znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 297/2010-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou JUDr. A. C., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   č.   k. 4 CoE 202/2009-57 z 26. januára 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2010 doručená   sťažnosť   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 CoE 202/2009-57 z 26. januára 2010 a žiadal vydať tento nález:„I. Základné právo spoločnosti P., s.r.o., so sídlom B., podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 4 CoE/202/2009- 57 zo dňa 26.01.2010 porušené.

II.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Košiciach,   sp.   zn.   4   CoE/202/2009-57   zo   dňa 26.01.2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

III.   Krajský   súd   v   Košiciach   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia   v konaní   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   vo   výške   303,16   EUR vrátane DPH (slovom tristotri eúr šestnásť eurocentov) na účet jeho právneho zástupcu.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľa a spisu Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 Er 243/2009, sťažovateľ ako oprávnený doručil súdnemu exekútorovi Mgr. Ľ. S. (ďalej len „súdny exekútor“) 23. apríla 2009 návrh na vykonanie exekúcie, ktorým sa domáhal vymoženia sumy 675,41 € s príslušenstvom proti Š. T. (ďalej len „povinný“) na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku č. k. RK 464/07-GR z 15. júna 2007, ktorý nadobudol právoplatnosť 4. júla 2007 a stal sa vykonateľným 9. júla 2007 (ďalej len „exekučný titul“).

Súdny exekútor 4. mája 2009 predložil okresnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom, ktorým bol povinný zaviazaný zaplatiť sťažovateľovi   sumu   52   112   Sk so   6   %   ročným   úrokom   z omeškania od   5.   júna 2007 do zaplatenia, zmenkovú odmenu 174 Sk a náhradu trov konania 1 500 Sk.

Okresný súd uznesením č. k. 9 Er 243/2009-14 z 11. júna 2009 žiadosť súdneho exekútora   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie exekúcie   zamietol.   Vychádzal z   toho,   že z odôvodnenia   exekučného   titulu   vyplynulo,   že   tento   bol   vydaný   na   základe   Zmluvy o revolvingovom   úvere   č.   8000049789   z   24.   júla   2006   (ďalej   len   „zmluva   o   úvere“) a zmenky z 19. júla 2006, ktorá zabezpečovala pohľadávku.

Okresný súd poukázal najprv na to, že ako to vyplynulo z úverovej zmluvy, ktorú si vyžiadal od súdneho exekútora, povinnému bol poskytnutý úver vo výške 38 016 Sk, čo predstavuje celkovú sumu splátok úveru, úrokov a poplatku za uzatvorenie zmluvy, pričom však z tejto sumy bola povinnému vyplatená iba suma 21 403 Sk. Úver sa zaviazal povinný splatiť za obdobie 24 mesiacov v mesačných splátkach po 1 584 Sk; v úverovej zmluve bola uvedená ročná priemerná miera nákladov 100,93 %. Okresný súd posúdil poskytnutý úver ako úver spotrebiteľský v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene   a doplnení   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1986   Zb.   o Slovenskej obchodnej   inšpekcii   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   spotrebiteľských úveroch“).   Ročnú   percentuálnu   mieru   nákladov   uvedenú   v   úverovej   zmluve   považoval okresný   súd   za   neprimerane   vysokú,   a   teda   v   rozpore   s   dobrými   mravmi;   rovnako   za rozporné   s   dobrými   mravmi   posúdil   exekučný   súd   aj   ustanovenia   úverovej   zmluvy o zmluvných   pokutách.   Exekučným   titulom   sťažovateľovi   priznaná   suma   53   112   Sk pozostáva z dlžnej istiny úveru 31 764 Sk a zmluvných pokút 20 348 Sk. Povinný uhradil sťažovateľovi   pred   podaním   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   spolu   sumu   38   016,59   Sk. Keďže   predmetom   exekúcie   je   suma   20   347,40   Sk,   v   prípade,   ak   by   bola   vymožená, celkovo by zaplatil povinný sťažovateľovi sumu 58 363,99 Sk, hoci sťažovateľ poskytol povinnému finančné prostriedky iba v sume 21 403 Sk. Z tohto dôvodu by vymoženie sumy 20   347,40   Sk   bolo   v   rozpore   s   dobrými   mravmi,   keďže   ide   o   takmer   trojnásobok poskytnutej   sumy   finančných   prostriedkov.   Právne   svoje   rozhodnutie   okresný   súd odôvodnil ustanoveniami § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   rozhodcovskom   konaní“),   podľa   ktorých   súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo   exekučné   konanie   aj   bez   návrhu,   ak   zistí   v   rozhodcovskom   konaní   nedostatok spočívajúci   mimo   iného   aj   v   tom,   že   rozhodcovský   rozsudok   zaväzuje   účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keďže v tomto prípade exekučný titul – rozhodcovský rozsudok – zaväzuje povinného na plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, okresný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

O   odvolaní   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   9   Er   243/2009-14 z 11. júna 2009 rozhodol krajský súd uznesením č. k. 4 CoE 202/2009-57 z 26. januára 2010 tak, že uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že Európsky súdny dvor vo viacerých svojich rozsudkoch nastolil trend chrániť práva spotrebiteľov   ako   slabšej   zmluvnej   strany   extenzívnym   spôsobom   (napr.   rozsudok zo 4. októbra   2007   Rampin   a   Dodard,   C-429/05),   pričom   túto   ochranu   umožňuje   aj ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktoré ukladá exekučnému súdu povinnosť pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom, pričom tým je nevyhnutné rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je na jeho základe možné exekúciu vykonať, teda, či tu nie sú zákonné ustanovenia,   ktoré   by   bránili   vykonaniu   exekúcie   na   základe   tohto   exekučného   titulu. Jedným z nich je aj § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý umožňuje exekučnému súdu   skúmať   materiálnu   správnosť   rozhodcovského   rozsudku.   Súlad   rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s ustanovením § 45 zákona o rozhodcovskom konaní je hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Ak tento predpoklad chýba, exekučný súd musí zamietnuť návrh súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný   súd   nie   je   viazaný   v   takomto   prípade   účinkami   rozhodcovského   rozsudku v zmysle § 35 zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 159 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Krajský súd považoval za správne skutkové zistenie okresného súdu o tom, že povinnému bola sťažovateľom poskytnutá iba suma 21 403 Sk; sťažovateľ svoje tvrdenie o poskytnutí vyššej sumy v konaní nepreukázal. Navyše krajský súd zistil z obsahu   úverovej   zmluvy,   že   táto   neobsahuje   údaj   o   priemernej   hodnote   ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnej ku dňu podpísania zmluvy, čo s poukazom na ustanovenie § 4 zákona o spotrebiteľských úveroch znamená, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Krajský súd preto potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne správne.

Uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   9   Er   243/2009-14   z   11.   júna   2009   v   spojení s uznesením   krajského   súdu   č.   k.   4   CoE   202/2009-57   z   26.   januára   2010   nadobudlo právoplatnosť 18. februára 2010.

Sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu č. k. 4 CoE 202/2009-57 z 26. januára 2010 sťažovateľ odôvodnil tým, že krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, napriek tomu, že už okresný súd týmto svojím rozhodnutím porušil čl. 2 ods. 2 ústavy (podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon), pretože preskúmaval zmluvu o úvere v dôsledku toho, že nesprávne aplikoval § 45 zákona o rozhodcovskom konaní a takto zasiahol do právoplatne (rozhodcovským rozsudkom) ukončenej veci. Ustanovenie § 45   zákona   o   rozhodcovskom   konaní   neumožňuje   exekučnému   súdu   preskúmavať exekučný titul, ale iba posúdiť plnenie priznané exekučným titulom ako také. Zákonná formulácia tohto ustanovenia hovorí o plnení, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok, a nie o plnení, ktoré vyplýva z právneho dôvodu, na základe ktorého bol vydaný exekučný titul   (vo   veci   sťažovateľa   ním   nebola   navyše   zmluva   ale   zmenka);   exekučný   súd   má právomoc (§   45 zákona o   rozhodcovskom   konaní)   pri   rozhodovaní   o udelení/neudelení poverenia   súdnemu   exekútorovi   skúmať iba   to,   či   rozhodcovským   rozsudkom   priznané plnenie je v rozpore s dobrými mravmi, nemá však právomoc preskúmavať právny dôvod, na   základe   ktorého   sa   právo   v   rozhodcovskom   konaní   uplatnilo.   Posúdenie hmotnoprávnemu   základu   veci   je   zverené   iba   rozhodcovskému   súdu,   jeho   opätovnému posudzovaniu exekučným súdom bráni prekážka rozsúdenej veci. Preskúmať právny dôvod rozhodcovským rozsudkom judikovaného plnenia môže všeobecný súd iba v prípade, ak mu takúto právomoc zveruje zákon (ustanovenie § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní upravujúce možnosť podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku). Ak spotrebiteľ nepodá žalobu o preskúmanie rozhodcovského rozsudku, všeobecný súd nemôže naprávať toto   jeho   opomenutie   a   ani   nahrádzať   celkovú   pasivitu   spotrebiteľa   v   rozhodcovskom konaní   (rozhodnutie   Súdneho   dvora   Európskej   únie   vo   veci   C-40/08,   Asturcom Telecomunicaciones   SL   v. Cristina   Rodriguez   Nogueira).   Uznesenie   krajského   súdu považuje sťažovateľ za zaťažené nepreskúmateľným a ničím nezdôvodneným postupom, keďže krajský súd vo svojom rozhodnutí nijako nezdôvodnil, prečo preskúmaval úverovú zmluvu, a nie zmenku, priznania práva z ktorej sa sťažovateľ domáhal v rozhodcovskom konaní. Navyše krajský súd aplikoval na vec nesprávne znenie zákona o spotrebiteľských úveroch,   pretože   úverová   zmluva   bola   uzatvorená   24.   júla   2006   a   povinnosť   uvádzať v zmluve   priemernú   hodnotu   ročnej   percentuálnej   miery   nákladov   bola   do   zákona o spotrebiteľských   úveroch   zavedená   až   s   účinnosťou   od   1.   augusta   2008   (zákon č. 270/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 510/2002 Z. z. o platobnom styku a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Ako vyplýva z obsahu i petitu sťažnosti, sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu č. k. 4 CoE 202/2009-57 z 26. januára 2010 ako súdu odvolacieho.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa   §   237   písm.   f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, je zrejmé, že krajský súd dospel   k   názoru,   že   exekúciu   pre   vymoženie   675,41   €   s   príslušenstvom   nie   je   možné vykonať, a to z dôvodu uvedeného v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. V konečnom dôsledku to z pohľadu sťažovateľa znamená, že všeobecné súdy odmietli poskytnúť ochranu jeho základnému právu na súdnu ochranu v rámci exekučného konania.

Možno konštatovať, že z hľadiska argumentácie sťažovateľa mal postupovať krajský súd tak, že sťažovateľovi odňal možnosť konať pred exekučným súdom. Sťažovateľ mal preto právo podať proti uzneseniu krajského súdu dovolanie, čo však neurobil. Preto obstojí záver,   že   sťažovateľ   nevyčerpal   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorý   mu   zákon   na ochranu   jeho   základných   práv   účinne   poskytol   a   na   ktorého   použitie   bol   sťažovateľ oprávnený v zmysle Občianskeho súdneho poriadku. Zakladá to neprípustnosť sťažnosti. Sťažovateľ   ani   len   netvrdil   (tým   menej   preukazoval),   že   dovolanie   nepodal z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto zo strany ústavného súdu vôbec neprichádzal do úvahy prípadný postup podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2010