znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 295/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Ž., s. r. o., Ž., zastúpenej advokátkou JUDr. A. H., Ž., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práv zaručených v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 25 C 22/2010-354 z 24. januára 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co 197/2012-413 z 26. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Ž., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára 2013 doručená sťažnosť spoločnosti   Ž.,   s.   r.   o.,   Ž.   (ďalej len „sťažovateľka“),   vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 a čl. 46   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv zaručených v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   25 C 22/2010-354   z 24.   januára   2012   a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 197/2012-413 z 26. novembra 2012.

Sťažovateľka ako porušovateľov označených práv označila okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 22/2010, a to jeho rozsudok z 24. januára 2012, ktorým jej nepriznal „náhradu   trov   konania   v   plnej   výške,   tak   ako   si   ju   vyčíslil“.   Ako   ďalšieho porušovateľa   označila   krajský   súd   (ako   súd   odvolací),   ktorý   súhlasil   s   rozsudkom prvostupňového súdu v časti náhrady trov konania, a to „že určenie, že do dedičstva patrí podiel   k   nehnuteľnosti   nech   má   akúkoľvek   hodnotu   nemožno   oceniť   peniazmi   pretože podstatou je tu práve to určenie a nie samotný podiel“. Sťažovateľka je však názoru, že „v konaní o určenie, že do dedičstva patrí podiel k nehnuteľnosti, je predmetom konania vec, ktorej hodnota je peniazmi oceniteľná a ku ktorej navrhovateľ navrhuje určiť právo, pri určení výšky odmeny za jednotlivé úkony právnej služby tak, že sa má vychádzať z tarifnej odmeny vyplývajúcej z § 10 ods. 1 vyhlášky a jej výška sa má určiť z hodnoty pozemku“. Na podporu   svojho   tvrdenia   sťažovateľka   uviedla   viaceré   rozsudky   súdov   (vrátane ústavného súdu vo veci sp. zn. I. ÚS 119/2012), pričom uviedla: „Pokiaľ okresný a krajský súd   náhradu   trov   konania   v   správnej   výške,   určenej   podľa   príslušnej   právnej   normy, sťažovateľovi   nepriznali,   odopreli   mu   ochranu   označených   práv   zakotvených   v   našom právnom poriadku, a tak je daná právomoc Ústavného súdu pričom zároveň nie je daná právomoc všeobecného súdu alebo právomoc iného orgánu verejnej moci, na ktorý by sa sťažovateľ mohol obrátiť s žiadosťou o ochranu svojho základného práva alebo slobody, t. j. niet iného súdu alebo orgánu, ktorý by chránil základné práva alebo slobody sťažovateľa a zároveň tento nemohol uplatniť ďalšie opravné prostriedky a ani iné právne prostriedky na ochranu svojich základných práv a slobôd.“

Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol:„Základné   práva   sťažovateľov,   a   to   právo   na   vlastníctvo   podľa   čl.   20   Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 1 dodatkového protokolu Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd,   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   Ústavy   Slovenskej republiky a na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na právnu pomoc v zmysle čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv   a   slobôd   rozsudkom   OS   Žilina   č.   k.   25   C/22/2010-354   zo   dňa   24. 01. 2012 a rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   č. k.   5 Co/197/2012-413   zo   dňa   26. 11. 2012, porušené boli.

Rozsudok   OS   Žilina   č. k.   25 C/22/2010-354   zo   dňa   24. 01. 2012   a   rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co/197/2012-413 v častiach týkajúcich sa náhrady trov konania sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Žilina na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania vo výške 331,13 €..., ktorú im Okresný súd Žilina a Krajský súd v Žiline sú povinní zaplatiť na účet ich právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovať v porušovaní   základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je tvrdenie o porušení jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ústavy, práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu a základného práva na právnu pomoc podľa čl. 37 ods.   2   listiny   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   25   C   22/2010-354   z 24.   januára   2012 a rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 197/2012-413 z 26. novembra 2012 v častiach týkajúcich sa náhrady trov konania.

1. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu č. k. 25 C 22/2010-354 z 24. januára 2012

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody   využitím   dostupných   a   aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy   pred   iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť pre nedostatok svojej právomoci (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06).

Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému   súdu   právomoc   zaoberať sa   namietaným porušením   základného   práva   alebo slobody len vtedy, ak právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu pred iným orgánom štátnej moci (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).

V danom   prípade   bol sťažovateľ oprávnený podať proti   napadnutému   rozsudku okresného   súdu   odvolanie   krajskému   súdu.   Sťažovateľ   mal   v   systéme   všeobecného súdnictva k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, a tento aj využil. Táto skutočnosť vzhľadom na princíp subsidiarity   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   konať   vo   veci   ďalej   (a   vo   vzťahu k okresnému súdu). Ústavný súd pre úplnosť uvádza, že súčasťou základného práva na súdnu   ochranu   nie   je   povinnosť   súdu   vyhovieť   žalobe   a   ani   opravnému   prostriedku účastníka súdneho konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť v tejto časti pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 197/2012-413 z 26. novembra 2012

Ústavný súd vo svojej judikatúre pravidelne opakuje, že nie je alternatívnou a ani ďalšou   opravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), do ktorej patrí aj rozhodovanie o trovách konania.   V   dôsledku   toho   v   konaniach   o   ústavných   sťažnostiach   nie   je   oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu vrátane posúdenia skutkových otázok, pretože jeho úlohou nie je zastupovanie, resp. nahradzovanie všeobecných súdov ako   ich   ďalšia   opravná   inštancia.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi s ústavou alebo medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   225/03, IV. ÚS 158/09).   Akékoľvek skutkové alebo právne závery všeobecného súdu   môžu   byť preto   predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   teda   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   262/04).   Ústavný   súd   takisto   pripomína,   že   jeho prvoradou   úlohou   je   ochrana   ústavnosti,   a   nie   ochrana   zákonnosti,   čo   je   aj   prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov   vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02, I.   ÚS   50/04,   IV.   ÚS   238/05,   II.   ÚS   357/06).   Uvedené   kritériá   sa   plne vzťahujú   aj na rozhodovanie súdov o trovách konania. Ústavný súd už vo vzťahu k nim rozhodol, že: „Rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou občianskeho súdneho konania. Otázka   náhrady   trov   konania   dosahuje   ústavnoprávnu   dimenziu   len   vtedy,   pokiaľ   by v procese interpretácie a praktickej aplikácie príslušných ustanovení všeobecne záväzného právneho   predpisu   zo   strany   všeobecného   súdu   bol   obsiahnutý   prvok   svojvôle   alebo extrémny rozpor s princípom spravodlivosti (napríklad v dôsledku prepiateho formalizmu) či celkom nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia.“ (I. ÚS 119/2012) Z   týchto   hľadísk   ústavný   súd   preskúmal   sťažnosť   sťažovateľky   vo   vzťahu k namietanému porušeniu označených práv, pričom zobral do úvahy podstatu jej námietok, podľa   ktorých „Pokiaľ   okresný   a   krajský   súd   náhradu   trov   konania   v   správnej   výške určenej podľa príslušnej právnej normy nepriznali, odopreli mu ochranu práv zakotvených v našom právnom poriadku“. V konkrétnostiach tak sťažovateľka krajskému súdu vytýka, že ako vecne správny potvrdil rozsudok okresného súdu v časti týkajúcej náhrady konania, a to   aj   napriek   tomu,   že   pri   určení   sadzby   tarifnej   odmeny   okresný   súd   vychádzal   z ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Podľa sťažovateľky bol však takýto postup okresného súdu aj krajského súdu nesprávny, v dôsledku čoho jej bola odopretá „ochrana práv zakotvených v našom právnom poriadku“. Podľa sťažovateľky malo určenie odmeny za jednotlivé úkony právnej služby správne vychádzať z § 10 uvedenej vyhlášky.

Vychádzajúc z   uvedeného   ústavný   súd   preskúmal   napadnutý   rozsudok   krajského súdu č. k. 5 Co 197/2012-413 z 26. novembra 2012, avšak nezistil, že by účinky výkonu jeho odvolacej právomoci boli nezlučiteľné so zásadou spravodlivého procesu a základným právom účastníka konania na súdnu ochranu. Krajský súd vo svojom odôvodnení využil ustanovenia § 219 ods.1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku, v dôsledku čoho sa obmedzil na skonštatovanie správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa a na zdôraznenie jeho správnosti uviedol viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Jeho postup   bol v   súlade   s procesnými   pravidlami odvolacieho   konania a nevykazuje znaky svojvôle či konania bez zodpovedajúceho právneho základu. Vzhľadom na uvedené sa preto ani závery krajského súdu uvedené v napadnutom rozsudku nejavia ako arbitrárne a rovnako aplikácia príslušných ustanovení použitých všeobecne záväzných právnych predpisov nie je popretím   ich   podstaty   či   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   právnym   názorom krajského súdu nestotožnila, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor vlastným právnym   názorom   preto,   že   ústavný   súd   nie   je   ďalšou   právnou   inštanciou   v   systéme všeobecného súdnictva.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutých rozsudkov okresného súdu a krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2013