znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 294/2010-86

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 20. apríla 2011 v senáte zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa   Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. M. B., PhD., B., zastúpeného advokátkou Mgr. M. L., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 4   Listiny   základných   práv   a   slobôd   postupom   generálneho   prokurátora   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. IV Pz 96/09 a uznesením Okresnej prokuratúry B. č. k. Pv 368/07-27 z 8. júna 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti JUDr. M. B., PhD., n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. II. ÚS 294/2010 z 24. júna 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť JUDr. M. B., PhD. (ďalej len „sťažovateľ“), v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky a postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“)   sp.   zn.   IV   PZ   96/09   a   Okresnou   prokuratúrou   B.   (ďalej   len   „okresná prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Pv 368/07.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že «Dňa   20.   januára   2004   sťažovateľ   uzatvoril   so spoločnosťou W. s. r. o. (ďalej aj „spoločnosť W.“) mandátnu zmluvu, ktorej predmetom bolo poskytovanie právnej pomoci.

Podľa článku I ods. 1 uvedenej mandátnej zmluvy sa sťažovateľ zaviazal spoločnosti W. poskytovať právnu pomoc v súvislosti s protiprávnymi úkonmi spoločníka a konateľa tejto spoločnosti Ing. S. R.

Na   základe   uvedenej   mandátnej   zmluvy   a   viacerých   splnomocnení   udelených spoločnosťou   W.,   sťažovateľ   poskytoval   uvedenej   spoločnosti   právnu   pomoc   proti protiprávnemu (odporujúcemu spoločenskej zmluve spoločnosti W., § 135a Obchodného zákonníka a viacerým ustanoveniam Trestného zákona) scudzovaniu majetku spoločnosti menšinovým   spoločníkom   a   konateľom   spoločnosti   Ing.   S.   R..   Sťažovateľ   poskytoval spoločnosti   W.   právne   poradenstvo,   spracúval   podklady   poskytnuté   spoločnosťou, pripravoval a vyhotovoval právne analýzy a právne podania, a v neposlednom rade túto obchodnú spoločnosť právne zastupoval pred viacerými orgánmi verejnej moci Slovenskej republiky, vrátane súdov všetkých stupňov a Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. II. ÚS 343/06, III. ÚS 47/05, II. ÚS 307/06,1. ÚS 93/06).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   konateľ   spoločnosti   W.   Ing.   S.   R.   zneužitím   svojich konateľských   oprávnení   previedol   značnú   časť   hnuteľného   aj   nehnuteľného   majetku spoločnosti na iné subjekty, čím zabránil riadnemu fungovaniu spoločnosti, spoločnosť W. v zastúpení konateľkou PhDr. E. H. opakovane písomne požiadala sťažovateľa o odloženie vyúčtovania   odmeny   za   poskytnuté   právne   služby   z   dôvodu   momentálne   nepriaznivej finančnej   situácie   spoločnosti,   a   to   na   dobu   neurčitú,   najneskôr   ku   dňu   ukončenia poskytovania právnych služieb.

Dňa 13. septembra 2005 spoločnosť W. sťažovateľovi písomne uznala svoj dlh za poskytnuté právne služby.

Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 1K 116/04 — 591 z 20. septembra 2005 vyhlásil konkurz na majetok spoločnosti W., v dôsledku čoho sa podľa § 14 ods. 1 písm. g) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o konkurze a vyrovnaní“) všetky pohľadávky a záväzky úpadcu (spoločnosti W.) stali splatnými. Sťažovateľ si preto podaním z 18. novembra 2005 svoju pohľadávku za poskytnuté právne služby ako konkurzný veriteľ riadne prihlásil v konkurznom konaní. Dňa 18. apríla 2006 bolo sťažovateľovi doručené upovedomenie veriteľa z Krajského súdu v Bratislave zo 7. apríla 2006 o skutočnosti, že správca konkurznej podstaty JUDr. T. V.   na   prieskumnom   pojednávaní   dňa   30.   marca   2006   poprel   pravosť   prihlásenej pohľadávky sťažovateľa (v celej výške) s odôvodnením, že pohľadávka nie je špecifikovaná a je nepreskúmateľná čo do výšky.

Dňa 18. mája 2006 sťažovateľ podal na Krajskom súde v Bratislave žalobu vo veci určenia pravosti prihlásenej pohľadávky.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 8 Cbi 64/06 — 58 zo 6. decembra 2006 žalobu sťažovateľa vo veci určenia pravosti prihlásenej pohľadávky zamietol. Súd rozhodol na prvom pojednávaní a v neprítomnosti sťažovateľa a jeho právnej zástupkyne, a napriek tomu,   že   právna   zástupkyňa   neúčasť   sťažovateľa   na   pojednávaní   riadne   ospravedlnila (sťažovateľ   mal   v   čase   predmetného   pojednávania   iné   súdne   pojednávanie,   v   ktorom vystupoval ako právny zástupca účastníka konania) a požiadala o odročenie pojednávania. Proti uvedenému rozsudku Krajského súdu v Bratislave sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne podal odvolanie z 12. januára 2007, v ktorom poukázal na zjavnú nezákonnosť rozhodnutia krajského súdu.

Uznesením sp.   zn.   3 Obo 18/2007 -   85 z 9.   mája 2007 Najvyšší súd Slovenskej republiky   ako súd   odvolací odmietol   odvolanie   sťažovateľa   z dôvodu,   že   podľa   názoru odvolacieho súdu bolo odvolanie podané po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne podal dovolanie zo 17. júla 2007 z dôvodu, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Rozsudkom   sp.   zn.   1   Obdo   V   69/2007   z   31.   júla   2008   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky ako súd dovolací zrušil uvedené uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 18/2007 — 85 z 9. mája 2007 a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie konštatujúc, že najvyšší súd ako súd odvolací svojím postupom odňal sťažovateľovi ako účastníkovi konania možnosť konať pred súdom.

Na základe uvedeného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu dovolacieho, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací uznesením sp. zn. 3 Obo 135/2008 — 131 z 10. decembra 2008 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Cbi 64/06 — 58 zo 6. decembra 2006 a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie....

Na základe uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konanie o žalobe sťažovateľa o určenie pravosti prihlásenej pohľadávky vedené na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 8Cbi 64/2006 pokračuje a dodnes nebolo právoplatne ukončené. Dňa   18.   mája   2009   bolo   sťažovateľovi   doručené   uznesenie   vyšetrovateľky   PZ Mgr. V. K. z 27. apríla 2009, ktorým proti nemu vzniesla obvinenie podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku za trestný čin poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 2 písm. b), ods. 5 písm. b) Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku (ďalej aj „uznesenie“). Ako vyplýva z uvedeného uznesenia, podľa názoru vyšetrovateľky si sťažovateľ ako veriteľ   v   konkurznom   konaní   vedenom   na   Krajskom   súde   v   Bratislave   pod   sp.   zn. 1K 116/2004 mal uplatniť „fiktívnu pohľadávku“ voči spoločnosti W.“ v celkovej sume 5.913.145,70 Sk za právne služby, ktoré poskytoval spoločnosti W. na základe mandátnej zmluvy uzatvorenej dňa 20. januára 2004, a to napriek tomu, že podľa vyšetrovateľky, „v uvedenej sume pre spoločnosť W. právne služby neposkytol“, a teda sa mal podľa jej názoru pokúsiť zmariť uspokojenie veriteľa inej osoby tým, že na majetok dlžníka uplatnil „neexistujúcu pohľadávku“.

Vzhľadom na skutočnosť, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, vychádza zo zjavne nesprávnych právnych úvah,   a   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   došlo   k   viacerým   závažným   pochybeniam a porušeniu zákona zo strany uvedenej vyšetrovateľky, sťažovateľ podal proti uvedenému uzneseniu   o   vznesení   obvinenia...   dňa   21.   mája   2009   sťažnosť   prostredníctvom   svojho obhajcu.

Dňa 17.   júna 2009 bolo sťažovateľovi doručené uznesenie prokurátora Okresnej prokuratúry B. Ing. JUDr. Ľ. H. č. k. 3 PV 368/07 - 27 z 8. júna 2009, ktorým sťažnosť sťažovateľa s odvolaním sa na § 193 ods. 1 písmeno c) Trestného poriadku zamietol ako nedôvodnú.

Svoje rozhodnutie prokurátor odôvodnil len všeobecným konštatovaním, že „postup vyšetrovateľa   bol   v   danom   štádiu   trestného   konania   správny   a   v   plnom   súlade   so zákonom.“...

Uvedené   konštatovania   prokurátora   vychádzajú   zo   zjavne nedostatočne   zisteného skutkového stavu veci a z nesprávnych právnych úvah.

Tvrdenie prokurátora, že všetci vypočutí svedkovia popierajú poskytnutie právnych služieb v uplatnenom rozsahu je nepravdivé. Napríklad svedkyňa PhDr. E. H., konateľka spoločnosti   W.,   ktorá   právne   služby   v   mene   spoločnosti   objednala,   a ktorá   podľa predmetnej   mandátnej   zmluvy   z   20.   januára   2004   bola   z   uvedených   svedkov   jediná oprávnená byť informovaná o druhu a rozsahu poskytnutých právnych služieb, pri svojom výsluchu zo dňa 6. marca 2008 k výške pohľadávky sťažovateľ uplatnenej v konkurznom konaní výslovne uviedla: „K uvedenej sume uvádzam, že táto mi pripadala reálna a aj mi teraz pripadá reálna...“.

Uvedené   skutkové   tvrdenie   prokurátora,   že   všetci   vypočutí   svedkovia   popierajú poskytnutie právnych služieb v uplatnenom rozsahu, je preto v zjavnom rozpore s listinným dôkazom nachádzajúcim sa v trestnom spise.

Rovnako   nepravdivé   je   aj   tvrdenie   prokurátora,   že   sťažovateľ   špecifikáciu poskytnutých právnych služieb nikdy nikomu neposkytol...

Aj konštatovanie prokurátora, že „pohľadávka JUDr. M. B. je fiktívna“ je v zjavnom rozpore so skutkovým aj právnym stavom veci...

Napriek uvedeným skutočnostiam, z ktorých je zrejmé, že sťažovateľ spoločnosti W. poskytol právne služby v značnom rozsahu., je proti nemu vedené absurdné trestné konanie a bolo vznesené obvinenie pre údajné podozrenie, že si v predmetnom konkurznom konaní uplatnil pohľadávku za „fiktivne poskytnuté právne služby“ čím sa mal dopustiť spáchania trestného činu poškodzovania veriteľa.

Ako sťažovateľ tiež už uviedol vo svojich predchádzajúcich písomných podaniach a ústnych výpovediach, a ako uviedol aj jeho obhajca v sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia, preukázateľnú vedomosť o sťažovateľom poskytovaných právnych službách pre spoločnosť W. mali všetci traja svedkovia, ktorí v uvedenom trestnom konaní vypovedali, t. j.   Ing.   S.   R.,   JUDr.   T.   V.   a   PhDr.   E.   H.   Skutočnosť,   že   títo   svedkovia   mali   a   majú vedomosť o množstve právnych úkonov, ktoré sťažovateľ ako právny zástupca spoločnosti W.   pre   túto   spoločnosť   uskutočnil,   vyplýva   aj   z   viacerých   listinných   dôkazov,   ktoré sťažovateľ vyšetrovateľke predložil a nachádzajú sa v predmetnom trestnom spise... Proti   uvedenému   právoplatnému   uzneseniu   o   vznesení   obvinenia   a   uzneseniu prokurátora   o   zamietnutí   sťažnosti   proti   uzneseniu   o   vznesení   obvinenia   sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu využil mimoriadny opravný prostriedok podľa § 363   a   nasl.   Trestného   poriadku   a   podaním   z   21.   júla   2009   podal   Generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky návrh na zrušenie právoplatných rozhodnutí vydaných v prípravnom konaní.

Dňa   11.   septembra   2009   bolo   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   doručené upovedomenie Generálneho prokurátora Slovenskej republiky o vybavení návrhu na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku z 2. septembra 2009 z ktorého vyplýva, že Generálny prokurátor Slovenskej republiky uvedenému návrhu sťažovateľa na zrušenie právoplatných rozhodnutí vydaných v prípravnom konaní nevyhovel...

Podľa   uznesenia   o   vznesení   obvinenia   sa   mal   sťažovateľ   dopustiť   spáchania trestného   činu   poškodzovania   veriteľa   podľa   §   256   ods.   2   písm.   b)   a   ods.   5   písm.   b) Trestného   zákona   č.   140/1961   Zb.   v znení   neskorších   predpisov   tým,   že si   ako   veriteľ v konkurznom konaní uplatnil „fiktívnu“ resp. „neexistujúcu“ pohľadávku.

… nemožno   označiť   pohľadávku   sťažovateľa,   ktorá   vznikla za poskytnuté   právne služby, za „fiktívnu“ či „neexistujúcu“....

Ak má správca konkurznej podstaty JUDr. T. V. pochybnosti o výške sťažovateľom uplatnenej   pohľadávky   v   konkurznom   konaní,   táto   spornosť   môže   byť   predmetom   len občianskeho súdneho konania (súdne konanie o tejto otázke stále prebieha na Krajskom súde   v   Bratislave   pod   sp.   zn.   8Cbi   64/2006   na   základe   sťažovateľom   podanej   žaloby o určenie pravosti prihlásenej pohľadávky a dodnes nebolo právoplatne ukončené). Z uvedeného skutkového a právneho stavu je teda zrejmé, že riadnym uplatnením pohľadávky v konkurznom konaní objektívne nemohlo dôjsť k naplneniu skutkovej podstaty trestného   činu   poškodzovania   veriteľa   podľa   §   256   ods.   2   písm.   b)   Trestného   zákona č. 140/1961   Zb.   v   znení   neskorších   predpisov,   pretože   pohľadávka   sťažovateľa preukázateľne existuje...

Ako   vyplýva   z   uvedeného   skutkového   stavu   veci,   predmetná   pohľadávka   za poskytnuté právne služby, ktorú si sťažovateľ uplatnil v konkurznom konaní, bola dlžníkom (spoločnosťou W.) dňa 13. septembra 2005 riadne písomne uznaná čo do dôvodu aj výšky. Vyšetrovateľka   ani   dozorujúci   prokurátor   sa   s   právnymi   účinkami   písomného uznania dlhu dlžníkom (spoločnosťou W.) v doterajšom priebehu trestného konania vôbec nezaoberali   a   nevysporiadali,   a   na   túto   právnu   skutočnosť   preukazujúcu   zjavnú nedôvodnosť   trestného   stíhania   nereagovali   ani   v   odôvodnení   uznesenia   o   vznesení obvinenia   a   v   odôvodnení   uznesenia   o   zamietnutí   sťažnosti   proti   uzneseniu   o   vznesení obvinenia…

Z uvedených dôvodov máme za to, že vyšetrovateľka nie je oprávnená posudzovať dôvodnosť a výšku pohľadávky riadne uplatnenej sťažovateľom v predmetnom konkurznom konaní, ak o tejto otázke rozhoduje príslušný súd v prebiehajúcom súdnom konaní. Ako sťažovateľ už uviedol, ničím nepodložené a zjavne účelové pochybnosti správcu konkurznej podstaty o výške ním uplatnenej pohľadávky v konkurznom konaní môžu byť predmetom len občianskeho   súdneho   konania,   ktoré   o   tejto   otázke   stále   prebieha   na   Krajskom   súde v Bratislave pod sp. zn. 8Cbi 64/2006, a nie predmetom trestného konania...

Dozorujúci prokurátor sa vo svojom uznesení o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia s uvedenou argumentáciou o právnych účinkoch písomného uznania dlhu dlžníkom (spoločnosťou W.) vôbec nevysporiadal a na námietky týkajúce sa zjavne nesprávneho právneho posúdenia veci vyšetrovateľkou fakticky vôbec nereagoval... Napriek   tomuto   jasnému   zákazu   vyšetrovateľka   sťažovateľa   nútila   pod   hrozbou vznesenia obvinenia predložiť špecifikáciu poskytnutých právnych služieb hoci žiadny zákon takúto povinnosť neukladá, práve naopak, § 23 ods. 1 zákona o advokácii takýto postup sťažovateľovi zakazuje...

Keďže   právny   poriadok   Slovenskej   republiky   neukladá   advokátovi   povinnosť odovzdať   svojmu   klientovi   časovú   špecifikáciu   poskytnutých   právnych   služieb   oproti podpisu   klienta,   resp.   túto   časovú   špecifikáciu   uchovávať   po   určité   obdobie   (časová špecifikácia vykonanej práce podľa cit. § 4 vyhlášky o odmenách advokátov nie je daňovým dokladom,   a   advokát   nie   je   povinný   ju   dokonca   ani   vyhotoviť,   okrem   už   spomenutého prípadu,   ak   o   ňu   klient   pri   vyúčtovaní   právnych   služieb   advokáta   požiada),   absencia písomného   potvrdenia   o   prevzatí   časovej   špecifikácie   klientom   či   neuchovanie   časovej špecifikácie na neurčitý čas, nemôže byť považované za porušenie právnej povinnosti, a už vôbec nie za trestný čin.

Vyšetrovateľka   aj   dozorujúci   prokurátor   pri   svojom   doterajšom   postupe a rozhodovaní   uvedený   právny   stav   veci   ponechali   bez   akéhokoľvek   povšimnutia   a   na podstatné námietky sťažovateľa vôbec nereagovali...

Podľa § 192 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku bol prokurátor povinný preskúmať konanie   vyšetrovateľky   predchádzajúce   vydaniu   uznesenia   o   vznesení   obvinenia.   Hoci prokurátor v úvode odôvodnenia svojho uznesenia o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia všeobecne konštatuje, že tak urobil, z odôvodnenia jeho rozhodnutia táto skutočnosť vôbec nevyplýva.

Z   viacerých   dôkazov   nachádzajúcich   sa   v   trestnom   spise,   vrátane   zvukového záznamu   z   výsluchu   sťažovateľa   uskutočneného   10.   januára   2008   je   zrejmé,   že   postup vyšetrovateľky v konaní, ktorý predchádzal vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia, bol opakovane zjavne nezákonný, a teda svojvoľný. Označenie uvedeného zjavne nezákonného postupu vyšetrovateľky za „správny a v plnom rozsahu so zákonom“, ako to bez riadneho odôvodnenia urobil prokurátor vo svojom uznesení o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia, je preto tiež zjavne nezákonné, aj predmetné uznesenie prokurátora preto napĺňa znaky svojvôle...

Vyšetrovateľka ani dozorujúci prokurátor sa s uvedenými skutkovými a právnymi dôvodmi preukazujúcimi zjavnú nedôvodnosť trestného stíhania a objektívnu nemožnosť naplnenia skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 2 písm. b) Trestného zákona č. 140/1961 Zb., vo svojich uzneseniach vôbec nevysporiadali a fakticky na ne vôbec nereagovali...

... uznesenie vyšetrovateľky o vznesení obvinenia z 27. apríla 2009 ani uznesenie prokurátora o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia z 8. júna 2009 nie sú riadne odôvodnené a napĺňajú znaky svojvoľného a arbitrárneho rozhodnutia.

Generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   vo   svojom   upovedomení   o   vybavení návrhu na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku z 2. septembra 2009 odôvodňuje nevyhovenie   návrhu   sťažovateľa   na   zrušenie   predmetných   právoplatných   rozhodnutí vyšetrovateľky a dozorujúceho prokurátora skutočnosťami, ktoré vôbec neboli uvádzané v predmetných   právoplatných   uzneseniach   vyšetrovateľky   a   prokurátora.   Navyše   sú tvrdenia generálneho prokurátora uvádzané v predmetnom upovedomení zjavne nepravdivé a nepodložené, pričom niektoré z nich sú dokonca v priamom rozpore s listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v predmetnom trestnom spise…

Generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   teda   odôvodnil   nevyhovenie predmetnému   návrhu   sťažovateľa   skutkovým   tvrdením,   ktoré   je   v   zjavnom   rozpore s listinným dôkazom nachádzajúcim sa v trestnom spise...».

Sťažovateľ preto navrhol, aby ústavný súd vec prijal na ďalšie konanie a vydal tento nález:„Základné právo JUDr. M. B., PhD. na súdnu a inú právu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   článku   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd, v spojení s článkom 1 ods. 1, článkom 2 ods. 2 a článkom 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom Generálneho prokurátora Slovenskej republiky a postupom Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky   pri   vybavovaní   návrhu   sťažovateľa   na   zrušenie právoplatných rozhodnutí vydaných v prípravnom konaní porušené bolo.

Uznesenie Okresnej prokuratúry B. č. k. 3 Pv 368/07-27 z 8. júna 2009 zrušuje a vec jej vracia na ďalšie konanie.

Generálna prokuratúra Slovenskej republiky je povinná uhradiť JUDr. M. B., PhD. trovy   právneho   zastúpenia   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne   Mgr. M.   L.,   advokátky,   do desiatich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ doplnil sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu 8. decembra 2009. V podstatnom uviedol: «Z uvedeného dôvodu v petite ústavnej sťažnosti nežiadame zrušiť predmetný postup generálneho prokurátora, resp. generálnej prokuratúry pri vybavovaní návrhu sťažovateľa na zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní (pretože takéto rozhodnutie ústavného súdu by vzhľadom na ustanovenie § 364 ods. 3 Trestného poriadku neviedlo k náprave protiprávneho stavu), ale žiadame len deklarovanie porušenia základných   práv   sťažovateľa   postupom   generálneho   prokurátora,   resp.   generálnej prokuratúry a súčasné zrušenie právoplatného uznesenia Okresnej prokuratúry B. č. k. 3 Pv 368/07 - 27 z 8. júna 2009 a vrátenie veci na ďalšie konanie....

Z ustanovenia § 365 ods. 1 v spojení s § 363 ods. 3 Trestného poriadku je zrejmé, že proti upovedomeniu generálneho prokurátora o odmietnutí návrhu na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku nie je prípustný opravný prostriedok.

Vzhľadom na uvedený právny stav veci prípadné využitie podnetu a opakovaného podnetu podľa zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) nemožno považovať za účinný právny prostriedok v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, a preto sťažovateľ tieto právne inštitúty nevyužil.»

Na   výzvu   ústavného   súdu   generálna   prokuratúra   prípisom   z   15.   októbra   2010 č. k. IV Pz 96/09-18 v podstatnom uviedla:

„V rámci konania na postup podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku v trestnej veci sťažovateľa Generálna prokuratúra Slovenskej republiky zastáva názor, že v konaní nebol porušený   článok   46   odsek   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   neprospech   sťažovateľa. Vo vybavení sp. zn. IV Pz 96/09 zo dňa 2.9.2009 sa riaditeľ trestného odboru Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky,   ktorý   konal   v   zastúpení   generálneho   prokurátora dôsledne vysporiadal so skutkovým stavom veci. Naviac podrobne vyhodnotil každý jeden dôkaz,   ktorý   bol   zadovážený   vo   vyšetrovacom   spise   ČVS:   ORP-623/OEK-B1-2007.   Pri preskúmaní právoplatného uznesenia vydaného prokurátorom Okresnej prokuratúry B. pod sp. zn. 3 Pv 368/07 zo dňa 8.6.2009 bolo rozhodujúce, či prokurátor pri vydávaní tohto rozhodnutia   dôsledne   akceptoval   ustanovenie   §   192   odsek   1   písm.   a/,   b/   Trestného poriadku.   Práve   toto   ustanovenie   ukladá   nadriadenému   orgánu   preskúmať   okrem správnosti výrokov napadnutého uznesenia i konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu. Z uvedeného   zákonného   ustanovenia   prokurátorovi   vyplýva   povinnosť   preskúmať a vyhodnocovať iba tie dôkazy, ktoré boli vykonané pred vydaním rozhodnutia. Akékoľvek tvrdenia   sťažovateľa,   ktoré   neuplatnil   v   konaní   do   momentu   vznesenia   obvinenia,   sú vykonané následne v rámci dokazovania a sú podkladom meritórneho rozhodnutia vo veci samotnej.

Generálny prokurátor uznesenia sp. zn. ORP-623/OEK-B1-2007 zo dňa 27.4.2009 ako i 3 Pv 368/07 zo dňa 8.6.2009 teda dôsledne preskúmal z hľadiska formálneho ako i z materiálneho.   Právoplatné uznesenie obsahovalo všetky náležitosti,   ktoré sú uvedené v § 176   odsek   1   písm.   a/   až   e/   Trestného   poriadku.   Taktiež   vyhodnotil   dôkazy,   ktoré odôvodňovali postup podľa § 206 odsek 1 Trestného poriadku.

Súčasne   považujem   za   potrebné   uviesť,   že   Generálna   prokuratúra   Slovenskej republiky zastáva názor, že upovedomenie v zmysle § 365 odsek 1 Trestného poriadku nemá zákonom predpísanú formu. Ide o individuálne upovedomenie a jeho obsah a forma záleží od vyhodnotenia konkrétneho skutkového stavu v jednotlivých trestných veciach. Keďže je samozrejmé, že takéto upovedomenie sa dotýka konkrétnych právoplatných rozhodnutí, nie je potrebné pokiaľ sa generálny prokurátor obsahovo stotožní s odôvodnením vydaných rozhodnutí opätovne podrobne vyhodnocovať dôkazy, ktoré už boli vyhodnotené.

Podstatné je, že v rámci postupu podľa § 363 a nasledujúcich Trestného poriadku sa generálny prokurátor vecne zaoberal jednotlivými časťami podania sťažovateľa.

Vo   vzťahu   k   postupu   podľa   §   365   odsek   1   Trestného   poriadku   nebola   zistená skutočnosť, ktorá by zostala pri vybavovaní návrhu na postup podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku   opomenutou.   Sťažovateľove   podanie   bolo   naviac   generálnym   prokurátorom vyhodnotené i ako návrh na vykonanie určitých dôkazov a preto v upovedomení podľa § 365 odsek 1 Trestného poriadku sťažovateľovi bolo oznámené, že návrh je súčasne odstúpený na ďalšie konanie vecne a miestne príslušnej prokuratúre na výkon dozoru nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní.

Podstatnou   skutočnosťou   pre   posúdenie   sťažnosti   však   je   aj   to,   že   Okresný   súd Bratislava I prijal obžalobu na sťažovateľa a pod sp. zn. 6T 52/2010 dňa 17.9.2010 proti sťažovateľovi   vydal   trestný   rozkaz.   Otázka   zákonnosti   postupu   podľa   §   206   odsek   1 Trestného   poriadku   tak   patrí   do   výlučnej   právomoci   príslušných   orgánov   trestného konania, ktorých rozhodnutie môže byť následne korigované v ďalšom procese dokazovania na   základe   zistených   skutočností   nielen   orgánmi   činnými   v   trestnom   konaní   ale   i   v predmetnej veci rozhodujúcim súdom (nález I.ÚS 155/2010, III. ÚS. 2002/2010, III. ÚS. 310/2010).

Po preskúmaní sťažnosti JUDr. M. B., PhD., ktorá bola uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 294/2010 zo dňa 24.6.2010 prijatá na ďalšie konanie, som toho názoru, že v konaní nebolo porušené právo sťažovateľa a preto navrhujem vydať rozhodnutie o odmietnutí sťažnosti.“

Sťažovateľ   sa   vyjadril   k stanovisku   generálnej   prokuratúry   písomným   podaním z 12. novembra 2010 a v podstatnom uviedol:

«Vyšetrovateľka   aj   dozorujúci   prokurátor   sa   bez   zákonného   dôvodu   odmietli zaoberať námietkou zaujatosti sťažovateľa proti vyšetrovateľke PZ kpt. Mgr. V. K. z 3. mája 2010,   v   ktorej   o.   i.   sťažovateľ   uvádza: „Hoci   v   sťažnosti   proti   uzneseniu   o vznesení obvinenia   z 20.   mája   2009   môj   obhajca   JUDr.   V.   M.   namieta   dôvodnosť   a   zákonnosť uznesenia o vynesení obvinenia aj skutkovým tvrdením, že právne služby som pre spoločnosť W. s. r. o. (dlžník) vykonával spoločne so svojimi spolupracovníkmi, vyšetrovateľka PZ kpt. Mgr. V. K. do dnešného dňa nevykonala výsluch ani jedného z mojich spolupracovníkov, ktorí sa so mnou podieľali na poskytovaní právnych služieb uvedenej spoločnosti.. Z obsahu predmetného trestného spisu je zrejmé, že predmetné unesenie o vznesení obvinenia vyšetrovateľka v podstate vydala iba na základe výpovede troch svedkov- Ing. S. R. (oznamovateľ), JUDr. T. V. a PhDr. E. H., t. j. na základe výpovede osôb, ktoré sú proti mne objektívne zaujaté z dôvodu, že s nimi vediem, resp. som s nimi v minulosti viedol viacero súdnych sporov a na každú z nich som v minulosti tiež podal aj trestné oznámenie (čo   som   preukázal   listinnými   dôkazmi),   pričom   títo   svedkovia   mali   a   majú   vedomosť o množstve právnych úkonov, ktoré som ako právny zástupca spoločnosti W. s. r. o. pre túto spoločnosť uskutočnil (táto skutočnosť vyplýva aj z viacerých listinných dôkazov, ktoré som vyšetrovateľke predložil a nachádzajú sa v predmetnom trestnom spise).

Vyšetrovateľka PZ kpt. Mgr. V. K. považuje predmetné vyšetrovanie za skončené (čo vyplýva   z výzvy   vyšetrovateľky   na   preštudovanie   spisu   podľa § 208   ods.   1   Trestného poriadku) napriek tomu, že nevykonala úkony nevyhnutné na zistenie skutkového stavu veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a s rovnakou starostlivosťou neobjasnila okolnosti svedčiace   v   môj   prospech   (najmä   výsluchom   mojich   spolupracovníkov),   čím   postupuje v zjavnom   rozpore   s   §   2   ods. 10 Trestného   poriadku,   t. j. jej   postup   je   nezákonný a svojvoľný.“.

Oveľa   závažnejším   nedostatkom   v   postupe   vyšetrovateľky   a   dozorujúceho prokurátora   je   skutočnosť,   že   celkom   ignorovali   návrhy   sťažovateľa   na   doplnenie dokazovania   po   preštudovaní   trestného   spisu,   čo   dozorujúci   prokurátor   odôvodnil mimoriadne   stručným,   ba   až   arogantným   spôsobom   vo   svojom   vyrozumení   o   vybavení uvedených podaní uvedením jedinej vety vyjadrujúcej jeho subjektívny postoj: „Čo sa týka vašich návrhov na doplnenie dokazovania, toto nepovažujem za potrebné.“....

Uvedeným   svojvoľným   postupom   generálny   prokurátor   bez   právneho   dôvodu odmietol   sťažovateľovi   poskytnúť   právnu   ochranu   proti   závažným   pochybeniam a porušeniam zákona zo strany vyšetrovateľky PZ a dozorujúceho prokurátora, čím porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu garantovanú v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Namietaný postup generálneho prokurátora je z uvedených dôvodov z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný. Právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky je preto v súlade s jeho ustálenou judikatúrou daná, čo vyplýva aj z uznesenia sp. zn. II. ÚS 294/2010 z 24. júna 2010, ktorým ústavný súd prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Podaním   obžaloby   a   následným   vydaním   trestného   rozkazu   Okresným   súdom Bratislava I nedošlo k zániku právomoci ústavného súdu konať a rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa, pretože o uvedenom namietanom porušení základného práva na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (o   postupe generálneho prokurátora Slovenskej republiky) nerozhoduje iný súd. Princíp subsidiarity podľa článku 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky teda nevytvára prekážku ďalšiemu postupu a vydaniu rozhodnutia ústavným súdom vo veci samej.

Podľa § 238 ods. 1 Trestného poriadku bol Okresný súd Bratislava I povinný riadne preskúmať podanú obžalobu, či pre ďalšie konanie poskytuje spoľahlivý podklad, najmä preveriť,   či   prípravné   konanie,   ktoré   predchádzalo   podaniu   obžaloby,   bolo   vykonané spôsobom zodpovedajúcim tomuto zákonu.

Ak by si okresný súd uvedenú zákonnú povinnosť riadnym spôsobom splnil,   mal trestné   stíhanie   zastaviť   (§   241   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku),   resp.   obžalobu odmietnuť a vrátiť vec prokurátorovi z dôvodu závažných procesných chýb (podľa § 241 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku), čo však neurobil.

Namiesto toho Okresný súd Bratislava I vydal trestný rozkaz z čoho vyplýva, že okresný súd preskúmaním obžaloby a spisového materiálu nezistil v prípravnom konaní žiadne porušenie zákona či závažné procesné chyby a skutkový stav považuje za spoľahlivo zistený. Vydanie trestného rozkazu, vo svetle uvedeného skutkového a právneho stavu veci, považujeme za zjavne svojvoľné (arbitrárne) rozhodnutie, ktoré je v extrémnom rozpore s princípmi zákonnosti a spravodlivosti, a preto je z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.

Po   vydaní   trestného   rozkazu   nie   je   podľa   Trestného   poriadku   okresný   súd   už oprávnený   preskúmavať   zákonnosť   prípravného   konania   a   prípadne   vrátiť   vec prokurátorovi   z   dôvodu   závažných   procesných   chýb.   Vydaním   trestného   rozkazu   preto okresný súd nemá právomoc rozhodovať o namietanom postupe generálneho prokurátora Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. IV Pz 96/09, t j. právomoc ústavného súdu rozhodovať o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je daná.»

Sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 6. apríla 2011 oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní.

Generálny prokurátor podaním doručeným ústavnému súdu 6. apríla 2011 taktiež oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

a) Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Sťažnosť   smerujúcu   proti   postupu   a uzneseniu   okresnej   prokuratúry   č.   k. 3 Pv 368/07-27 z 8. júna 2009 treba považovať za oneskorene podanú, pretože sťažovateľ sťažnosť   na   ústavnom   súde   podal   až   11.   novembra   2009,   teda   zjavne   po   zákonom ustanovenej   lehote.   Okrem   toho   však   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   sťažovateľ na ústavnom   súde   podal   osobitnú   sťažnosť   proti   už   uvedenému   rozhodnutiu   a   postupu okresného prokurátora. V uvedenej veci ústavný súd však v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 357/09 rozhodnutím z 25. novembra 2009 rozhodol tak, že odmietol sťažnosť pre nedostatok právomoci. Aj z uvedeného dôvodu ústavný súd v tomto konaní už nemohol vec preskúmať, pretože podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

b) Z upovedomenia generálnej prokuratúry č. k. IV Pz 96/09-7 z 2. septembra 2009 vyplýva:

„Po preskúmaní k veci sa vzťahujúceho spisového materiálu som dôvody na zrušenie napadnutého rozhodnutia nezistil.

Z vyšetrovacieho spisu vyplýva, že obvinený dňa 20.01. 2004 podpísal mandátnu zmluvu s E. H. – mandant v rade 1. a úpadcom – mandant v 2. rade obsahom ktorej bolo poskytovanie právnych služieb, dohoda o hodinovej odmene ( 4 000,- Sk/á 1 hod.), dohoda o podielovej odmene, ako i ustanovenie že z tejto zmluvy sú mandant v 1. rade i mandant v 2. rade zaviazaní voči mandatárovi spoločne a nerozdielne.

V ten istý deň obvinený podpísal mandátnu zmluvu s mandatárom – E. H. s rovnakým obsahom ako v prvom prípade a ďalšiu mandátnu zmluvu s mandantom - úpadcom takisto s rovnakým obsahom ako v prvom prípade.

Obvinený   si   prihlásil   do   konkurzného   konania   pohľadávku   (peňažnú)   v   čiastke 5 913 145,70   Sk   z   titulu   poskytnutých   právnych   služieb   na   základe   mandátnej   zmluvy z 20.01. 2004.

Následne E. H. dňa 23.03. 2006 uznala ako dlžník do notárskej zápisnice svoj dlh v čiastke 5 694 000,- Sk voči obvinenému za poskytnuté právne služby na základe mandátnej zmluvy z 20.01. 2004 a súhlasila s exekúciou tejto notárskej zápisnice.

Dňa   29.03.   2006   podpísal   obvinený   s E.   H.   zmluvu   o   zabezpečovanom   prevode vlastníckeho práva ktorou prijal od E. H. vlastnícke právo k nehnuteľnostiam – pozemky a rekreačná chata v obci M. na zabezpečenie jej záväzku uznaného v notárskej zápisnici. Rovnakého dňa podpísal obvinený s E. H. ďalšiu zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam spoluvlastníckemu podielu 1/2 k celku trojizbového bytu v B. a spoluvlastníckeho podielu k pozemkom zapísaných na LV č. 6803. Všeobecná hodnota   týchto   nehnuteľností   je   6   301   430,-   Sk.   Táto   zmluva   rovnako   slúžila   na zabezpečenie jej záväzku uznaného v notárskej zápisnici.

Taktiež rovnakého dňa podpísal obvinený s dcérou E. H., M. F. zmluvu o zriadení záložného   práva   k   spoluvlastníckemu   podielu   1/2   k   celku   trojizbového   bytu   v B. a spoluvlastníckeho podielu k pozemkom zapísaných na LV č. 6803 v prospech obvineného na zabezpečenie jeho pohľadávky uznanej E. H. v notárskej zápisnici.

Zabezpečenie pohľadávky obvineného bolo viac ako 100 percentné.

Dňa 19.01. 2007 vystavil obvinený E. H. faktúru č. 20070027 na čiastku 5 694 000,- Sk + DPH.

Dňa   27.11.   2007   obvinený   ako   záložný   veriteľ   kúpnou   zmluvou   odpredal   I.   L. spoluvlastnícky   podiel   v 1/2   k   celku   trojizbového   bytu   v B.   a spoluvlastnícky   podiel   k pozemkom zapísaným na LV č. 6803 za čiastku 3 200 000,- Sk.

Z vyjadrenia   E.   H.   vyplýva,   že   mandátne   zmluvy   podpísané   medzi   obvineným a jednotlivými   mandantmi   –   každým   samostatne   boli   vytvorené   a   podpísané   neskôr   – dodatočne, a to dňa 23.03. 2006.

Z   vyšetrovacieho   spisu   a   doposiaľ   vykonaných   úkonov   je   zrejmé,   že   obvinený vykonával právne služby pre oboch mandantov súčasne a tieto spoločne vyúčtoval im obom

- úpadcovi formou prihlásenia si svojej pohľadávky a E. H. formou uznania záväzku, jeho ďalšieho   zabezpečenia   a   zaslaním   faktúry.   Preto   prihláška   pohľadávky   je   minimálne čiastočne neodôvodnená a teda fiktívna (z pohľadu účtovania služieb vykonávaných pre E. H.).“

Sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu generálnej prokuratúry je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktorú označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom a slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno považovať   len   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05,   I.   ÚS   74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Ústavný súd nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutia, proti ktorému bola podaná na ústavnom súde sťažnosť. Jeho úloha je zistenie, či napadnutým rozhodnutím bolo porušené   základné   právo,   v danom   prípade   sťažovateľom   označené   právo.   Ústavný   súd preto nepovažoval za potrebné zaoberať sa zákonnou právnou argumentáciou, ktorou bola odôvodňovaná opodstatnenosť ústavnej sťažnosti, ale iba jej ústavnoprávnymi aspektmi.

Vychádzajúc z toho ústavný súd uvádza, že do práva na spravodlivý proces nepatrí ani právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd (v tomto prípade orgány prokuratúry) stotožnil   s jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním   a hodnotením   dôkazov.   Ústavný   súd takisto judikoval (I. ÚS 67/06), že z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1 ústavy vyplýva   tiež   zásada   voľného   hodnotenia   dôkazov.   Pokiaľ   všeobecné   súdy,   a v danom prípade   orgány   prokuratúry, rešpektujú   ústavne garancie,   ústavný   súd nie je oprávnený znovu „ hodnotiť“ hodnotenie dôkazov orgánov prokuratúry, a to dokonca ani vtedy, keby sa s ich hodnotením sám nestotožňoval.

Zo záverov generálnej prokuratúry nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu,   čo   sa   týka   aj   otázky   vyhodnotenia   dôkazov   a právneho   záveru.   Stanovisko generálnej prokuratúry a jeho právne odôvodnenie je v súlade so zákonom. Z toho vyplýva, že   uvedené   stanovisko   nie   je   neodôvodnené   a arbitrárne.   Samotná   skutočnosť,   že   sa sťažovateľ   nestotožňuje   s jej   závermi,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého stanoviska a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným, vzhľadom na už uvedené.

Ústavný súd v danej veci zistil, že okresný prokurátor podal na sťažovateľa obžalobu 9. júla 2010 na Okresnom súde Bratislava I pre pokus trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 8 ods. 1, § 256 ods. 2, písm. b) a ods. 5 písm. b) Trestného zákona účinného v čase skutku.

Uvedený okresný súd trestným rozkazom zo 17. septembra 2010 uznal sťažovateľa vinného z uvedeného skutku a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov, ktorý mu podmienečne odložil na dobu päť rokov. Toto rozhodnutie sa nestalo právoplatným, pretože sťažovateľ podal proti nemu odpor.

Z uvedeného súčasne vyplýva, že sťažovateľ námietky, ktoré uviedol   v sťažnosti, týkajúce   sa   skutkového   zistenia,   resp.   aj   právneho   vyhodnotenia   bude   môcť   v plnom rozsahu uplatniť v ďalšom trestnom konaní, a tak uplatniť svoje zákonné procesné práva na svoju obhajobu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosti nevyhovel.

Podľa   §   32   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sa   k rozhodnutiu   pripája   odlišné stanovisko sudcu Lajosa Mészárosa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2011