znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 298/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť X. R., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v konaniach   vedených   Okresným   súdom Pezinok pod sp. zn. Tp 5/2011 a Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 4 Tpo 19/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť X. R.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2011 doručená   sťažnosť   X.   R.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom   Pezinok   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   Tp   5/2011   a   Krajským   súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 4 Tpo 19/2011. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 19. mája 2011.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   uznesením   vyšetrovateľa   z   26.   februára   2011   bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie za to, že mal zadovažovať od bližšie neustálenej osoby heroín a tento prechovávať na rôznych bližšie nestotožnených miestach. Heroín mal byť údajne   nájdený   v   igelitovom   vrecúšku   počas   domovej   prehliadky   v   byte,   ktorého užívateľom bol tak sťažovateľ, ako aj ďalší obvinený A.

Uznesením okresného súdu č. k. Tp 5/2011-40 z 28. februára 2011 bol sťažovateľ spolu aj s ďalšími dvomi obvinenými K. a A. vzatý do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Ďalším výrokom podľa § 80 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku nebol prijatý písomný sľub a ani záruka dôveryhodnej osoby u sťažovateľa a K.

Počas rozhodovania okresného súdu bola pred pojednávacou miestnosťou po celý čas prítomná dôveryhodná osoba (manželka sťažovateľa), ktorá ponúkala za nahradenie väzby záruku. Napriek tomu však okresným súdom vypočutá nebola. Ďalej okresný súd v čase rozhodovania   nemal   k   dispozícii   celý   spisový   materiál,   pretože   absentovala   časť   spisu týkajúca   sa   údajne   vykonaných   odposluchov   realizovaných   použitím   informačno-technických prostriedkov. Napokon nebolo preukázané, že by obsah igelitového vrecúška patril   sťažovateľovi,   a   to   tým   menej,   že   A.   pri   svojom   výsluchu   okresným   súdom 28. februára 2011   uviedol,   že   drogy   nájdené   v   byte sú   jeho,   pričom   sťažovateľ   o   nich nevedel.

Sťažovateľ   3.   marca   2011   podal   prostredníctvom   svojho   obhajcu   sťažnosť   proti uzneseniu okresného súdu. Uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 19/2011 z 10. marca 2011 bola sťažnosť zamietnutá.

Obhajca sťažovateľa sa listom z 9. marca 2011 bezúspešne domáhal účasti na konaní vedenom krajským súdom. Manželka sťažovateľa sa aj v čase rozhodovania krajského súdu zdržiavala v budove   súdu   pred   pojednávacou   miestnosťou,   avšak krajský   súd   jej účasť nepripustil a jej vypočutie nepovažoval za potrebné.

Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru došlo viacerými skutočnosťami:

a) Nebolo preukázané, že obsah igelitového vrecúška patril sťažovateľovi, pričom A. potvrdzoval v tomto smere obhajobu sťažovateľa.

b)   Okresný   súd   rozhodol   o   vzatí   do   väzby   bez   toho,   aby   vypočul   manželku sťažovateľa ako dôveryhodnú osobu ponúkajúcu záruku za nahradenie väzby. Rovnakého pochybenia sa dopustil aj krajský súd.

c)   Okresný   súd   rozhodoval   i   napriek   tomu,   že   nemal   k   dispozícii   celý   spisový materiál, pretože absentovala časť spisu s údajne vykonanými odposluchmi.

d) Návrh prokurátora na vzatie do väzby nebol okresnému súdu doručený v rámci lehoty 48 hodín.

Vzhľadom na vytýkané pochybenia treba považovať postup a závery všeobecných súdov za arbitrárne.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. Tp 5/2011 a krajským súdom pod sp. zn. 4 Tpo 19/2011 s tým, aby uznesenie okresného súdu   z 28. februára   2011   a   uznesenie   krajského   súdu   z   10.   marca   2011   boli   zrušené. Napokon požaduje náhradu trov právneho zastúpenia advokátom vo výške 314,18 €.

Z uznesenia okresného súdu č. k. Tp 5/2011-40 z 28. februára 2011 vyplýva, že sťažovateľ, K. a A. boli podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku vzatí do väzby, ktorá v prípade sťažovateľa začala jeho zadržaním 25. februára 2011 o 16.00 h. Pokiaľ sťažovateľ ponúkol záruku svojej manželky ako alternatívu k väzbe, nebolo možné to akceptovať. Sťažovateľ nežije s manželkou v spoločnej domácnosti a hoci sú v kontakte, manželka by nedokázala svojím prípadným vplyvom pôsobiť na sťažovateľa tak, aby sa nedostal do podozrenia   z   manipulovania   s   drogami.   Ak   teda   nemala   manželka   sťažovateľa   žiadny pozitívny vplyv na sťažovateľa pred jeho zadržaním, nemožno predpokladať, že by ho mala následne po prípadnom prepustení na slobodu. Preto nebol akceptovaný návrh na vypočutie manželky sťažovateľa.

Zo   sťažnosti   z   3.   marca   2011   spísanej   obhajcom   sťažovateľa   proti   uzneseniu okresného súdu sp. zn. Tp 5/2011 z 28. februára 2011 vyplýva, že sa v ňom namietalo jednak rozhodovanie miestne nepríslušným súdom (táto námietka nie je obsahom sťažnosti podanej ústavnému súdu), ďalej skutočnosť, že nájdený heroín nepatril sťažovateľovi a on o jeho prítomnosti v byte ani nevedel, potom neúplnosť spisového materiálu predloženého okresnému súdu a napokon neprijatie písomného sľubu a záruky dôveryhodnej osoby.

Z uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 Tpo 19/2011 z 10. marca 2011 vyplýva, že ním bola   zamietnutá   sťažnosť   sťažovateľa,   K.   a A.   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn. Tp 5/2011 z 28. februára 2011, pričom podľa dátumovej pečiatky uznesenie bolo doručené 23. marca 2011. Proti uzneseniu okresného súdu ihneď po jeho vyhlásení do zápisnice zahlásili sťažnosť všetci traja obvinení, pričom sťažnosť K. bola aj písomne zdôvodnená prostredníctvom obhajcu. Podľa názoru krajského súdu okresný súd postupoval správne, keď dospel k záveru, že väzba je nutná. Doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú, že skutok, pre   ktorý   je   trestné   stíhanie   vedené,   bol   spáchaný, má znaky trestného   činu   a existuje dôvodné   podozrenie,   že   ho   spáchali   obvinení.   Nemožno   prehliadnuť,   že   vo   vozidle riadenom   K.   bol   zaistený   kokaín   v   množstve   zodpovedajúcom   minimálne   300 jednorázovým   dávkam a v byte, kde   sa   zdržiavali sťažovateľ   a A.,   bol   zaistený   heroín zodpovedajúci minimálne 60 dávkam. Bola zistená tiež látka používaná na riedenie drog a u všetkých troch obvinených sa zistili na rukách pozitívne stery na prítomnosť omamných látok.   Nepriamymi   dôkazmi   sú   i   prepisy   telefonických   hovorov,   ktoré   tvoria   súčasť spisového   materiálu   a   s   ktorými   sa   krajský   súd   oboznámil.   Pri   rozhodovaní   o   väzbe postačuje dostatočne preukázať podozrenie, že obvinený skutok spáchal. Čo sa týka tzv. preventívneho   dôvodu   väzby podľa   § 71   ods.   1   písm.   c)   Trestného poriadku,   obvinení neboli dosiaľ trestne stíhaní. Sťažovateľ nie je trvalo zamestnaný, pomáha prevádzkovať bufet   svojej   manželke.   Nájdené   množstvo   drogy   odôvodňuje   podozrenie,   že   obvinení s najväčším stupňom pravdepodobnosti môžu pôsobiť ako díleri drog. Je tu preto konkrétna obava (pravdepodobnosť), že by v prípade ponechania na slobode mohli v páchaní trestnej činnosti pokračovať s poukazom aj na skutočnosť, že sú bez trvalých finančných príjmov, čo by mohli kompenzovať trestnou činnosťou. Správne je aj zamietnutie nahradenia väzby zárukou manželky sťažovateľa. Aj podľa krajského súdu vzhľadom na dôvody, pre ktoré bola preventívna väzba uvalená, ako aj na odôvodnenie okresného súdu nie je nahradenie väzby ponúknutou zárukou možné. Krajský súd konal a rozhodol v intenciách ustanovenia § 192   ods.   3   Trestného   poriadku   na   neverejnom   zasadnutí.   Napriek   tomu,   že   obvinení žiadali o vypočutie pred krajským súdom, konalo sa v ich neprítomnosti. Je totiž na zvážení súdu, či obvineného na neverejné zasadnutie predvolá. V posudzovanom prípade krajský súd nepovažoval za potrebné obvinených a ich obhajcov vypočuť. Sťažovateľ bol vypočutý okresným súdom za prítomnosti obhajcu a tlmočníčky.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na   rozhodnutie   o   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   sa   týka   konania   vedeného   okresným súdom pod sp. zn. Tp 5/2011, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. V danom prípade proti uzneseniu okresného súdu bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal krajský súd v opravnom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba dodať, že sťažovateľ využil právo podať riadny opravný prostriedok proti uzneseniu okresného súdu.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn. 4 Tpo 19/2011.

Sťažnosť v časti týkajúcej sa námietok uvedených v bode a) – c) treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   argumentácia   krajského   súdu,   podľa   ktorej   bola preukázaná potrebná miera podozrenia, že sa sťažovateľ dopustil trestného činu, za ktorý mu bolo vznesené obvinenie, je dostatočná a presvedčivá v danom štádiu veci. Opiera sa o drogy   nájdené   v   byte   používanom   aj   sťažovateľom,   výsledky   analýzy   steru   z   ruky sťažovateľa   preukazujúce   prítomnosť   omamnej   látky,   ako   aj   o   prepisy   záznamov z odposluchov telefonických rozhovorov. Tieto vecné dôkazy zatiaľ prevažujú nad tvrdením sťažovateľa   a A.,   podľa   ktorých   nájdená   látka   sťažovateľovi   nepatrila   a   ten   o   nej   ani nevedel. Závery krajského súdu v uvedenom smere rozhodne nie sú preto arbitrárne, ale ani zjavne neodôvodnené.

Za presvedčivú považuje ústavný súd aj argumentáciu vysvetľujúcu, prečo nebolo potrebné   vypočuť   manželku   sťažovateľa,   ktorá   ponúkla   záruku.   Vzhľadom   na   dôvody vzatia   do   väzby,   ako   aj   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   s   manželkou   nežijú   v   spoločnej domácnosti,   neprichádzala   takáto   záruka   vôbec   do   úvahy,   a   preto   ani   nebolo   potrebné manželku sťažovateľa vypočuť.

Zjavne   neopodstatnená   je   napokon   aj   námietka,   podľa   ktorej   okresný   súd   nemal k dispozícii   úplný   spisový   materiál,   keďže   z   neho   chýbali   odposluchy   telefonických hovorov. Z uznesenia krajského súdu vyplýva, že v opravnom konaní mal už krajský súd k dispozícii aj túto časť vyšetrovacieho spisu. To znamená, že pochybenie, ku ktorému došlo v prvostupňovom konaní, bolo napravené v opravnom konaní o sťažnosti. Tým bola poskytnutá ochrana označenému právu sťažovateľa.

Sťažnosť   v   časti   týkajúcej   sa   námietky   uvedenej   v   bode   d)   treba   považovať   za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Sťažovateľ spochybňuje dodržanie lehoty 48 hodín na predloženie návrhu na vzatie do väzby počítanej od momentu jeho zadržania s tým, že pre nedodržanie tejto lehoty mal byť okresným súdom prepustený zo zadržania.

Treba   konštatovať,   že   nedodržaním   48   hodinovej   lehoty   zadržania   sa   sťažovateľ nebránil ani v   konaní vedenom   okresným   súdom,   ale ani v   konaní vedenom   krajským súdom. Túto námietku uplatnil prvýkrát až v sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Citované ustanovenie § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde tiež vyjadruje princíp subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu,   keďže   prednosť   má   ochrana   pred   všeobecnými súdmi. Ochrana zo strany ústavného súdu prichádza do úvahy až po vyčerpaní opravných prostriedkov   či   iných   právnych   prostriedkov   účinne zákonom   poskytovaných, pokiaľ je dotknutá osoba oprávnená na ich použitie podľa osobitných predpisov.

Z formálneho hľadiska vzaté sťažovateľ zákonom poskytovaný opravný prostriedok využil, lebo podal sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu. Z materiálneho hľadiska vzaté však ani v konaní vedenom okresným súdom, ale ani v konaní vedenom krajským súdom námietku   nedodržania   48   hodinovej   lehoty   neuplatnil,   a   preto   v   skutočnosti   opravný prostriedok   daný zákonom účinným spôsobom nevyužil. To zakladá neprípustnosť tejto časti sťažnosti.

Sťažovateľ   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom   ani   len   netvrdil   (tým   menej preukazoval),   že   v   účinnom   vyčerpaní   opravného   prostriedku   mu   bránil   dôvod   hodný osobitného zreteľa. Preto vôbec neprichádzal zo strany ústavného súdu do úvahy prípadný postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Napokon ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že podľa konštatovania krajského súdu sťažovateľ síce podal proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť priamo do zápisnice okresného súdu, a to po vyhlásení jeho uznesenia, avšak písomné dôvody podanej sťažnosti nepredložil (tieto mal predložiť iba K.). V rozpore s týmto konštatovaním však sťažovateľ tvrdí, že písomnú sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu podal prostredníctvom svojho obhajcu 3. marca 2011, pričom kópiu sťažnosti aj predložil ústavnému súdu. Ide o závažnú nezrovnalosť, avšak vzhľadom na skutočnosť, že takéto pochybenie zo strany krajského súdu   sťažovateľ   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom   nenamietal,   nie   je   ani   možné a potrebné sa uvedenou okolnosťou bližšie zaoberať.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2011