znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 295/2015-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. apríla 2015 v senátezloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   a zo   sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej Advokátskoukanceláriou Illeš, Šimčák, Bröstl, s. r. o., Štúrova 29, Košice, konajúcou prostredníctvomkonateľa a   advokáta   JUDr. Ing. Františka   Šimčáka,   vo veci namietaného porušenia jejzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súduv Košiciach č. k. 6 Co 190/2013-449 z 21. januára 2014 a uznesením Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 200/2014 z 24. septembra 2014 v spojení s rozsudkomOkresného súdu Košice II č. k. 28 C 85/2011-422 zo 4. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola10. novembra 2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajskéhosúdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 190/2013-449 z 21. januára 2014a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.5 Cdo 200/2014 z 24. septembra 2014 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Košice II(ďalej len „okresný súd“) č. k. 28 C 85/2011-422 zo 4. marca 2013.

Sťažovateľ   bol   účastníkom   konania   o určenie   neplatnosti   skončenia   pracovnéhopomeru výpoveďou a o náhradu mzdy s príslušenstvom v procesnom postavení odporcu.Okresný súd rozhodol rozsudkom zo 4. marca 2013, že skončenie pracovného pomeruvýpoveďou   sťažovateľa   z 24.   januára   2011   je   neplatné   a pracovný   pomer   navrhovateľau sťažovateľa trvá, vo zvyšnej časti vec vylúčil na samostatné konanie. Sťažovateľ podalproti   rozsudku   okresného   súdu   odvolanie   proti   výroku   o určení   neplatnosti   skončeniapracovného pomeru. Krajský súd rozsudkom z 21. januára 2014 potvrdil rozsudok súduprvého stupňa v napadnutom výroku. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ dovolanie,ktoré najvyšší súd uznesením z 24. septembra 2014 odmietol ako dovolanie smerujúce protirozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd „nesprávne odmietol dovolanie ako procesne neprípustné podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, a to aj napriek existencii odlišných   rozhodnutí   samotného   Najvyššieho   súdu   SR,   podľa   ktorých   nedostatočné odvodnenie rozhodnutia zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Uvedeným postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR došlo zároveň k porušeniu článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky..., ktorého súčasťou je princíp právnej istoty obsahujúci požiadavku predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.“.

V sťažnosti argumentuje tým, že „K porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodovania, a tým aj k porušeniu zásady právnej istoty dôjde v prípade, ak Najvyšší súd SR rozhodne odlišným spôsobom, ako v prípade skutkovo i právne obdobnej veci bez toho, aby sa v odôvodnení svojho rozhodnutia na základe dostatočne precíznych argumentov vysporiadal s otázkou, prečo bola v danej veci sťažovateľovmu právu poskytnutá odlišná ochrana, ako v iných obdobných konaniach.“.

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd porušil jeho právo na súdnu ochranu tým, že„ - nedostatočne odôvodnil svojej rozhodnutie pokiaľ ide o odmietnutie dovolania..., rozhodol v rozpore s odlišnou judikatúrou Najvyššieho súdu SR (bez toho, aby sa s ňou akýmkoľvek spôsobom vysporiadal), ktorá považuje nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia   za   podmienku   prípustnosti   dovolania   podľa   §   237   písm.   f)   Občianskeho súdneho poriadku...,

- nezákonným   odmietnutím   dovolania   sa   vyhol   meritórnemu   preskúmaniu   veci v dôsledku čoho neodstránil (nenapravil) procesné nedostatky v rozhodnutiach a postupe prvostupňového súdu a odvolacieho súdu, ktoré spočívali v nedostatočnom odôvodnení ich rozhodnutí   a nevykonaní   dôkazov,   ktoré   boli   navrhnuté   na   preukázanie   skutočností rozhodujúcich pre správne právne posúdenie veci, čím odňal sťažovateľovi možnosť konať pred dovolacím súdom (denegatio iustitiae).“.

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa dostatočne nezaoberal jeho argumentáciouv dovolaní, v ktorom vytýkal prvostupňovému a odvolaciemu rozhodnutiu tieto vady:„- nedostatočné   vysporiadanie   sa   s otázkou,   či   došlo   k zaujatiu   súhlasného stanoviska odborového orgánu o tom, že u zamestnanca išlo o neospravedlnené zameškanie práce;

- absencia   argumentácie,   ktorou   by   sa   súdy   vysporiadali   s listinnými   dôkazmi a to čestnými vyhlásenia svedkov – troch členov odborového orgánu p.,, a ⬛⬛⬛⬛ – tieto dôkazy mali preukázať skutočnosť, že odborový orgán súhlasil   s   kvalifikovaním   neprítomnosti   zamestnanca   v   práci   zamestnávateľom   ako neospravedlnenej na zasadaní odborového orgánu − Výboru ⬛⬛⬛⬛ − dňa 11. 01. 2011,   čím došlo k dohode podľa § 144 ods. 7 Zákonníka práce (účinného v tom čase). Uvedené listinné dôkazy boli kľúčovými v otázke aké stanovisko zaujal   odborový orgán k   posúdeniu   neprítomnosti   zamestnanca   v práci. V odôvodnení rozhodnutí absentuje ako boli súdom vyhodnotené   tieto   dôkazy,   t.   j. akú váhu   im súd prisúdil,   akými   úvahami   sa   riadil   pri   ich   hodnotení   resp.   z   akého   dôvodu   na   nich neprihliadol;

- nedostatok   zdôvodnenia   nevykonania   návrhu   na   vykonanie   výsluchom   svedkov p. ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛ zo dňa 27. 11. 2012. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo tento dôkaz nevykonal (§ 157 ods. 2 OSP).“

V dovolaní   namietaným   postupom   okresného   súdu   a   krajského   súdu   mala   byťsťažovateľovi odňatá možnosť preukázať, že v danom prípade bola splnená hmotnoprávnapodmienka výpovede navrhovateľovi, a teda možnosť uniesť dôkazné bremeno.

Porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie rozsudkom krajského súdusťažovateľ odôvodňuje tým, že:

- rozsudok neobsahuje dostatočné odôvodnenie podstatných skutočností, ktoré bolivýznamné pre správne právne posúdenie platnosti skončenia pracovného pomeru; v tejtosúvislosti   poukazuje   na   hodnotenie,   či   došlo   k dohode   medzi   odborovým   orgánoma sťažovateľom o neospravedlnenej absencii navrhovateľa, hodnotenie čestných vyhlásenítroch členov odborového orgánu, ostatných listinných dôkazov a výpovedí svedkov k otázkezaužívanej praxe odborového orgánu v obdobných veciach a nedostatočné odôvodnenie,prečo súd odmietol vykonať navrhnuté dôkazy – výsluchy svedkov,

-   rozsudok   vychádza   zo   skutkových   záverov,   ktoré   z vykonaného   dokazovanianevyplývajú,   podľa   sťažovateľa   z vykonaného   dokazovania   vyplýva   opačný   záver,a to splnenie podmienky podľa § 144 ods. 7 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník prácev znení   účinnom   v relevantnom   čase   (ďalej   len   „Zákonník   práce“)   o existencii   dohodymedzi   odborovým   orgánom a zamestnávateľom; na podporu svojho názoru   cituje   častizápisníc z pojednávania okresného súdu,

- krajský súd nevykonal rozhodujúce dôkazy, ktoré mali zásadný význam pre správnerozhodnutie, a to výsluchy svedkov, troch členov odborového orgánu. Sťažovateľ namieta:„Súd však tento dôkaz odmietol vykonať, pričom toto odmietnutie vo svojom rozhodnutí relevantným spôsobom neodôvodnil.“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛,... na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21. januára 2014, č. k.: 6 Co/190/2013-449 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. septembra 2014, sp. zn. 5 Cdo/200/2014 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 4. marca 2013, č. k. 28 C/85/2011- 422, porušené boli.

2. Rozsudok   Krajského   súdu   v Košiciach   zo   dňa   21.   januára   2014   č. k.: 6 Co/190/2013-449   a uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa 24. septembra   2014,   sp.   zn.   5   Cdo/200/2014   zrušuje   a   vec   vracia   Krajskému   súdu v Košiciach   na   ďalšie   konanie.   V   prípade,   že   zruší   iba   uznesenie   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   zo   dňa   24.   septembra   2014,   sp.   zn.   5 Cdo/200/2014   vec   vracia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia...“

Sťažovateľ   v sťažnosti   zároveň   navrhuje,   aby   ústavný   súd   dočasným   opatrenímodložil   vykonateľnosť   napadnutých   rozhodnutí   a   uložil   navrhovateľovi,   aby   sa   dočasnezdržal oprávnenia priznaného mu právoplatným rozsudkom. Svoj návrh odôvodňuje takto:„Odklad   vykonateľnosti   sleduje   cieľ   zabrániť   pokračovaniu   v konaní   o nároku navrhovateľa na náhradu mzdy, ktorý bol vylúčený na samostatné konanie. Navrátenie do právneho   stavu   pred   prípadným   výkonom   rozhodnutia   sa   tak   stane   veľmi komplikovaným, čo sa navyše prieči aj zásade hospodárnosti pokiaľ ide o právne procesy, ktoré bude musieť sťažovateľ absolvovať, aby vymohol neprávom vyplatenú náhradu mzdy v prípade zrušenia napadnutých rozhodnutí.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono   ústavnom   súde“)   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   zisťuje,či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovaniektorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustnénávrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podanéoneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktoréhosa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má svoj základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   vo   svojej   judikatúrezdôrazňuje,   že   čl.   6   ods.   1   dohovoru   zaväzuje   súdy   odôvodniť   svoje   rozhodnutia,ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobnáodpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súdsplnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možnoposúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, abyna   každý   argument   strany,   aj   na   taký,   ktorý   je   pre   rozhodnutie   bezvýznamný,bola daná odpoveď   v odôvodnení rozhodnutia.   Ak   však   ide   o   argument,   ktorý   je   prerozhodnutie   rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve na   tentoargument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; HiroBalani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997;Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutívšeobecných   súdov   poukázať   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   vo   veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnouinštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdombol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môžeústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavnenedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, azároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   práva   na   súdnu   ochranu   v súvislostis odmietnutím jeho dovolania proti rozsudku krajského súdu a jeho námietky vyplývajúz rozdielneho právneho názoru na prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskehosúdneho   poriadku   uplatneného   z dôvodu   nedostatočného   odôvodnenia   dovolanímnapadnutého rozhodnutia. S poukazom na iné rozhodnutia najvyššieho súdu, podľa ktorýchnedostatočné,   a teda   nepreskúmateľné   odôvodnenie   rozhodnutia   zakladá   prípustnosťdovolania   podľa   § 237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku,   argumentujeaj nepredvídateľnosťou súdneho rozhodovania, a tým porušením princípu právnej istoty akopojmovej súčasti definície právneho štátu.

Ústavný súd predovšetkým považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený právnynázor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovať in   abstracto judikatúru   všeobecnýchsúdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21,§ 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď muokrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov ainých všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01). Preto, ak všeobecnésúdy zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno z takéhoto ichpostupu   mechanicky   vyvodzovať   porušenie   čl.   46   ods.   1   ústavy,   pričom   ústavný   súdvzhľadom   na   svoje   ústavné   postavenie   a   princíp   minimalizácie   zásahov   do činnostivšeobecných   súdov,   ktorý   štandardne   uplatňuje   vo   svojej   judikatúre,   do takéhoto   (vovšeobecnosti nežiaduceho) stavu vstupuje len vo výnimočných prípadoch.

Vychádzajúc   z odôvodnenia   sťažnosťou   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu,ústavný súd nezdieľa názor sťažovateľa, že uznesenie najvyššieho súdu je nedostatočneodôvodnené.   Najvyšší   súd   sa   pri   posúdení   prípustnosti   dovolania   zaoberal   námietkounedostatočného   odôvodnenia   dovolaním   napadnutého   rozhodnutia   z hľadiska   jehopreskúmateľnosti,   nevylúčil   teda   sťažovateľom   namietanú   vadu   konania   z možnostipreskúmania v rámci posudzovania prípustnosti dovolania, k čomu uviedol:

„Odôvodnenie   rozsudku   musí   mať   náležitosti   uvedené   v   §   157   ods.   2   O.   s.   p. (§ 211 O. s. p.). Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti,   ale   tiež   s   poukazom   na   ním   prijaté   právne   závery.   Účelom   odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konám. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O. s. p., je nepreskúmateľný.

Preskúmaním   veci   dovolací   súd   dospel   k   záveru,   že   rozhodnutia   súdov   nižších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,   primeraným   spôsobom   opísal   priebeh   konania,   stanoviská   procesných   strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa s ohľadom na vykonané dokazovanie primerane vysvetlil, že pred uplatnením výpovede odborový orgán pôsobiaci u odporcu žiadnym spôsobom nezaujal k spôsobu posúdenia neprítomnosti navrhovateľa v práci ako neospravedlnenej stanovisko, a to ani súhlasné a ani nesúhlasné a že správnosti tohto záveru nasvedčuje aj vyjadrenie svedkyne ⬛⬛⬛⬛ − predsedníčky základnej organizácie   odborového   zväzu ⬛⬛⬛⬛,   v   zmysle   ktorého   súhlas s posúdením   neprítomnosti   navrhovateľa   ako   neospravedlnenej   udelil   odborový   orgán až listom   z   15.   marca   2012,   t.   j.   v   priebehu   tohto   súdneho   konania,   pričom   predtým odborový   orgán   iba   prerokoval   výpoveď   a   súhlas   alebo   nesúhlas   zamestnávateľovi neoznamoval. Taktiež sa zmienil o výsluchu svedkov p. a p., pôvodných predsedov odborovej organizácie a vyvodil z nich aj skutkové závery. Poukázal aj na obsah uznesenia č. 2/11 zo zasadnutia výboru odborového orgánu z 11. januára 2011, z ktorého vyplýva, že odborový orgán len prerokoval návrh skončenia pracovného pomeru bez toho, aby zaujal akékoľvek stanovisko k jeho dôvodom, zvlášť tiež k posúdeniu neprítomnosti navrhovateľa ako neospravedlnenej. Keďže súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie stotožnenie   sa   súdu   s   požiadavkami,   právnymi   názormi,   navrhovaním   a   hodnotením dôkazov účastníkov, absencia vyhodnotenia všetkých vykonaných dôkazov, pokiaľ nemajú vo veci zásadný význam, nespôsobuje nedostatok odôvodnenia rozhodnutia súdov nižšieho stupňa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmam veci dospel k záveru, že aj odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   potvrdil.   Jeho   rozhodnutie   nemožno   považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade   a   aplikácii   zákonných   predpisov   neodchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení a nepoprel ich účel a význam.“

Ústavný súd sa tiež stotožňuje s názorom najvyššieho súdu, že v dovolaní vytýkanévady   konania   smerovali   k hodnoteniu   vykonaného   dokazovania,   a teda   k správnostiskutkových záverov, čo samo osebe nie je dôvodom prípustnosti dovolania, pričom ústavnýsúd v tejto súvislosti poukazuje na časť odôvodnenia, v ktorej najvyšší súd uviedol: „Pokiaľ   odporca   namieta,   že   súdy   nevykonali   nim   navrhovaný   dôkaz   −   výsluch svedkov p., P. a p. − a v odôvodnení svojich rozsudkov sa stým ani nevysporiadali,   dovolací   súd   tu   poukazuje   na   obsah   zápisnice   súdu   prvého   stupňa z pojednávania zo 4. marca 2013, na ktorom právny zástupca odporcu (po výsluchu ním navrhovaných svedkov p. a p. ) a po poučení v zmysle § 120 ods. 4 O. s. p. uviedol, že nemá ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania (ods. 8, č. l. spisu 418).“

Sťažovateľ v sťažnosti toto zistenie najvyššieho súdu neodmietol a ani nespochybnil,pričom   nepodanie   návrhu   na   vykonanie   dokazovania   spochybňuje   celý   rad   na   sebanadväzujúcich   argumentov   sťažovateľa,   ktorými   odôvodnil   namietané   odňatie   možnostiuplatniť   svoje   práva   v konaní   pred   okresným   súdom   a krajským   súdom,   predovšetkýmmožnosť splniť si dôkaznú povinnosť.

S poukazom   na   citované   odôvodnenie   uznesenia   najvyššieho   súdu   ústavný   súdkonštatuje, že nezistil namietané pochybenia, ktoré by mali za následok porušenie právasťažovateľa na súdnu ochranu. Najvyšší súd sa neodmietol zaoberať dovolaním sťažovateľa,svoj   záver   o neprípustnosti   dovolania   odôvodnil   primeraným   spôsobom,   tento   závernemožno považovať za arbitrárny, teda taký, ktorý by bol v rozpore so zákonom upravenýmipodmienkami   prípustnosti   dovolania,   pričom   najvyšší   súd   k nemu   dospel   preskúmanímsťažovateľom vytýkaných nedostatkov rozhodnutí nižších stupňov, ktoré v zásade súvisias hodnotením   vykonaných   dôkazov,   a nie   s absenciou   ústavne   súladného   odôvodneniadovolaním napadnutého rozhodnutia. Podľa názoru ústavného súdu z uznesenia najvyššiehosúdu   ani   nevyplýva   taký   záver,   ako   vyvodil   sťažovateľ,   teda   že sa v ňom   najvyšší   súdpriklonil k názoru, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia nezakladá prípustnosťdovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.

Neprevzatie   právneho   názoru   sťažovateľa,   čoho   dôsledkom   je   neúspešnosť   jehomimoriadneho   opravného   prostriedku,   nie   je   dôvodom   na   vyslovenie   porušenia   jehozákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesenímnajvyššieho   súdu   a   obsahom   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavya práva   podľa   čl. 6   ods.   1   dohovoru,   ktorá   by   signalizovala   možnosť   vysloveniaich porušenia   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   sťažnosť   v tejto   častipo jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde akozjavne neopodstatnenú.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

Sťažovateľ namieta, že krajský súd v napadnutom rozsudku

- dostatočne   neodôvodnil,   či   došlo   k dohode   medzi   sťažovateľom   a odborovýmorgánom v zmysle § 144 ods. 7 Zákonníka práce, ako hodnotil predložené čestné vyhláseniačlenov   odborového   orgánu,   prečo   odmietol   vykonať   sťažovateľom   navrhnuté   výsluchytýchto osôb a ako hodnotil dôkazy vykonané na preukázanie zaužívanej praxe odborovéhoorgánu, čo sa týka súhlasu s posúdením charakteru absencie zamestnanca v práci,

- vykonané   dôkazy   nesprávne   vyhodnotil,   keď   dospel   k opačnému   záveru,ako vyplýva z vykonaných dôkazov,

- nevykonal   navrhnuté   dôkazy,   ktoré   sťažovateľ   považoval   za   rozhodujúcepre správne posúdenie veci.

Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil výrok rozsudku súdu prvého stupňasp. zn. 28 C 85/2011 zo 4. marca 2013, ktorým okresný súd určil, že skončenie pracovnéhopomeru   výpoveďou   sťažovateľa   z 21.   januára   2011   je   neplatné   a že   pracovný   pomernavrhovateľa u odporcu trvá.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd v nadväznosti nakonštatovanie, že sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi, ku ktorým dospel súdprvého   stupňa,   ako   aj   s odôvodnením   napadnutého   rozsudku,   podľa   §   219   ods.   2Občianskeho súdneho poriadku na toto odôvodnenie odkázal. K otázke posúdenia existenciedohody   medzi   zamestnávateľom   a odborovým   orgánom   podľa   §   144   ods.   7   Zákonníkapráce,   ktorej   správnosť   namieta   sťažovateľ,   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   v častizaoberajúcej sa hodnotením vykonaného dokazovania a skutkovými a právnymi závermisúdu prvého stupňa krajský súd uviedol:

„Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že príslušný odborový orgán pôsobiaci   u odporcu   síce   prerokoval   návrh   odporcu   zo   dňa   10. 1. 2011   na   skončenie pracovného pomeru s navrhovateľom výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce   z   dôvodu   závažného   porušenia   pracovnej   disciplíny,   spočívajúceho v neospravedlnenej neprítomnosti navrhovateľa v práci, avšak v súvislosti s prerokovaním tohto návrhu neudeľoval súhlas, či nesúhlas so samotným skončením pracovného pomeru (takýto   predchádzajúci   súhlas   s   výpoveďou   v   zmysle   platnej   právnej   úpravy   ani   nebol potrebný   −   poznámka   odvolacieho   súdu)   a   ani   súhlas   či   nesúhlas   s   kvalifikáciou neprítomnosti navrhovateľa v práci v uvedených dňoch ako neospravedlnenej.

Samotné predchádzajúce prerokovanie výpovede nezahrňuje bez ďalšieho zároveň stanovisko, ktoré v zmysle ust. § 144 ods. 7 Zákonníka práce prislúcha zaujať príslušnému odborovému   orgánu   ako   kolektívnemu   orgánu   k   rozhodnutiu   zamestnávateľa   o   tom, že neprítomnosť   zamestnanca   je   neospravedlneným   zameškaním   práce   (viď   napr. rozhodnutie NS ČR sp. zn. 21 Cdo/1655/2000).

Odvolací súd sa vzhľadom na vyššie uvedené stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa,   že   samotné   prerokovanie   návrhu   na   skončenie   pracovného   pomeru   výpoveďou s navrhovateľom bez ďalšieho v sebe nesubsumuje súhlas alebo nesúhlas so skončením pracovného pomeru a ani s jeho dôvodmi. Nepochybne správny je preto záver súdu prvého stupňa, že pokiaľ má byť oznámenie o výsledku prerokovania výpovede zároveň spôsobom oznámenia   stanoviska   k   rozhodnutiu   zamestnávateľa   o   tom,   že   ide   o   neospravedlnené zameškanie práce, musí z neho táto skutočnosť výslovne vyplývať.

Takéto   súhlasné   stanovisko   odborového   orgánu   s   rozhodnutím   zamestnávateľa o kvalifikácii neprítomnosti navrhovateľa v práci ako neospravedlnenej nevyplynulo nielen z predložených listinných dôkazov, ale ani z výpovede vypočutých svedkov a odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa konštatuje nepreukázanie takej praxe, v zmysle ktorej pri posudzovaní neprítomnosti zamestnanca práci ako neospravedlnenej by nečinnosť alebo mlčanie tohto odborového orgánu malo byť jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností považované   za   súhlas   s   posúdením   neprítomnosti   zamestnanca   v práci   ako neospravedlnenej a prípadný nesúhlas by mal byť výslovne prejavený.

Z vyššie uvedených dôvodov súd prvého stupňa správne uzavrel,   že bez dohody s odborovým orgánom sám odporca nemohol posúdiť neprítomnosť navrhovateľa v práci ako   neospravedlnené   zameškanie   práce,   z   ktorého   dôvodu   navrhovateľ   svojou neprítomnosťou   v práci v období od 15. 11. 2010 do 19. 11. 2010 a od 30. 11. 2010 do uplatnenia výpovede dňa 24. 1. 2001 neporušil pracovnú disciplínu, a teda odporcom uplatnený výpovedný dôvod v danom prípade naplnený nebol.

Keďže na zistený skutkový stav súd prvého stupňa zároveň aplikoval aj ustanovenia správneho právneho predpisu (Zákonník práce v znení účinnom do 30. 4. 2011) a tieto aj správne   interpretoval,   nemožno   mu   vytknúť   ani   nesprávne   právne   posúdenie   veci a aj z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. nie je odvolanie odporcu opodstatnené.

Pokiaľ teda súd návrhu na začatie konania vyhovel a určil neplatnosť skončenia pracovného   pomeru   z   dôvodu   nenaplnenia   uplatneného   výpovedného   dôvodu,   je   jeho rozhodnutie vecne správne, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“

Krajský súd vychádzal z tohto súdom prvého stupňa zisteného skutkového stavu: «Z návrhu na skončenie pracovného pomeru výpoveďou odporcu zo dňa 10. 1. 2011 súd zistil, že odporca predložil odborovému orgánu návrh na skončenie pracovného pomeru s navrhovateľom výpoveďou podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktorým bola „neprítomnosť navrhovateľa v práci v období od 15. 11. 2010 do 19. 11. 2010 a od 30. 11. 2010 dodnes“, ktoré klasifikoval ako neospravedlnené zameškanie práce, k čomu žiadal súhlas odborového orgánu. Tento návrh prerokoval   odborový   orgán   na   svojom   zasadnutí   dňa   11. 1. 2011,   o   čom   svedčí   výpis z uznesenia   č.   2/11   zo   dňa   11. 1. 2011.   V   návrhu   na   skončenie   pracovného   pomeru výpoveďou   v   kolónke   „Stanovisko“   odborový   orgán   poznamenal   „Prerokovaná“ s uvedením   dátumu   čísla   uznesenia,   s   odtlačkom   pečiatky   a   podpisom   zástupcu   tohto odborového   orgánu,   bez   výslovného   vyjadrenia   súhlasu   alebo   nesúhlasu   s   posúdením neprítomnosti navrhovateľa v práci ako neospravedlnenej. Vykonaným dokazovaním nebola preukázaná ani iná forma vyslovenia súhlasu, či nesúhlasu s kvalifikáciou neprítomnosti navrhovateľa na pracovisku ako neospravedlnenej.

Vychádzajúc   z   vyššie   uvedených   listinných   dôkazov,   ako   aj   z   výpovedí   svedkov uzavrel,   že   pred   uplatnením   výpovede   odborový   orgán   pôsobiaci   u   odporcu   žiadnym spôsobom   nezaujal   k   spôsobu   posúdenia   neprítomnosti   navrhovateľa   v   práci   ako neospravedlnenej stanovisko, a to ani súhlasné a ani nesúhlasné. Za oznámenie takéhoto stanoviska bez ďalšieho nemožno považovať iba   oznámenie odborového orgánu o tom, že výpoveď prerokoval. Konštatoval, že nie je vylúčené, aby odborový orgán vyjadril svoje stanovisko   k   rozhodnutiu   zamestnávateľa   o   tom,   že   ide   o   neospravedlnené   zameškanie práce, aj súčasne s prerokovaním výpovede, avšak samotné prerokovanie výpovede bez ďalšieho v sebe nesubsumuje súhlas alebo nesúhlas so skončením pracovného pomeru a ani s jeho dôvodmi. Pokiaľ má byť preto oznámenie o výsledku prerokovania výpovede zároveň spôsobom   oznámenia   stanoviska   k   rozhodnutiu   zamestnávateľa   o   tom,   že   ide o neospravedlnené   zameškanie   práce,   musí   z   neho   táto   skutočnosť   výslovne   vyplývať. Ak preto v prejednávanej veci odborový orgán len oznámil odporcovi, že návrh výpovede prerokoval,   výslovne tým nezaujal   zároveň   i stanovisko   kladné ani   záporné k spôsobu posúdenia   neprítomnosti   navrhovateľa   v   práci.   Správnosti   tohto   záveru   nasvedčuje aj vyjadrenie svedkyne ⬛⬛⬛⬛ − predsedníčky základnej organizácie odborového zväzu ⬛⬛⬛⬛,   v   zmysle   ktorého   súhlas   s   posúdením   neprítomnosti navrhovateľa ako neospravedlnenej udelil odborový orgán až listom zo dňa 15. 3. 2012, t. j. v priebehu tohto súdneho konania, pričom predtým odborový orgán iba prerokoval výpoveď   a   súhlas   alebo   nesúhlas   zamestnávateľovi   neoznamoval.   Z   vykonaného dokazovania súd nemal za preukázané, aby medzi odborovým orgánom a zamestnávateľom bol výslovne dohodnutý alebo prakticky zaužívaný postup pri posudzovaní neprítomnosti zamestnanca   v práci   ako   ospravedlnenej,   či   neospravedlnenej   spôsobom,   pri   ktorom nečinnosť alebo mlčanie malo byť jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností považované za súhlas s posúdením neprítomnosti zamestnanca v práci ako neospravedlnenej a prípadný nesúhlas mal byť výslovne prejavený. Odborový orgán tak, ako v prípade navrhovateľa, aj v ďalších   troch   prípadoch   oznamoval   zamestnávateľovi   len   prerokovanie   výpovede, pričom   ani   v jednom   prípade   nezaujal   stanovisko   tiež   k   posúdeniu   neprítomnosti zamestnanca, či už pozitívne alebo negatívne. Poukázal opäť na výpoveď svedkyne, ktorá potvrdila, že odborový orgán na zasadnutí dňa 11. 1. 2011 sa zaoberal len prerokovaním výpovede a otázkou stanoviska k posúdeniu neprítomnosti navrhovateľa v práci sa odborový orgán zaoberal až dodatočne na základe požiadavky odporcu. Tomuto tvrdeniu korešponduje i obsah uznesenia č. 2/11 zo zasadnutia výboru odborového orgánu zo dňa 11. 1. 2011, z ktorého vyplýva, že odborový orgán len prerokoval návrh skončenia pracovného pomeru bez toho, aby zaujal akékoľvek stanovisko k jeho dôvodom, zvlášť tiež k posúdeniu neprítomnosti navrhovateľa ako neospravedlnenej.»

Vychádzajúc z citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ktorý ústavný súdposudzoval v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 28 C 85/2011 zo 4. marca 2013,ústavný súd konštatuje, že námietky sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení rozsudkukrajského súdu nie sú opodstatnené, a to čo sa týka otázky hodnotenia vykonaných dôkazov,ako   aj   odôvodnenia   odmietnutia   návrhov   na   vykonanie   dôkazov,   ktorých   uplatneniesťažovateľ   ústavnému   súdu   ani   nepreukázal   (v   tejto   súvislosti   ústavný   súd   odkazujena predchádzajúcu časť odôvodnenia). Argumentácia sťažovateľa má charakter polemikys hodnotiacimi úsudkami okresného súdu a krajského súdu a je zameraná na spochybneniezáveru súdov, že v konaní nebola preukázaná zaužívaná prax odborového orgánu, že svojsúhlas   s posúdením   absencie   zamestnanca   v práci   ako   neospravedlnenej   vyjadrovalikonkludentne (nečinnosťou, mlčaním) a výslovne vyjadrovali len svoj nesúhlas. Krajský súdpreto potvrdil záver okresného súdu, že v danom prípade z mlčania odborového orgánu(výslovne nevyjadrený súhlas ani nesúhlas) jednoznačne jeho súhlas nevyplýva. Skutočnosť,že odborový orgán oznámil sťažovateľovi prerokovanie návrhu na skončenie pracovnéhopomeru   zamestnanca   (navrhovateľa   v konaní)   výpoveďou   podľa   §   63   ods.   1   písm.   e)Zákonníka   práce   z dôvodu   závažného   porušenia   pracovnej   disciplíny,   nebola   v konanísporná.

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   konštante   uvádza,   že   nie   je   jeho   úlohouprehodnocovať   výsledky   vykonaného   dokazovania   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi.Z odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   vyplýva,   že   v súdnom   konaní   bolo   vykonanédokazovanie na zistenie podstatných skutočností, ako aj myšlienkové úvahy súdu pri ichhodnotení, ktoré nie sú vnútorne rozporné ani nelogické. Samotná skutočnosť, že sťažovateľsa s nimi nestotožňuje alebo ich považuje za nedostatočné, nie je dôvodom pre namietanieporušenia základného práva na súdnu ochranu.

V posudzovanej   veci   ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   sa   ústavneakceptovateľným spôsobom vysporiadal s odvolaním sťažovateľa, s ktorého argumentáciousa nestotožnil, a preto odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecnesprávny.   Napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdupovažovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založenýna právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone.

Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy   nepatrí   právo   účastníka   konania   (dotknutej   osoby)   vyjadrovať   sa   k   spôsobuhodnotenia   ním   navrhnutých   dôkazov   súdom,   prípadne   sa   dožadovať   ním   navrhnutéhospôsobu   hodnotenia   vykonaných   dôkazov   (m. m.   I. ÚS 97/97),   ani   domáhať   sa   toho,aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnychpredpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Právo na súdnuochranu nemôže byť porušené tým, že všeobecný súd vysloví svoj právny názor, rozhodnena jeho základe a svoje rozhodnutie náležite odôvodní (II. ÚS 77/06).

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   pri   predbežnom   prerokovaní   k záveru,že sťažnosť je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom na uvedené závery ústavný súd odmietol sťažnosť v celom rozsahu tak,ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia. V nadväznosti na odmietnutie sťažnosti nie jedôvod zaoberať sa návrhom na vydanie dočasného opatrenia, a preto ústavný súd už o tomtonávrhu sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2015