SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 294/2015-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. apríla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcovLajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
, zastúpeného advokátom Mgr. PetromPetríkom, LL.M., Poľnohospodárska 26, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jehozákladných práv podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právpodľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesenímKrajského súdu v Bratislave sp. zn. 11 Cop 47/2014 z 15. apríla 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušeniesvojho základného práva ako rodiča na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru uznesenímKrajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Cop 47/2014z 15. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ, ktorý je občanomFrancúzskej republiky, sa návrhom podaným Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len„okresný súd“) domáhal nariadenia návratu svojho maloletého syna ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „maloletý“), do Francúzskej republiky, ktorá je krajinou jehoobvyklého pobytu a do ktorej sa odmietla vrátiť s maloletým jeho matka
(ďalej len „matka maloletého“).
Okresný súd uznesením sp. zn. 3 P 21/2012 z 1. októbra 2012 rozhodol o zamietnutínávrhu. Krajský súd na odvolanie sťažovateľa uznesením sp. zn. 11 Cop 624/2012z 24. januára 2013 zrušil uznesenie súdu prvého stupňa a vrátil vec na ďalšie konanie.Okresný súd následne rozhodol uznesením sp. zn. 3 P 21/2012 z 13. septembra 2013o nenariadení návratu maloletého. Vo svojom rozhodnutí dospel k záveru, že krajinouobvyklého pobytu maloletého je Francúzsko, že až do odchodu matky s maloletýmvykonával starostlivosť o maloletého a že na území Slovenska došlo k neoprávnenémuzadržaniu maloletého proti jeho vôli. Hlavným dôvodom rozhodnutia okresného súduo nenariadení návratu maloletého je podľa sťažovateľa rozhodnutie Odvolacieho súduv Aix en Provence z 2. júla 2013 (ďalej len „rozhodnutie francúzskeho súdu“), podľaktorého dieťa bude mať trvalý pobyt u svojej matky. Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza: „je potrebné poukázať na skutočnosť, že tieto (prvostupňové a odvolacie rozhodnutiefrancúzskych súdov, pozn.) riešili len otázky ohľadom zverenia dieťaťa do osobnej starostlivosti rodiča a úpravy styku, avšak vôbec sa nezaoberali otázkami týkajúcimi sa neoprávneného zadržania v zmysle Haagskeho dohovoru.“ Krajský súd na odvolaniesťažovateľa napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu. Vo svojomrozhodnutí konštatoval, že rodičia pred premiestnením maloletého vykonávali opatrovníckepráva k maloletému spoločne, obvyklým pobytom maloletého v čase jeho premiestneniana územie Slovenskej republiky bola Francúzska republika, 31. júla 2011 došlok neoprávnenému zadržiavaniu maloletého na území Slovenskej republiky, napriek účeluDohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí z 25. októbra 1980(ďalej len „Haagsky dohovor“) je potrebné posudzovať každý prípad individuálnea prihliadať na záujem maloletého dieťaťa a jeho už vytvorené väzby. Krajský súd dospelk záveru, že návrat maloletého do krajiny obvyklého pobytu by predstavoval pre dieťaaj matku nebezpečenstvo ujmy.
Sťažovateľ namieta, že postupom krajského súdu došlo k nesprávnemu právnemuposúdeniu a aplikácii Haagskeho dohovoru a ustanovení nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželskýchveciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES)č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenie Brusel II bis“), čím došlo aj k porušeniu čl. 1 ods. 2ústavy. V sťažnosti uviedol: «Krajský súd vo svojom rozhodovaní úplne odhliadol od účelu a zmyslu Haagskeho dohovoru, ktorým je návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu a nad tento účel jednostranne, arbitrárne a neprimerane povýšil záujem dieťaťa, ktorý videl predovšetkým v udržaní vzťahov s matkou vo výchovnom prostredí na Slovensku a to bez ohľadu na vek dieťaťa a jeho schopnosť sa adaptovať na nové prostredie. Navyše Krajský súd nesprávne uprednostnil záujem dieťaťa na zachovaní výchovného prostredia nad záujmom dieťaťa na práve dieťaťa stýkať sa s oboma rodičmi. Takouto jednostrannou a disproporčnou interpretáciou a následnou nesprávnou aplikáciu a vlastne obchádzaním príslušným medzinárodných dohovorov Krajský súd v Bratislave konvalidoval trvajúci protiprávny stav a hrubo zasiahol do práva sťažovateľa na súdnu ochranu a hlavne do práva rodiča na starostlivosť o deti a ich výchovu.
Sťažovateľ opätovne zdôrazňuje, že dôvody na nenariadenie návratu podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho dohovoru je potrebné vykladať reštriktívne a v žiadnom prípade ich nemožno odôvodniť iba naviazanosťou dieťaťa na sociálne a príbuzenské väzby na Slovensku a na podporu správnosti tohto právneho názoru sťažovateľ opäť poukazuje na rozhodnutie ESĽP v Strassbourgu z 18. 01. 2011 vo veci sťažnosti č. 26755/2010, kde súd uviedol: „Výnimky z čl. 12 a 13 Dohovoru musia byť interpretované striktne, aby bolo zabránené rodičovi únoscovi profitovať zo zhojenia nelegálnej situácie plynutím času, ktorú sám spôsobil.“»
Sťažovateľ ďalej namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia,z ktorého podľa jeho názoru nevyplýva, aká konkrétna ujma by maloletému hrozila,ak by bol nariadený jeho návrat. Táto okolnosť nebola podľa sťažovateľav konaní relevantným spôsobom zisťovaná a preukázaná. V tejto súvislosti poukazuje,že „argumenty a závery Krajského súdu v Bratislave zdôvodňujúce nebezpečenstvo hroziacej ujmy v podobe horšieho bývania a zhoršenej finančnej situácie matky v prípade, že by súd rozhodol o návrate dieťaťa do Francúzska sa prvýkrát objavili až v písomnom vyhotovení uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 Cop 47/2014 zo dňa 15. 04. 2014, ktoré je právoplatné a sťažovateľ nemá nijakú reálnu možnosť na tieto závery reagovať. Týmto postupom Krajského súdu bolo sťažovateľovi upreté právo spravodlivý proces a kontradiktórnosť konania, pretože Krajský súd iba arbitrárne konštatoval dôvody, podľa ktorých má nepochybne hroziť dieťaťu ujma, pričom sťažovateľ nikdy nemal možnosť a už ani nemá možnosť sa k týmto pochybným záverom Krajského súdu vyjadriť.“.
Nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia sa podľa sťažovateľa týkaaj posúdenia primeraných opatrení na zabezpečenie ochrany maloletého po jeho návrate.
Napokon sťažovateľ namieta nesprávne posúdenie krajiny obvyklého pobytumaloletého, k čomu uvádza: «Krajský súd nesprávne vyhodnotil, že miesto trvalého pobytu (po francúzsky: „résidence permanente“) musí je zároveň aj miestom obvyklého pobytu (po francúzsky: „résidence habituelle“) v zmysle Haagskeho dohovoru. Uvedené vyplýva aj z terminológie konajúcich francúzskych súdov, kde prvostupňový súd v Nice určil, že miestom obvyklého pobytu je dieťaťa je a druhostupňový súd v Aix en Provence určil, že miestom trvalého pobytu je bydlisko matky. Nikde vo francúzskych rozsudkoch sa však neuvádza, že bydliskom matky je a musí byť Slovenská republika.»
Na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 Ústavy SR uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 Cop 47/2014 zo dňa 15. 04. 2014 porušené bolo.
2. Základné právo sťažovateľa na rešpektovanie súkromného a rodinného života vyplývajúce z čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo rodiča na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy SR uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 Cop 47/2014 zo dňa 15. 04. 2014 porušené bolo.
3. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 Cop 47/2014 zo dňa 15. 04. 2014 sa zrušuje.
4. Krajský súd v Bratislave je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 55.000,- eur (slovom päťdesiatpäťtisíc eur)na účet právneho zástupcu sťažovateľa.
5. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov;deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziťa maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súduna základe zákona.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromnéhoa rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovaťokrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnostiv záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práva slobôd iných.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnúodlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe ktorýchústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným právamv zásade identické (IV. ÚS 147/08).
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každýsa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávisloma nestrannom súde, pričom jeho súčasťou je aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konaniaposkytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho opravnéhoprostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorýchuplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady ustanovenézákonom na poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musíposkytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej ochranyv takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však, prirodzene, nemožno považovaťza právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. II. ÚS 4/94), ak každé také rozhodnutieodvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným spôsobom a v rozsahuupravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktorému predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) do obsahuzákladného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie patríaj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy,ktorá má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takýchmedzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásenéspôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníkakonania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaníma hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdyzistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantnýchprávnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie súsvojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov,ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právoúčastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľnedáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetomsúdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07,IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (m. m.I. ÚS 241/07). Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03,III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sazakladajú. Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnúodpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môžeobmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielskuz 21. 1. 1999).
Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv nesprávnym právnym posúdenímpodmienok nenariadenia návratu maloletého podľa Haagskeho dohovoru a nariadeniaBursel II bis a nedostatočným odôvodnením rozhodnutia v tejto časti (posúdenie existencienebezpečenstva hroziacej ujmy v prípade návratu a primeraných opatrení na zabezpečenieochrany maloletého po jeho návrate).
Krajský súd v napadnutom uznesení uviedol:„V konaní nebolo sporné, že pred premiestnením opatrovnícke práva k maloletému vykonávali rodičia spoločne, a to v domácnosti otca v vo Francúzsku, z ktorej skutočnosti možno vyvodiť záver, že obvyklý pobyt maloletého dieťaťa v čase jeho premiestnenia na územie Slovenskej republiky bola Francúzska republika. Uvedený záver podporilo aj rozsiahle dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa podrobne uvedené v napadnutom uznesení, na ktoré odvolací súd poukazuje. Po ustálení obvyklého pobytu maloletého dieťaťa a konštatovaní, že dňom 31. 07. 2011, t. j. po uplynutí doby, na ktorú dal otec súhlas matke s vycestovaním dieťaťa došlo k neoprávnenému zadržiavaniu maloletého na území Slovenskej republiky, správne súd prvého stupňa v konaní zisťoval možnosť aplikácie článku 13 písm. b) Dohovoru, keďže obrana matky v konaní smerovala k preukázaniu, že dieťa by návratom bolo vystavené nebezpečenstvu fyzickej i psychickej ujmy a v tomto kontexte posudzoval vo vzťahu k článku 13 písm. b) Dohovoru aj aplikáciu článku 11 ods. 4 Nariadenia. Pri formulovaní svojho právneho záveru vychádzal z vykonaného dokazovania, vykonané dôkazy posudzoval v kontexte s najlepším záujmom maloletého dieťaťa, na ktoré kritérium keďže ide o konanie týkajúce sa ochrany práv maloletého dieťaťa je potrebné aj v návratovom konaní prihliadať.“
K posúdeniu nebezpečenstva ujmy v prípade návratu maloletého krajský súd ďalejuviedol: „Keďže ide o kritérium najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa treba uviesť, že napriek účelu Dohovoru, ktorým je okamžité navrátenie maloletého dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu, t. j. do prostredia z ktorého bolo vytrhnuté, v dôsledku čoho boli porušené už vytvorené väzby dieťaťa na prostredie v ktorom žilo (sociálne, rodinné väzby), treba každý prípad posudzovať individuálne. Individuálnym posudzovaním danej prejednávanej veci odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že ide o špecifický prípad v tom, že dieťa v čase jeho neoprávneného premiestenia, resp. zadržania na území Slovenskej republiky malo 3 a pol mesiaca, z čoho jednoznačne vyplýva, že žiadne väzby okrem fyzickej prítomnosti rodičov nemalo vo Francúzsku vytvorené a väzby, ktoré si postupne svojim vlastným vnímaním vytváralo, sa viažu iba na územie Slovenskej republiky. Dieťa za svoj domov považuje bydlisko matky v, keďže iný domov nepozná, rozpráva iba po slovensky a je v každom smere fixované a plne odkázané na osobu matky žijúcu na území Slovenskej republiky, ktorá mu od jeho narodenia poskytuje riadnu starostlivosť, dieťa má vytvorené väzby k priateľom, známym, príbuzným iba na území Slovenskej republiky... Vychádzajúc zo špecifickosti danej konkrétnej veci, s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa, ktorý aj v návratových konaniach nie je možné opomenúť, odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že návrat dieťaťa aj keď do krajiny jeho obvyklého pobytu by predstavoval pre dieťa nebezpečenstvo hroziacej ujmy, nakoľko nariadením návratu by došlo k tak zásadným a závažným zmenám v živote dieťaťa, ktoré vo vysokej miere osvedčujú riziko ohrozenia práv dieťaťa, tak ako ich charakterizuje článok 13 písm. b) Dohovoru. Je pravdou, že článok 13 písm. b) Dohovoru treba posudzovať a vyhodnocovať vo vzťahu k dieťaťu, nie k rodičovi únoscovi, v danej veci k matke, pokiaľ však ide o tak malé dieťa ako (v čase zadržania 3 a pol mesiaca, v čase rozhodovania vo veku 3 rokov), ktoré je v každom smere plne odkázané a fixované na osobu matky, nie je možné pri posudzovaní dôvodov uvedených v článku 13 písm. b) Dohovoru jednoznačne oddeliť osobu matky od dieťaťa. V danej veci možno ako nesporný fakt konštatovať, že návrat dieťaťa bez matky je vylúčený a aj návrat dieťaťa s matkou by predstavoval ako pre dieťa, tak aj pre matku nebezpečenstvo ujmy. Pre dieťa z dôvodu, že v krajine obvyklého pobytu nemá vytvorené žiadne väzby, ako aj z dôvodu výraznej zmeny prostredia, neovládania jazyka, nemožnosti umiestniť ho v kolektívnom zariadení, pre matku z dôvodu výrazne horších životných podmienok týkajúcich sa bývania, najmä však finančného zabezpečenia, ktoré skutočnosti by mali priamy dopad na maloleté dieťa v každej oblasti jeho života. Uvedený záver podporuje aj súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie v rámci preukázania primeraných opatrení [článok 11 ods. 4 Nariadenia vo vzťahu k článku 13 písm. b) Dohovoru], ponúknutých v konaní otcom a garantovaných príslušnými orgánmi vo Francúzskej republike na žiadosť súdu prvého stupňa...“
K posúdeniu primeraných opatrení, ktorých hodnotenie sťažovateľ namieta, krajskýsúd uviedol: „Z obsahu spisu je nesporné, že ani jeden z rodičov nemá záujem na obnovení spolužitia, čo vylučuje aj vzhľadom na konfliktné vzťahy rodičov, bývanie matky v byte otca za podmienok predložených otcom na dobu určitú (12 mesiacov od právoplatnosti rozsudku o nariadení návratu), pričom ani alternatívne možnosti bývania matky s dieťaťom v sociálnej ubytovaní (taktiež iba dočasne), nemožno posúdiť za zabezpečenie bývania charakterizujúceho ako vyhovujúce pre dieťa vo veku maloletého. Pokiaľ ide o finančné zabezpečenie, toto by matke a dieťaťu bolo zabezpečené len zo strany štátu, keď podľa vyjadrenia príslušného francúzskeho úradu príjem matky bude predstavovať suma 280 €, skladajúca sa so sumy 180 € ako sociálneho príspevku na maloletého a zo sumy 100 € výživného zo strany otca určeného príslušným francúzskym súdom. Otec požiadavku matky prednesenú v konaní na zloženie sumy 4.000 € na preklenutie nepriaznivej finančnej situácie, najmä do času vybavenia sociálnych dávok, prípadne zamestnania sa v prípade návratu odmietol zložiť s odôvodnením, že nemá na to finančné prostriedky. V neprospech otca svedčí aj jeho konanie, keď z účtu v banke vo Francúzsku vedeného na matku, kde od júla 2011 sú poukazované sociálne dávky pre maloletého vo výške 180 €, vybral cca sumu 2.000 €, nie však pre potreby dieťaťa. Rovnako v neprospech otca treba vyhodnotiť aj jeho samotné plnenie vyživovacej povinnosti k maloletému, keď od júla 2011 na výživu maloletého neprispieva, pričom, jeho obrana, že pokiaľ matka neoprávnene zadržiava dieťa, nebude naň platiť, nemožno z pohľadu záujmu maloletého dieťaťa a krytia jeho odôvodnených potrieb prijať. Z tohto pohľadu prísľub otca daný v konaní, že bude na výživu maloletého prispievať sumou 200 € mesačne sa javí ako účelový, naviac keď otec ani výživné vo výške 100 € mesačne určené francúzskym súdom maloletému nezasiela, ale určenú sumu zasiela na účet matky vo Francúzsku, ku ktorému matka po odchode na Slovensko nemá prístup.“
S námietkou nesprávneho posúdenia krajiny obvyklého pobytu sa krajský súdvysporiadal takto: «Pokiaľ ide o odôvodnenie napadnutého uznesenia, z tohto napriek námietkam otca nevyplýva právny záver, že došlo k zmene obvyklého pobytu maloletého dieťaťa. Súd prvého stupňa s poukazom na článok 3 Dohovoru iba uzavrel, že v čase rozhodovania o návrate maloletého dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu neboli splnené podmienky pre nariadenie návratu s poukazom na rozhodnutie francúzskeho odvolacieho súdu, ktorý vyslovil, že bydliskom dieťaťa je bydlisko matky nachádzajúce sa na území Slovenskej republiky. Pokiaľ ide o konkrétne rozhodnutie francúzskeho odvolacieho súdu v Aix en Provence 6, Senát C zo dňa 2. júla 2013, č. C 2013/404, toto citoval vo svojom rozhodnutí, keďže ho považoval za významné z dôvodu, že išlo o rozhodnutie štátu obvyklého pobytu maloletého dieťaťa, ktorým boli upravené opatrovnícke práva, pričom právne závery francúzskeho odvolacieho súdu „že dieťa bude mať miesto trvalého pobytu u svojej matky z dôvodu, že ide o dieťa veľmi malé, ktoré potrebuje materinskú starostlivosť v prostredí ktoré pozná už 2 roky“ použil na podporu svojho právneho záveru. Tým, že ho hodnotil ako jeden z dôkazov, skutočnosť, že rozhodnutie francúzskeho odvolacieho súdu v čase rozhodovania súdu prvého stupňa nebolo právoplatné, ale iba vykonateľné, neznamenalo takú prekážku, ktorá by vylučovala možnosť použiť predmetný rozsudok ako dôkazný prostriedok... Súd prvého stupňa rozhodnutie francúzskeho odvolacieho súdu použil najmä na podporu svojej argumentácie vo vzťahu k najlepšiemu dieťaťa, keďže aj francúzsky odvolací súd určením bydliska dieťaťa u matky vyslovil svoj názor na to, čo je v najlepšom záujme maloletého dieťaťa.»
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdudospel k záveru, že napadnuté uznesenie ústavne akceptovateľným spôsobom reagujena všetky odvolacie námietky sťažovateľa, jasne, zrozumiteľne a v súlade s judikatúrouv obdobných veciach vrátane judikatúry medzinárodných orgánov ochrany práva,predovšetkým Európskeho súdu pre ľudské práva, objasňuje postup aplikácie kritériína rozhodnutie o nenariadení návratu maloletého v súlade s dôrazom na zásadu najlepšiehozáujmu maloletého.
Ústavný súd sa v ostatnom čase vyjadril k aplikácii týchto kritérií napr. v nálezesp. zn. IV. ÚS 100/2014 z 23. mája 2014, v ktorom uviedol – s odkazom na rozsudok ESĽPč. 27853/09 z 26. 11. 2013 vo veci X v. Lotyšsko a v ňom citovanú ďalšiu judikatúru,že dohovor a Haagsky dohovor musia byť interpretované v súlade a bez vzájomnéhokonfliktu, pričom rozhodujúci je najlepší záujem dieťaťa, pričom zdôraznil, že vnútroštátnesúdy sú povinné náležite preskúmať celú rodinnú situáciu vrátane tvrdení o „vážnej ujme“,ktorá by dieťaťu v prípade návratu mala hroziť, a toto preskúmanie musia vnútroštátne súdyaj náležite odôvodniť vo svojich rozhodnutiach.
V súvislosti s cieľom a účelom Haagskeho dohovoru, na ktorý poukazuje sťažovateľ,je tiež relevantná judikatúra, podľa ktorej „návrat dieťaťa nemá byť v prípadoch,keď je Haagsky dohovor aplikovateľný, nariadený automaticky alebo mechanicky a najlepšízáujem dieťaťa musí byť posudzovaný v každom jednotlivom prípade a závisí od škályindividuálnych okolností, konkrétne od veku a stupňa vyspelosti, prítomnosti alebo absencierodičov, okolia a skúseností. Z procesného hľadiska má národný orgán konať na základeúplného preskúmania celkovej rodinnej situácie a faktorov materiálnej, emocionálnej,zdravotnej, psychologickej a pod. povahy“ (rozsudok ESĽP č. 41615/07, Neulingera Shuruk v. Švajčiarsko zo 6. 7. 2010).
Napadnuté uznesenie krajského súdu sa podrobne zaoberá odôvodnením hrozbyujmy v prípade návratu maloletého, ktorej existenciu vyhodnotil z konkrétnych okolnostínízkeho veku maloletého, jeho prirodzenej naviazanosti na matku a prostredníctvom nejna prostredie, v ktorom matka žije, ktoré je aktuálne v Slovenskej republike, kde mámomentálne vytvorené najlepšie podmienky na starostlivosť o maloletého. Krajský súd svojzáver odôvodnil porovnaním s podmienkami, ktoré by mala matka vytvorenévo Francúzskej republike a ktorých preukázanie bolo aj úlohou sťažovateľa. Pri posudzovanícelkovej situácie neopomenul ani citový a duševný rozvoj maloletého, keď prihliadol aj naveľmi nízku frekvenciu stretávania sa sťažovateľa s maloletým, ktorá závisela od sťažovateľaa nebola ovplyvnená zásahmi matky maloletého. Ústavný súd len podotýka, že sťažovateľneuviedol tieto okolnosti do iného svetla ani v sťažnosti ústavnému súdu.
K námietke sťažovateľa o nemožnosti vyjadriť sa v konaní k hodnoteniu primeranýchopatrení ústavný súd opäť odkazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia,ako aj uznesenia okresného súdu č. k. 3 P 21/2012-812 z 13. septembra 2013, z ktorýchvyplýva, že predmetom dokazovania bolo skúmanie primeraných opatrení zameranéna skúmanie uspokojenia materiálnych potrieb maloletého v prípade návratu (vytvoreniebytových podmienok, finančného zabezpečenia) v spojení so situáciou matky, ktorej bolodieťa zverené do osobnej starostlivosti. Sťažovateľ mal možnosť predložiť už v konaní predsúdom prvého stupňa svoje vyjadrenie k tejto otázke, ako aj dôkazy na preukázanie svojichtvrdení, ktorú aj využil. V sťažnosti netvrdí, že krajský súd vychádzal pri hodnoteníprimeraných opatrení z dôkazov, s ktorými nebol oboznámený, prípadne z dôkazov, ktoréneboli pred súdom vykonané.
Podľa judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 60/04) pod právom na spravodlivé súdnekonanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania trebarozumieť, že účastníkovi konania musí byť poskytnutá možnosť podieľať sa zákonomustanoveným spôsobom na dokazovaní, čo znamená dôkazy navrhovať, byť prítomnýna vykonávaní dokazovania (§ 122 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) vrátane právaklásť účastníkom otázky (§ 126 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku) a k navrhovanýma už vykonávaným dôkazom sa vyjadrovať (§ 123 a § 129 ods. Občianskeho súdnehoporiadku).
Do obsahu tohto práva nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovaťsa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať nímnavrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (m. m. I. ÚS 97/97), ani domáhaťsa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväznýchprávnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).Právo na súdnu ochranu nemôže byť porušené tým, že všeobecný súd vysloví svoj právnynázor, rozhodne na jeho základe a svoje rozhodnutie náležite odôvodní (II. ÚS 77/06).
Vo vzťahu k poslednej námietke sťažovateľa, ktorá sa týka nesprávneho posúdeniakrajiny obvyklého pobytu maloletého v súvislosti s trvalým bydliskom matky, ústavný súds poukazom na už citované odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu konštatuje,že aj v tejto časti sa krajský súd ústavne prijateľným spôsobom vysporiadal s odvolanímsťažovateľa. Zdôraznil, že súd prvého stupňa sa rozhodnutím francúzskeho súdu zaoberalpredovšetkým v súvislosti s hodnotením najlepšieho záujmu maloletého. Slovenské súdy,ako aj francúzsky súd vychádzali z toho, že obvyklým pobytom maloletého v čase jehoneoprávneného premiestnenia bola Francúzska republika, čo je rozhodujúce kritériumna konanie slovenských súdov v danej veci, ako aj na určenie právomoci francúzskeho súduna konanie o opatrovníctve maloletého.
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti (napr. I. ÚS 67/06) uvádza,že z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1 ústavy vyplýva tiež zásada voľnéhohodnotenia dôkazov. Pokiaľ všeobecné súdy uvedené ústavné garancie rešpektujú (tedanajmä čl. 46 až čl. 50 ústavy), ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnoteniadôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sámnestotožňoval (II. ÚS 593/2011).
Vychádzajúc z uvedeného, nemožno podľa názoru ústavného súdu považovaťnapadnuté uznesenie za neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založenéna právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v právnej norme, resp. popierajú jej podstatu,zmysel a účel, preto sa ústavný súd s námietkami sťažovateľa v tejto časti nestotožnila sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
V súvislosti s namietaným porušením hmotných práv sťažovateľa (čl. 41 ods. 4ústavy a čl. 8 dohovoru) ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy, rešpektujúcustavnoprocesné princípy garantujúce základné práva účastníkov konania na súdnu ochranua práva na spravodlivé súdne konanie, podľa názoru ústavného súdu v konaní o ochranutýchto práv a v spojení s nimi posúdili aj namietané porušenie práv sťažovateľa podľa čl. 41ods. 4 ústavy a čl. 8 dohovoru, keď v rámci tohto konania posúdili aj podmienkyna výchovu a starostlivosť o maloleté dieťa na strane obidvoch rodičov, a na tomto základerozhodli o rozsahu ich participácie na výchove a starostlivosti o dieťa. Ústavný súd dospelk záveru, že aj z hľadiska posúdenia týchto práv nebol postup všeobecných súdov anisvojvoľný a ani arbitrárny a ich rozhodnutia sú aj z pohľadu poskytnutej ochrany týchtopráv ústavne udržateľné.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil dôvod na prijatie sťažnosti ani v tejtojej časti a odmietol ju už pri predbežnom prerokovaní taktiež z dôvodu zjavnejneopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na uvedené stratilo rozhodovanie o ďalších procesných návrhochsťažovateľa v danej veci opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
K odôvodneniu uznesenia podáva sudca Lajos Mészáros odlišné stanovisko.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. apríla 2015