znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 296/2011-41

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   novembra   2011 v senáte   zloženom   z   predsedu   Sergeja   Kohuta   a   zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť maloletého M. K., zastúpeného matkou K. K., obaja bytom B., právne zastúpeného advokátom JUDr. J. V., B., vo veci namietaného porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu   Banská   Bystrica v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   Ccu   20/02   (pôvodne   v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Nc 1013/00) a takto

r o z h o d o l :

Okresný súd Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Ccu 20/02 v období od rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 63/08-40 zo 6. mája 2008 n e p o r u š i l   základné právo   maloletého   M.   K.   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prejednanie veci   v primeranej   lehote   zaručené   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 296/2011-16   z 23. júna   2011   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť maloletého M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného   matkou   K.   K.,   právne   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   V.,   B.,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Ccu 20/02 (pôvodne v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Nc 1013/00) v období po rozhodnutí ústavného súdu č. k. IV. ÚS 63/08-40 zo 6. mája 2008.

1.1 Zo sťažnosti vyplynulo najmä, že „Okresný súd v Banskej Bystrici podľa názoru sťažovateľa nerešpektuje nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky, III. ÚS 183/08-45, zo dňa 01. 10. 2008 a IV. ÚS 63/08-40, zo 06. mája 2008, a naďalej porušuje jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. (...)

Okresný   súd   ani   po   vydaní   dvoch   nálezov   ústavného   súdu,   kedy   už   bolo   nutné v konaní   postupovať   obzvlášť   efektívne,   aby   bola   právna   neistota   odstránená   čo najrýchlejšie,   naďalej   nevykonáva   také   procesné   úkony,   ktoré   by   efektívne   smerovali k právoplatnému rozhodnutiu veci.

V tejto súvislosti už ústavný súd judikoval, že ak už konanie trvá neprimerane dlho, má všeobecný súd venovať zvláštnu pozornosť jeho urýchleniu (III. ÚS 146/05).

Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich nálezoch, týkajúcich sa týchto istých konaní,   vyslovil,   že   predmetnú   vec   po   právnej   stránke   nemožno   označiť   za   zložitú, z hľadiska predmetu konania však ide o vec tykajúcu sa osobného statusu navrhovateľa, ktorá má mimoriadny význam aj z hľadiska zabezpečenia jeho základných životných potrieb a sociálneho štandardu. Potencionálna skutková zložitosť sa v predmetnom konaní vôbec neprejavila, keďže okresný súd v tomto konaní postupoval v rozpore s platnou právnou úpravou a že zo skutkového hľadiska nemožno hovoriť o veci osobitne zložitej, pretože návrh smeruje voči jednému mužovi, ktorého miesto pobytu je od samého začiatku konania známe. (...)

Činnosť   okresného   súdu   je   podľa   názoru   sťažovateľa   naďalej   nesústredená a neefektívna.

Podľa   názoru   sťažovateľa   okresný   súd   nesprávne,   nedôsledne   a   s   oneskorením aplikuje na vec sa vzťahujúce právne predpisy, účelom ktorých je zabezpečiť taký postup, ktorý   čo   najskôr   odstráni   stav   právnej   neistoty,   v   ktorom   sa   osoba,   domáhajúca   sa rozhodnutia všeobecného súdu, nachádza. (...)

Namietaný postup Okresného súdu v Banskej Bystrici pôsobí výchovne mimoriadne negatívne, a to najmä na maloletého sťažovateľa, ktorý sa od svojho narodenia až doteraz, kedy má už na jedenásty rok a toto výchovné pôsobenie súdu už vníma veľmi citlivo, nemôže dočkať rozhodnutia súdu, ktoré by odstránilo jeho pochybnosti, kto je jeho otcom, ktorý by si voči nemu plnil aj zákonnú vyživovaciu povinnosť, na jeho matku, ktorá ho porodila ešte ako maloletá a vytvára negatívny precedens aj z hľadiska generálnej prevencie a výchovy občanov na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb. Za   neefektívny   postup   súdu   treba   podľa   názoru   sťažovateľa   považovať   aj ustanovovanie prekladateľa a tlmočníka na každý jednotlivý úkon osobitným uznesením s možnosťou jeho namietania, namiesto jeho ustanovenia pre celé konanie.

Intenzita porušenia týchto povinností znova nadobudla ústavný rozmer. (...) Znalec z odboru genetiky predložil súdu znalecký posudok ešte dňa 18. 12. 2007 Tento   posudok   prakticky   dokázal   otcovstvo   odporcu   s   extrémne   vysokou pravdepodobnosťou, ktorú možno pre praktické účely stotožniť s istotou.

Dňa 03. 04. 2008 okresný súd uskutočnil vo veci ďalšie pojednávanie. Sťažovateľ je toho názoru, že - na podklade dovtedy vykonaných dôkazov - o určení otcovstva už bolo možné rozhodnúť najneskôr v lehote bez zbytočných prieťahov po dni 18. 12. 2007, teda už cca   pred   35   mesiacmi,   ktoré   treba   považovať   za   ďalšie   významné   zbytočné   prieťahy v konaní. (...)

Dňa 08. 12. 2008 procesný sudca vyhotovil dožiadanie na vykonanie dôkazu gréckym súdom,   ktoré   ustanovený   prekladateľ   dňa   05.   01.   2009   preložil   do   gréckeho   jazyka. Zo súdneho   spisu   vôbec   nevyplýva,   že   by   okresný   súd   toto   dožiadanie   predložil dožiadanému   gréckemu   súdu.   Okresný   súd   napriek   tomu   nariadil   vo   veci   ďalšie pojednávanie na deň 11. 05. 2009, ktoré preto nemožno považovať za pripravené tak ako to má na zreteli ustanovenie § 114 O. s. p. a ktoré okresný súd znova odročil na neurčito s tým, že bude rozhodnuté o procesnom návrhu - predbežnom opatrení.

Sťažovateľ je toho názoru, že odročenie pojednávania za účelom, aby súd rozhodol o predbežnom opatrení, nemá oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky.

Okresný   súd   znova   porušil   právo   účastníkov   na   spravodlivý   proces,   keď   na pojednávaní dňa 11. 05. 2009 poučoval účastníkov podľa § 120 ods. 4 O. s. p. o možnosti predkladať   návrhy   na   doplnenie   dokazovania   len   do   času,   pokiaľ   nie   je   vyhlásené dokazovanie za skončené. (...)

Okresný súd o návrhu na určenie otcovstva nerozhodol ani na pojednávaní konanom dňa 11. 05. 2009, kedy už ani odporca prostredníctvom svojej zástupkyne svoje otcovstvo nespochybňoval,   čím   okresný   súd   spôsobuje   ďalšie   ničím   neospravedlniteľné   zbytočné významné prieťahy v konaní o tak osobitne citlivej statusovej záležitosti spojenej s osobou maloletého dieťaťa, ktoré pre zbytočné významné prieťahy okresného súdu ešte stále nemá súdom   určeného   otca   a   predovšetkým   nemá   priznané   výživné   v   zákonom   stanovenom rozsahu.

Okresný súd toto pojednávanie, vzhľadom na ďalšie dokazovanie a skutočnosť, že vedľajšia   účastníčka   na   tomto   pojednávaní   nevie   preukázať   svoje   tvrdenia,   odročil   na neurčito s tým, že vedľajšia účastníčka v lehote 7 dní predloží svoj sobášny list, rodný list dcéry(...)   a   predloží   dôkazy   svojich   tvrdení   ohľadne   zvýšených   finančných   nárokov   na maloletého navrhovateľa. Zároveň právna zástupkyňa odporcu v lehote 1 mesiaca oznámi súdu presnú adresu a názov zamestnávateľa odporcu. Po tom, čo súd obdrží informáciu ohľadne zamestnávateľa odporcu, vykoná dôkaz v Grécku ohľadne zistenia príjmu odporcu a jeho majetkových a osobných pomerov. Súd si však všetky dôkazy mal zabezpečiť už v rámci prípravy pojednávania.

Okresný súd v Banskej Bystrici postupoval obzvlášť neefektívne a nesústredene, keď o zistenie adresy a názvu zamestnávateľa odporcu nepožiadal grécky súd už vo svojom prvom dožiadaní, na základe ktorého grécky súd odporcu osobne vypočul dňa 26. 10. 2007. Podľa názoru sťažovateľa mal okresný súd už v tomto dožiadaní požiadať grécky súd aj o vykonanie dôkazu o majetku, osobných pomeroch a príjmoch odporcu za obdobie od narodenia navrhovateľa, na základe čoho by bol mohol aj bez návrhu vydať predbežné opatrenie, aby odporca platil výživné aspoň v nevyhnutnej miere, ktorá by vzhľadom na skutočné možnosti a schopnosti odporcu iste bola vyššia ako 50,- € mesačne.

Okresný   súd   porušil   zásadu   rovnosti   účastníkov   tým,   že   odporcovi   dal   štyrikrát dlhšiu   lehotu   ako   vedľajšej   účastníčke   a   v   konaní   aj   tak   nemohol   pokračovať   pred uplynutím tej dlhšej lehoty.

Zástupkyňa odporcu v súdom stanovenej lehote horeuvedené uznesenie nesplnila a súd ju viacnásobne urgoval na splnenie povinnosti, ktorá jej zo zákona nevyplýva. Súd   nepostupoval   podľa   zákona,   čím   porušuje   právo   sťažovateľa   a   vedľajšej účastníčky na spravodlivý proces a spôsoboval ďalšie zbytočné významné prieťahy v konaní tým,   že   na   predloženie   potvrdení   o   príjmoch   a   majetku   odporcu   opakovane   vyzýval zástupkyňu odporcu a nepožiadal včas a riadne o vykonanie takéhoto dôkazu grécky súd. Keď okresný súd na základe niekoľkých prípisov z gréckeho súdu upresnil údaje o odporcovi, tento súd mu jeho dožiadanie v krátkom čase vybavil a nespôsoboval žiadne prieťahy   v   konaní.   Podľa   názoru   sťažovateľa   okresný   súd   požiadal   o   vykonanie dokazovania   nedôsledne,   keď   nevyžiadal   žiadne   dôkazy   o   iných   majetkových   pomeroch odporcu ako o jeho príjmoch, plynúcich mu zo zamestnania.

Podľa § 101 ods. 2 O. s. p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Okresný súd nepostupuje v konaní v súlade so zásadou arbitrárneho poriadku, podľa ktorej postup v konaní určuje súd, ktorý v konaní postupuje aj bez návrhov strán.

Okresný súd porušil svoje zákonné povinnosti podľa § 102 O. s. p., podľa ktorého ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery účastníkov, súd v konaní, ktoré môže súd začať a i bez návrhu, neodkladne nariadi predbežné opatrenie.

Sťažovateľ mal už deväť rokov a okresný súd za týchto celých, dlhých deväť rokov nevydal   predbežné   opatrenie   a   nepostaral   sa   tak   o   zabezpečenie   jeho   výživy   aspoň v nevyhnutnom rozsahu.

Takéto predbežné opatrenie okresný súd doručil zástupcovi vedľajšej účastníčky až v deň deviatich narodenín maloletého sťažovateľa, aj to až na základe návrhu zástupcu vedľajšej účastníčky konania zo dňa 11. 05. 2009, ktorého v tento deň splnomocnila na svoje zastupovanie, lebo odporca za deväť rokov života maloletého sťažovateľa neprispel na jeho výživu žiadnou sumou. Podľa § 75 ods. 1 OSP v konaní, ktoré je možné začať aj bez návrhu, súd nariadi predbežné opatrenie aj bez návrhu.

Podľa tohoto predbežného opatrenia je odporca povinný prispievať na výživu mal. M. K. výživným len vo výške 50 € mesačne. Vedľajšia účastníčka podala odvolanie proti tomuto uzneseniu. (...)

Na deň 16. 11. 2010 nariadil okresný súd ďalšie pojednávanie vo veci, na ktoré sa nedostavil odporca ani právny zástupca, ktorý svoju neúčasť ospravedlnil z dôvodov kolízie s inými úkonmi v trestnej veci. Zástupca navrhovateľa svoju neúčasť na tomto pojednávaní neospravedlnil.   Súd   v   zápisnici   neuviedol   žiaden   údaj   o   prítomnosti   či   o   dôvode neprítomnosti opatrovníka maloletého navrhovateľa. Po vyhlásení uznesenia o odročení pojednávania   sa   dostavil   zástupca   navrhovateľa,   ktorý   ospravedlňuje   svoju   neúčasť z dôvodu kolízie. Súd neuviedol o akú kolíziu sa malo jednať. Podľa ustálenej judikatúry ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní nezahŕňa samo v sebe žiadosť o odročenie tohoto pojednávania. Podľa názoru sťažovateľa súd mal v súlade s ustanovením § 101 ods. 2 OSP vec prejednať v neprítomnosti takýchto účastníkov a prihliadnuť pritom na obsah spisu a doposiaľ vykonané dôkazy.

Okresný súd toto pojednávanie odročil na deň 23. 11. 2010, a to v rozpore s ust. § 119 ods. i OSP bez oznámenia a odôvodnenia v čom má spočívať dôležitosť dôvodov na jeho   odročenie,   s   tým,   že   vedľajšia   účastníčka   a   jej   právny   zástupca   berú   termín pojednávania   na   vedomie,   predvolaní   už   nebudú,   bude   predvolaná   právna   zástupkyňa odporcu a zástupca navrhovateľa. Podľa názoru sťažovateľa sedem dní nestačí na to, aby zástupkyňa odporcu vyrozumela o odročenom termíne odporcu a aby sa odporca mohol dostaviť na pojednávanie. Týmto postupom okresný súd odníma odporcovi možnosť konať pred súdom, čo môže zakladať dôvody jeho prípadných opravných prostriedkov a tým aj ďalšie prieťahy v konaní.

Pojednávania, na ktorých súd nerozhodne a ktoré sú v rozpore s ustanovením § 119 OSP odročované bez dôležitých dôvodov, ktoré súd vo svojich uzneseniach ani nijakým spôsobom neuvádza a nevyhodnocuje, vôbec nemožno považovať za pripravené, čo je podľa názoru sťažovateľa neefektívny postup súdu, ktorý je v rozpore s procesnými zásadami na ktorých   spočíva   slovenské   procesné   právo,   najmä   so   zásadou   hospodárnosti,   ako   aj s Ústavou Slovenskej republiky a s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresný súd takýmto postupom spôsobuje účastníkom zbytočné výdavky na trovy konania, ktoré znášajú sami, čím im spôsobuje škodu. Dochádza aj k zbytočným výdavkom štátu na neefektívny výkon súdnictva, čím je škoda spôsobovaná štátu, za ktorú nikto nie je zodpovedný.

Správanie sťažovateľa ako účastníka konania   postup   súdu v predmetnom   konaní ničím nespomalilo. Podľa názoru sťažovateľa namietané prieťahy v konaní spôsobil výlučne len súd. (...)

Pre   prípad,   že ústavný   súd   vyhovie tejto   sťažnosti,   sťažovateľ si   dovoľuje   podľa čI. 127 ods. 3 ústavy navrhnúť, aby mu svojím rozhodnutím priznal aj primerané finančné zadosťučinenie.   Cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany porušeného základného práva.

Výrok ústavného súdu, deklarujúci porušenie základného práva, by vzhľadom na okolnosti prípadu nebolo možné považovať za dostatočnú a účinnú nápravu. Podľa názoru sťažovateľa   k   porušeniu   jeho   základného   práva   došlo   spôsobom,   ktorý   si   vyžaduje poskytnutie   vyššieho   stupňa   ochrany,   nielen   deklaráciu   porušenia   (IV.   ÚS   210/04). S prihliadnutím na ujmu sťažovateľa s tým spojenú, ako aj na dlhodobosť porušovania jeho ústavného práva, sa sťažovateľ domáha podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde aj primeraného finančného zadosťučinenia, s ohľadom na konkrétne okolnosti tohoto prípadu, v rozsahu 50.000,- €, lebo súd opätovne, a to aj po náleze ústavného súdu, porušoval jeho základné právo vo veci, ktorá si svojou povahou (ochrana záujmov maloletého dieťaťa) a jej   významom   pre   sťažovateľa   vo   všeobecnosti   vyžaduje   postup   súdu   s   osobitnou starostlivosťou.

Sťažovateľ sa nemôže dočkať realizácie svojich práv vyplývajúcich mu z Dohovoru o právach dieťaťa, oznámenie FMZV č. 104/1991 Zb. vz.n.p., a to najmä práva poznať svojho otca a práva na jeho starostlivosť.

Namietané porušenie základného práva nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením. Sťažovateľ sa stretol s namietaným závažným porušením jeho základných práv   už   hneď   od   svojho   narodenia   a   pri   svojej   prvej   praktickej   skúsenosti   s   výkonom spravodlivosti   vo   svojom   živote,   čo   zanechalo   v   ňom   pocit   beznádeje,   bezmocnosti, nespravodlivosti a márnosti.

Porušovanie   svojho   základného   práva   sťažovateľ   vníma   mimoriadne   citlivo a považuje   to   za   odmietnutie   výkonu   spravodlivosti   a   nevymožiteľnosť   práva.   Tieto skutočnosti majú naňho negatívny psychický vplyv. Stav právnej neistoty má mimoriadne zlý vplyv aj na jeho vzťahy so svojím okolím, má už na jedenásty rok a z dôvodu, že nemá súdom určeného otca, sa stretáva s pre neho hrozivo nepríjemnými narážkami od iných deti. (...)“.

1.2   Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Postupom   Okresného   súdu   v   Banskej   Bystrici,   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7Ccu/20/2002 bolo opätovne porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ustanovené v čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd ukladá Okresnému súdu v Banskej Bystrici, aby do dvoch mesiacov od právoplatnosti   rozhodnutia   ústavného   súdu   zaplatil   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie za porušenie jej základného práva vo výške 50.000,- €.

Ústavný súd ukladá Okresnému súdu v Banskej Bystrici, aby do 15 dní od doručenia nálezu zaplatil náhradu trov konania sťažovateľa na účet jej zástupcu, J. V., advokáta, B.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   zastupujúcim   predsedom,   listom   sp.   zn. Spr 4014/2011   zo   17.   augusta   2011   a   právny   zástupca   sťažovateľa   stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 9. októbra 2011.

2.1 Zastupujúci predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení opísal chronológiu úkonov   vykonaných   okresným   súdom   po   6.   máji   2008   a   uviedol,   že „od   ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci a preto súhlasím s tým, aby podľa ust. § 30 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu“.

2.2   Právny   zástupca   sťažovateľa   v   reakcii   na   uvedené   vyjadrenie   zastupujúceho predsedu okresného súdu zaujal toto stanovisko:

«(...) Sťažovateľ zotrváva na všetkých svojich predchádzajúcich tvrdeniach. Znalec z odboru genetiky predložil súdu znalecký posudok ešte dňa 18.12.2007, ktorý prakticky dokázal otcovstvo odporcu a preto je sťažovateľ toho názoru, že na podklade dovtedy   vykonaných   dôkazov   o   určení   otcovstva   už   bolo   možné   rozhodnúť   najneskôr v lehote bez zbytočných prieťahov po dni 18. 12. 2007, teda už cca pred 35 mesiacmi, ktoré treba považovať za ďalšie významné zbytočné prieťahy v konaní.

Podľa názoru sťažovateľa prieťahy v konaní nemožno posudzovať osobitne za každé obdobie, v ktorom bola vec pridelená rôznym sudcom.

Sťažovateľ   namieta   opätovné   porušovanie   svojho   základného   práva   v   období   od vydania   nálezov   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   III.   ÚS   183/08-45,   zo   dňa 01. 10. 2008 a IV. ÚS 63/08-40, zo 06. 05. 2008.

1. Právnu a faktickú zložitosť konania, predmetom ktorého je rozhodovanie o určení otcovstva   -   k   maloletému   sťažovateľovi,   ústavný   súd   podrobne   zhodnotil   už v predchádzajúcich nálezoch sp. zn. III. ÚS 183/08-45, zo dňa 01. 10. 2008 a IV. ÚS 63/08- 40, zo 06. 05. 2008.

2.   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   jeho   správanie,   ani   správanie   jeho   zákonnej zástupkyne   ako   vedľajšej   účastníčky   v   tomto   konaní,   nijako   neovplyvnilo   dĺžku   tohto konania.

3. Namietané prieťahy v konaní podľa názoru sťažovateľa spôsobil výlučne Okresný súd v Banskej Bystrici.

Sťažovateľ   nemôže   súhlasiť   s   právnym   názorom   okresného   súdu,   že   najprv   bolo potrebné vykonať dokazovanie ohľadne prípadného vylúčenia, resp. nevylúčenia odporcu z otcovstva prostredníctvom znaleckého dokazovania a až po preukázaní tejto skutočnosti zisťovať majetkové a zárobkové možnosti odporcu, ktorý by z takéhoto otcovstva na základe znaleckého posudku vylúčený nebol. Podľa názoru sťažovateľa bolo namieste, aby okresný súd   už   vo   svojom   prvom   dožiadaní   požiadal   grécky   súd   aj   o   vykonanie   dôkazu o možnostiach a schopnostiach odporcu, čo by bol mohol využiť už pri určení rozsahu nevyhnutnej miery výživného v predbežnom opatrení, ktoré súd vydal až dňa 26. 05. 2009 a bolo   by   to   urýchlilo   aj   rozhodnutie   o   rozsahu   vyživovacej   povinnosti   odporcu   voči maloletému navrhovateľovi.

Sťažovateľ nemôže súhlasiť ani s názorom okresného súdu, že po začatí konania „môže súd“ vydať predbežné opatrenie len na základe jednoznačných tvrdení vedľajšej účastníčky konania. Podľa § 102 ods. 1 OSP ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery účastníkov, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné opatrenie, pričom podľa ods. 2 v konaní, ktoré môže súd začať aj bez návrhu; úkony podľa odseku 1 vykoná aj bez návrhu.   Potreba   nariadenia   predbežného   opatrenia,   aby   odporca   platil   výživné v nevyhnutnej miere, z obsahu spisu od samého začiatku konania vyplývala. Je to nárok maloletého, ktorého matka bola tiež maloletá a ešte nikdy predtým nebola zamestnaná. Nečinnosť okresného súdu nemožno ospravedlňovať obdobiami, kedy bol spis na ústavnom   súde   z dôvodu   predchádzajúcich   ústavných   sťažností.   Ústavný   súd   vyslovil nálezmi, že základné práva sťažovateľky aj navrhovateľa porušené boli.

Namietané konanie má nesporový charakter a uplatňuje sa v ňom zásada ofíciality. Podľa § 120 ods. 2 OSP vo veciach, v ktorých konanie možno začať aj bez návrhu, ako aj v konaniach   o   určenie   rodičovstva   je   súd   povinný   vykonať   ďalšie   dôkazy   potrebné   na zistenie skutkového stavu, hoci ich účastníci nenavrhli a preto súd nemôže čakať len na návrhy na vykonanie dokazovania od účastníkov či vedľajších účastníkov konania. V tejto súvislosti   nemožno   ospravedlňovať   prieťahy   súdu   práve   aktívnym   a   súčinnostným správaním matky sťažovateľa a jej zástupcu, ktorá sama navrhovala dôkazy, keďže súd ich z vlastnej iniciatívy včas nevykonával.

Nedostatočné označenie zamestnávateľa v dožiadaní okresného súdu pre grécky súd a vyžadovanie údajov o odporcovi od jeho zástupkyne považuje sťažovateľ za nesústredenú činnosť okresného   súdu.   Všetky   potrebné   údaje boli   v sobášnom liste   odporcu,   zo dňa 02. 03. 2007, ktorý sa nachádzal v spise.

Na   odročenie   pojednávania   konaného   dňa   16.   11.   2010   nebola   podľa   názoru sťažovateľa preukázaná existencia „dôležitého dôvodu“ nevyhnutne potrebného za účelom odročenia riadne a včas vytýčeného pojednávania. Aj podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu kolízia dvoch pojednávaní v tom istom termíne na rozdielnych súdoch, o čom v danom prípade právna zástupkyňa vedela v dostatočnom časovom predstihu, nie je akceptovateľným   „dôležitým   dôvodom“.   Obsahom   základného   práva   na   verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným   dôkazom   nie   je   povinnosť   súdu   vyhovieť   akejkoľvek   jeho   žiadosti   na odročenie pojednávania. Z týchto aspektov situáciu, ktorá nastala v prípade zástupkyne odporcu dňa 16. 11. 2010, nie je možné považovať za dôležitý dôvod umožňujúci v zmysle § 101 ods. 2 OSP vyhovieť jej požiadavke na odročenie pojednávania. Súd neskúmal, či sa zástupkyňa odporcu skôr dozvedela o termíne pojednávania v tejto veci alebo o vyrozumení o   úkone   v   inej   trestnej   veci.   S   prihliadnutím   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa, bola účasť na pojednávaní v tejto veci iste dôležitejšia.

Pre porovnanie rýchlosti konania pred gréckym súdom a pred Okresným súdom v Banskej Bystrici si sťažovateľ dovoľuje dať do pozornosti, že grécky súd bol dožiadaný dňa 14. 05. 2010 a už 04. 08. 2010 sa písomne ospravedlňuje za „dlhé zdržanie kvôli oslabeniu verejných služieb“, avšak 09. 08. 2010 boli listinné dôkazy predložené okresnému súdu. Na   pojednávaní   konanom   dňa   23.   11.   2010   matka   sťažovateľka   ako   vedľajšia účastníčka konania nepredniesla žiadnu zmenu návrhu na určenie výživného. Opätovne len v   rámci   svojho   aktívneho   a   súčinnostného   prístupu   ponúkla   súdu   odôvodnenie   výšky výživného, pričom súd nie je v namietanom konaní viazaný návrhmi účastníkov.

Od   vydania   nálezov   okresný   súd   síce   nariaďoval   pojednávania,   ale   tieto   boli odročované, namiesto toho, aby vo veci konal, ktorú skutočnosť mu okrem iného prikázal aj ústavný súd nálezom sp. zn. IV. ÚS 63/08-40, zo 06. 05. 2008. Nielen nečinnosť, ale aj nesprávna činnosť Štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol. Podľa názoru sťažovateľa postup okresného súdu v posudzovanej veci ani po vydaní dvoch nálezov ústavného súdu nemožno hodnotiť ako taký, ktorý by zodpovedal ústavou priznanému základnému právu sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktoré je zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, a právu na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote, ktoré je zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ktorých aplikácia je nevyhnutným predpokladom spoločensky efektívneho, t. j. rýchleho a účinného poskytnutia právnej ochrany.

Takýto prístup všeobecného súdu k nálezom ústavného súdu a k odstraňovaniu príčin vedúcich k záverom o porušovaní základných práv účastníkov ohrozuje dôveru občanov k princípom právneho štátu. (...)

V prípade úspechu si dovoľujeme navrhnúť, aby Ústavný súd SR uložil Okresnému súdu v Banskej Bystrici povinnosť, zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania vo výške 385,79. (...)

Oznamujeme, že súhlasíme s upustením od ústneho pojednávania, lebo podľa nášho názoru od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.»

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu, ktorý bol ústavnému súdu doručený 11. novembra 2011, ústavný súd zistil v posudzovanom období tento priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 7 Ccu 20/02:

Dňa   20.   septembra   2002   podal   sťažovateľ   (prostredníctvom   svojej   zákonnej zástupkyne) na okresnom súde proti T. K. (ďalej len „odporca“), trvale bytom v Grécku, žalobný   návrh   na určenie   otcovstva   a na úhradu   osobných   potrieb.   Matka   maloletého sťažovateľa sa stala vedľajšou účastníčkou konania (ďalej aj „vedľajšia účastníčka“).   Dňa 6. mája 2008 ústavný súd nálezom č. k. IV. ÚS 63/08-40 rozhodol, že: „1.   Základné   právo   maloletého   M.   K.,   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Ccu 20/2002 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 Nc 1013/2000) porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Banská   Bystrica prikazuje v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 Ccu 20/2002 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Maloletému M. K. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Banská Bystrica povinný zaplatiť do rúk jeho zákonnej zástupkyne matky K. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Banská   Bystrica je   povinný uhradiť   maloletému   M.   K.   trovy právneho   zastúpenia   v   sume   10 098 Sk   (slovom   desaťtisícdeväťdesiatosem   slovenských korún) na   účet   jeho   právneho   zástupcu   JUDr. J.   V.,   B.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.“

Dňa 3. apríla 2008 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito   s tým,   že   vedľajšia   účastníčka „predloží   svoj   sobášny   list,   rodný   list   dcéry... a predloží dôkazy svojich tvrdení ohľadne zvýšených finančných nárokov“ na sťažovateľa a zároveň „právna   zástupkyňa   odporcu   v lehote   1   mesiaca   oznámi   súdu   presnú   adresu a názov   zamestnávateľa   odporcu.   Po   tom,   čo   súd   obdrží   informáciu   ohľadne zamestnávateľa odporcu, vykoná dôkaz v Grécku ohľadne zistenia príjmu odporcu a jeho majetkových a osobných pomerov“.

Dňa 16. apríla 2008 vedľajšia účastníčka reagovala na uvedenú výzvu a predložila súdu požadované listiny.

Dňa 22. apríla 2008 vedľajšia účastníčka predložila súdu čestné vyhlásenie o tom, že sťažovateľ je „členom Plaveckého oddielu plutvového plávania(...) futbalového klubu(...) Gymnasticko-atletického oddielu“.

Dňa 12. mája 2008 súd vyzval právnu zástupkyňu odporcu, aby „v lehote 5 dní oznámili názov a adresu zamestnávateľa odporcu“.

Dňa 26. mája 2008 okresný súd urgoval právnu zástupkyňu odporcu, aby reagovala na výzvu z 12. mája 2008.

Dňa 12.   júna 2008   okresný   súd   znovu   urgoval   právnu   zástupkyňu   odporcu,   aby reagovala na výzvu z 12. mája 2008.

Dňa 22. septembra 2008 okresný súd právnej zástupkyni odporcu zaslal opakovanú urgenciu pod následkami poriadkovej pokuty.

Dňa 8. októbra 2008 právna zástupkyňa odporcu reagovala na výzvu súdu, oznámila, že   odporca „nevlastní   žiadne   hnuteľné   a nehnuteľné   veci.   (...)   Otec   maloletého   je príslušníkom armády(...)“, pričom uviedla aj adresu zamestnávateľa odporcu.

Dňa 17. decembra 2008 okresný súd uznesením č. k. 7 Ccu 20/02-228 ustanovil vo veci prekladateľa pre jazyk grécky, ktorého úlohou bolo v lehote 15 dní preložiť listiny, najmä „Dožiadanie na vykonanie dôkazu“ v Grécku.

Dňa 7. januára 2009 prekladateľ predložil súdu preložené listiny.Dňa 8. januára 2009 súd uznesením č. k. 7 Ccu 20/02-236 priznal prekladateľovi uplatnenú   odmenu.   V rovnaký   deň   právna   zástupkyňa   odporcu   doručila   súdu   listiny (v jazyku gréckom) súvisiace s majetkovými a osobnými pomermi jej mandanta.

Dňa   18.   februára   2008   okresný   súd   uznesením   č.   k.   7   Ccu   20/02-258   ustanovil vo veci prekladateľa pre jazyk grécky, ktorého úlohou bolo v lehote 15 dní preložiť listiny predložené právnou zástupkyňou odporcu 8. januára 2008.

Dňa 24. marca 2009 prekladateľ predložil súdu preložené listiny.Dňa   26.   marca   2009   okresný   súd   uznesením   č.   k.   7   Ccu   20/02-265   priznal prekladateľovi odmenu.

Dňa 30. marca 2009 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 11. máj 2009.Dňa 11. mája 2009 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že „bude rozhodnuté o procesnom návrhu - predbežnom opatrení“ vedľajšej účastníčky.

Dňa   26.   mája   2009   okresný   súd   uznesením   č.   k.   7   Ccu   20/02-282   predbežne rozhodol, že odporca je povinný prispievať na výživu sťažovateľa „výživným vo výške 50 Eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky maloletého. Súd návrh vo zvyšnej časti zamieta.“.

Dňa 19. júna 2009 podala vedľajšia účastníčka proti uzneseniu č. k. 7 Ccu 20/02-282, odvolanie.

Dňa 24. júna 2009 bolo uvedené odvolanie vedľajšej účastníčky doručené ostatným účastníkom konania.

Dňa 1. júla 2009 bol spis predložený Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“), aby rozhodol o odvolaní vedľajšej účastníčky.

Dňa   8.   júla   2009   krajský   súd   uznesením   č.   k.   15   Co   186/09-293   napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Dňa 16. júla 2009 bol spis vrátený okresnému súdu.Dňa 20. júla 2009 okresný súd uznesenie krajského súdu č. k. 15 Co 186/09-293 doručil účastníkom konania.

Dňa   10.   augusta   2009   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu   odporcu,   aby „predložili potvrdenia o zárobku odporcu od 01. 06. 2000“.

Dňa 8. septembra 2009 súd urgoval odpoveď právnej zástupkyne odporcu.Dňa 11. septembra 2009 právna zástupkyňa odporcu reagovala na urgenciu súdu.Dňa   12.   októbra   2009   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu   odporcu,   aby   predložila „listinné dôkazy preukazujúce výšku príjmu odporcu v lehote 10 dní“.

Dňa 30. októbra 2009 súd urgoval odpoveď právnej zástupkyne odporcu na ostatnú výzvu.Dňa 3. decembra 2009 právna zástupkyňa odporcu vo svojej reakcii na urgenciu požiadala súd „o vykonanie dôkazov súdom“.

V uvedený   deň   okresný   súd uznesením   č.   k.   7   Ccu   20/02-311 ustanovil   vo veci prekladateľa   pre   jazyk   grécky,   ktorého   úlohou   bolo   preložiť „dožiadanie   o vykonanie dôkazu“ a ďalšie listiny.

Dňa 21. decembra 2009 prekladateľ predložil súdu preložené listiny.Dňa   14.   januára   2010   bolo   príslušnému   orgánu   v Grécku   doručené   dožiadanie o vykonanie dôkazu.

Dňa   21.   januára   2010   okresný   súd   uznesením   č.   k.   7   Ccu   20/02-327   priznal prekladateľovi odmenu.

Dňa 15. marca 2010 dožiadaný subjekt v Grécku e-mailom oznámil súdu, že „(...) neeviduje osobu pod týmto menom ako zamestnanca v ich službe“ a že sa pokúsia nájsť zamestnávateľa   odporcu.   Okresný   súd   v ten   istý   deň   poskytol   dožiadanej   strane elektronicky ďalšie údaje.

Dňa 16. marca 2010 súd vzhľadom na uvedené vyzval právnu zástupkyňu odporcu, aby upresnila údaje o zamestnávateľovi odporcu.

Dňa   25.   marca   2010   právna   zástupkyňa   odporcu   oznámila   súdu „súčasného zamestnávateľa otca“.

Dňa   15.   apríla   2010   okresný   súd   oznámil   dožiadanej   strane „nové   informácie“ o odporcovi.

Dňa 13. mája 2010 dožiadaná strana e-mailom reagovala na dožiadanie okresného súdu.Dňa 4. augusta 2010 okresný súd upresňoval požadované údaje s dožiadanou stranou.Dňa   12.   augusta   2010   dožiadaný   orgán   v Grécku   zaslal   súdu   listiny   o príjmoch odporcu. Okresný súd v rovnaký deň požiadal prekladateľa o preklad týchto dôkazov.Dňa   8.   augusta   2010   prekladateľ   predložil   súdu   preložené   listiny.   Okresný   súd uznesením č. k. 7 Ccu 20/02-392 priznal prekladateľovi odmenu.

Dňa 27. októbra 2010 súd nariadil vo veci pojednávanie na 16. november 2010.Dňa   8.   novembra   2010   právna   zástupkyňa   odporcu   požiadala   o odročenie pojednávania, pretože termín koliduje so závažnou trestnou vecou.

Dňa 16. novembra 2010 bolo pojednávanie odročené na 23. november 2010.Dňa 23. novembra 2010 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito na účely „oboznámenia sa so zmenou žalobného návrhu, prednesenou na dnešnom pojednávaní vedľajšou účastníčkou“.

Dňa 30. novembra 2010 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 17. január 2011.Dňa 17. januára 2011 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom súd vyhlásil rozsudok   č.   k.   7   Ccu   20/02-420,   ktorým   určil   otcovstvo   odporcu   a rozhodol   o zverení sťažovateľa matke, ako aj o výživnom pre sťažovateľa.

Dňa   11.   februára   2011   podal   odporca   proti   rozsudku   č.   k.   7   Ccu   20/02-420 odvolanie.

Dňa   28.   februára   2011   podala   proti   rozsudku   č.   k.   7   Ccu   20/02-420   odvolanie vedľajšia účastníčka.

Dňa 24. marca 2011 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o odvolaniach proti napadnutému rozsudku okresného súdu.

Dňa 5. mája 2011 krajský súd svojím rozsudkom č. k. 16 Co 100/2011-468 potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 7 Ccu 20/02-420.  

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Ccu 20/02 (pôvodne v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Nc   1013/00)   došlo   opätovne   k porušovaniu   základného   práva   sťažovateľa   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods.   1   dohovoru   aj   v období   po rozhodnutí ústavného súdu č. k. IV. ÚS 63/08-40 zo 6. mája 2008. Ústavný súd pripomína, že predmet tohto konania bol vymedzený uznesením č. k. II. ÚS 296/2011-16 o prijatí veci na ďalšie konanie, a pokiaľ sťažovateľ namieta aj iné aspekty práva na spravodlivé súdne konanie než právo na konanie bez zbytočných prieťahov vo vymedzenom období (rovnosť pred súdom, odňatie možnosti konať pred súdom a pod.), tieto námietky jednoducho nie sú predmetom tohto konania.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o ústavných   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (a   rovnako   aj   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý   znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. I. ÚS 41/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd–rovnako ako v náleze sp. zn. IV. ÚS 63/08–konštatuje,   že   „Predmetnú   vec   po   právnej   stránke   nemožno   označiť   za zložitú,   z hľadiska   predmetu   konania   však   ide   o vec   týkajúcu   sa   osobného   statusu sťažovateľa,   ktorá   má mimoriadny   význam aj z hľadiska   zabezpečenia   jeho základných životných potrieb a sociálneho štandardu. Po skutkovej stránke však ústavný súd považuje predmetnú vec za pomerne zložitú, a to s prihliadnutím na potrebu vykonania znaleckého dokazovania (IV. ÚS 244/04, IV. ÚS 41/07), ako aj skutočnosť, že odporca je občanom Gréckej republiky s trvalým pobytom v cudzine.“.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľa v preskúmavanej veci,   ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne   zohľadnená   na   jeho   ťarchu,   resp.   na   ťarchu   jeho   zákonného   zástupcu   alebo právneho   zástupcu,   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v napadnutom období   k zbytočným   prieťahom   v   konaní.   Sťažovateľ   síce   –   prostredníctvom   svojho právneho   zástupcu   –   v posudzovanom   štádiu   konania   využil   viaceré   možnosti   podľa Občianskeho   súdneho   poriadku   (návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   odvolanie, doplňujúce upresnenia žalobného návrhu), avšak využitie možností daných navrhovateľom procesnými predpismi na uplatňovanie a presadzovanie ich práva v občianskom súdnom konaní   spôsobuje   síce   predĺženie   priebehu   konania,   nemožno   ho   však   kvalifikovať   ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01). Samozrejme, zákonný a   právny   zástupca   sťažovateľa   si   za   takýchto   okolností   museli   uvedomiť,   že   dôjde k predĺženiu predmetného konania, a to bol tiež dôvod, že vec nemohla byť ukončená „už cca pred 35 mesiacmi“ tak, ako to tvrdil sťažovateľ.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   v období   po rozhodnutí   ústavného   súdu   č.   k.   IV.   ÚS   63/08-40   zo 6.   mája   2008   a   konštatuje,   že z prehľadu   procesných   úkonov   opísaných   zo   súdneho   spisu,   ktorý   bol   ústavnému   súdu zapožičaný, vyplýva, že okresný súd od 6. mája 2008 konal vo veci v podstate priebežne, pričom   dbal   na   záujmy   a právnu   istotu   maloletého   sťažovateľa,   keď   akonáhle   to   bolo osvedčené,   vyhovel   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   a   uznesením   č.   k. 7 Ccu 20/02-282 rozhodol, že odporca je povinný prispievať na výživu sťažovateľa už aj pred skončením napadnutého konania. Okrem toho napadnuté konanie bolo medzičasom v merite veci právoplatne ukončené. Ústavnému súdu tiež neušlo pozornosti, že potom, ako došlo k vysloveniu porušenia označených práv sťažovateľa (ale aj práv vedľajšej účastníčky nálezom č. k. III. ÚS 183/08-45) a prikázaniu konať bez zbytočných prieťahov, okresný súd využil všetky prostriedky umožňujúce urýchlenie konania (predloženie spisu odvolaciemu súdu   za   neuveriteľne   krátku   dobu,   komunikácia   so   zahraničím   e-mailom,   promptné preklady   a pod.). Ústavný   súd   síce   pripúšťa,   že   pri   celkovom   dlhotrvajúcom   konaní v období   od   26. mája   2008   do   22. septembra   2008   neboli   úkony   súdu   vždy   efektívne. Z judikatúry ústavného súdu však vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   47/03   a v ňom   odkaz   na predchádzajúcu   judikatúru   ústavného   súdu).   V okolnostiach   danej   veci   ojedinelý   a krátkodobý neefektívny postup súdu neovplyvnil podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že vec bola skončená až 17. januára 2011, a preto tento prieťah nemožno ani považovať za príčinu neodstránenia stavu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ nachádzal v dôsledku trvania tohto konania. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že nebolo možné z hľadiska komplexného posúdenia inkriminovaného konania považovať postup okresného súdu v ňom za porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v čl.   48   ods. 2   ústavy   a práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Postup okresného súdu, aj keď nebol vždy efektívny, sa zjavne nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z   uvedených   dôvodov a   v súlade   so   svojou   doterajšou   rozhodovacou   činnosťou ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

4. Sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia označených práv navrhol, aby ústavný súd svojím rozhodnutím prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, a domáhal   sa   aj   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a   trov   právneho zastúpenia.

V zmysle ustanovenia § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. V zmysle odseku 4 citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde môže   ústavný   súd   priznať   tomu,   koho   základné   právo   alebo   sloboda   sa   porušili,   aj primerané finančné zadosťučinenie. Z uvedeného vyplýva, že tieto výroky sú viazané na vyhovenie vo veci samej. Keďže v uvedenom prípade ústavný súd vyslovil, že základné práva, ktorých porušenie sťažovateľ namietal, porušené neboli, uvedenými návrhmi sa pri svojom rozhodovaní už podrobnejšie nezaoberal.

5. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému z účastníkov, aby úplne alebo sčasti uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Keďže   sťažovateľ   v konaní   neuspel, nepripadalo do úvahy, aby ústavný súd sťažovateľovi priznal náhradu trov konania.

Zo   všetkých   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2011