znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 295/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. S., K., zastúpeného advokátkou JUDr. J. M., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Co 269/2008-338 zo 16. apríla 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. D. S. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2009 doručená sťažnosť Ing. D. S., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 269/200-338 zo 16. apríla 2009.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ 5. septembra 2002 doručil Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru smerujúcu proti S., a. s. (ďalej len „žalovaný“), ktorou sa domáhal určenia, že výpoveď daná mu žalovaným 24. mája 2002 podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatná. Sťažovateľ vo svojej žalobe uviedol, že na základe pracovnej zmluvy zo 16. augusta 1982 pracoval u žalovaného v pracovnom pomere, naposledy v pracovnom zaradení ako zástupca riaditeľa pre ekonomiku a obchod na odštepnom závode žalovaného v K. Dňa 24. mája 2002 mu dal žalovaný výpoveď z dôvodu, že v zmysle príkazu riaditeľa odštepného závodu č. 8/2002 z 25. apríla 2002 došlo u zamestnávateľa k organizačnej zmene a k 1. máju 2002 bolo jeho funkčné pracovné miesto zrušené. Sťažovateľ žalobu odôvodnil tým, že žalovaný mu neponúkol iné vhodné miesto. Ak žalovaný vo výpovedi uviedol, že sťažovateľovi bolo ponúknuté miesto vedúceho odboru, nie je to pravda, pretože mu bolo iba oznámené, že takéto miesto môže zastávať, ale žalovaný nevyčkal na rozhodnutie sťažovateľa, či miesto príjme, alebo nie. Navyše, podľa tvrdenia sťažovateľa, žalovaný mal aj iné voľné miesta. Podľa názoru sťažovateľa skutočným dôvodom výpovede bola snaha riaditeľa odštepného závodu   o diskrimináciu   sťažovateľa   ako   jemu   nepríjemnej   osoby.   V   priebehu   konania sťažovateľ uviedol, že žalovaný mu ponúkol miesto vedúceho odboru prípisom z 9. mája 2002 doručeným mu 10. mája 2002, v ktorom bola určená lehota na vyjadrenie, či miesto prijíma, do 14. mája 2002. Hoci sťažovateľ požiadal žalovaného o predĺženie tejto lehoty do 20. mája   2002,   žalovaný   mu   nevyhovel,   čo   vyplýva   z   listu,   ktorý   bol   doručený sťažovateľovi 13. mája 2002. Iným existujúcim voľným miestom u žalovaného bolo miesto „prevádzkového montéra plynovodov – meranie“, pre ktoré spĺňal sťažovateľ kvalifikačné a zdravotné predpoklady. Napriek tomu mu toto miesto ponúknuté nebolo.

Žalovaný sa v konaní bránil tým, že 9. mája 2002 riadne ponúkol sťažovateľovi voľné miesto vedúceho odboru pre ekonomiku, avšak sťažovateľ sa do 14. mája 2002 k tejto ponuke nevyjadril a toto miesto neprijal. Iné vhodné voľné pracovné miesto žalovaný k dispozícii nemal.

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   19   C   1099/02-216   z   27.   októbra   2005   žalobu sťažovateľa zamietol. Vychádzal z toho, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný riadne ponúkol   sťažovateľovi   voľné   pracovné   miesto   zodpovedajúce   jeho   zdravotnému   stavu, kvalifikácii a schopnostiam – miesto vedúceho odboru pre ekonomiku, avšak sťažovateľ toto miesto v určenej lehote neprijal, pretože nepodpísal dodatok č. 8 k svojej pracovnej zmluve. Žalovaný si teda ponukovú povinnosť riadne splnil.

Krajský súd na odvolanie žalobcu toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie uznesením č. k. 2 Co 69/2006-237 z 18. októbra 2006. V odôvodnení uznesenia krajský súd poukázal na to, že okresný súd vec nesprávne právne posúdil, keď vychádzal z toho,   že sťažovateľovi postačovalo ponúknuť jedno z voľných   pracovných miest   na to,   aby v prípade   odmietnutia   tohto   miesta   bola splnená podmienka   na danie výpovede a nebolo potrebné ponúkať ďalšie voľné pracovné miesta. Navyše okresný súd nevypočul sťažovateľom navrhovaného svedka Ing. L., generálneho riaditeľa žalovaného, ktorý sa mohol vyjadriť k skutočnosti, či u žalovaného v čase výpovede existovali voľné pracovné miesta.

Okresný súd vo veci znova rozhodol rozsudkom č. k. 19 C 1099/02-319 z 27. mája 2008 tak, že žalobu zamietol. Doplnil dokazovanie výsluchom svedka Ing. L. Pokiaľ ide o voľné   pracovné   miesto   u   žalovaného   „prevádzkový   montér   plynovodov   –   meranie“, žalovaný okresnému súdu oznámil, že sťažovateľ nespĺňal podmienky na jeho obsadenie, pretože pre výkon tohto miesta sa vyžadovala odborná spôsobilosť stanovená osobitnými právnymi   predpismi   a   žalobca   nebol   odborne   spôsobilý   na   výkon   tejto   práce,   a preto okresný súd vychádzal zo stanoviska Inšpektorátu práce v K., z ktorého podľa jeho názoru vyplynulo, že pre výkon tejto práce postačuje zaškolenie odborne spôsobilou osobou, resp. od výrobcu príslušného meracieho zariadenia. Považoval však za otázne, či by sťažovateľ toto pracovné miesto prijal (išlo o miesto kategórie R – robotnícke), keď neprijal ani miesto zodpovedajúce   jeho   zdravotnému   stavu,   schopnostiam   a   kvalifikácii   (miesto   vedúceho odboru pre ekonomiku), pre výkon ktorého sa navyše nevyžadovalo ani predchádzajúce zaškolenie.

Proti   tomuto   rozsudku   podal   sťažovateľ   odvolanie,   v   ktorom   poukázal na to,   že v konaní   bolo   preukázané,   že   žalovaný   v   čase   výpovede   disponoval   dvoma   voľnými pracovnými   miestami,   a   to   miestom   vedúceho   odboru   pre   ekonomiku   a   miestom prevádzkového montéra plynovodov – meranie. Obe miesta boli pre sťažovateľa vhodné. V súvislosti   s   funkciou   prevádzkového   montéra   plynovovodov   –   meranie   postačovalo zaškolenie   sťažovateľa   odborne   spôsobilou   osobou.   Toto   miesto   však   žalovaný sťažovateľovi neponúkol vôbec, hoci tak bol povinný postupovať. Je nerozhodné, že išlo o pracovné   miesto   kategórie   R   –   robotnícke,   a   nerozhodné   je   i   to,   či   by   toto   miesto sťažovateľ prijal, alebo nie, ak by mu bolo ponúknuté.

Krajský súd tento rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil rozsudkom č. k.   2   Co   269/2008-338   zo   16.   apríla   2009.   Svoje   rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   ak zamestnanec ponúknutú vhodnú prácu odmietol, zamestnávateľ už nie je povinný ponúkať zamestnancovi inú prácu a podmienka ponúknutia vhodnej práce zamestnancovi je splnená. Tobôž nie je zamestnávateľ povinný ponúkať zamestnancovi takú prácu, ktorá nie je vhodná a   zodpovedajúca   jeho   kvalifikácii   ani   praxi,   lebo   by   vyžadovala   podrobenie   sa predchádzajúcej príprave. Ponúknutie ďalšej vhodnej práce by prichádzalo do úvahy iba vtedy,   ak   by   zamestnanec   prvú   vhodnú   prácu   neodmietol.   Rozsudok   krajského   súdu nadobudol právoplatnosť 27. mája 2009.

Sťažovateľ svoju sťažnosť podanú ústavnému súdu na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy odôvodnil tým, že rozhodnutie krajského súdu a   právne   závery   v   ňom   obsiahnuté   sú   v   priamom   rozpore   so   zákonom,   preto   zásadne popierajú   jeho   účel   a význam,   a   sú   teda   arbitrárne.   Krajský   súd   vykladal   §   63   ods.   2 písm. b) Zákonníka práce tak, že zásadne poprel jeho účel a význam. Záver krajského súdu o tom, že ponúknutie   ďalšej vhodnej práce prichádza do úvahy iba v prípade, ak prvú vhodnú   prácu   zamestnanec   neodmietol,   je   v   priamom   rozpore   s   §   63   ods.   2   písm.   b) Zákonníka práce. Navyše takýto výklad je celkom nelogický, pretože nie je potom jasné, aký význam by malo ponúkať zamestnancovi ďalšie voľné pracovné miesto potom, ako prvé ponúknuté voľné pracovné miesto prijal. Práve naopak, ponúkať ďalšie vhodné voľné pracovné miesto má význam iba vtedy, ak zamestnanec prvú ponuku odmietol a existujú i ďalšie voľné vhodné pracovné miesta. Taký je zmysel ustanovenia § 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce. Rovnaké nedostatky má i záver krajského súdu o tom, že žalovaný nebol povinný ponúknuť sťažovateľovi pracovné miesto, ktoré by si vyžadovalo podrobenie sa predchádzajúcej príprave, pretože je v priamom rozpore so znením Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom čase.

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1) Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 269/2008 porušil základné   právo   Ing.   D.   S.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky.

2) Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Co 269/2008-338 zo 16. 4. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3) Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť Ing. D. S. trovy právneho zastúpenia advokátom.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   2   Co   269/2008-338   zo   16.   apríla   2009,   a   to z dôvodu, že právny názor, na ktorom je toto rozhodnutie založené, je arbitrárny, pretože popiera účel a zmysel ustanovenia § 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z obsahu sťažnosti   vyplýva, že jej podstatou   je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu vyjadreným v rozsudku č. k. 2 Co 269/2008-338 zo 16. apríla 2009, pretože podľa názoru sťažovateľa ustanovenie § 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce nemožno vykladať a aplikovať tak, ako to urobil krajský súd, teda tak, že v prípade, ak zamestnanec odmietol jemu ponúknuté jedno vhodné pracovné miesto zamestnávateľom, pre splnenie tejto hmotnoprávnej podmienky výpovede v situácii, ak existujú ešte iné voľné vhodné pracovné miesta pre zamestnanca, sa ich ponuka zamestnancovi už nevyžaduje.

Krajský   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   č.   k.   2   Co   269/2008-338 zo 16. apríla 2009 uviedol najmä, že:

„Odvolací súd podľa § 212 ods. 1, 3 v spojení s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že neboli dôvody ani pre zmenu ani pre zrušenie rozsudku.

Predmetom tohto konania je neplatnosť výpovede z dôvodu, že pracovníkovi, ktorému bola daná výpoveď pre nadbytočnosť nebola ponúknutá vhodná práca. (...)

V priebehu konania bolo jednoznačne preukázané, že riaditeľ žalovaného k 1. 5. 2002   zrušil   funkciu   námestníka,   ktorú   dovtedy   vykonával   žalobca,   preto   sa   stal nadbytočným, z toho dôvodu 2. 9. 2002 doručil žalobcovi výpoveď zo dňa 24. 5. 2002. Výpoveď bola daná žalobcovi podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, a to z dôvodu, že v zmysle príkazu ROZ č. 8/2002 zo dňa 25. 4. 2002 došlo u zamestnávateľa k organizačnej zmene. Ku dňu 1. 5. 2002 bolo zrušené funkčné pracovné miesto zástupca riaditeľa pre ekonomiku a obchod. Dňa 9. 5. 2002 riaditeľ Ing. D. P. ponúkol žalobcovi voľné funkčné pracovné miesto vedúceho odboru pre ekonomiku, ktorú odmietol a ďalšie práce na OZ neboli pre neho vhodné.

Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa jednoznačne vyplynulo, že skutočne bola žalobcovi ponúknutá práca vedúceho odboru pre ekonomiku na OZ v K., teda v mieste výkonu   práce   a   táto   práca   zodpovedala   aj   kvalifikácii   žalobcu.   Ponuka   bola   písomná, listom   zo   dňa   10.   5.   2002,   v   ktorom   bolo   uvedené,   že   na   prijatie,   resp.   odmietnutie ponúknutého   voľného   pracovného   miesta   mu   bola   určená   lehota   do   14.   5.   2002.   Ak v uvedenej   lehote   svoje   rozhodnutie   prijať   ponúknuté   voľné   pracovné   miesto   neoznámi a zároveň v tejto lehote nevráti na odbor RĽZ podpísané dokumenty, ktoré tvoria prílohu interného listu, bude jeho konanie považované za odmietnutie voľného pracovného miesta, toto bude obsadené inou osobou. Túto žiadosť podpísal riaditeľ útvaru a žalobca ju prevzal 13.   5.   2002.   Žalobca   žalovanému   nedoručil   svoje   rozhodnutie   o   prijatí   ponúknutého voľného pracovného miesta, a to ani v dodatočnej lehote, ktorú si sám žalobca určil do 20. 5. 2002. Malo sa tak stať po rozhovore žalobcu s generálnym riaditeľom. Ani do 20. 5. 2002 však žalobca neoznámil či prijíma alebo neprijíma ponúknuté voľné pracovné miesto. Generálny riaditeľ Ing. L. ani Ing. D. P. nepotvrdili, že by bol žalobca prijal ponúknutú prácu, a to ani v dodatočne určenej lehote, napriek tomu, že bol výslovne upozornený, že ak svoje stanovisko neoznámi, bude to organizácia považovať za neprijatie ponuky. Žalobca v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, že by ponúknutú prácu prijal. Vychádzajúc potom z ust. § 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce so stavom k 24. 7. 2002 odvolací súd dospel k záveru, že zamestnanec nebol ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol, preto mu bolo možné dať výpoveď pre organizačnú zmenu a keďže táto výpoveď spĺňa aj všetky formálne náležitosti, odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že žalobe o neplatnosť výpovede nie je možné vyhovieť. Súd prvého stupňa rozhodol správne aj o trovách prvostupňového konania, preto odvolací súd podľa § 219 O. s. p. potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny.

K dôvodom uvedeným v odvolaní odvolací súd udáva, že ponúknutie ďalšej vhodnej práce prichádza do úvahy iba v prípade, ak prvú vhodnú prácu žalobca neodmietol, ale v prípade, že došlo k odmietnutiu vhodnej ponúkanej práce, už nie je zamestnávateľ povinný ponúkať   žalobcovi   inú   prácu,   ktorá   popri   tom   nie   je   vhodná   a   zodpovedajúca   jeho kvalifikácii ani praxi, lebo by vyžadovala podrobenie sa predchádzajúcej príprave.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   krajského   súdu   v   danej   veci   je zdôvodnený   vyčerpávajúcim   spôsobom,   krajský   súd   na   zásadné   námietky   sťažovateľa zaujal stanovisko, a preto ho aj ústavný súd považuje za ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody,   pre   ktoré   bolo   potrebné   odvolanie   sťažovateľa   považovať   za   neodôvodnené a napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdiť.   V   každom   prípade   tento   postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa s právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov   krajského   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu do výkonu   tejto   právomoci   krajského   súdu   je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam. Aplikácia   ustanovenia   §   63   ods.   2   písm.   b) Zákonníka práce krajským súdom vystihovala jeho účel a zmysel, a preto bolo potrebné sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. septembra 2009