znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 298/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. O. M., trvale bytom S., prechodne bytom P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 20 P 17/2007 a jeho uznesením z 3. septembra 2007,   ako   aj   postupom   Krajského   súdu   v Prešove   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 CoP 26/2007 a jeho uznesením z 8. novembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. O. M.   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. mája 2010 doručená   sťažnosť   JUDr.   O.   M.,   trvale   bytom   S.,   prechodne   bytom   P.   (ďalej   len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Humenné   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 20 P 17/2007 a jeho uznesením z 3. septembra 2007, ako aj postupom Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 CoP 26/2007 a jeho uznesením z 8. novembra 2007. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 6. mája 2010.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľ   bol   účastníkom   konania   o vydanie predbežného opatrenia vo veci zákazu styku rodiča s maloletým dieťaťom A. M., ktoré bolo vedené okresným súdom pod sp. zn. 20 P 17/2007. V súvislosti s predvolaním sťažovateľa na výsluch sťažovateľ požiadal v priebehu konania okresný súd o ustanovenie opatrovníka z dôvodu,   že   je   úplne   hluchý,   neovláda   posunkovú   reč   a nedokáže   reč   odčítať   z pier hovoriaceho, ale je schopný normálne rozprávať a vyjadriť sa k veci. Za opatrovníka žiadal ustanoviť   advokáta   z H.   V tom   čase   neexistovalo   žiadne   publikované   rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktoré by upravovalo postup   súdu   v takejto   situácii.   Preto   v záujme   ochrany   svojich   práv   a aby   súd   správne a objektívne protokoloval prednes strán sťažovateľ požiadal o opatrovníka, nie o právneho zástupcu.   Okresný   súd   jeho   žiadosti   vyhovel   a uznesením   zo 4.   júna   2007   ustanovil sťažovateľovi zástupcu z radov advokátov JUDr. Š.

Podľa názoru sťažovateľa: „To, že pre majetkové pomery spĺňal sťažovateľ právo na oslobodenie od súdnych poplatkov, samé osebe nie je ešte dôvod, aby mu súd ustanovil opatrovníka - neopatrovníka, čiže právneho zástupcu v zmysle § 30 O.s.p. Sťažovateľ súdu nikdy netvrdil,   že je nespôsobilý   hovoriť.   Súd   mal podľa   zákona   skúmať   či   sú   splnené podmienky v zmysle § 29ods. 2 Os.p. a § 30 O.s.p. Ak by sťažovateľ potreboval advokáta za účelom poskytnutia právnej pomoci, tak by žiadal o ustanovenie právneho zástupcu a nie opatrovníka... Sťažovateľ vždy uvádzal svoj právnický titul JUDr. a teda súd mal v súlade s § 30 Os.p, skúmať, či na uplatnenie základného práva/ vyjadriť sa, konať ako účastník, podávať   návrhy   a   opravné   prostriedky/   potrebuje   iného   právneho   zástupcu.   Súd   tieto okolnosti   neskúmal.   Ak   by   bol   sťažovateľvedel   o   tom,   že   po   ustanovení   opatrovníčky- advokátky JUDr. 0. Š. už súd nebude konať na verejnom zasadnutí, ale rozhodne neverejne, že mu nikdy rozhodnutia nebude doručovať a opatrovníka bude považovať iba za jeho právneho zástupcu, nikdy by o opatrovníka- nie právneho zástupcu súd nežiadal. Postupom súdu   prvého   stupňa,   ktorý   neskôr   nenapravil,   ale   ešte   zvýraznil   aj   odvolací   súd   boli porušené   práva   sťažovateľa   nielen   podľa   O.s.p.   ale   aj   ústavy.   Súd   konal   svojvoľne s úmyslom zhoršiť postavenie účastníka konania. Odňal mu práva a konal voči nemu pre jeho sluchové postihnutie diskriminačne. Sťažovateľ netrpí duševnou poruchou, má známe bydlisko, nie je problém s doručovaním písomností, jedine nepočuje. To však nie je dôvod nato, aby nesmel pred súdom samostatne konať !!!“ V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 9 Co 100/2007 z 25. januára 2008, ktorým krajský súd   zrušil   rozhodnutie   okresného   súdu   č.   k.   9   C   120/2006-122   z   25.   septembra   2007 o ustanovení zástupcu z radov advokátov sťažovateľovi.

Okresný súd uznesením z 3. septembra 2007 nariadil predbežné opatrenie, ktorým zakázal styk sťažovateľa s maloletým A. M. Proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bolo nariadené   predbežné   opatrenie,   podala   zástupkyňa   sťažovateľa   JUDr. Š.   odvolanie. Odvolanie   bolo   podané   aj   samotným   sťažovateľom,   ktorý   sa   o nariadení   predbežného opatrenia   dozvedel   od   JUDr.   Š.   Krajský   súd   uznesením   z 8.   novembra   2007   č.   k. 5 CoP 26/2007-119 odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ uviedol, že uznesenie okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia z 3. septembra 2007, ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu o jeho odvolaní proti nariadeniu predbežného opatrenia z 8. novembra 2007 mu nebolo doručené. Okresný súd nedoručil sťažovateľovi ani rozhodnutie krajského súdu z 8. augusta 2007 vo veci jeho odvolania proti uzneseniu okresného súdu, ktorým ustanovil maloletému A. M. kolízneho opatrovníka Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny K. (ďalej len „kolízny opatrovník“). Toto rozhodnutie bolo doručené len zástupkyni JUDr. Š., a to 5. septembra 2007, teda až potom, ako okresný súd 3.   septembra   2007   rozhodol   o nariadení   predbežného   opatrenia.   Ak   3.   septembra   2007 nebolo   rozhodnutie   o odvolaní   sťažovateľa   vo   veci   kolízneho   opatrovníka   doručené zástupkyni sťažovateľa, okresný súd nemohol konať vo veci predbežného opatrenia pre nedostatok podmienky konania. V čase, keď sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu o ustanovení kolízneho opatrovníka, sťažovateľ nemal opatrovníka ani zástupcu, teda ako svojprávny mal právo na to, aby mu rozhodnutie o jeho odvolaní bolo okresným súdom doručené.

Sťažovateľ sa pred podaním sťažnosti domáhal doručenia uznesenia krajského súdu č. k. 5 CoP 26/2007-119 z 8. novembra 2007, ktoré mu okresný súd doručil 30. apríla 2010.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 P 17/2007 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoP 26/2007 boli porušené jeho základné práva podľa označených článkov ústavy,   aby   ústavný   súd   zrušil   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   20   P   17/2007 z 3. septembra   2007,   ako   aj   uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   5   CoP   26/2007-119 z 8. novembra 2007 a aby prikázal okresnému súdu opäť vo veci konať. Sťažovateľ tiež žiadal priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 50 000 €. V rámci požiadavky na ustanovenie   právneho   zástupcu   ústavným   súdom   navrhol,   aby   trovy   jeho   právneho zastúpenia uhradil ústavný súd s tým, že krajský súd bude povinný tieto výdavky štátu nahradiť.

Zo   žiadosti   sťažovateľa   doručenej   okresnému   súdu   25.   mája   2007   vyplýva,   že sťažovateľ   požiadal   okresný   súd   o ustanovenie   opatrovníka   z dôvodu,   že   je   hluchý, neovláda   posunkovú   reč,   nedokáže   reč   odčítať   z úst   hovoriaceho   a pre   postulačnú nespôsobilosť. Za opatrovníka žiadal ustanoviť advokáta z H., pričom uviedol, že dôvodom na takýto postup je skutočnosť, že spĺňa podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov. Na   základe   žiadosti   sťažovateľa   okresný   súd   uznesením   zo   4.   júna   2007   ustanovil sťažovateľovi   zástupcu   z radov   advokátov   JUDr.   O.   Š.,   čo   odôvodnil   takto: „Zo   spisu Okresného súdu v Humennom sp. zn. 9C 120/2006 súd zistil, že otec maloletého dieťaťa spĺňa   predpoklady   pre   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a okrem   toho   je   postihnutý poruchou, pre ktorú nie je schopný zrozumiteľne sa vyjadrovať, preto súd rozhodol tak, že mu pre konanie o vydanie predbežného opatrenia vo veci zákazu styku rodiča s maloletým dieťaťom ustanovil zástupcu z radov advokátov a to JUDr. O. Š.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného súdu, ktorý mu ustanovil opatrovníka – zástupcu z radov advokátov, mu súd odňal možnosť samostatne konať   pred   súdom.   Po   ustanovení   opatrovníka   mu   neboli   zo   strany   súdu   doručované rozhodnutia, keďže tieto boli doručované už len ustanovenej zástupkyni. V dôsledku toho sťažovateľ   nemal   možnosť   vyjadriť   sa   k veci,   predložiť   listinné   dôkazy   a konať   ako účastník   konania.   Navyše,   podľa   názoru   sťažovateľa   v jeho   prípade   neboli   splnené podmienky na ustanovenie opatrovníka ani na ustanovenie zástupcu z radov advokátov.

Sťažnosť treba považovať za oneskorene podanú.

V danej   veci   lehota   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   proti   rozhodnutiu krajského súdu č. k. 5 CoP 26/2007-119 z 8. novembra 2007 začala plynúť právoplatnosťou tohto   rozhodnutia.   Uznesenie   krajského   súdu   z 8.   novembra   2007   bolo   zástupkyni sťažovateľa   JUDr.   Š.   doručené   28.   novembra   2007   a právoplatnosť   nadobudlo   29. novembra   2007.   Sťažnosť   bola   odovzdaná   na   poštovú   prepravu   6.   mája   2010,   teda nepochybne   po   uplynutí   zákonnej   dvojmesačnej   lehoty   podľa   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde.

Neobstojí právny názor sťažovateľa, ktorý odvodzuje zákonnú dvojmesačnú lehotu od dátumu 30. apríla 2010, keď mu bolo okresným súdom doručené uznesenie krajského súdu č. k. 5 CoP 26/2007-119 z 8. novembra 2007. Na základe uznesenia okresného súdu zo 4.   júna   2007   bol   sťažovateľ   v konaní   riadne   zastúpený   opatrovníkom   –   zástupcom z radov advokátov. Uznesenie okresného súdu zo 4. júna 2007 bolo sťažovateľovi doručené 12. júna 2007 a právoplatnosť nadobudlo 28. júna 2007. Podľa § 31 ods. 1 Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   má   ustanovený   zástupca   rovnaké   postavenie   ako zástupca na základe plnomocenstva pre celé konanie, pokiaľ nebol ustanovený len pre určité úkony. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia OSP ak bol za zástupcu ustanovený advokát, má rovnaké postavenie ako advokát, ktorému účastník udelil plnomocenstvo. Z uvedeného vyplýva,   že   z pohľadu   plynutia   lehoty   na   podanie   sťažnosti   je   bez   akejkoľvek   právnej relevancie   skutočnosť,   kedy   bolo   predmetné   uznesenie   krajského   súdu   doručené sťažovateľovi.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2010