znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 296/06-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2006   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   S.,   L.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Z.   T., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 4 v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom u súdneho exekútora   JUDr. J. M., Exekútorský úrad,   P., pod sp. zn. Ex 362/06, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2006 doručená sťažnosť J. S., L. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Z. T., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 4 v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v konaní vedenom u súdneho exekútora JUDr. J. M., Exekútorský úrad, P. (ďalej len „exekútor“), pod sp. zn. Ex 362/06.

Sťažovateľ   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   vyššie označených   článkov   ústavy   a dodatkového   protokolu   exekučným   príkazom   exekútora sp. zn. Ex 362/06 z 5. júna 2006 s tým, aby bol exekučný príkaz zrušený a sťažovateľovi priznané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   60   000   Sk,   ako   aj   náhrada   trov   právneho zastúpenia advokátkou v sume 6 343 Sk.

Zo sťažnosti vyplýva, že exekútor vydal exekučný príkaz sp. zn. Ex 362/06 z 5. júna 2006, ktorým nariadil exekúciu zrážkami zo mzdy sťažovateľa na výživné pre oprávnené maloleté dieťa (ďalej len „oprávnená“) vo výške 4 000 Sk mesačne, pričom rozhodol aj o predbežných trovách exekúcie vo výške 31 800 Sk s navýšením o daň z pridanej hodnoty, čo spolu predstavuje na trovách exekúcie sumu 37 842 Sk. Tento exekučný príkaz sa stal doručením právoplatný, pretože opravný prostriedok proti nemu nie je prípustný. Vydaním exekučného príkazu došlo k závažnému porušeniu platných právnych predpisov a zároveň k porušeniu   označených   základných   práv.   Oprávnená   v súlade   s §   372m   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) podala návrh na vykonanie exekúcie u exekútora a túto skutočnosť oznámila súdu, ktorý dovtedy vykonával súdny výkon rozhodnutia v zmysle OSP. Podľa § 372m ods. 2 OSP, ak oprávnený oznámi súdu, že podal návrh na výkon exekúcie   podľa   osobitného   zákona,   súd   postúpi   vec   zvolenému   exekútorovi   spolu s písomným poverením na vykonanie exekúcie, pričom účinky pôvodného návrhu na výkon rozhodnutia, ako aj procesné úkony súdu, z ktorých vyplývajú obmedzenia pre účastníkov konania, zostávajú zachované. Právoplatné uznesenie súdu o nariadení výkonu rozhodnutia má   účinky   právoplatného   upovedomia   o začatí   exekúcie   podľa   osobitného   predpisu. Napriek takémuto zneniu zákona a napriek tomu, že Okresný súd Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) postúpil exekútorovi vec spolu s písomným poverením na vykonanie exekúcie,   exekútor   v súlade   s vyššie   citovaným   ustanovením   ďalej   nepokračoval a svojvoľne volil iný postup. Vydával nadbytočné opatrenia a neoprávnene si vyúčtoval v neoprávnenej výške trovy exekúcie. Pritom zo zákona nepochybne a jasne vyplýva, že v tomto prípade exekútor nezačínal novú exekúciu, lebo došlo iba k „postúpeniu“ exekúcie. Preto nemal požiadať o vydanie poverenia, nemal vydať upovedomenie o začatí exekúcie, ale ani exekučný príkaz. Exekútor však nepostupoval v súlade so zákonom, lebo požiadal okresný   súd   o vydanie   poverenia   na   začatie   exekúcie,   pričom   okresný   súd   v rozpore s ustanovením   §   372m   ods.   2   OSP   poverenie   vydal.   V ďalšom   konaní   exekútor   vydal upovedomenie o začatí exekúcie a napokon aj exekučný príkaz sp. zn. Ex 362/06 z 5. júna 2006, pričom si nezákonne vyčíslil trovy exekúcie. V skutočnosti povinnosťou exekútora bolo iba bežným prípisom   oznámiť sťažovateľovi,   že   v ďalšom   vykonáva exekúciu   on. Žiadna iná činnosť z jeho strany potrebná nebola, a preto mu ani nevzniklo právo na trovy exekúcie. Rozhodne nebol oprávnený vyčísliť jej trovy tak, ako keby začal a vykonal novú exekúciu. K tomu treba dodať, že pôvodný súdny výkon rozhodnutia podľa OSP prebiehal riadne,   pričom   sťažovateľ   nemal   a nemá   žiadne   zameškané   výživné.   Sťažovateľovi   je možné vyčítať, že sa mal brániť vyčísleným predbežným trovám exekúcie po doručení upovedomenia o začatí exekúcie. Treba však brať do úvahy, že sťažovateľ je laik a že išlo o zložité   právne   otázky.   Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   navštívil   exekútora,   ktorý   mu „vysvetlil“, že trovy vyčíslil oprávnene. Podstatné však je to, že tak upovedomenie o začatí exekúcie, ako aj exekučný príkaz boli exekútorom vydané protiprávne, a preto sťažovateľ nemohol   podať   proti   trovám   exekúcie   vyčísleným   v upovedomení   o začatí   exekúcie opravný prostriedok. Vo vzťahu k exekučnému príkazu opravný prostriedok nie je vôbec prípustný. Uvedeným spôsobom exekútor nezákonne pripravil sťažovateľa o celkovú sumu 37 842 Sk.

Z exekučného príkazu exekútora sp. zn. Ex 362/06 z 5. júna 2006 vyplýva, že tento príkaz bol vydaný na základe exekučného titulu (rozsudku okresného súdu zaväzujúceho na platenie výživného), návrhu oprávnenej na vykonanie exekúcie, poverenia okresného súdu na vykonanie exekúcie a príkazu na začatie exekúcie zrážkami zo mzdy. Platiteľovi mzdy sťažovateľa sa   nariaďuje vykonávať zrážky   zo mzdy   sťažovateľa   jednak na vymoženie bežného výživného vo výške 4 000 Sk mesačne, ako aj na vymoženie predbežných trov exekúcie vo výške 31 800 Sk navýšených o daň z pridanej hodnoty.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a preskúmal   ju   zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Sťažovateľ   namieta,   že   exekútor   nepostupoval   v zmysle   intertemporálneho ustanovenia § 372m OSP, hoci v danom prípade nešlo o začatie novej exekúcie, ale iba o pokračovanie   vymáhania   nárokov   oprávnenej,   ktoré   sa   dovtedy   realizovali   v rámci súdneho   výkonu   rozhodnutia.   Exekútor   v rozpore   s citovaným   ustanovením   vykonával úkony, ktoré boli nadbytočné, pretože k nim došlo už predtým v rámci súdneho výkonu rozhodnutia. Týmito nadbytočnými úkonmi vznikli sťažovateľovi nedôvodné výdavky.

Z pohľadu ústavného súdu treba konštatovať, že postup exekútora v danej veci sa naozaj   javí   ako   nesúladný   s ustanovením   §   372m   OSP.   Hoci   existovalo   právoplatné uznesenie okresného súdu o nariadení výkonu rozhodnutia, exekútor vydal upovedomenie o začatí   exekúcie.   Pritom   z citovaného   ustanovenia   je   nepochybné,   že   právoplatné uznesenie   okresného   súdu   o nariadení   výkonu   rozhodnutia   malo   účinky   právoplatného upovedomenia   o začatí   exekúcie.   Preto   upovedomenie   o začatí   exekúcie   vydané exekútorom   bolo   nadbytočné   a bolo   vydané   v rozpore   so   zákonom.   Podľa   §   50   ods.   1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov proti upovedomeniu o začatí exekúcie sú prípustné námietky. Sťažovateľ sám uvádza, že námietky proti upovedomeniu o začatí exekúcie nepodal a dal sa presvedčiť exekútorom, že právom požaduje trovy konania vo výške 31 800 Sk navýšené o daň   z pridanej   hodnoty.   Vzhľadom   na   nečinnosť   sťažovateľa   upovedomenie   o začatí exekúcie   vrátane   jeho   výroku   o trovách   nadobudlo   právoplatnosť.   Na   základe právoplatného upovedomia o začatí exekúcie bol potom vydaný exekučný príkaz sp. zn. Ex 362/06 z 5. júna 2006, ktorý konkretizuje, akým spôsobom budú pohľadávky oprávnenej vymáhané. Voči exekučnému príkazu nie je opravný prostriedok prípustný.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   treba   dôjsť   k záveru,   že   nie   je   daná bezprostredná príčinná súvislosť medzi exekučným príkazom sp. zn. Ex 362/06 z 5. júna 2006   a označenými   základnými   právami   sťažovateľa   podľa   ústavy   a dodatkového protokolu. Povinnosť sťažovateľa zaplatiť trovy konania vo výške 31 800 Sk navýšené o daň   z pridanej   hodnoty   totiž   nevyplýva   z exekučného   príkazu,   ale   z upovedomenia o začatí   exekúcie.   Pokiaľ   sťažovateľ   napriek   tomu   podal   na   ústavnom   súde   sťažnosť, v ktorej namieta porušenie základného práva na ochranu vlastníctva vydaním exekučného príkazu, treba túto sťažnosť považovať za zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2006