znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 297/2013-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. L., V., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 2 CoZm 2/2012-43 zo 14. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. L.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. septembra 2012 doručená sťažnosť J. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 CoZm/2/2012-43 zo 14. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že:«(...) Sťažovateľ bol žalovaným účastníkom súdneho konania vedeného na Okresnom súde Prešov, a to v zmenkovom rozkaznom konaní, ktoré začalo na základe návrhu na vydanie   zmenkového   platobného   rozkazu.   Zmenkový   platobný   rozkaz   bol   vydaný   dňa 13. 12. 2010, a to pod číslom konania 21Zm/23/2010-5 (ďalej aj ako „zmenkový platobný rozkaz“). Proti zmenkovému platobnému rozkazu podal sťažovateľ v procesnom postavení odporcu   včas   námietky,   o   ktorých   rozhodol   Okresný   súd   Prešov   rozsudkom   č. k. 21CbZm/1/2011-27, a to dňa 10. 11. 2011 (ďalej aj ako „prvostupňový rozsudok“). Proti prvostupňovému   rozsudku   sa   sťažovateľ   včas   odvolal   a   o   jeho   odvolaní   rozhodol porušovateľ dňa 14. 06. 2012 rozsudkom č. k. 2CoZm/2/2012-43 (ďalej aj ako „rozsudok odvolacieho súdu“), ktorý nadobudol právoplatnosť 06. 07. 2012. (...)

(...)   Podstatou   námietky   sťažovateľa   (žalovaného)   proti   zmenkovému   platobnému rozkazu bolo to, že zmenková suma vyjadrená na listine bola uvedená neurčito a chybne bola uvedená aj mena.

(...)   Sťažovateľ   odôvodňuje   právomoc   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky vo formálnej a obsahovej rovine nasledovne:

(...)   Nakoľko   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   v   tomto   prípade   nie   je   možný opravný   prostriedok,   je   daná   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy(...)   subsidiárne   pôsobnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“).

(...)   Extrémny   interpretačný   exces   spočíva   v   tom,   že   všeobecný   súd   vyhodnotil neurčitú sumu na zmenke za dostatočne určitú a chybne uvedené zákonné platidlo za riadne uvedený údaj týkajúci sa meny.

(...) Zmenka je v právnej teórii definovaná ako dokonalý cenný papier, ktorým za predpokladu   splnenia   prísnych   formálnych   náležitostí   vzniká   priamy,   bezpodmienečný, nesporný a abstraktný záväzok určitej osoby zaplatiť majiteľovi zmenky v určitom mieste a čase stanovenú peňažnú sumu.

(...)   Pri   sume   slovom   bola   na   listine   predkladanej   ako   zmenka   formulácia „päťdesiattri EURO 59/100“. Suma slovom tak obsahuje zlomok, z ktorého nie je zrejmé, či EURO 59/100 je nejaká osobitná mena, ktorá je odlišná od eura, alebo či suma slovom je sumou päťdesiattri euro krát 59/100, čo by bola suma 31,27 eura. Pokiaľ ide o označenie meny, táto je na zmenke uvedená ako „EUR“ a „EURO“, pričom ale zákon č. 659/2007 Z. z. o zavedení meny euro v Slovenskej republike a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pri   označení   meny   euro   umožňuje   tri   možnosti   „euro“,   alfabetický   kód   meny   „EUR“ a symbol meny euro „€“. Označenie meny „EURO“ neexistuje, je nesprávne.

(...) V tomto prípade, je na listine vyznačená suma slovom a táto nie je zrozumiteľná. Podľa   všeobecného   súdu   je   suma   zo   všeobecného   hľadiska   zrozumiteľná.   Sťažovateľ poukazuje na to, že zmenka je cenný papier, na ktorý kladie zákon prísne nároky, čo sa týka formálnych   náležitostí.   Táto   formálna   prísnosť   je   v   podstate   jedným   zo   základných definičných kritérií zmenky. Ak samotný zákon upravuje aj označenie zákonného platidla a toto sa na zmenke nenachádza v zákonom predpokladanej podobe, ide o vadu. Ak je použité   platidlo   kombinované   s   číselným   „kódom“   (v   tomto   prípade   59/100), zrozumiteľnosť absentuje úplne. Je na ťarchu účastníkov zmenkovoprávnych vzťahov, ak nedodržia všetky prísne formálne náležitosti, ktoré zákon stanovuje pri zmenke.

(...) Súd v tomto prípade v dôsledku extrémneho interpretačného excesu zákonnú požiadavku   na   formálnej   prísnosti   zmenky,   spočívajúcej   v   určitosti   peňažnej   sumy a riadneho uvedenia zákonného platidla na listine, nerešpektoval.

(...) Proti rozsudku prvostupňového súdu podal sťažovateľ (žalovaný) včas odvolanie, odvolací súd si vyžiadal aj vyjadrenie žalobcu. Tento uviedol, že zmenka mala vady, je podľa   neho   bezpredmetné.   Podľa   žalobcu   je   podstatné,   že   mu   žalovaný   dlžil.   Samotný žalobca vo vyjadrení uviedol, že predmetná zmenka mala vady a striktne formálne bola neplatná.   Táto   časť   vyjadrenia   sa   spomína   v   odôvodnení   rozsudku   Krajského   súdu v Prešove č. k. 2CoZm/2/2012-43 zo dňa 14. 06. 2012 (str. 3). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé ako porušovateľ zohľadnil toto vyjadrenie žalobcu, ktorý sám bol presvedčený, že zmenka bola striktne formálne neplatná, ale sťažovateľ (žalovaný) mu dlžil a to je podstatné.

(...)   Vychádzajúc   z   predpokladu,   že   všeobecný   súd   nemôže   byť   porušovateľom hmotného práva, poukazujeme na to, že v dôsledku porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods.   1   Dohovoru,   dochádza   sekundárne   aj   k porušeniu   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   teda   aj hmotného práva.

(...)   Porušovateľ   svojim   rozsudkom   č.   k.   2CoZm/2/2012-43   zo   dňa   14.   06.   2012 porušil   základné právo zaručené v čl.   46 ods.   1 Ústavy(...) a tiež porušil aj právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...). Sekundárne dochádza aj k porušeniu základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy.

(...) K porušeniu ústavou zaručeného práva a medzinárodnou zmluvou zaručeného práva   došlo   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   č.   k.   2CoZm/2/2012-43   zo   dňa 14. 06. 2012, preto tento rozsudok žiada sťažovateľ zrušiť. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť 06. 07. 2012.

(...) Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vydal toto uznesenie:

sťažnosť sťažovateľa J. L.(...), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy(...) a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...) rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 2CoZm/2/2012- 43 zo dňa 14. júna 2012 prijíma na ďalšie konanie.

a po predbežnom prerokovaní veci rozhodol týmto nálezom: Základné právo J. L.(...) na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy(...) a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...) rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 2CoZm/2/2012-43 zo dňa 14. júna 2012 porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 2CoZm/2/2012-43 zo dňa 14. júna 2012 Ústavný súd(...) zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie. J.   L.(...)   priznáva   proti   Krajskému   súdu   v   Prešove   náhradu   trov   konania,   ktorú Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť J. L.(...) na účet advokáta M. S. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Z ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   teda   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp. ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   2   CoZm   2/2012-43,   pričom „podstatou   námietky sťažovateľa (žalovaného) proti zmenkovému platobnému rozkazu bolo to, že zmenková suma vyjadrená na listine bola uvedená neurčito a chybne bola uvedená aj mena“, pretože «pri sume   slovom   bola   na   listine   predkladanej   ako   zmenka   formulácia   „päťdesiattri   EURO 59/100“».

V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné zdôrazniť, že námietky sťažovateľa síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého súdneho   konania,   týkajú   sa   však   výlučne   formálneho   právneho   posúdenia   predmetnej zmenky. Ústavný súd si je vedomý toho, že vzhľadom na povahu predmetu konania je správne   formálno-právne   posúdenie   zmenky   rozhodujúce   pri   interpretácii   z hľadiska platnosti napadnutého zmenkového rozkazu, avšak v danom prípade bolo v „hre“ 53 €“, ktorý   dlh   sťažovateľ   –   ako   to   vyplýva   z rozsudku   Okresného   súdu   Prešov   č.   k. 21 CbZm 1/2011-27 z 10. novembra 2011 a rozsudku krajského súdu č. k. 2 CoZm 2/2012-43   zo   14.   júna   2012   –   vôbec   nespochybňoval,   čo   ale   neznamená,   že   v   okolnostiach posudzovanej   veci   napokon   napadnuté   rozhodnutie   nemohlo   mať   negatívne   dôsledky na sťažovateľa, avšak tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu podľa názoru ústavného   súdu   dávať   na   rovnakú   úroveň   a   pripisovať   im   rovnakú   relevanciu   ako prípadným obsahovým námietkam, majúcim za následok nespravodlivé rozhodnutie (m. m. IV. ÚS 225/2012, IV. ÚS 311/2012).

Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dospieť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľa, ktorých   právna   argumentácia   je   vo   viacerých   aspektoch   skutočne   náležitá.   Predmet napadnutého   konania   však   už   aj   vzhľadom   na   hodnotu,   ktorá   je „v   hre“,   nedosahuje v danom   konkrétnom   prípade   intenzitu   predstavujúcu   možnosť   vyslovenia   porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   vo   svojej podstate   sťažovateľ   namieta „extrémny   interpretačný   exces“ všeobecných   súdov, v dôsledku   ktorého   mal   byť   ukrátený   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   koniec koncov o finančnú čiastku 53 €. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu je z hľadiska kritérií zákonnosti skutočne sporný, ale v danom prípade   je   nevyhnutné   zohľadniť   aj   intenzitu   namietaného   porušenia   zákona   (jeho ústavnoprávny   rozmer),   ktorá   by   odôvodňovala   vyslovenie   porušenia   základného   práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Uvedená   finančná   čiastka,   z ktorej   v skutočnosti „pramenilo“ napadnuté rozhodnutie, zjavne nedosahuje ani trojnásobok minimálnej mzdy, teda   sumy, ktorá   je aj vo sfére   všeobecného   súdnictva   považovaná za bagateľnú (pozri § 238   ods.   5   zákona   č. 99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších predpisov,   ktorý   ustanovuje   trojnásobok   minimálnej   mzdy   ako   podmienku   prípustnosti dovolania   proti   právoplatným   rozhodnutiam   odvolacieho   súdu   vo veciach   týkajúcich   sa peňažného plnenia).

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje proti   rozhodnutiu,   v   ktorom   ide   zjavne   o   bagateľnú   sumu,   poskytnutie   ústavnoprávnej ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých došlo k porušeniu základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)]. Posudzovaná vec takúto intenzitu zjavne nedosahuje (samotný dlh v priebehu konania v podstate spochybňovaný ani nebol), čo zakladá dôvod na jej odmietnutie z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013