znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 294/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc. JUDr. B.   F.,   PhD.,   B.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp 7459/2012   a   sp.   zn.   Rvp   7460/2012   vo   veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie v bližšie nešpecifikovaných exekučných konaniach a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 7459/2012 až sp. zn. Rvp 7460/2012 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp 7459/2012.

2. Sťažnosti spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. mája 2012 osobne doručené 2 sťažnosti spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv zaručených v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) v bližšie sťažovateľkou nešpecifikovaných exekučných konaniach.

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   ňou   označených základných práv a práv v exekučných konaniach, ktoré identifikovala iba prostredníctvom osoby   povinného   a   spisovej   značky   súdneho   exekútora   „Ex“   bez   uvedenia   príslušnej spisovej značky „Er“ toho-ktorého exekučného konania vedeného okresným súdom, keďže spisové značky jej nie sú podľa jej tvrdenia známe, a to aj napriek tomu, že na ich zistenie vyvinula enormné úsilie. Okrem iného tiež uviedla: „... sťažovateľovi doposiaľ nebolo zo strany exekučného súdu (porušovateľa) oznámené, pod akou registráciou/spisovou značkou sa vedie napádané exekučné konanie a to napriek tomu, že sťažovateľ sa viac krát snažil predmetný údaj získať.“

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   uviedla,   že   v   ňou   (uvedeným   spôsobom,   pozn.) označených   exekučných   konaniach   okresný   súd   porušil   jej   základné   právo   a   právo   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v dôsledku toho aj jej základné právo na spravodlivé súdne konanie, ktorého jedným z atribútov je aj právo na prerokovanie veci v primeranej lehote, ďalej podľa sťažovateľky laxným, resp. pomalým postupom okresného súdu   malo   dôjsť   aj   k   porušeniu   jej   základného   práva   a   práva   na   ochranu   vlastníctva a napokon okresný súd mal porušiť aj všeobecný zákaz diskriminácie.

Inkriminovaným sťažovateľkou   napádaným postupom,   ktorým   mali byť porušené ňou   označené   základné   práva   a   práva,   je   postup   okresného   súdu,   ktorý   podľa   tvrdení sťažovateľky do podania sťažnosti ústavnému súdu nerozhodol o jej návrhoch z 5. októbra 2010 (1 návrh) a z 18. novembra 2010 (1 návrh), ktoré podala ako oprávnená z exekúcii a ktorými   sa   domáhala   zmeny   v   osobe   povereného   súdneho   exekútora   v   jednotlivých exekučných konaniach. Tejto zmeny sa sťažovateľka podľa jej tvrdenia domáhala z dôvodu, že „... poverený exekútor pohľadávku nevymáha, resp. svojimi úkonmi pri výkone exekúcie ohrozuje vymoženie pohľadávky a zneisťuje právne postavenie sťažovateľa“.

V   sťažnostiach   podaných   ústavnému   súdu   sťažovateľka   tiež   poukázala   na skutočnosť,   že   okresný   súd   v   napádaných   exekučných   konaniach   neprijal   adekvátne opatrenia   na   urýchlené   konanie   vo   veci   jej   návrhov   na   zmenu   povereného   súdneho exekútora v tom-ktorom exekučnom konaní, a to aj napriek skutočnosti, že sťažovateľka mala podľa svojho tvrdenia podať v súvislosti s týmto postupom okresného súdu predsedovi okresného súdu 23. marca 2012 sťažnosti na prieťahy v konaní (v ten istý deň v oboch prípadoch, pozn.), ktoré podľa jej tvrdení neboli okresným súdom ani vybavené.

Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uviedla:„Sťažovateľ má enormný záujem na vecnom posune v exekučnom konaní a preto rozhodnutie o zmene exekútora opakovane urgoval. Porušovateľovi adresoval viacero listov so žiadosťou o   informáciu   o stave   konania,   resp.   podnetov na   preskúmanie zákonnosti postupu súdu (podania sa nachádzajú v súdnom spise exekučného súdu). Opísané aktivity však nenaplnili očakávania sťažovateľa, že dôjde k odstráneniu stagnácie a k uskutočneniu zákonom predvídaného postupu. Porušovateľ ostal vo veci nečinný....

K znižovaniu hodnoty majetku sťažovateľa (bonity pohľadávky) dochádza aj preto, že nečinnosť exekučného súdu podporuje a neodstraňuje nečinnosť, resp. nesústredenú činnosť povereného   exekútora   a   utvrdzuje   dlžníka   (povinného)   v   tom,   že   sťažovateľovi   zaplatiť nemusí, pretože ho autoritatívne k takémuto správaniu nemá kto prinútiť. Bez povšimnutia nemôže ostať ani skutočnosť, že márnym plynutím času sa dlžníkovi (povinnému) vytvára priestor na to, aby zrealizoval úkony ktoré ho zbavia majetku postihnuteľného exekúciou. Pohľadávku sťažovateľa tak nebude z čoho uspokojiť....“

Vzhľadom na uvedené tvrdenia sa sťažovateľka v sťažnostiach podaných ústavnému súdu   domáha,   aby   ústavný   súd   po   ich   prijatí   na   ďalšie   konanie   nálezom   vyslovil,   že postupom okresného súdu v každom z ňou napádaných exekučných konaní bolo porušené jej základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej základné právo a právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods.   2   ústavy   a v   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   tiež   jej   základné   právo   a   právo   na   ochranu vlastníctva zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 dodatkového protokolu a napokon, že došlo aj k porušeniu všeobecného zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 12 ods. 2 ústavy a v čl. 14 dohovoru. V dôsledku uvedeného sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu v jednotlivých ňou napádaných exekučných konaniach konať bez zbytočných   prieťahov,   aby   okresnému   súdu   zakázal   pokračovať   v   diskriminácii sťažovateľky a aby sťažovateľke priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 935 € (v 1 prípade) a 1 045 € (v 1 prípade), a tiež aby jej priznal úhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť   na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Aj   keď   zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   tak odvolávajúc   sa   na   ustanovenie   §   31a   zákona   o   ústavnom   súde,   možno   aj   v   konaní o sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí   primerane   citované ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 7459/2012 a Rvp 7460/2012 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto   sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd   aplikujúc citované   právne   normy   tak,   že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   základného   práva a práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   garantovaného v   čl.   48   ods.   2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré sťažovateľka subsumuje aj pod základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého jedným z atribútov je aj prerokovanie   veci   v   primeranej   lehote   bez   prieťahov,   pričom   s   porušením   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sťažovateľka   spája   aj   porušenie   svojho základného práva a práva na ochranu vlastníctva zaručených v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 dodatkového   protokolu,   a   v   konečnom   dôsledku   aj   s   porušením   všeobecného   zákazu diskriminácie   zaručeného   v   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   v   čl.   14   dohovoru.   K   zbytočným prieťahom postupom okresného súdu v sťažovateľkou napádaných exekučných konaniach pritom malo dôjsť v dôsledku tohto, že okresný súd nerozhodol v Exekučným poriadkom stanovenej 30-dňovej lehote o jej návrhoch na zmenu súdneho exekútora.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Jednou   zo   zákonom   o   ústavnom   súde   požadovaných   obligatórnych   náležitostí sťažnosti spôsobilej iniciovať konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je aj presné označenie konania, resp. označenie postupu orgánu verejnej moci, ktorým malo dôjsť   k   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   základných   práv   a   práv zaručených   v   ústave   alebo   kvalifikovanej   medzinárodnej   zmluve,   ktorou   je   Slovenská republika viazaná.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   podaných   ústavnému   súdu   vedených   pod   sp.   zn. Rvp 7459/2012 a sp. zn. Rvp 7460/2012 uviedla, že nie je schopná presne spisovou značkou označiť, a tak nezameniteľným spôsobom identifikovať ňou napádané exekučné konania vedené okresným súdom, postupom v ktorých malo byť porušené najmä jej základné právo a   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   s   tým   spojené   aj   iné sťažovateľkou označené základné práva a práva, a to v súvislosti s rozhodovaním o jej návrhoch   na   zmenu   súdneho   exekútora.   Sťažovateľka   ňou   napádané   exekučné   konania okresného súdu označila iba uvedením označenia účastníkov exekučného konania, pričom oprávnenou   z   exekúcie   je   v   oboch   napádaných   exekučných   konaniach   samotná sťažovateľka   a   povinnými   sú   konkrétne   menom,   priezviskom   a   dátumom   narodenia označené   fyzické   osoby,   pričom   sťažovateľka   tieto   napádané   exekučné   konania   tiež označila uvedením „exekútorskej“ spisovej značky „Ex“.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   uvedenými   tvrdeniami   sťažovateľky   v   prvom   rade poukazuje na skutočnosť, že v obidvoch napádaných exekučných konaniach ide o prípady, keď sťažovateľka namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v súvislosti s rozhodovaním okresného súdu o jej návrhoch, ktorými sa domáhala v už prebiehajúcich exekučných konaniach zmeny v osobách už v minulosti poverených súdnych   exekútorov.   Inými   slovami,   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich   práv v exekučných konaniach, ktoré v čase, keď sťažovateľka podávala inkriminované návrhy na zmenu súdneho exekútora v tom-ktorom exekučnom konaní, už prebiehali.

Vzhľadom na uvedené je teda nepochybne zrejmé, že tvrdenia sťažovateľky o tom, že nemá vedomosť o spisových značkách ňou napádaných exekučných konaní, resp. že tieto spisové   značky   neboli   týmto   konaniam   okresným   súdom   pridelené,   sa   nezakladajú   na pravde, resp. majú charakter klamlivého a zavádzajúceho tvrdenia zo strany sťažovateľky, pretože   sama   sťažovateľka   uvádza,   že   porušenie   svojich   práv   namieta   v   súvislosti s konaním   o   návrhoch   na   zmenu   už   v   minulosti   poverených   súdnych   exekútorov v napádaných   exekučných   konaniach,   pričom   už   na   im   (rozumej   pôvodne   poverených súdnych exekútoroch, pozn.) udelených povereniach museli byť uvedené spisové značky týchto exekučných konaní, pre ktoré boli poverení.

V   súvislosti   s   uvedeným   ústavný   súd   pripomína,   že   nie   je   povinný   z   úradnej povinnosti   odstraňovať nedostatky   sťažností   sťažovateľky,   pretože   na taký   postup   slúži inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   pričom z publikovanej   judikatúry   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok zákonom predpísaných náležitostí v podaniach účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010).

Okrem   uvedeného   ústavný   súd   tiež   vo   svojom   uznesení   sp.   zn.   II.   ÚS   117/05 z 11. mája 2005 už uviedol: „Podľa § 18 ods.   2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a   presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti aj zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby (sťažovateľov), ktoré sú zastúpené osobami práva znalými (advokátmi), tak ako to je aj v prípade sťažovateľky.

Napokon   v   súvislosti   s   náležitosťami   sťažností   sťažovateľky   ústavný   súd   tiež podotýka, že sťažovateľka svoje tvrdenia v sťažnostiach nepodložila žiadnymi dôkazmi, a to aj napriek skutočnosti, že v samotných sťažnostiach uvádza, že ich k sťažnostiam pripája, napr.   sťažovateľka   ani   v   jednom   z   napádaných   konaní   nepredložila   relevantný   dôkaz (s odtlačkom úradnej prijímacej pečiatky okresného súdu, pozn.), že v tom-ktorom prípade návrh   na   zmenu   povereného   súdneho   exekútora   skutočne   aj   podala   a   tiež   predložením „sťažnosti   adresovanej   predsedovi   okresného   súdu“ nezdokladovala   ani   to,   že   pred podaním   sťažností   ústavnému   súdu   skutočne   preukázateľne   vyčerpala   tento   prostriedok nápravy   ňou   označených   práv,   a   túto   skutočnosť   iba   tvrdila.   Okrem   toho   ústavný   súd poukazuje na zmätočnosť a rozporuplnosť tvrdení sťažovateľky uvádzaných v sťažnostiach, keď na jednej strane uvádza, že k porušeniu ňou označených práv došlo z dôvodu,   že okresný súd pomaly rozhoduje o jej návrhoch na zmenu súdneho exekútora, a na inom mieste – avšak na tej istej strane sťažnosti (s. 2 sťažnosti, pozn.) – súčasne uvádza: „... do dňa spísania tejto sťažnosti nerozhodol (rozumej okresný súd, pozn.) o žiadosti o udelenie poverenia....“ Sťažovateľka   tiež   napr.   uviedla,   že   návrhy   na   zmenu   exekútora   podala 5. októbra   2010   a 18.   novembra   2010,   pričom   rozhodnutie   o   týchto   jej   návrhoch   mala urgovať   (s.   9   sťažnosti,   pozn.)   už   18.   februára   2009,   20.   mája   2009,   20.   mája   2010,

23. septembra   2010   a   27.   septembra   2010,   t. j.   podľa   uvedeného   vybavenie   návrhov sťažovateľka urgovala ešte pred ich samotným podaním.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti sťažovateľky už po ich predbežnom prerokovaní odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí na ich prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd tiež podotýka, že v prípade pravdivosti tvrdení sťažovateľky, že kvôli pretrvávajúcim   prieťahom   v   napádaných   exekučných   konaniach   podala   pred   podaním sťažností   ústavnému   súdu   14.   mája   2012   ešte   aj   23.   marca   2012   sťažnosti   predsedovi okresného súdu na prieťahy v konaní, možno sťažnosti sťažovateľky odmietnuť aj z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd totiž už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní [podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon   o   súdoch“)]   je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou.

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka podala ústavnému súdu sťažnosti 14. mája 2012,   t. j.   ani   nie   dva   mesiace   potom,   ako   (iba   podľa   jej   tvrdenia   bez   dôkazu,   pozn.) 23. marca 2012 podala predsedovi   okresného súdu   sťažnosti   na prieťahy   v   napádaných exekučných   konaniach,   takže   z   tohto   hľadiska   podľa   ústavného   súdu   sťažovateľka neposkytla okresnému súdu dostatočný časový priestor, aby v dôsledku využitia sťažností na prieťahy adresovaných predsedovi okresného súdu, ktoré považuje ústavný súd za účinný právny prostriedok ochrany označených práv, sám vo svojom postupe zjednal nápravu, a to aj   vzhľadom   na   množstvo   vecí   samotnej   sťažovateľky,   ale   aj   iných   exekučných   vecí. Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   zastáva   stanovisko,   že   sťažnosti   sťažovateľky   na prieťahy v konaní adresované predsedovi okresného súdu boli v okolnostiach prípadov zo strany sťažovateľky iba formálnym úkonom, ak navyše v daných prípadoch jej postavenie oprávnenej z exekúcie nebolo nijako zvlášť ohrozené, pretože exekučné konania neboli pozastavené, ale ich vykonával okresným súdom už poverený súdny exekútor (až do jeho odvolania   resp.   do   jeho   zmeny,   pozn.),   ktorého   si,   mimochodom,   vybrala   samotná sťažovateľka.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažností   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. septembra 2012