znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 294/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. U., P., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46, čl. 47, čl. 48, čl. 49 a čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na   ochranu   majetku   zaručeného   v čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného riaditeľstva   Policajného zboru Prievidza   v konaniach   vedených   pod   ČVS:   ORP-2748/1-OSV-PD-2006   a ČVS:   ORP-936/PD-PD-2011 a postupom Okresnej prokuratúry Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pn 2/11 a jej uznesením zo 6. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. U. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júna 2011 doručená sťažnosť P. U., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných zaručených v čl. 46, čl. 47, čl. 48, čl. 49 a čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv   a   slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a   práva   na   ochranu   majetku   zaručeného   v   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Prievidza (ďalej len „OR PZ“) v konaniach vedených pod ČVS: ORP-2748/1-OSV-PD-2006 a ČVS: ORP-936/PD-PD-2011   a postupom   Okresnej   prokuratúry   Prievidza   (ďalej   len   „okresná prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pn 2/11 a jej uznesením zo 6. apríla 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 9. decembra 2006 podal trestné oznámenie na neznámeho páchateľa, na základe ktorého OR PZ uznesením ČVS: ORP-2748/1-OSV-PD-2006 z 26. januára 2007 začalo podľa § 199 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) trestné stíhanie   pre   prečin   neoprávneného   zásahu   do   práva   k domu,   bytu   alebo   nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).

Uznesením OR PZ vydaným 28. marca 2007 bolo trestné stíhanie podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zastavené, lebo skutok, pre ktorý bolo začaté, nie je trestným činom   a nebol   dôvod   na   postúpenie   veci.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   sťažovateľ   riadny opravný prostriedok (sťažnosť) nevyužil.

Sťažovateľ   prostredníctvom   svojej   zástupkyne   4.   januára   2011   podal   okresnej prokuratúre ďalšie trestné oznámenie, ktoré bolo 18. februára 2011 doručené na vybavenie OR PZ. Vzhľadom na zistenie, že nebol dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku, OR PZ uznesením ČVS: ORP-936/PD-PD-2001 z 18. marca 2011 trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 Trestného zákona odmietlo podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku.

Proti tomuto rozhodnutiu OR PZ podala zástupkyňa sťažovateľa sťažnosť, o ktorej okresná prokuratúra rozhodla uznesením č. k. 1 Pn 2/11-9 zo 6. apríla 2011 tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietla ako nedôvodnú.

Podľa názoru sťažovateľa «odmietnutie dôsledného prešetrenia... 1. a 2. trestného oznámenia OR PZ a „konečné“ zamietnutie sťažnosti na uzn. poverenej príslušníčky PZ... prokurátorom OP zo dňa 6. 4. 20011 je v rozpore s ústavnými právami sťažovateľa v zm. čl. 127 ods. 1, 2 úst.»

Sťažovateľ ďalej uvádza: «Vo veci 1. trestného oznámenia... poverený príslušník... konal v zmysle zákona, no nesprávne vyhodnotil skutkový stav a trestné stíhanie zastavil; Prokuratúra – ochrankyňa práva – bola nečinná.

Vo   veci   2.   trestného   oznámenia   poverená   príslušn.   obvodu   odd.   PZ   zástupkyňu sťažovateľa   síce   predvolá,   spíše   s ňou   „zápisnicu“,   aj   dokonca   „založí“   do   spisu,   čo zástupkyňa sťažovateľa jasne a zrozumiteľne prinesie napísané – VYJADRENIA ku všetkým „dôkazom“...   z predchádzajúceho   konania...,   no   doslova   ich   ignoruje;   výsledkom   jej „práce“   je   uznesenie,   ktoré   vytvorila   na   základe   vyšetrovania   svojho   kolegu...   trestné oznámenie   odmieta,   skôr   ako   by začala   svoju   úradnú   povinnosť   – dôsledne   vyšetriť   2. podanie sťažovateľa. V tomto bola absolútne nečinná. Prokuratúra bola činná v tom zmysle, že zamietla sťažnosť sťažovateľa na uznesenie...

...OP   v Priev.   však   vlastnícke   právo   sťažovateľa   vo   veci   1.   ani   2.   trestného oznámenia neochránila...

Orgánom činným v trestnom konaní a prokuratúre nebol predložený zo strany L., spol.   s r.   o.   jediný   relevantný   dôkaz...,   ktorým   by   spol.   vyvrátila,   že   násilná   výmena zámkov... sa udialo legálnou cestou, resp. nebolo protizákonné. Predložené „dôkazy“... sú irelevantné k meritu sťažovateľovho trestného oznámenia...

Sťažovateľovo   právo   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   (aj   nevykonávaným) dôkazom nebolo AKCEPTOVNÉ.

Tvrdenie prokurátora...,   že „vysťahovaním   veci patriacich   P.   U.   nebol   spáchaný prečin   krádeže,   nakoľko   v konaní   osôb,   ktoré   predmetné   veci   vysťahovali   absentuje subjektívna   stránka   skutkovej   podstaty   trestného   činu   krádeže   spočívajúca   v úmysle   si cudzie veci prisvojiť...“ je viac ako odvážne – nenáležité – nespravodlivé a neprofesionálne. Stotožnil sa... s polopravdami a klamstvami právn. zástup. bývalého prenajímateľa... Lži právnej   zástupkyne   orgány   činné   v trestnom   konaní   mohli   jednoznačne   dokázať,   alebo vyvrátiť. Neurobili to...

Prokuratúra, resp. polícia zmarila právo sťažovateľa na ochranu proti tomu, kto nezákonne už 54 mesiacov drží sťažovateľov majetok. Sťažovateľ z tohto dôvodu nemôže svoje vlastníctvo držať, disponovať s ním ani brať z neho úžitky...».

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že „Okresná prokuratúra v Prievidzi v konaní vedenom pod   sp.   zn.   1   Pn   2/11-5   (a   Obvodné   oddelenie   Policajného   zboru   v Prievidzi   v konaní vedenom pod sp. zn. ORP-2748/1-OSV-PD-2006 a pod sp. zn. ORP-936/PD-PD-2011)

a) porušili právo P. U., aby sa jeho vec prerokovala spravodlivo zaručené v čl. 46 – 50 ústavy a bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR

b) porušili právo P. U. na ochranu vlastníckeho práva, zaručeného v čl. 11 ods. 1 Listiny ZPaS

c) porušili právo P. U. na pokojné užívanie majetku, zaručené v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ĽP a ZS...“.

Zároveň   sťažovateľ   požadoval,   aby   ústavný   súd   zrušil   uznesenie   okresnej prokuratúry č. k. 1 Pn 2/11-9 zo 6. apríla 2011 a prikázal jej „konať tak, aby nedochádzalo k porušovaniu práva na spravodlivý proces, aby i bez ďalších návrhov sťažovateľa vec bola čo najrýchlejšie vyšetrená a rozhodnutá“.

Napokon sťažovateľ navrhol ústavnému súdu priznať mu finančné zadosťučinenie v sume 54 000 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo iný   zásah.  ... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti podanej ústavnému súdu je namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 11 ods. 1 listiny a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu postupom   OR   PZ   v konaniach   vedených   pod   ČVS:   ORP-2748/1-OSV-PD-2006   a pod ČVS: ORP-936/PD-PD-2011   a   postupom   okresnej   prokuratúry   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 1 Pn 2/11 a jej uznesením zo 6. apríla 2011.

1.   Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   označených   základných   práv   sťažovateľa v konaní vedenom OR PZ pod ČVS: ORP-2748/1-OSV-PD-2006, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa v tejto časti je podaná oneskorene.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   namieta   porušenie   svojich   práv postupom OR PZ v konaní vedenom pod sp. zn. ČVS: ORP-2748/1-OSV-PD-2006, ktoré, ako   vyplýva   z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh,   bolo   skončené   vydaním   uznesenia   OR   PZ z 28. marca   2007.   Týmto   rozhodnutím   bolo   trestné   stíhanie   pre   prečin   neoprávneného zásahu   do   práva   k domu,   bytu   alebo   nebytovému   priestoru   zastavené.   Riadny   opravný prostriedok proti tomuto rozhodnutiu podaný nebol. Ústavný súd nemal žiadnu pochybnosť o tom, že sťažovateľ už od roku 2007 mal vedomosť o prípadnom porušení jeho základných práv postupom, resp. rozhodnutím OR PZ. Sťažnosť však bola ústavnému súdu doručená až 8. júna 2011 (podaná na poštovú prepravu 6. júna 2011). Je teda zrejmé, že od skončenia namietaného konania OR PZ do podania sťažnosti ústavnému súdu nepochybne uplynula lehota dvoch mesiacov v zmysle ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj ako podanú oneskorene.

2. Vo vzťahu k časti sťažnosti týkajúcej sa namietaného porušenia práv sťažovateľa postupom   OR   PZ   v rámci   konania   o v poradí   druhom   trestnom   oznámení,   t. j.   v rámci konania vedeného pod ČVS: ORP-936/PD-PD-2011 je potrebné konštatovať, že v tejto časti je sťažnosť neprípustná. Proti uzneseniu OR PZ z 18. marca 2011 sťažovateľ mal možnosť využiť   jemu   dostupný   riadny   opravný   prostriedok,   podaním   ktorého   bolo   v právomoci, ale zároveň   aj povinnosťou   okresnej   prokuratúry   poskytnúť ochranu   základným   právam sťažovateľa, pokiaľ by dospela k záveru, že k ich porušeniu postupom alebo rozhodnutím OR PZ skutočne došlo.

Ústavný   súd   zotrváva   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   na   tom,   že každý sťažovateľ   je   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   povinný   vyčerpať   všetky právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov (napr. III. ÚS 152/03, IV. ÚS 126/07).  

Vyčerpanie týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom (napr. I. ÚS 256/05, IV. ÚS 126/07).

Sťažovateľ vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu OR PZ z 18. marca 2011 v konečnom dôsledku tento prostriedok nápravy využil, podal sťažnosť proti uzneseniu OR PZ, ktorým bolo   jeho   trestné   oznámenie   odmietnuté,   a   jeho   námietkami   sa   zaoberala   okresná prokuratúra   vykonávajúca   dozor   nad   dodržiavaním   zákonnosti   pred   začatím   trestného stíhania.  

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   vo   vzťahu   k   tej   časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv zaručených mu ústavou a listinou, resp. práv zaručených mu dodatkovým protokolom postupom OR PZ alebo   jeho   rozhodnutím   Trestný   poriadok   zakladá   právomoc   príslušnej   prokuratúry,   čo vylučuje, aby o nej rozhodoval ústavný súd.

Keďže v danom prípade sa sťažovateľ domáhal ochrany svojich práv uplatnením právnych   prostriedkov   nápravy   adresovaných   orgánom   prokuratúry   podľa   príslušných ustanovení Trestného poriadku, ústavný súd jeho sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu OR PZ odmietol ako neprípustnú (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

3.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   aj   časť   sťažnosti   sťažovateľa,   ktorou   namieta porušenie   označených   základných   práv   napadnutým   postupom   okresnej   prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pn 2/11 a jej rozhodnutím zo 6. apríla 2011, je neprípustná.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

To   znamená,   že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   možno   ústavnému   súdu   podať spravidla iba vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   práva   poskytuje.   V   opačnom   prípade   je   sťažnosť neprípustná.

Podľa   §   31   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej len   „zákon   o   prokuratúre“)   prokurátor   preskúmava   zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť,   návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania   alebo   vykonal   iné   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákonov   a   ostatných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých   vykonanie   je   podľa   zákona oprávnený.

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na vykonanie ktorých je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 35 ods. 2 zákona o prokuratúre prokurátor posudzuje podnet podľa obsahu, pričom prihliada na všetky skutočnosti, ktoré počas prešetrovania vyšli najavo.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a   ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený   prokurátor   (§   54   ods.   2   zákona   o   prokuratúre).   Podľa   §   34   ods.   2   zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich konaniach vyslovil právny názor, že nevyužite podnetu ako prostriedku nápravy v rámci sústavy orgánov prokuratúry Slovenskej republiky nemožno nahrádzať podaním sťažnosti v konaní pred ústavným súdom, pretože takto   by sa   obmedzovala   možnosť   orgánov   prokuratúry   vo   vlastnej   kompetencii   nielen preveriť   skutočnosti,   ktoré   tvrdí   sťažovateľ,   ale   aj   prijať   opatrenia   podľa   zákona o prokuratúre,   ktoré   by   účinne   napomohli   odstráneniu   procesných   alebo   faktických prekážok zákonného postupu (m. m. I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05, IV. ÚS 126/07).

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   podnet   v   zmysle   §   31   ods.   2   zákona o prokuratúre   a   opakovaný   podnet   podľa   §   34   zákona   o   prokuratúre   poskytujú sťažovateľovi účinnú ochranu jeho práv a právom chránených záujmov (vrátane tých práv, ktoré uplatnil sťažovateľ; m. m. IV. ÚS 158/03, IV. ÚS 80/03, IV. ÚS 330/04, IV. ÚS 53/05,   I. ÚS 186/05,   II.   ÚS   94/06,   I.   ÚS   112/06,   IV.   ÚS   126/07).   Podnet   (opakovaný podnet)   zakladá   povinnosť   prokurátora   aj   nadriadeného   prokurátora   sa   ním   zaoberať, vybaviť ho a spôsob vybavenia oznámiť podnecovateľovi.

Zákon o prokuratúre teda poskytoval sťažovateľovi prostriedok nápravy – podnet a opakovaný podnet (podľa § 31 až § 36 zákona o prokuratúre), ktorým sa mohol domáhať preskúmania zákonnosti napadnutého uznesenia okresnej prokuratúry v predmetnej veci. Uvedený právny prostriedok umožňoval sťažovateľovi dosiahnuť účinnú nápravu vzhľadom na právomoc prokurátora vyššej inštancie záväzným pokynom nariadiť prijatie efektívnych opatrení v predmetnej veci aj napriek doterajšiemu postupu okresnej prokuratúry, ak by na základe   podnetu   sťažovateľa   dospel   k   záveru,   že   označené   rozhodnutie   okresnej prokuratúry, príp. postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bol v rozpore so zákonom.

Vyčerpanie týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom (napr. I. ÚS 256/05, IV. ÚS 126/07).

Ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti   ani   z   jej   príloh   nezistil,   že   by   sťažovateľ   pred podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   vyčerpal   proti   napadnutému   uzneseniu   okresnej prokuratúry   iné právne   prostriedky,   ktoré mu zákon   na ochranu základných   práv alebo slobôd účinne poskytoval a poskytuje. A ak by tak aj urobil, v sťažnosti podanej ústavnému súdu prípadné vybavenie jeho podnetu nenamietal.

Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľ ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu mal využiť iný právny prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu práva účinne poskytuje, v danom prípade podnet v zmysle citovaných ustanovení zákona o prokuratúre. Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti ako neprípustnú podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

4. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré sťažovateľ v sťažnosti zvlášť zvýraznil, má ústavný súd potrebu uviesť, že zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho   základného   práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

V   súlade   so   svojou   judikatúrou   (II.   ÚS   32/00,   I.   ÚS   29/02,   IV.   ÚS   61/03, II. ÚS 298/06, II. ÚS 250/09) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť   na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   všetky   namietané   konania,   t. j.   tak konanie   vedené   OR   PZ,   ako   aj   konanie   vedené   okresnou   prokuratúrou   boli   skončené najneskôr 6. apríla 2011.

Sťažnosť sťažovateľa podľa čl. 127 ods. 1 ústavy bola ústavnému súdu doručená 8. júna 2011, teda evidentne potom, ako boli namietané konania skončené. Takže v čase podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   orgány   činné   v trestnom   konaní   nemohli   ovplyvniť plynulosť   priebehu   už   skončených   konaní,   a teda   ani   porušiť   označené   základné   právo sťažovateľa,   pretože   zastavením   konania   (v   prípade   konania   OR   PZ   vedeného   pod ČVS: ORP-2748/1-OSV-PD-2006),   resp. zamietnutím   sťažnosti   proti   uzneseniu,   ktorým bolo trestné oznámenie sťažovateľa odmietnuté, orgány činné v trestnom konaní (v konaní pred začatím trestného stíhania) vykonali všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na   odstránenie   právnej   neistoty   sťažovateľa   v označenom   konaní.   Ďalšie   úkony   alebo postupy už orgány v tomto štádiu nemohli vykonávať, a preto bolo treba vec posudzovať so zreteľom   na   čl.   2   ods.   2   ústavy   ako   vec,   v   ktorej   ústavná   úloha   orgánov   činných v trestnom   konaní   (OR   PZ   a okresnej   prokuratúry)   pri   odstraňovaní   právnej   neistoty skončila   vydaním   rozhodnutia,   ktorým   bola   vec   skončená,   pred   podaním   sťažnosti ústavnému súdu.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený   názor vychádza zo skutočnosti,   že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím na zmysel a účel ustanovenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov základom   pre   záver   ústavného   súdu,   ktorý   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   už   po   jej predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Navyše, vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov poškodeným v trestnom konaní ústavný súd poznamenáva, že účelom,   podstatou   a   zmyslom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej   sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci. Ťažiskovým pojmom a komponentom   tohto   základného   práva   je   to,   že   jeho   ochrana   sa   uplatňuje   vo   veci účastníka,   v   jeho   záležitosti.   Súčasne   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   uplatnenie   tohto základného práva je spojené len s takou vecou (záležitosťou) účastníka konania pred súdom alebo iným orgánom právnej ochrany, ktorej prerokovanie a rozhodnutie je zahrnuté do účelu procesného poriadku, ktorý upravuje postup orgánu verejnej moci pri prerokovaní veci účastníka (napr. I. ÚS 18/06).

V   súlade   s   judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   aj   „ESĽP“) uplatnenie   nároku   na   náhradu   škody   poškodeným   v   rámci   trestného   konania   treba považovať za začatie konania podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Akonáhle   poškodený   uplatní   svoj   nárok   na   náhradu   škody   v   trestnom   konaní,   je   to prekážkou, aby si náhradu škody paralelne uplatnil aj v občianskoprávnom konaní. Preto konanie a rozhodovanie o nároku na náhradu škody v rámci trestného konania vo vzťahu k poškodenému   spadá   pod   ochranu   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd [ďalej len „dohovor“ (napr. I. ÚS 18/06, IV. ÚS 44/06)].

Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí Krumpel a Krumpelová v. Slovensko z 5. júla 2005 (sp. zn. 56195/00) uviedol, že poškodené osoby uplatňujúce si nárok na náhradu škody v trestnom konaní majú nárok profitovať zo záruk čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože   takéto   konanie možno   považovať za   rozhodujúce   pre   určenie   ich   „občianskych práv“.   Je   potrebné   poznamenať,   že   ESĽP   sa   v   danom   prípade   z   hľadiska   porušenia základných práv sťažovateľov zaoberal ich trestnou vecou, v rámci ktorej nebolo len začaté trestné stíhanie, ale došlo aj ku vzneseniu obvinenia konkrétnej osobe (napr. III. ÚS 189/06, III. ÚS 324/05).

Z uvedeného vyplýva, že domáhanie sa ochrany práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a teda rovnako základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poškodeným v rámci trestného konania je podmienené tým, aby bol uplatnený nárok na náhradu škody v trestnom konaní, ktoré   možno   za   určitých   podmienok   považovať za   konanie   vo   veci   poškodeného   (jeho záležitosti). Podľa § 46 ods. 3 Trestného poriadku poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť túto škodu. Podľa judikatúry všeobecných súdov, ako aj zo znenia § 46 ods. 3 Trestného poriadku je jednou zo základných podmienok na vyslovenie povinnosti nahradiť škodu, aby poškodený svoj nárok uplatnil voči určitej osobe – obžalovanému. Z uvedeného vyplýva, že vo veci poškodeného sa konanie začína uplatnením si nároku na náhradu škody voči určitej osobe, ktorej určitosť je vyjadrená najskôr vznesením obvinenia.

Vo vzťahu k postupu namietanému konaniu orgánov činných v trestnom konaní je potrebné konštatovať, že v napadnutom konaní nebolo žiadnej konkrétnej osobe vznesené obvinenie a v druhom namietanom konaní vedenom OR PZ pod ČVS: ORP-936/PD-PD-2001 dokonca nebolo ani začaté trestné stíhanie. V tejto súvislosti upriamuje ústavný súd pozornosť   na   svoju   doterajšiu   judikatúru,   z   ktorej   treba   vyvodiť,   že   sťažovateľ   ako poškodený v trestnom konaní vedenom vo veci bez vznesenia obvinenia (proti konkrétnej osobe)   sa   nemôže   domáhať   vyslovenia   porušenia   základného   práva   na   konanie   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 212/07, II. ÚS 212/07, III. ÚS 109/06). Až vznesenie obvinenia je teda tým momentom, ktorý dáva poškodenému v trestnom konaní možnosť uplatňovať si ochranu proti konkrétnemu možnému pôvodcovi svojho   poškodenia,   a   teda   z   nej   robí   „vec“,   na   prerokovanie   ktorej   bez   zbytočných prieťahov má nárok v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Základné   právo   poškodeného   v   trestnom   konaní   na   prerokovanie   jeho   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   preto   uplatniteľné   až po   vznesení obvinenia voči konkrétnej osobe (napr. III. ÚS 109/06, I. ÚS 18/06).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   už   citovanú   judikatúru,   z   ktorej   treba   vyvodiť,   že sťažovateľ ako prípadný poškodený v trestnom konaní vedenom vo veci bez vznesenia obvinenia   sa   nemôže   domáhať   vyslovenia   porušenia   základného   práva   na   konanie   bez zbytočných prieťahov, sťažnosť mohol odmietnuť aj ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V konečnom   dôsledku   ústavný   súd   poznamenáva,   že   konanie   o prvom   trestnom oznámení sťažovateľa trvalo o niečo viac ako 3 mesiace (od 9. decembra 2006 do 28. marca 2007) podobne ako konanie o v poradí druhom trestnom oznámení (od 4. januára 2011 do 6. apríla 2011). Už len samotná dĺžka týchto konaní vypovedá o tom, že v týchto konaniach nemohlo   dôjsť   k takým   kvalifikovaným   prieťahom,   ktoré   by   boli   spôsobilé   vyvolať porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažnosť sťažovateľa je teda v tejto súvislosti zjavne neopodstatnená.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy rozhodovať   o   jeho   ďalších   požiadavkách   (zrušiť   rozhodnutie   okresnej   prokuratúry zo 6. apríla   2011,   prikázať   okresnej   prokuratúre   konať   vo   veci,   priznať   mu   finančné zadosťučinenie), rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, ku ktorému v prípade sťažovateľa nedošlo.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2011