znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 295/2012-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   5.   septembra 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou B., v mene ktorej koná konateľ advokát doc. JUDr. B. F., PhD., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu   majetku   zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v   bližšie neoznačenom konaní a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   čl.   12   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy,   práva   na   prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   zákazu   diskriminácie   zaručeného   v   čl.   14 dohovoru   a   práva   na   ochranu   majetku   zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v bližšie nekonkretizovanom konaní (u súdneho exekútora bola vec vedená pod sp. zn. EX 6892006, pozn.).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka (ako oprávnená) návrhom požiadala súdneho exekútora o vykonanie exekúcie. Sťažovateľkou zvolený súdny exekútor postupujúc podľa procesnej úpravy obsiahnutej v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) následne požiadal okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd o žiadosti   súdneho   exekútora   rozhodol   a   vykonaním   exekúcie   ho   poveril.   Sťažovateľka uplatňujúc   postup   podľa   §   44   ods.   8   Exekučného   poriadku   podala   okresnému   súdu v napadnutom konaní návrh na zmenu súdneho exekútora, o ktorom okresný súd zatiaľ nerozhodol aj napriek skutočnosti, že táto vec podľa jej názoru nevykazuje znaky právnej a faktickej   zložitosti,   pričom   jej   správanie v   exekučnom   konaní nemohlo byť dôvodom zbytočných prieťahov. Sťažovateľka uvádza, že jej dosiaľ nebola zo strany okresného súdu oznámená ani spisová značka, pod ktorou sa napádané exekučné konanie vedie, preto ho identifikovala len pomocou označenia účastníkov a údajov, ktoré sú jej známe.

Vzhľadom na podľa tvrdenia sťažovateľky neodôvodnenú nečinnosť a neefektívny postup okresného súdu sťažovateľka podala v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) predsedovi okresného súdu 23. marca 2012 sťažnosť na prieťahy v ňou iniciovanom   exekučnom   konaní,   na   ktorú   do   dňa   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu nedostala dosiaľ žiadnu odpoveď.

Uvedeným postupom okresného súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu a tiež k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru upravujúcich zákaz diskriminácie.

V petite sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že postupom okresného   súdu   v   namietanom   konaní   (bližšie   neoznačenom   spisovou   značkou)   boli porušené   ňou   označené   práva,   a   aby   okresnému   súdu   prikázal   konať   bez   zbytočných prieťahov. Sťažovateľka sa zároveň domáha, aby jej ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 265 €, ako aj úhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Podľa § 20 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom... ak tento zákon neustanovuje inak.

V zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Citované ustanovenia § 20 ods. 1 až ods. 3 zákona o ústavnom súde sa v celom rozsahu vzťahujú aj na sťažnosti podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne   definované   právomoci,   uplatnenie   ktorých   je   viazané   na   splnenie   viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), čo osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   sťažovateľka   prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu v texte sťažnosti ani v jej petite neuviedla spisovú značku, pod ktorou   je   ňou   namietané   konanie   vedené   okresným   súdom   a   ani   ústavnému   súdu so sťažnosťou   nedoručila   relevantné   (k   návrhu   sa   vzťahujúce)   písomné   podklady,   hoci na prvom liste sťažnosti uvádza, že tvoria jej prílohu (s označením „listiny podľa textu“, pozn.).

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a   presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (IV.   ÚS   409/04,   IV.   ÚS   168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné). Aj v tejto súvislosti naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky konštatuje, že sťažnosť vykazuje také nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že nie je   možné   preskúmať   splnenie   hoci   len   procesných   podmienok   konania   pred   ústavným súdom. Na uvedenom nič nemení ani sťažovateľkino tvrdenie, že jej dosiaľ nebola zo strany okresného súdu oznámená spisová značka konania, pod ktorou sa jej exekučné konanie vedie. Sťažovateľka totiž žiadnym dôkazom nepreukázala, že by tento údaj žiadala oznámiť a že by jej ho okresný súd odmietol sprístupniť. Na základe uvedených skutočností ústavný súd   zastáva   názor,   že   sú   splnené   predpoklady   na   odmietnutie   sťažnosti   sťažovateľky z dôvodu   nesplnenia   zákonom   predpísaných   náležitostí,   poukazujúc   pritom   aj   na   svoje predchádzajúce rozhodnutia, ktorými už odmietol z obdobných dôvodov v zásade identické sťažnosti   sťažovateľky   (pozri   napr.   uznesenia   vo   veciach   vedených   pod   sp. zn. I. ÚS 283/2012, sp. zn. I. ÚS 284/2012, sp. zn. I. ÚS 306/2012, sp. zn. III. ÚS 263/2012, sp. zn. III. ÚS 275/2012, sp. zn. III. ÚS 282/2012).

Ústavný súd tiež pripomína, že v konaniach o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,   v   ktorých   sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), v súlade so svojou ustálenou judikatúrou vyžaduje preukázanie podania sťažnosti predsedovi príslušného súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. zákona o súdoch. Takúto sťažnosť totiž ústavný súd považuje za účinný prostriedok ochrany základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 dohovoru),   ktorý   vzhľadom   na   subsidiárne   postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd treba využiť pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (porovnaj napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04).

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   podanie   sťažnosti predsedovi okresného súdu 23. marca 2012, t. j. v pomerne krátkom čase pred doručením sťažnosti ústavnému súdu (14. mája 2012), sa javí byť iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak taká sťažnosť mohla mať, ak by predseda okresného súdu dostal primeranú (rozumnú) lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom vo veci samej (m. m. IV. ÚS 306/04, III. ÚS 78/05, IV. ÚS 194/05, I. ÚS 233/08).

Napokon ústavný súd pripomína, že pokiaľ ide o námietku riadneho nevybavenia sťažnosti   sťažovateľky   na   prieťahy   v   konaní   predsedom   okresného   súdu,   sťažovateľka mohla podať sťažnosť podľa § 63 a nasl. zákona o súdoch aj predsedovi nadriadeného krajského súdu, aby vo veci urobil nápravu, čo však z jej sťažnosti nevyplýva.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   sťažovateľka   sa   domáha ochrany svojich práv v napadnutom konaní prostredníctvom sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy predčasne, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie z dôvodu jej neprípustnosti.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí, ako aj z dôvodu neprípustnosti.

Rozhodovaním   o   ďalších   procesných   návrhoch   sťažovateľky   sa   už   ústavný   súd nezaoberal,   pretože   vzhľadom   na   opísané   okolnosti   prípadu   a   ustálené   právne   závery rozhodovanie o nich sa stalo bezpredmetným.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. septembra 2012