znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 298/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc.   JUDr.   B.   F.,   PhD.,   Advokátska   kancelária...,   s.   r.   o.,   B.,   vedené   pod sp. zn. Rvp 7703/2012   až   sp.   zn.   Rvp   7764/2012   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základných   práv podľa   čl.   20   ods.   1, čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Levice v bližšie neoznačených konaniach a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 7703/2012 až sp. zn. Rvp 7764/2012   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 7703/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. mája 2012   osobne   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru   postupom   Okresného   súdu   Levice   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   bližšie neoznačených konaniach (súdnym exekútorom boli veci vedené pod spisovými značkami: EX   1651/2003,   EX   860/2004,   EX   1408/2002,   EX   1685/2003,   EX   2821/2005, EX 1922/2006, EX 375/2005, EX 345/2005, EX 2252/2005, EX 138/2004, EX 1233/2003, EX 1433/2003, EX 2407/2003, EX 155/2004, EX 2686/2003, EX 107/2005, EX 448/2004, EX 1065/2003, EX 38/2004, EX 1382/2003, EX 1900/2006, EX 1780/2003, EX 367/2007, EX 1641/2003, EX 2567/2006, EX 3171/2005, EX 2542/2006, EX 172/2005, EX 312/2005, EX 27/2004, EX 408/2002, EX 320/2004, EX 1457/2002, EX 1282/2006, EX 542/2007, EX 545/2007, EX 1592/2006, EX 168/2007, EX 1934/2006, EX 129/2004, EX 2843/2000, EX 540/2007, EX 139/2005, EX 275/2007, EX 35/2007, EX 2553/2006, EX 396/2007, EX 267/2007, EX 2830/2003, EX 123/2004, EX 258/2007, EX 2571/2006, EX 14/2005, EX 2538/2006, EX 2536/2006, EX 313/2005, EX 3156/2003, EX 1393/2006, EX 343/2007, EX 1265/2006, EX 2794/2003 a EX 163/2004, pozn.).

Zo   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.   Rvp   7703/2012   až sp. zn. Rvp 7764/2012   (s   takmer   identickým   obsahom,   líšiacich   sa   len   v   označení povinného,   čísla   zmluvy   o   úvere   a   spisových   značiek   konaní,   pod   ktorými   sú   konania vedené   súdnym   exekútorom)   vyplýva,   že   sťažovateľka   (oprávnená)   v   predmetných   62 veciach osobitne podanými návrhmi požiadala súdneho exekútora o vykonanie exekúcií. Súdny exekútor postupujúc podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov následne požiadal okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcií. Okresný súd tieto žiadosti prijal na ďalšie konanie,   čím   došlo   k zákonnému   založeniu   jeho   povinnosti   rozhodnúť   o nich   v rámci priznanej právomoci v zákonom ustanovenej lehote.

Sťažovateľka uvádza, že okresný súd o žiadostiach súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcií dosiaľ nerozhodol napriek tomu, že veci nevykazujú prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadujú takú spoluprácu okresného súdu   s účastníkmi konania,   ktorá   by   mohla   podstatne   ovplyvniť   jeho   posúdenie,   resp.   rozhodnutie v označených veciach. Sťažovateľka uvádza, že jej dosiaľ nebola zo strany okresného súdu oznámená ani spisová značka, pod ktorou sa napádané exekučné konania vedú, preto ich identifikovala len pomocou označenia účastníkov a údajov, ktoré sú jej známe.

Vzhľadom   na   neodôvodnenú   nečinnosť   a neefektívny   postup   okresného   súdu sťažovateľka   podala   opakovane   žiadosti   o informáciu   o stave   konania,   ako   aj   sťažnosti v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch“)   na   prieťahy   v ňou iniciovaných   exekučných   konaniach   predsedovi   okresného   súdu   (ktoré   však   ústavnému súdu nedoručila, pozn.). Sťažovateľka v sťažnostiach uvádza, že na tieto svoje sťažnosti nedostala dosiaľ žiadnu odpoveď.

Uvedeným postupom okresného súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru upravujúcich zákaz diskriminácie.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka v petite sťažností navrhuje, aby ústavný súd vyslovil,   že   postupom   okresného   súdu   v konaniach   (bližšie   nekonkretizovaných)   boli porušené   ňou   označené   práva,   aby   okresnému   súdu   prikázal   konať   bez   zbytočných prieťahov   a aby   sťažovateľke   priznal   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   náhradu   trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod sp. zn. Rvp 7703/2012 až sp. zn. Rvp 7764/2012 a z neho vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť, ako aj na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy o spojení týchto sťažností na spoločné konanie, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Podľa § 20 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom..., ak tento zákon neustanovuje inak.

V zmysle § 20   ods.   3 zákona o ústavnom   súde   je ústavný súd   viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Citované ustanovenia § 20 ods. 1 až 3 zákona o ústavnom súde sa v celom rozsahu vzťahujú aj na sťažnosti podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne   definované   právomoci,   uplatnenie   ktorých   je   viazané   na   splnenie   viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd viazaný pritom návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde),   čo   osobitne   platí   v   prípadoch,   v   ktorých   osoby   požadujúce   ochranu   svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   sťažovateľka   prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu (ktorý koncipoval samotné návrhy, pozn.) v texte sťažností ani v ich   petite   neuviedla   spisové   značky,   pod   ktorými   sú   ňou   namietané   konania   vedené okresným   súdom,   a   ani   ústavnému   súdu   s   návrhmi   nedoručila   relevantné   (k   návrhom sa vzťahujúce)   písomné podklady,   hoci   napr. na prvom   liste návrhov   uvádza, že   tvoria prílohu týchto návrhov (s označením „listiny podľa textu“, pozn.).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (IV. ÚS 409/04,   IV.   ÚS   168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné). Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to osobitne v prípade, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta). Na uvedenom nič nemení ani sťažovateľkino tvrdenie, že jej dosiaľ neboli zo strany okresného súdu oznámené spisové značky konaní, pod   ktorými   sa   jej   exekučné   konania   vedú.   Sťažovateľka   totiž   žiadnym   dôkazom nepreukázala,   že   by   tieto   údaje   žiadala   oznámiť   a   že   by   jej   ich   okresný   súd   odmietol sprístupniť. Navyše, právny zástupca nepochybne disponuje/mal by disponovať účinnejším prostriedkom,   na   základe   ktorého   je   možné   zistiť   na   okresnom   súde   požadované skutočnosti, ako len prípadné formálne zaslanie písomnej žiadosti, ak vôbec takáto žiadosť bola   zaslaná   (sťažovateľka   v sťažnostiach   neuvádza   ani   dátum,   kedy   tak   mala   urobiť). V neposlednom rade ústavný súd dodáva, že v okolnostiach danej veci by skutočnosť, že sa sťažovateľka formálne obrátila na okresný súd, aby jej oznámil spisové značky súdnych konaní, mohla mať svoj význam vtedy, ak by okresný súd výslovne odmietol sťažovateľke (jej   právnemu   zástupcovi)   požadované skutočnosti   oznámiť,   k čomu   nedošlo,   resp.   toto sťažovateľka netvrdila.

Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky konštatuje, že sťažnosti vykazujú také nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že nie je   možné   preskúmať   splnenie   hoci   len   procesných   podmienok   konania   pred   ústavným súdom.   Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   sú   splnené predpoklady   na   odmietnutie   označených   sťažností   sťažovateľky   z   dôvodu   nesplnenia zákonom   predpísaných   náležitostí,   poukazujúc   pritom   aj   na   svoje   predchádzajúce rozhodnutia,   ktorými   už   odmietol   z   obdobných   dôvodov   v   zásade   identické   sťažnosti sťažovateľky (pozri napr. uznesenia vo veciach vedených pod sp. zn. II. ÚS 218/2012, sp. zn.   II.   ÚS   254/2012,   sp.   zn.   I.   ÚS   284/2012,   sp.   zn.   I.   ÚS   306/2012, sp. zn. III. ÚS 263/2012, sp. zn. III. ÚS 275/2012).

Ústavný súd tiež pripomína, že v konaniach o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,   v   ktorých   sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva na prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru),   v   súlade so svojou   ustálenou   judikatúrou   vyžaduje   preukázanie   podania   sťažnosti   predsedovi príslušného súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. zákona o súdoch. Takúto sťažnosť totiž ústavný súd považuje za účinný prostriedok ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorý vzhľadom na subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd treba využiť pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (porovnaj napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04).

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka nepreukázala/nedoložila   podanie   kvalifikovanej   sťažnosti   na   prieťahy   v súdnom   konaní adresovanej predsedovi súdu. Táto skutočnosť by sama osebe bola dôvodom na odmietnutie sťažností pre ich neprípustnosť vyplývajúcu z § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Napokon ústavný súd pripomína, že pokiaľ ide o námietku riadneho nevybavenia sťažností   sťažovateľky   na   prieťahy   v   konaní   predsedom   okresného   súdu,   sťažovateľka mohla podať sťažnosť podľa § 63 a nasl. zákona o súdoch aj predsedovi nadriadeného krajského súdu, aby vo veci urobil nápravu, čo však z jej sťažností nevyplýva.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   sťažovateľka   sa   domáha ochrany svojich práv v napadnutých konaniach prostredníctvom sťažností podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   tiež   predčasne,   čo   zakladá   dôvod   na   odmietnutie   sťažností   z   dôvodu neprípustnosti.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí, ako aj z dôvodu neprípustnosti.

Rozhodovaním   o   ďalších   procesných   návrhoch   sťažovateľky   sa   už   ústavný   súd nezaoberal,   pretože   vzhľadom   na   opísané   okolnosti   prípadu   a   ustálené   právne   závery rozhodovanie o nich sa stalo bezpredmetným.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. septembra 2012