znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 294/2015-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. apríla 2015 v senátezloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa   spravodajkyňa)   a zo   sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpeného   advokátom   Mgr.   PetromPetríkom, LL.M., Poľnohospodárska 26, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jehozákladných práv podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právpodľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesenímKrajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 Cop 47/2014 z 15. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušeniesvojho základného práva ako rodiča na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľačl.   46   ods.   1   ústavy,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru uznesenímKrajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   11   Cop   47/2014z 15. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ,   ktorý   je   občanomFrancúzskej   republiky,   sa   návrhom   podaným   Okresnému   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len„okresný súd“) domáhal nariadenia návratu svojho maloletého syna ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „maloletý“), do Francúzskej republiky, ktorá je krajinou jehoobvyklého   pobytu   a do   ktorej   sa   odmietla   vrátiť   s maloletým   jeho   matka

(ďalej len „matka maloletého“).

Okresný súd uznesením sp. zn. 3 P 21/2012 z 1. októbra 2012 rozhodol o zamietnutínávrhu.   Krajský   súd   na   odvolanie   sťažovateľa   uznesením   sp.   zn.   11   Cop   624/2012z 24. januára   2013 zrušil   uznesenie súdu prvého   stupňa   a vrátil   vec   na   ďalšie   konanie.Okresný   súd   následne   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   3   P   21/2012   z 13.   septembra   2013o nenariadení   návratu   maloletého.   Vo   svojom   rozhodnutí   dospel   k záveru,   že   krajinouobvyklého   pobytu   maloletého   je   Francúzsko,   že   až   do   odchodu   matky   s maloletýmvykonával   starostlivosť   o maloletého   a   že   na   území   Slovenska   došlo   k neoprávnenémuzadržaniu   maloletého   proti   jeho   vôli.   Hlavným   dôvodom   rozhodnutia   okresného   súduo nenariadení   návratu   maloletého   je   podľa   sťažovateľa   rozhodnutie   Odvolacieho   súduv Aix en   Provence   z 2.   júla   2013   (ďalej   len   „rozhodnutie   francúzskeho   súdu“),   podľaktorého dieťa bude mať trvalý pobyt u svojej matky. Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza: „je potrebné   poukázať   na   skutočnosť,   že   tieto (prvostupňové   a odvolacie   rozhodnutiefrancúzskych   súdov,   pozn.) riešili   len   otázky   ohľadom   zverenia   dieťaťa   do   osobnej starostlivosti   rodiča   a úpravy   styku,   avšak   vôbec   sa   nezaoberali   otázkami   týkajúcimi sa neoprávneného zadržania v zmysle Haagskeho dohovoru.“ Krajský súd na odvolaniesťažovateľa   napadnutým   uznesením   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu.   Vo   svojomrozhodnutí konštatoval, že rodičia pred premiestnením maloletého vykonávali opatrovníckepráva k maloletému spoločne, obvyklým pobytom maloletého v čase jeho premiestneniana územie   Slovenskej   republiky   bola   Francúzska   republika,   31.   júla   2011   došlok neoprávnenému zadržiavaniu maloletého na území Slovenskej republiky, napriek účeluDohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí z 25. októbra 1980(ďalej   len   „Haagsky   dohovor“)   je   potrebné   posudzovať   každý   prípad   individuálnea prihliadať na záujem maloletého dieťaťa a jeho už vytvorené väzby. Krajský súd dospelk záveru, že návrat maloletého do krajiny obvyklého pobytu by predstavoval pre dieťaaj matku nebezpečenstvo ujmy.

Sťažovateľ namieta, že postupom krajského súdu došlo k nesprávnemu právnemuposúdeniu a aplikácii Haagskeho dohovoru a ustanovení nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželskýchveciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES)č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenie Brusel II bis“), čím došlo aj k porušeniu čl. 1 ods. 2ústavy. V sťažnosti uviedol: «Krajský súd vo svojom rozhodovaní úplne odhliadol od účelu a zmyslu Haagskeho dohovoru, ktorým je návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu a nad tento   účel   jednostranne,   arbitrárne   a   neprimerane   povýšil   záujem   dieťaťa,   ktorý   videl predovšetkým   v   udržaní   vzťahov   s   matkou   vo   výchovnom   prostredí   na   Slovensku   a   to bez ohľadu   na   vek   dieťaťa   a   jeho   schopnosť   sa   adaptovať   na   nové   prostredie.   Navyše Krajský súd nesprávne uprednostnil záujem dieťaťa na zachovaní výchovného prostredia nad záujmom dieťaťa na práve dieťaťa stýkať sa s oboma rodičmi. Takouto jednostrannou a disproporčnou interpretáciou a následnou nesprávnou aplikáciu a vlastne obchádzaním príslušným   medzinárodných   dohovorov   Krajský   súd   v   Bratislave   konvalidoval   trvajúci protiprávny   stav   a   hrubo   zasiahol   do   práva   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   a   hlavne do práva rodiča na starostlivosť o deti a ich výchovu.

Sťažovateľ opätovne zdôrazňuje, že dôvody na nenariadenie návratu podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru je potrebné vykladať reštriktívne a v žiadnom prípade ich nemožno   odôvodniť   iba   naviazanosťou   dieťaťa   na   sociálne   a   príbuzenské   väzby na Slovensku a na podporu správnosti tohto právneho názoru sťažovateľ opäť poukazuje na rozhodnutie ESĽP v Strassbourgu z 18. 01. 2011 vo veci sťažnosti č. 26755/2010, kde súd uviedol: „Výnimky z čl. 12 a 13 Dohovoru musia byť interpretované striktne, aby bolo zabránené rodičovi únoscovi profitovať zo zhojenia nelegálnej situácie plynutím času, ktorú sám spôsobil.“»

Sťažovateľ   ďalej   namieta   nedostatočné   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia,z ktorého   podľa   jeho   názoru   nevyplýva,   aká   konkrétna   ujma   by   maloletému   hrozila,ak by bol   nariadený   jeho   návrat.   Táto   okolnosť   nebola   podľa   sťažovateľav konaní relevantným   spôsobom   zisťovaná   a preukázaná.   V tejto   súvislosti   poukazuje,že „argumenty   a   závery   Krajského   súdu   v   Bratislave   zdôvodňujúce   nebezpečenstvo hroziacej ujmy v podobe horšieho bývania a zhoršenej finančnej situácie matky v prípade, že by súd rozhodol o návrate dieťaťa do Francúzska sa prvýkrát objavili až v písomnom vyhotovení uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 Cop 47/2014 zo dňa 15. 04. 2014,   ktoré   je   právoplatné   a   sťažovateľ   nemá   nijakú   reálnu   možnosť   na   tieto   závery reagovať. Týmto postupom Krajského súdu bolo sťažovateľovi upreté právo spravodlivý proces a kontradiktórnosť konania, pretože Krajský súd iba arbitrárne konštatoval dôvody, podľa ktorých má nepochybne hroziť dieťaťu ujma, pričom sťažovateľ nikdy nemal možnosť a už ani nemá možnosť sa k týmto pochybným záverom Krajského súdu vyjadriť.“.

Nedostatočné   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   sa   podľa   sťažovateľa   týkaaj posúdenia primeraných opatrení na zabezpečenie ochrany maloletého po jeho návrate.

Napokon   sťažovateľ   namieta   nesprávne   posúdenie   krajiny   obvyklého   pobytumaloletého, k čomu uvádza: «Krajský súd nesprávne vyhodnotil, že miesto trvalého pobytu (po francúzsky: „résidence permanente“) musí je zároveň aj miestom obvyklého pobytu (po francúzsky: „résidence habituelle“) v zmysle Haagskeho dohovoru. Uvedené vyplýva aj z   terminológie   konajúcich   francúzskych   súdov,   kde   prvostupňový   súd   v Nice   určil,   že miestom obvyklého pobytu je dieťaťa je a druhostupňový súd v Aix en Provence určil, že miestom trvalého pobytu je bydlisko matky. Nikde vo francúzskych rozsudkoch sa však neuvádza, že bydliskom matky je a musí byť Slovenská republika.»

Na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   čl.   46   Ústavy   SR uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 Cop 47/2014 zo dňa 15. 04. 2014 porušené bolo.

2.   Základné právo sťažovateľa   na rešpektovanie   súkromného   a rodinného   života vyplývajúce z čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo rodiča na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy SR uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 Cop 47/2014 zo dňa 15. 04. 2014 porušené bolo.

3. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 Cop 47/2014 zo dňa 15. 04. 2014 sa zrušuje.

4. Krajský súd v Bratislave je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 55.000,- eur (slovom päťdesiatpäťtisíc eur)na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

5. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

V   zmysle   čl.   127   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   sťažnostiach   fyzických   osôbalebo právnických osôb, ak namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)predpisov   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov;deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziťa maloleté   deti   možno   od   rodičov   odlúčiť   proti   vôli   rodičov   len   rozhodnutím   súduna základe zákona.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromnéhoa rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovaťokrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnostiv záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny,predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práva slobôd iných.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnúodlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe ktorýchústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným právamv zásade identické (IV. ÚS 147/08).

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každýsa môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávisloma nestrannom   súde,   pričom   jeho   súčasťou   je   aj   ochrana,   ktorá   sa   účastníkovi   konaniaposkytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho opravnéhoprostriedku   domáha   ochrany   svojich   práv   pred   odvolacím   súdom   z   dôvodov,   ktorýchuplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady ustanovenézákonom na poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musíposkytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej ochranyv takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však, prirodzene, nemožno považovaťza právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. II. ÚS 4/94), ak každé také rozhodnutieodvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným spôsobom a v rozsahuupravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktorému predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa   stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr.   IV.   ÚS 77/02) do   obsahuzákladného   práva   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   patríaj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy,ktorá   má   základ   v   platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takýchmedzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásenéspôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníkakonania,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi,   navrhovaníma hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdyzistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantnýchprávnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie súsvojvoľné,   neudržateľné   a   že   neboli   prijaté   v   zrejmom   omyle   konajúcich   súdov,ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právoúčastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľnedáva odpovede na   všetky   právne   a skutkovo relevantné otázky   súvisiace   s predmetomsúdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07,IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,aby zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania   (m. m.I. ÚS 241/07).   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03,III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sazakladajú. Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnúodpoveď   na každý   argument,   pričom   odvolací   súd   sa   pri   zamietnutí   odvolania   môžeobmedziť   na prevzatie   odôvodnenia   nižšieho   súdu   (García   Ruiz   proti   Španielskuz 21. 1. 1999).

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   práv   nesprávnym   právnym   posúdenímpodmienok   nenariadenia   návratu   maloletého   podľa   Haagskeho   dohovoru   a nariadeniaBursel II bis a nedostatočným odôvodnením rozhodnutia v tejto časti (posúdenie existencienebezpečenstva hroziacej ujmy v prípade návratu a primeraných opatrení na zabezpečenieochrany maloletého po jeho návrate).

Krajský súd v napadnutom uznesení uviedol:„V konaní nebolo sporné, že pred premiestnením opatrovnícke práva k maloletému vykonávali   rodičia   spoločne,   a to   v domácnosti   otca   v vo   Francúzsku,   z ktorej skutočnosti   možno   vyvodiť   záver,   že   obvyklý   pobyt   maloletého   dieťaťa   v čase   jeho premiestnenia na územie Slovenskej republiky bola Francúzska republika. Uvedený záver podporilo   aj   rozsiahle   dokazovanie   vykonané   súdom   prvého   stupňa   podrobne   uvedené v napadnutom uznesení, na ktoré odvolací súd poukazuje. Po ustálení obvyklého pobytu maloletého dieťaťa a konštatovaní, že dňom 31. 07. 2011, t. j. po uplynutí doby, na ktorú dal otec súhlas matke s vycestovaním dieťaťa došlo k neoprávnenému zadržiavaniu maloletého na   území   Slovenskej   republiky,   správne   súd   prvého   stupňa   v   konaní   zisťoval   možnosť aplikácie   článku   13   písm.   b)   Dohovoru,   keďže   obrana   matky   v   konaní   smerovala k preukázaniu, že dieťa by návratom bolo vystavené nebezpečenstvu fyzickej i psychickej ujmy a v tomto kontexte posudzoval vo vzťahu k článku 13 písm. b) Dohovoru aj aplikáciu článku   11   ods.   4   Nariadenia.   Pri   formulovaní   svojho   právneho   záveru   vychádzal z vykonaného dokazovania, vykonané dôkazy posudzoval v kontexte s najlepším záujmom maloletého   dieťaťa,   na   ktoré   kritérium   keďže   ide   o   konanie   týkajúce   sa   ochrany   práv maloletého dieťaťa je potrebné aj v návratovom konaní prihliadať.“

K posúdeniu nebezpečenstva ujmy v prípade návratu maloletého krajský súd ďalejuviedol: „Keďže   ide   o   kritérium   najlepšieho   záujmu   maloletého   dieťaťa   treba   uviesť, že napriek účelu Dohovoru, ktorým je okamžité navrátenie maloletého dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu, t. j. do prostredia z ktorého bolo vytrhnuté, v dôsledku čoho boli porušené už vytvorené väzby dieťaťa na prostredie v ktorom žilo (sociálne, rodinné väzby), treba   každý   prípad   posudzovať   individuálne.   Individuálnym   posudzovaním   danej prejednávanej veci odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že ide o špecifický prípad v tom, že dieťa v čase jeho neoprávneného premiestenia, resp. zadržania na území Slovenskej republiky malo 3 a pol mesiaca, z čoho jednoznačne vyplýva, že žiadne väzby okrem fyzickej prítomnosti rodičov nemalo vo Francúzsku vytvorené a väzby, ktoré si postupne   svojim   vlastným   vnímaním   vytváralo,   sa   viažu   iba   na   územie   Slovenskej republiky. Dieťa za svoj domov považuje bydlisko matky v, keďže iný domov nepozná, rozpráva iba po slovensky a je v každom smere fixované a plne odkázané na osobu matky žijúcu na území Slovenskej republiky, ktorá mu od jeho narodenia poskytuje riadnu starostlivosť, dieťa   má vytvorené väzby   k priateľom,   známym,   príbuzným iba   na   území Slovenskej republiky... Vychádzajúc zo špecifickosti danej konkrétnej veci, s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa, ktorý aj v návratových konaniach nie je možné opomenúť, odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že návrat dieťaťa aj keď do krajiny jeho obvyklého pobytu by predstavoval pre dieťa nebezpečenstvo hroziacej ujmy, nakoľko nariadením návratu by došlo k tak zásadným a závažným zmenám v živote dieťaťa, ktoré vo vysokej miere osvedčujú riziko ohrozenia práv dieťaťa, tak ako ich charakterizuje článok   13   písm.   b)   Dohovoru.   Je   pravdou,   že   článok   13   písm.   b)   Dohovoru   treba posudzovať a vyhodnocovať vo vzťahu k dieťaťu, nie k rodičovi únoscovi, v danej veci k matke, pokiaľ však ide o tak malé dieťa ako (v čase zadržania 3 a pol mesiaca, v čase rozhodovania vo veku 3 rokov), ktoré je v každom smere plne odkázané a fixované na osobu matky, nie je možné pri posudzovaní dôvodov uvedených v článku 13 písm. b) Dohovoru jednoznačne   oddeliť   osobu   matky   od   dieťaťa.   V   danej   veci   možno   ako   nesporný fakt konštatovať, že návrat dieťaťa bez matky je vylúčený a aj návrat dieťaťa s matkou by predstavoval ako pre dieťa, tak aj pre matku nebezpečenstvo ujmy. Pre dieťa z dôvodu, že v krajine obvyklého pobytu nemá vytvorené žiadne väzby, ako aj z dôvodu výraznej zmeny prostredia, neovládania jazyka, nemožnosti umiestniť ho v kolektívnom zariadení, pre matku z   dôvodu   výrazne   horších   životných   podmienok   týkajúcich   sa   bývania,   najmä   však finančného   zabezpečenia,   ktoré   skutočnosti   by   mali   priamy   dopad   na   maloleté   dieťa v každej oblasti jeho života. Uvedený záver podporuje aj súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie   v rámci   preukázania primeraných opatrení [článok 11   ods. 4   Nariadenia vo vzťahu k článku 13 písm. b) Dohovoru], ponúknutých v konaní otcom a garantovaných príslušnými orgánmi vo Francúzskej republike na žiadosť súdu prvého stupňa...“

K posúdeniu primeraných opatrení, ktorých hodnotenie sťažovateľ namieta, krajskýsúd uviedol: „Z obsahu spisu je nesporné, že ani jeden z rodičov nemá záujem na obnovení spolužitia, čo vylučuje aj vzhľadom na konfliktné vzťahy rodičov, bývanie matky v byte otca za podmienok predložených otcom na dobu určitú (12 mesiacov od právoplatnosti rozsudku o   nariadení   návratu),   pričom   ani   alternatívne   možnosti   bývania   matky   s   dieťaťom v sociálnej   ubytovaní   (taktiež   iba   dočasne),   nemožno   posúdiť   za   zabezpečenie   bývania charakterizujúceho ako vyhovujúce pre dieťa vo veku maloletého. Pokiaľ ide o finančné zabezpečenie, toto by matke a dieťaťu bolo zabezpečené len zo strany štátu, keď podľa vyjadrenia príslušného francúzskeho úradu príjem matky bude predstavovať suma 280 €, skladajúca sa so sumy 180 € ako sociálneho príspevku na maloletého a zo sumy 100 € výživného zo strany otca určeného príslušným francúzskym súdom. Otec požiadavku matky prednesenú   v   konaní   na   zloženie   sumy   4.000   €   na   preklenutie   nepriaznivej   finančnej situácie, najmä do času vybavenia sociálnych dávok, prípadne zamestnania sa v prípade návratu odmietol zložiť s odôvodnením, že nemá na to finančné prostriedky. V neprospech otca svedčí aj jeho konanie, keď z účtu v banke vo Francúzsku vedeného na matku, kde od júla 2011 sú poukazované sociálne dávky pre maloletého vo výške 180 €, vybral cca sumu 2.000 €, nie však pre potreby dieťaťa. Rovnako v neprospech otca treba vyhodnotiť aj jeho samotné   plnenie   vyživovacej   povinnosti   k   maloletému,   keď   od   júla   2011   na   výživu maloletého neprispieva, pričom, jeho obrana, že pokiaľ matka neoprávnene zadržiava dieťa, nebude   naň   platiť,   nemožno   z   pohľadu   záujmu   maloletého   dieťaťa   a   krytia   jeho odôvodnených potrieb prijať. Z tohto pohľadu prísľub otca daný v konaní, že bude na výživu maloletého   prispievať   sumou   200   €   mesačne   sa   javí   ako   účelový,   naviac   keď   otec ani výživné vo výške 100   € mesačne   určené   francúzskym súdom maloletému nezasiela, ale určenú sumu zasiela na   účet matky vo Francúzsku, ku ktorému matka po odchode na Slovensko nemá prístup.“

S námietkou   nesprávneho   posúdenia   krajiny   obvyklého   pobytu   sa   krajský   súdvysporiadal   takto: «Pokiaľ   ide   o   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia,   z   tohto   napriek námietkam otca nevyplýva právny záver, že došlo k zmene obvyklého pobytu maloletého dieťaťa. Súd prvého stupňa s poukazom na článok 3 Dohovoru iba uzavrel, že v čase rozhodovania o návrate maloletého dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu neboli splnené podmienky pre nariadenie návratu s poukazom na rozhodnutie francúzskeho odvolacieho súdu,   ktorý   vyslovil,   že   bydliskom   dieťaťa   je   bydlisko   matky   nachádzajúce   sa na území Slovenskej republiky. Pokiaľ ide o konkrétne rozhodnutie francúzskeho odvolacieho súdu v Aix en Provence 6, Senát C zo dňa 2. júla 2013, č. C 2013/404, toto citoval vo svojom rozhodnutí,   keďže   ho   považoval   za   významné   z   dôvodu,   že   išlo   o rozhodnutie   štátu obvyklého pobytu maloletého dieťaťa, ktorým boli upravené opatrovnícke práva, pričom právne závery francúzskeho odvolacieho súdu „že dieťa bude mať miesto trvalého pobytu u svojej matky z dôvodu, že ide o dieťa veľmi malé, ktoré potrebuje materinskú starostlivosť v prostredí ktoré pozná už 2 roky“ použil na podporu svojho právneho záveru. Tým, že ho hodnotil ako jeden z dôkazov, skutočnosť, že rozhodnutie francúzskeho odvolacieho súdu v čase   rozhodovania   súdu   prvého   stupňa   nebolo   právoplatné,   ale   iba   vykonateľné, neznamenalo takú prekážku, ktorá by vylučovala možnosť použiť predmetný rozsudok ako dôkazný   prostriedok...   Súd   prvého   stupňa   rozhodnutie   francúzskeho   odvolacieho   súdu použil najmä na podporu svojej argumentácie vo vzťahu k najlepšiemu dieťaťa, keďže aj francúzsky odvolací súd určením bydliska dieťaťa u matky vyslovil svoj názor na to, čo je v najlepšom záujme maloletého dieťaťa.»

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdudospel   k   záveru,   že   napadnuté   uznesenie   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   reagujena všetky   odvolacie   námietky   sťažovateľa,   jasne, zrozumiteľne   a v súlade   s judikatúrouv obdobných   veciach   vrátane   judikatúry   medzinárodných   orgánov   ochrany   práva,predovšetkým   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   objasňuje   postup   aplikácie   kritériína rozhodnutie o nenariadení návratu maloletého v súlade s dôrazom na zásadu najlepšiehozáujmu maloletého.

Ústavný súd sa v ostatnom čase vyjadril k aplikácii týchto kritérií napr. v nálezesp. zn. IV. ÚS 100/2014 z 23. mája 2014, v ktorom uviedol – s odkazom na rozsudok ESĽPč. 27853/09 z 26. 11. 2013 vo veci X v. Lotyšsko a v ňom citovanú ďalšiu judikatúru,že dohovor   a   Haagsky   dohovor   musia   byť   interpretované   v súlade   a bez   vzájomnéhokonfliktu, pričom rozhodujúci je najlepší záujem dieťaťa, pričom zdôraznil, že vnútroštátnesúdy sú povinné náležite preskúmať celú rodinnú situáciu vrátane tvrdení o „vážnej ujme“,ktorá by dieťaťu v prípade návratu mala hroziť, a toto preskúmanie musia vnútroštátne súdyaj náležite odôvodniť vo svojich rozhodnutiach.

V súvislosti s cieľom a účelom Haagskeho dohovoru, na ktorý poukazuje sťažovateľ,je   tiež   relevantná   judikatúra,   podľa   ktorej   „návrat   dieťaťa   nemá   byť   v prípadoch,keď je Haagsky dohovor aplikovateľný, nariadený automaticky alebo mechanicky a najlepšízáujem   dieťaťa   musí   byť   posudzovaný   v každom   jednotlivom   prípade   a závisí   od   škályindividuálnych okolností, konkrétne od veku a stupňa vyspelosti, prítomnosti alebo absencierodičov, okolia a skúseností. Z procesného hľadiska má národný orgán konať na základeúplného   preskúmania   celkovej   rodinnej   situácie   a faktorov   materiálnej,   emocionálnej,zdravotnej,   psychologickej   a pod.   povahy“   (rozsudok   ESĽP   č.   41615/07,   Neulingera Shuruk v. Švajčiarsko zo 6. 7. 2010).

Napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   sa   podrobne   zaoberá   odôvodnením   hrozbyujmy v prípade návratu maloletého, ktorej existenciu vyhodnotil z konkrétnych okolnostínízkeho veku maloletého, jeho prirodzenej naviazanosti na matku a prostredníctvom nejna prostredie,   v ktorom   matka   žije,   ktoré   je   aktuálne   v Slovenskej   republike,   kde   mámomentálne vytvorené najlepšie podmienky na starostlivosť o maloletého. Krajský súd svojzáver   odôvodnil   porovnaním   s podmienkami,   ktoré   by   mala   matka   vytvorenévo Francúzskej republike a ktorých preukázanie bolo aj úlohou sťažovateľa. Pri posudzovanícelkovej situácie neopomenul ani citový a duševný rozvoj maloletého, keď prihliadol aj naveľmi nízku frekvenciu stretávania sa sťažovateľa s maloletým, ktorá závisela od sťažovateľaa nebola ovplyvnená zásahmi matky maloletého. Ústavný súd len podotýka, že sťažovateľneuviedol tieto okolnosti do iného svetla ani v sťažnosti ústavnému súdu.

K námietke sťažovateľa o nemožnosti vyjadriť sa v konaní k hodnoteniu primeranýchopatrení   ústavný   súd   opäť   odkazuje   na   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia,ako aj uznesenia okresného súdu č. k. 3 P 21/2012-812 z 13. septembra 2013, z ktorýchvyplýva,   že   predmetom   dokazovania   bolo   skúmanie   primeraných   opatrení   zameranéna skúmanie uspokojenia materiálnych potrieb maloletého v prípade návratu (vytvoreniebytových podmienok, finančného zabezpečenia) v spojení so situáciou matky, ktorej bolodieťa zverené do osobnej starostlivosti. Sťažovateľ mal možnosť predložiť už v konaní predsúdom prvého stupňa svoje vyjadrenie k tejto otázke, ako aj dôkazy na preukázanie svojichtvrdení,   ktorú   aj   využil.   V sťažnosti   netvrdí,   že   krajský   súd   vychádzal   pri   hodnoteníprimeraných opatrení z dôkazov, s ktorými nebol oboznámený, prípadne z dôkazov, ktoréneboli pred súdom vykonané.

Podľa judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 60/04) pod právom na spravodlivé súdnekonanie   v zmysle   čl.   6   ods.   1   dohovoru   vo   vzťahu   k vykonávaniu   dokazovania   trebarozumieť,   že   účastníkovi   konania   musí   byť   poskytnutá   možnosť   podieľať   sa   zákonomustanoveným   spôsobom   na   dokazovaní,   čo   znamená   dôkazy   navrhovať,   byť   prítomnýna vykonávaní dokazovania (§ 122 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) vrátane právaklásť   účastníkom   otázky (§ 126 ods. 3 Občianskeho   súdneho   poriadku)   a k navrhovanýma už   vykonávaným   dôkazom   sa   vyjadrovať   (§ 123 a § 129   ods.   Občianskeho   súdnehoporiadku).

Do obsahu tohto práva nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovaťsa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať nímnavrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (m. m. I. ÚS 97/97), ani domáhaťsa toho,   aby   všeobecné   súdy   preberali   alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväznýchprávnych   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník   konania   (II. ÚS 3/97,   II. ÚS 251/03).Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že všeobecný súd vysloví svoj právnynázor, rozhodne na jeho základe a svoje rozhodnutie náležite odôvodní (II. ÚS 77/06).

Vo vzťahu k poslednej námietke sťažovateľa, ktorá sa týka nesprávneho posúdeniakrajiny obvyklého pobytu maloletého v súvislosti s trvalým bydliskom matky, ústavný súds poukazom na už citované odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu konštatuje,že aj v tejto časti sa krajský súd ústavne prijateľným spôsobom vysporiadal s odvolanímsťažovateľa. Zdôraznil, že súd prvého stupňa sa rozhodnutím francúzskeho súdu zaoberalpredovšetkým v súvislosti s hodnotením najlepšieho záujmu maloletého. Slovenské súdy,ako aj francúzsky súd vychádzali z toho, že obvyklým pobytom maloletého v čase jehoneoprávneného   premiestnenia   bola   Francúzska   republika,   čo   je   rozhodujúce   kritériumna konanie slovenských súdov v danej veci, ako aj na určenie právomoci francúzskeho súduna konanie o opatrovníctve maloletého.

Ústavný   súd   v   rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   (napr.   I.   ÚS   67/06)   uvádza,že z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1 ústavy vyplýva tiež zásada voľnéhohodnotenia dôkazov. Pokiaľ všeobecné súdy uvedené ústavné garancie rešpektujú (tedanajmä čl. 46 až čl. 50 ústavy), ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnoteniadôkazov   všeobecnými   súdmi,   a   to   dokonca   ani   vtedy,   keby   sa   s   hodnotením   sámnestotožňoval (II. ÚS 593/2011).

Vychádzajúc   z uvedeného,   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu   považovaťnapadnuté uznesenie za neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založenéna právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v právnej norme, resp. popierajú jej podstatu,zmysel   a účel,   preto   sa   ústavný   súd   s námietkami   sťažovateľa   v tejto   časti   nestotožnila sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   hmotných   práv   sťažovateľa   (čl.   41   ods.   4ústavy   a čl.   8   dohovoru)   ústavný   súd   konštatuje,   že   všeobecné   súdy,   rešpektujúcustavnoprocesné princípy garantujúce základné práva účastníkov konania na súdnu ochranua práva na spravodlivé súdne konanie, podľa názoru ústavného súdu v konaní o ochranutýchto práv a v spojení s nimi posúdili aj namietané porušenie práv sťažovateľa podľa čl. 41ods. 4   ústavy   a čl.   8   dohovoru,   keď   v rámci   tohto   konania   posúdili   aj   podmienkyna výchovu a starostlivosť o maloleté dieťa na strane obidvoch rodičov, a na tomto základerozhodli o rozsahu ich participácie na výchove a starostlivosti o dieťa. Ústavný súd dospelk záveru,   že   aj   z hľadiska   posúdenia   týchto   práv   nebol   postup   všeobecných   súdov   anisvojvoľný a ani arbitrárny a ich rozhodnutia sú aj z pohľadu poskytnutej ochrany týchtopráv ústavne udržateľné.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil dôvod na prijatie sťažnosti ani v tejtojej časti   a   odmietol   ju   už   pri   predbežnom   prerokovaní   taktiež   z dôvodu   zjavnejneopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   uvedené   stratilo   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhochsťažovateľa v danej veci opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

K odôvodneniu uznesenia podáva sudca Lajos Mészáros odlišné stanovisko.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2015