd zastal názor, že b. d. nepostupovalo s kritériami prerozdeľovania odmien. K tvrdeniu žalobcu, že zodpovednosť žalovaného v tomto konaní predstavenstva je už prejudikovaná právoplatným rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k. 17 Co 72/00-99 zo dňa 07. 04. 2000, je treba uviesť,   že   v tomto   rozhodnutí   bola   posudzovaná   zodpovednosť   B.   d.   a   nie   členov predstavenstva, ktorí sú žalovaní v tomto konaní. Je pravdou, ako tvrdí žalobca, správnosť právoplatného rozhodnutia nemôže byť predmetom preskúmavania v inom konaní, ale je pravdou,   že   v   tomto   konaní   ani   k   preskúmavaniu   právoplatných   rozhodnutí   nedošlo. Nesporná je aj skutočnosť, že v konaní o právo na náhradu škody uplatňovanú B. d. voči žalovaným členom predstavenstva, nie je vyslovený právny názor o zodpovednosti B. d. v inom   konaní,   ktorý   by   bol   pre   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   pri   rozhodovaní   o nároku v tomto konaní, právne záväzný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nestotožňuje ani s tvrdením žalobcu v odvolaní, že prvostupňový súd sa neriadil s konštatovaním Najvyššieho súdu a jeho právnych záverov. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   zrušujúcom   uznesení   3   Obo   32/2010   zo   dňa 19. 05. 2011 uložil prvostupňovému súdu skúmať, či žalovaní pri rozhodovaní o krátení odmeny o 50 % Ing. V. konali s odbornou starostlivosťou a či pri ich výkone ich pôsobnosti neuprednostňovali iba ich záujmy pred záujmami družstva. V rozhodnutí Krajského súdu č. k. 29 Cb 73/2001 zo dňa 28. 09. 2011 sa Krajský súd v Bratislave podrobne s uloženými skutočnosťami podrobne zaoberal, a na základe predložených dôkazov dospel k správnemu záveru, že žalobca nepreukázal, že škoda, ktorá je predmetom sporu vznikla porušením povinnosti,   ktorá je v príčinnej súvislosti s vzniknutou škodou.   Najvyšší súd Slovenskej republiky   sa   stotožnil   s   právnym   záverom   prvostupňového   súdu,   že   žalovaní   neporušili povinnosť prijatím uznesenia hlasovaním o rozdelení výšky sumy určenej zhromaždením delegátov na odmeny, a ani že nekonali s odbornou starostlivosťou. Za konanie v rozpore s odbornou starostlivosťou sa podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nedá považovať konanie   žalovaných,   ktorým   si   časť   krátenej   odmeny   Ing.   V.   prerozdelili   medzi   seba, nakoľko zo žiadneho záväzného predpisu pre predstavenstvo nevyplýva, že by toto konanie bolo v rozpore so stanovami, prípadne s iným predpisom.“

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa so skutkovým posúdením a právnym názorom najvyššieho súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jeho veci. Uvedený výklad najvyššieho súdu však nie je   možné   považovať   za   odporujúci   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd   pri   uplatňovaní právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02). V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré „nebolo   preukázané   porušenie   povinnosti   žalovanými,   ktoré   by   bolo   v   príčinnej súvislosti s vzniknutou škodou žalobcu“, prečo nebolo možné považovať rozhodnutie členov predstavenstva o prerozdelení sumy na odmeny medzi ostatných členov predstavenstva za „neplnenie uznesenia zhromaždenia delegátov s odbornou starostlivosťou“, a nevyhol sa ani tvrdeniu sťažovateľa, že zodpovednosť žalovaného v tomto konaní predstavenstva bola už „prejudikovaná   právoplatným   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k. 17 Co 72/00-99 zo dňa   07.   04.   2000“,   keďže   podľa   právneho   názoru   najvyššieho   súdu „v tomto rozhodnutí bola posudzovaná zodpovednosť B. d. a nie členov predstavenstva“.

V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní právneho záveru vo   veci   sťažovateľa   nemožno   považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným, aj keď   právna   argumentácia   sťažovateľa   je   vo   viacerých   aspektoch   skutočne   náležitá. V konečnom   dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov najvyššieho súdu, ktorý prijíma aj stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánmi zákonov“,   v zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor najvyššieho   súdu   iba   v prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 112/2011

2.1 Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola   na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Z podania   sťažovateľa   vyplýva,   že „spor   bol   skončený   rozsudkom   NS   SR č. 3 Obo 112/2011   zo   dňa   27.   11.   2012,   doručeným   žalobcovi   dňa   05.   12.   2012“. Sťažovateľ   sa   napriek   tomu   na   ústavný   súd   obrátil   so   svojou   sťažnosťou   až   podaním zo 14. januára 2013, t. j. v čase, keď porušenie označeného základného práva na súde, ktorý sťažovateľ   označil   za   účastníka   konania,   už   netrvalo   a   konanie   o jeho   sťažnosti   pred ústavným   súdom   nebolo   spôsobilé   naplniť   účel   ochrany,   ktorý   ústavný   súd   poskytuje vo vzťahu k   právu   na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov podľa   čl. 48   ods.   2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti,   a pretože   sťažovateľ   sa   v predmetnej   veci domáhal   ochrany   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v čase,   keď v označenom konaní pred najvyšším súdom namietané porušenie práva už netrvalo, a teda bola   odstránená   jeho   právna   neistota,   v   tejto   časti   pripadalo   do   úvahy   odmietnutie predmetnej ústavnej sťažnosti taktiež pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

2.2 Okrem uvedeného podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   a slobôd   účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či   sú   splnené podmienky na konanie   pred   ním.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého má sťažovateľ právo podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o štátnej   správe   súdov“)   v spojení   s § 6   zákona č. 335/1991   Zb.   o súdoch   a sudcoch   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o súdoch   a sudcoch“),   t.   j.   podanie   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   predsedovi prvostupňového súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch naďalej, aj po nadobudnutí účinnosti nového čl. 127 ústavy, zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so   základným právom   na konanie bez zbytočných   prieťahov (napr. IV.   ÚS   153/03). Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].

Keďže   zo   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ,   ktorý   je kvalifikovane právne zastúpený, sťažnosť na prieťahy v konaní nepodal a ani netvrdí, že ju nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu jeho sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel   k záveru,   že   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   niet   dôvodu   predpokladať,   že   by využitie   sťažnosti   podľa   §   17   a nasl.   zákona   o štátnej   správe   súdov   (s   účinnosťou   od 1. apríla 2005 podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) neumožnilo účinnú ochranu základného práva sťažovateľa priznaného mu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť aj z dôvodu neprípustnosti.

3. Ako to už bolo uvedené, o zjavne neopodstatnený návrh ide aj vtedy, ak ústavný súd   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie   (I.   ÚS   66/98).   Inými   slovami,   ústavný   súd   môže   pri   predbežnom   prerokovaní odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a bez   najmenšej   pochybnosti   javí   ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy aj pre „nestrannosť“ najvyššieho súdu v napadnutom konaní,   ako   aj   porušenie   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, aby sa konalo v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Ústavný súd však konštatuje, že zo skutočností, ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia uvedených základných práv, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a sťažovateľ, ktorý   je   v konaní   pred   ústavným   súdom   zastúpený   advokátom,   teda   kvalifikovaným právnym zástupcom, neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o porušení označených   práv,   preto bolo potrebné sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013