znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 295/06-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť P. V., toho času vo väzbe, zastúpeného advokátkou JUDr. V. F., K., namietajúcu porušenie jeho základných práv upravených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva upraveného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove č. k. 6 Tpo 201/06-295 z 8. marca 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2006 doručená   sťažnosť   P.   V.,   toho   času   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou   JUDr.   V.   F.,   K.,   v ktorej   namieta   porušenie   svojich   základných   práv upravených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva upraveného v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „Dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 6 Tpo 201/06-295 z 8. marca 2006.

Zo sťažnosti a predložených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením Okresného súdu v Prešove (ďalej len „okresný súd“) z 15. septembra 2005 vzatý do väzby z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov. Rozhodnutím okresného súdu z 9. novembra 2005 boli zmenené dôvody väzby tak, že sťažovateľ bol vo väzbe ponechaný len z dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. c) uvedeného zákona. Rozhodnutím okresného súdu z 27. februára 2006 bol   sťažovateľ   prepustený   na   slobodu.   Krajský   súd   napadnutým   uznesením   zrušil rozhodnutie   okresného   súdu   a ponechal   sťažovateľa   naďalej   vo   väzbe,   pričom   väzbu predĺžil do 10. júna 2006.

Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie krajského súdu za nezákonné, „...pretože už teraz je zrejmé, že voči mne prakticky neexistujú žiadne dôkazy, odposluchy, na ktoré sa odvoláva krajský súd nemožno voči mne použiť, pretože voči mne odposluch nebol povolený súdom, a pokiaľ bol povolený proti spoluobvinenému, toto nemožno použiť s poukazom na § 115 ods. 7 Tr. por., pretože sa nevedie konanie v tej istej veci aj pre trestný čin uvedený v § 115 ods. 1 Tr. por.

Obvinenie voči mne je všeobecné s tým, že cigarety mi mali byť dodané a ja som mal zabezpečovať   ich   ďalšiu   distribúciu,   ale   z tohto   obvinenia   pri   absencii   zákonného odposluchu sa mi nepreukázalo vôbec nič“.

Podľa názoru sťažovateľa neobstojí ani konštatovanie súdu, že ide o obťažnú vec a trestné   stíhanie   nebolo   možné   v šesťmesačnej   lehote   ukončiť,   pretože „žiadne dokazovanie sa nevykonáva“.

Sťažovateľ tiež namieta, že krajský súd rozhodol aj o jeho žiadosti z 10. februára 2006 o prepustení z väzby na peňažnú záruku, hoci prvostupňový súd o tom nerozhodoval, čím „došlo   k porušeniu   zákona   v   §   322   ods.   2,   3 Tr.   por.   a bolo mi upreté právo   na odvolanie v zmysle § 306 ods. 2 Tr. por. Aj týmto rozhodnutím bolo porušené moje právo na spravodlivý proces“.

Na základe toho sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vydal tento nález:

„Krajský súd Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tpo 201/06 porušil základné práva P. V., garantované v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo garantované v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že o zákonnosti väzby rozhodol nesprávne, o väzbe rozhodol nezákonne a rozhodol o žiadosti o prepustení z väzby na základe peňažnej záruky bez dodržania dvojstupňového konania.“

Ústavný súd si ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti vyžiadal stanovisko predsedu krajského súdu k sťažnosti. V stanovisku predsedu krajského súdu, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 12. júna 2006 sa okrem iného uvádza:

„Okresný prokurátor proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Prešove zo dňa 27. 2. 2006 sp. zn. 31 Tp 18/05 podal písomnú sťažnosť dňa 1. 3. 2006 a to do výroku o prepustení aj obv. V. z väzby na slobodu a do výroku o nevyhovení návrhu na predĺženie lehoty väzby aj u obv. P. V. Navrhol druhostupňovému súdu zrušiť napadnuté uznesenie a vyhovieť jeho návrhu. Vec bola Krajskému súdu v Prešove predložená 3. 3. 2006. Senát Krajského súdu uznesením zo dňa 8. marca 2006 sp. zn. 6 Tpo/201/2006, ktorého sa sťažnosť týka rozhodol tak, že podľa § 194 ods. 1 písm. a), ods. 2 Tr. por. zrušil uznesenie sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Prešov sp. zn. 31 Tp 18/05 zo dňa 27. 2. 2006 v časti:

1) týkajúcej sa aj prijatia sľubu obv. P. V... vo väzbe v ÚVV Košice, podľa § 80 ods. 1 písm. b) Tr. por. účinného od 1. 1. 2006 a aj jeho prepustenia z väzby na slobodu a

2)   týkajúcej   sa   nevyhovenia   návrhu   okresného   prokurátora   na   predĺženie   lehoty väzby do 10. 6. 2006 aj u obv. P. V...

Výrok o zmene a zúžení dôvodov väzby ostal nedotknutý.

Podľa § 76 ods. 2 Tr. por. na návrh Okresného prokurátora Prešov zo dňa 14. 2. 2006 pod sp. zn. 1 Pv 1120/05 predĺžil lehoty trvania väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. aj u obv. P. V... vo väzbe od 12. 9. 2005 od 7.20 hod do 10. júna 2006. Podľa § 79 ods. 3 Tr. por. zamietol žiadosti obv. P. V. z 11. 1. 2006 a 10. 2. 2006 o prepustenie z väzby na slobodu.

Podľa § 80 ods. 1 Tr. por. neprijal písomný sľub obv. P. V... z 9. 1. 2006. Podľa § 82 ods. 2 písm. b) Tr. por. neprijal ponúknutú peňažnú záruku vo výške 100 000,- Sk matkou obvineného P. V... A. V..., trvale bytom R., okr. S., z 10. 2. 2006. Z uvedeného   je   zrejmé,   že   v predmetnej   veci   sťažnostný   súd   konal   a rozhodol   aj s ohľadom na početnosť obvinených a rozsah trestnej veci prednostne a urýchlene ako to vyplýva z ustanovení § 2 ods. 6, § 79 ods. 3 Tr. por. účinného od 1. 1. 2006.

Existenciu a dôvodnosť väzby aj u obv. P. V. podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. účinného od 1. 1. 2006 sťažnostný súd dostatočne odôvodnil v uznesení.

Nadriadený súd po zrušení napadnutého uznesenia bol povinný v zmysle § 194 ods. 1 písm. a) Tr. por. účinného od 1. 1. 2006 rozhodnúť aj o žiadostiach a písomnom sľube obvineného P. V. a o ponuke peňažnej záruky jeho matky. Vrátenie veci prvostupňovému súdu   po   zrušení   napadnutého   uznesenia,   aby   rozhodol   o žiadostiach,   písomnom   sľube a ponúknutej   peňažnej   záruke   by   bolo   v rozpore   s požiadavkami   prednostného a urýchleného   rozhodovania   o väzobných   veciach,   ale   aj   s ustanovením   §   194   ods.   1 písm. b) Tr. por.

Námietky obvineného P. V. zo dňa 28. 4. 2006, ktoré podal vo forme sťažnosti na Ústavný súd SR,   týkajúce sa konania a rozhodnutia   procesného senátu Krajského súdu v Prešove nie sú z uvedených dôvodov opodstatnené.“

Ústavný   súd   zaslal   stanovisko   predsedu   krajského   súdu   k sťažnosti   na   vedomie a prípadné vyjadrenie právnej zástupkyni sťažovateľa a upozornil ju, že ak sa v určenej lehote k tomuto stanovisku nevyjadrí, ústavný súd vo veci rozhodne na základe podkladov, ktoré   má   k dispozícii.   Právna   zástupkyňa   sa   v určenej   lehote   k stanovisku   predsedu krajského súdu nevyjadrila.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (II. ÚS 1/95,   II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní ktoré mu predchádzalo alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).

Z vyššie   citovaného   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený.   V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Vychádzajúc z uvedeného úlohou ústavného súdu bolo pri predbežnom prerokovaní sťažnosti posúdiť, či sa uznesenie krajského súdu č. k. 6 Tpo 201/06-297 z 8. marca 2006, ktorým mali byť podľa tvrdenia sťažovateľa porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru, opiera o závery, ktoré sú riadne odôvodnené, a teda z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

Ako vyplýva z už uvedeného, krajský súd označeným uznesením vyhovel sťažnosti okresného prokurátora a okrem iného rozhodol o predlžení väzby sťažovateľa do 10. júna 2006 s tým, že u neho trvá dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, neprijal jeho písomný sľub podľa § 80 ods. 1 písm.   b)   Trestného   poriadku   a   ani   peňažnú   záruku   100 000   Sk   ponúknutú   matkou obvineného podľa § 81 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku.

V odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu sa okrem iného uvádza:„Predmetná trestná vec 11 obvinených vzhľadom na predpokladanú dobu a spôsob spáchania   na   území   minimálne   dvoch   krajov   a na   množstvo   zapojených   osôb,   mimo obvinených,   je   rozsiahla   a náročná   na   dokazovanie,   ktoré   je   na   začiatku.   Doposiaľ zaobstarané dôkazy dôvodne naznačujú, že na páchaní trestnej činnosti sa mali podieľať aj ďalšie doposiaľ nestotožnené osoby,   že zaistené množstvo cigariet predstavuje iba časť cigariet určených k distribúcii a že zrejme bol distribuovaný rovnakým spôsobom aj iný tovar. Organizácia a deľba práce v skupine, ktorá sa mala dovozom a distribúciou cigariet zaoberať,   sťažuje   vyšetrovanie   a odhalenie   všetkých   súvislostí,   skutočností   a okolností prípadu. Obvinení tak robili nepochybne so zámerom zamedziť ich odhalenie, resp. ak by k tomu došlo, aby bola odhalená len časť skupiny alebo časť cigariet, čo domové prehliadky preukázali.

Charakter tejto trestnej veci teda preukazuje, že je to vec obtiažna. To odôvodňuje, prečo trestné stíhanie nebolo možné v šesť mesačnej lehote skončiť. (...)

Obavu,   že   všetci   obvinení   v prípade   prepustenia   z väzby   na   slobodu   by   mohli v trestnej činnosti pokračovať u nich odôvodňuje predovšetkým dĺžka doby, po ktorú mala byť trestná činnosť páchaná. (...)

Doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný a má znaky trestných činov. Dané sú tiež dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchali obvinení. Z ich konania a ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že budú pokračovať v trestnej činnosti. (...)“

Sťažovateľ namieta, že rozhodnutím boli porušené jeho základné práva a slobody, argumentujúc len „príležitostným“ vykonávaním procesných úkonov.

Krajský súd, ktorý zrušil uznesenie sudcu   pre prípravné konanie okresného súdu sp. zn. 31 Tp 18/05 z 27. februára 2006, v odôvodnení osobitne zdôraznil, že ide o dôvodne podozrivých jedenásť osôb zo spáchania trestnej činnosti organizovanou skupinou a zároveň uviedol dôkazy, ktoré pred svojím rozhodnutím zadovážil. Ďalej uviedol, že „predmetná trestná vec 11 obvinených vzhľadom na predpokladanú dobu a spôsob páchania na území minimálne dvoch krajov a na množstvo zapojených osôb, mimo obvinených je rozsiahla a náročná   na   dokazovanie,   ktoré   je   na   začiatku“. Charakter   trestnej   veci   podľa odôvodnenia   preukazuje,   že   ide   o obtiažnu   vec,   a preto   ju   nebolo   možné   skončiť v šesťmesačnej lehote. Prepustením obvinených na slobodu hrozí, že bude ohrozené, resp. podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   táto   argumentácia   akceptovateľná   a ústavne udržateľná. Ak sťažovateľ namieta, že neexistujú proti nemu takmer žiadne dôkazy, že trestný skutok spáchal, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou (IV. ÚS 124/03) uvádza, že dôvodné podozrenie nie je potrebné dokladovať aj dôkazmi pre vznesenie   obvinenia.   Bolo   by   to   nelogické,   aby   pre   uvalenie   väzby   bol   trestný   čin jednoznačne   definovaný   a   aj   preukázaný,   pretože   to   je   cieľom   vyšetrovania   a súdneho konania, normálny priebeh ktorého má zabezpečiť práve vyšetrovacia väzba obvineného. Skutočnosť,   že   sťažovateľ   nesúhlasí   s rozhodnutím   krajského   súdu,   neznamená, že   toto rozhodnutie je protizákonné, za aké ho sťažovateľ označuje a že ním došlo k porušeniu namietaných   základných   práv   sťažovateľa.   Namietané   porušenie   základných   práv sťažovateľa   nie   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   v príčinnej   súvislosti   s rozhodnutím krajského súdu.

Na základe odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ústavný súd konštatuje, že závery, o ktoré   krajský   súd   oprel   napadnuté   uznesenie,   sú   odôvodnené   a nie   sú   arbitrárne. Rozhodol,   že   časť   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu,   ktorou   rozhodol   o predĺžení väzby   sťažovateľa   do   10.   júna   2006   z   dôvodu   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného poriadku,   je   z ústavného   hľadiska   akceptovateľná   a udržateľná,   a preto   sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   sa   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   zaoberal   tiež námietkami sťažovateľa proti tomu, že krajský súd rozhodol aj o jeho žiadosti z 10. februára 2006 o prepustení z väzby na peňažnú záruku hoci prvostupňový súd o tom nerozhodoval, čím malo dôjsť podľa jeho tvrdenia k porušeniu v § 322 ods. 2 a 3 Trestného poriadku, upretiu   jeho   práva   na   odvolanie   podľa   §   306   ods.   2   Trestného   poriadku,   a tým   aj k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces.

Vychádzajúc zo svojej subsidiárnej právomoci ústavný súd zisťoval, či sťažovateľ nemal k dispozícii účinný prostriedok ochrany svojich práv v systéme všeobecných súdov.

Sťažovateľ   namietal,   že   krajský   súd   mu   neumožnil   odvolať   sa   proti   uzneseniu okresného súdu, ktorým tento súd rozhodol   o tom, že ponúkanú požadovanú záruku za sťažovateľa   neprijíma,   a to   tým,   že   v poučení   rozhodnutia   uviedol,   že   proti   uzneseniu č. k. 6 Tpo   201/06-299   z 8.   marca   2006   zákon   nepripúšťa   žiadny   opravný   prostriedok. Pritom § 185 ods. 2 druhej vety zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok ustanovuje, že „uznesenie   súdu   alebo   prokurátora   možno   sťažnosťou   napadnúť   len   v tých   prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa, a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni“. V prípade sťažovateľa   ide   o druhý   prípad,   a to   o situáciu,   keď   vo   veci   neprijatia   peňažnej   záruky rozhodoval vo veci síce krajský súd, ale išlo o prvostupňové rozhodnutie. Znamená to, že sťažovateľ na základe toho ustanovenia mohol využiť podanie opravného prostriedku o to viac,   že   v namietanom   konaní   bol   zastúpený   kvalifikovanou   osobou   –   advokátom. Sťažovateľ však nepreukázal, že využil možnosť podať opravný prostriedok.

Ústavný súd vychádzajúc zo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej súčasťou   základného   práva   na   spravodlivý   proces   je   aj   garantovanie   dvojinštančnosti konania uvádza, že tento ústavnoprocesný princíp má prioritu pred zákonom ustanoveným prostriedkom   postupu   všeobecných   súdov,   a preto   sa   musí   prednostne   uplatňovať v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2006