SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 294/2016-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. apríla 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudcu Ladislava Orosza a zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnejspoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnouspoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej konákonateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami:Rvp 9639/2015, Rvp 9640/2015, Rvp 9641/2015, Rvp 9642/2015, Rvp 9643/2015,Rvp 9644/2015, Rvp 9645/2015, Rvp 9646/2015, Rvp 9647/2015, Rvp 9648/2015,Rvp 9649/2015, Rvp 9650/2015, Rvp 9651/2015, Rvp 9652/2015, Rvp 9653/2015,Rvp 9654/2015, Rvp 9655/2015, Rvp 9656/2015, Rvp 9657/2015, Rvp 9658/2015,Rvp 9659/2015, Rvp 9660/2015, Rvp 9661/2015, Rvp 9662/2015, Rvp 9663/2015,Rvp 9664/2015, Rvp 9665/2015, Rvp 9666/2015, Rvp 9667/2015, Rvp 9668/2015,Rvp 9669/2015, Rvp 9670/2015, Rvp 9671/2015 a Rvp 9672/2015 vo veci namietanéhoporušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právapodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupomKrajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 375/2014 a jeho rozsudkomz 25. februára 2015 (Rvp 9639/2015), sp. zn. 1 Co 118/2014 a jeho rozsudkom zo 17. marca2015 (Rvp 9640/2015), sp. zn. 2 Co 148/2014 a jeho rozsudkom z 11. marca 2015(Rvp 9641/2015), sp. zn. 15 Co 121/2014 a jeho rozsudkom zo 17. marca 2015(Rvp 9642/2015), sp. zn. 6 Co 626/2014 a jeho rozsudkom z 18. marca 2015(Rvp 9643/2015), sp. zn. 6 Co 627/2014 a jeho rozsudkom z 18. marca 2015(Rvp 9644/2015), sp. zn. 8 Co 766/2014 a jeho rozsudkom z 20. februára 2015(Rvp 9645/2015), sp. zn. 7 Co 960/2014 a jeho rozsudkom z 26. februára 2015(Rvp 9646/2015), sp. zn. 15 Co 137/2014 a jeho rozsudkom zo 17. marca 2015(Rvp 9647/2015), sp. zn. 5 Co 148/2014 a jeho rozsudkom zo 4. februára 2015(Rvp 9648/2015), sp. zn. 26 Co 96/2014 a jeho rozsudkom z 19. marca 2015(Rvp 9649/2015), sp. zn. 5 Co 236/2014 a jeho rozsudkom z 18. februára 2015(Rvp 9650/2015), sp. zn. 5 Co 132/2014 a jeho rozsudkom zo 4. februára 2015(Rvp 9651/2015), sp. zn. 9 Co 1085/2014 a jeho rozsudkom z 19. marca 2015(Rvp 9652/2015), sp. zn. 26 Co 99/2014 a jeho rozsudkom z 19. marca 2015(Rvp 9653/2015), sp. zn. 1 Co 127/2014 a jeho rozsudkom z 21. apríla 2015(Rvp 9654/2015), sp. zn. 2 Co 57/2014 a jeho rozsudkom z 25. marca 2015(Rvp 9655/2015), sp. zn. 7 Co 330/2014 a jeho rozsudkom z 5. februára 2015(Rvp 9656/2015), sp. zn. 15 Co 125/2014 a jeho rozsudkom zo 17. marca 2015(Rvp 9657/2015), sp. zn. 15 Co 111/2014 a jeho rozsudkom z 10. marca 2015(Rvp 9658/2015), sp. zn. 26 Co 94/2014 a jeho rozsudkom z 19. marca 2015(Rvp 9659/2015), sp. zn. 15 Co 114/2014 a jeho rozsudkom z 10. marca 2015(Rvp 9660/2015), sp. zn. 11 Co 75/2014 a jeho rozsudkom zo 14. januára 2015(Rvp 9661/2015), sp. zn. 15 Co 112/2014 a jeho rozsudkom z 10. marca 2015(Rvp 9662/2015), sp. zn. 15 Co 113/2014 a jeho rozsudkom z 10. marca 2015(Rvp 9663/2015), sp. zn. 11 Co 105/2014 a jeho rozsudkom zo 4. marca 2015(Rvp 9664/2015), sp. zn. 2 Co 53/2014 a jeho rozsudkom z 25. marca 2015(Rvp 9665/2015), sp. zn. 15 Co 116/2014 a jeho rozsudkom z 10. marca 2015(Rvp 9666/2015), sp. zn. 15 Co 115/2014 a jeho rozsudkom z 10. marca 2015(Rvp 9667/2015), sp. zn. 26 Co 187/2014 a jeho rozsudkom z 19. marca 2015(Rvp 9668/2015), sp. zn. 5 Co 396/2014 a jeho rozsudkom z 21. januára 2015(Rvp 9669/2015), sp. zn. 8 Co 957/2014 a jeho rozsudkom z 12. marca 2015(Rvp 9670/2015), sp. zn. 8 Co 745/2014 a jeho rozsudkom z 18. marca 2015(Rvp 9671/2015), sp. zn. 2 Co 56/2014 a jeho rozsudkom z 11. marca 2015(Rvp 9672/2015), ako aj im predchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp 9639/2015, Rvp 9640/2015, Rvp 9641/2015, Rvp 9642/2015,Rvp 9643/2015, Rvp 9644/2015, Rvp 9645/2015, Rvp 9646/2015, Rvp 9647/2015,Rvp 9648/2015, Rvp 9649/2015, Rvp 9650/2015, Rvp 9651/2015, Rvp 9652/2015,Rvp 9653/2015, Rvp 9654/2015, Rvp 9655/2015, Rvp 9656/2015, Rvp 9657/2015,Rvp 9658/2015, Rvp 9659/2015, Rvp 9660/2015, Rvp 9661/2015, Rvp 9662/2015,Rvp 9663/2015, Rvp 9664/2015, Rvp 9665/2015, Rvp 9666/2015, Rvp 9667/2015,Rvp 9668/2015, Rvp 9669/2015, Rvp 9670/2015, Rvp 9671/2015 a Rvp 9672/2015 s p á j ana spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 9639/2015.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnené.O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 29. júna 2015doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajskéhosúdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaniach uvedených v záhlaví tohto rozhodnutia(spolu ďalej len „napadnuté rozsudky krajského súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala v procesnompostavení žalobkyne v konaniach vedených Okresným súdom Topoľčany, Okresným súdomKomárno, Okresným súdom Nové Zámky, Okresným súdom Levice a Okresným súdomNitra (ďalej len „okresné súdy“), predmetom ktorých bolo rozhodovanie o jej žalobách,ktorými sa domáhala náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenejnezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresných súdov(ďalej len „žaloby“), ktoré sú súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodua nemajetkovú ujmu mali spôsobiť.

Príslušné okresné súdy rozhodli vo veci samej rozsudkami, ktorými žaloby v celomrozsahu zamietli a zároveň zamietli i návrhy sťažovateľky na prerušenie konaní. Protirozsudkom okresných súdov podala sťažovateľka odvolania. Krajský súd svojiminapadnutými rozsudkami potvrdil rozhodnutia príslušných okresných súdov.

Podľa názoru sťažovateľky odvolacie súdy„spôsobili“porušenie jej základnýchpráv,„osobitne:

- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (práva na súdnu ochranu);

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje tým, že:„1. Rozhodoval vylúčený sudca. Všetky úkony, ktoré boli zo strany konajúceho prvostupňového súdu vykonané predstavujú úkony vykonané vylúčeným sudcom. Ako sťažovateľ podrobne uviedol vo svojej žalobe, existujú objektívne dôvody, pre ktoré sú všetci sudcovia okresného súdu vylúčení a vec má byť postúpená inému okresnému súdu. Sťažovateľ síce nepodal námietku zaujatosti, avšak len oboznámil súd so skutočnosťami, ktoré vylúčenie sudcov odôvodňujú, pričom má byť uskutočnený postup podľa ust. § 15 OSP. Zásadnosť výhrad sťažovateľa k nestrannosti súdu však jednoznačne preukazuje vylúčenie celého súdu a nutnosť postúpenia veci inému súdu...

2. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím absolútne prekvapivým...

3. Súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia na skutočnostiach a právnych argumentoch, ku ktorým sa sťažovateľ nemohol vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie vo svoj prospech...

4.... konanie pred odvolacím súdom ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu v predmetnej veci porušuje právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené...

5. Odvolací súd neprerokoval prípustné odvolanie voči výroku o prerušení súdneho konania.“

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, abyústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súduv napadnutých konaniach a napadnutými rozsudkami, napadnuté rozsudky krajského súduzruší a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie,ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločnékonanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah prerokúvaných sťažností, z ktorých vyplýva ich právnaa skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a charakterrozhodnutí krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to jeuvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Sťažovateľka sťažnosťami namieta aj porušenie svojho základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajskéhosúdu, ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil rozsudky súdov prvého stupňao zamietnutí žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, zamietnutí návrhu naprerušenie konania a náhrade trov konania, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, žek úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovaniea ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby.Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniťkonanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravytakýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľovzákladných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkona ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesnézáruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajúústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchtokonaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konaniauskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonomustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súdz tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci(II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procesevylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívnypostup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupnýchzdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutieobsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupova ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladovustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak fyzická osoba alebo právnickáosoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť)stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami,ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že byuvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia súzlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, lenvtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniťpodľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutievyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď právena tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Gréckoz 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom prezákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných naposkytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy(čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy trebamať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnostio súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možnodomáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré totoustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovanío namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežnéhoprerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálnev takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomtozáklade formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.

Námietky sťažovateľky uplatnené v sťažnostiach možno zhrnúť takto:

1. vo veciach rozhodovali vylúčení sudcovia;

2. napadnuté rozsudky krajského súdu sú rozhodnutiami absolútne prekvapivými;

3. všeobecné súdy porušili zásadu kontradiktórnosti konania;

4. napadnuté rozsudky krajského súdu nie sú dostatočne odôvodnené;

5. odvolací súd sa nezaoberal odvolaniami sťažovateľky voči výroku o zamietnutíprerušenia súdneho konania.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutých rozsudkov krajský súd zhodnekonštatoval, že sťažovateľka nemá právo na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy podľazákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej mocia o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákonč. 514/2003 Z. z.“) z dôvodu nesprávneho úradného postupu. V tomto kontexte sa osobitnezaoberal skutočnosťou, či postupom príslušných okresných súdov v namietanýchexekučných konaniach došlo k nesprávnemu úradnému postupu a či je tak daný základ prepriznanie práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Rovnako sa zaoberal ajnámietkou sťažovateľky, podľa ktorej vo veci rozhodol vylúčený sudca, ako aj námietkoutýkajúcou sa odňatím jej možnosti konať pred súdom a námietkou týkajúcou sanedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku.

S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutýchrozsudkoch zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkýmipodstatnými odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a pretopredmetné rozsudky okresných súdov potvrdil ako vecne správne, resp. svoje rozhodnutiaodôvodnil v súlade s § 219 ods. 2 OSP. Napadnuté rozsudky krajského súdu nemožno podľanázoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také,ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajúpodstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení zákona č. 514/2003Z. z., Občianskeho súdneho poriadku a zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.

Ústavný súd vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že rozhodnutia krajského súdusú„rozhodnutím absolútne prekvapivým“považuje za potrebné zopakovať svoj ustálenýprávny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovaťin abstractojudikatúruvšeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdocha o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súduSlovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva ajprávomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecnezáväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiáNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladuzákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem inéhoaj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, ženie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonova iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch,keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to máza následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípadenapadnutých rozsudkov prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil,nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jejzáklade bolo možné tieto rozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľnéa neudržateľné.

V týchto súvislostiach ústavný súd tiež konštatuje, že s ústavnou udržateľnosťouprávnych záverov krajských súdov ako odvolacích súdov vo vzťahu k námietkamsťažovateľky, ktoré formuluje sťažovateľka paušálne bez ohľadu na konkrétne okolnostiprípadu, sa ústavný súd podrobne vysporiadal aj v predchádzajúcich rozhodnutiach (napr.IV. ÚS 256/2014, IV. ÚS 363/2014, I. ÚS 369/2014), ktoré v čase rozhodovania ústavnéhosúdu síce nie sú právoplatné, ale ústavný súd sa s nimi plne stotožňuje a v podrobnostiachodkazuje na argumentáciu uvedenú v týchto rozhodnutiach.

Ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými rozsudkami krajského súdua postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavya právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistujetaká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností naďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pripredbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. apríla 2016