znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 294/06-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. R., Ing. Ľ. K., Ing. V. J. a Ing. D. L., všetci toho času vo výkone väzby vo výkone väzby a PhDr. J. K., T., zastúpených advokátom JUDr. M. R., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2, a 5, čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Prezídia Policajného   zboru   Slovenskej   republiky,   Úradu   boja   proti   korupcii,   Odboru   boja   proti korupcii, B. z 3. februára 2006 ČVS: PPZ-67/BPK-S-2005 v spojení s uznesením Úradu Špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   Bratislava z 22. februára   2006,   čís.   VII   Gv   314/04-19,   uznesením   Špeciálneho   súdu   v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, zo 6. februára 2006 sp. zn. BB-Pšv 6/06 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 2. marca 2006, sp. zn. 1 Toš 13/2006, ako aj vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 1 až 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 1 až 4 Ústavy Slovenskej republiky a im zodpovedajúcim právam podľa   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Prezídia Policajného   zboru   Slovenskej   republiky,   Úradu   boja   proti   korupcii,   Odboru   boja   proti korupcii   B.   a dozorujúceho   prokurátora   Úradu   Špeciálnej   prokuratúry   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky Bratislava, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. R., Ing. Ľ. K., Ing. V. J., Ing. D. L. a PhDr. J. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2006 doručená sťažnosť Ing. P. R., Ing. Ľ. K., Ing. V. J. a Ing. D. L., všetci toho času vo výkone väzby a PhDr. J. K., T. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. M. R., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl.   5   ods.   1   a 4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „Dohovor“) uznesením Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky, Úradu boja proti korupcii,   Odboru   boja   proti   korupcii,   B.   z 3.   februára   2006   ČVS: PPZ-67/BPK-S-2005 (ďalej len „vyšetrovateľ“) v spojení s uznesením Úradu Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky   Bratislava   (ďalej   len   „špeciálna   prokuratúra“)   z 22. februára 2006, čís. VII Gv 314/04-19 a uznesením Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská   Bystrica   (ďalej   len   „špeciálny   súd“)   zo   6. februára   2006   sp.   zn.   BB-Pšv   6/06 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 2. marca 2006, sp. zn. 1 Toš 13/2006, ako aj namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 1 až 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 1 až 4 ústavy a im zodpovedajúcim   právam   podľa   Dohovoru   postupom   vyšetrovateľa   a dozorujúceho prokurátora špeciálnej prokuratúry.

Zo   sťažnosti   a predložených   príloh   vyplýva,   že   označeným   uznesením   sa   začalo trestné stíhanie sťažovateľov za trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. b) a ods. 5 Trestného zákona. Špeciálna prokuratúra označeným uznesením zamietla sťažnosti sťažovateľov ako nedôvodné.

Na návrh prokurátora špeciálnej prokuratúry špeciálny súd označeným uznesením vzal sťažovateľov Ing. R., Ing. K., Ing. J. a Ing. L. do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods.   1   písm.   a)   a b   )   Trestného   poriadku.   Proti   uzneseniu   špeciálneho   súdu   podali sťažovatelia sťažnosť,   o ktorej   rozhodol   označeným uznesením najvyšší súd tak, že ich sťažnosť zamietol.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti vo vzťahu k postupu vyšetrovateľa namietajú najmä to, že

a)vyšetrovateľ   sám,   bez   predchádzajúceho   súhlasu   dozorujúceho   prokurátora zhromažďoval listinné dôkazy tvoriace predmet bankového tajomstva, hoci mu to vtedy platný a účinný Trestný poriadok nedovoľoval,

b) vyšetrovateľ   po   začatí   trestného   stíhania   vypočúval   svedkov   k okolnostiam tvoriacim predmet bankového tajomstva bez toho, aby títo svedkovia boli zbavení mlčanlivosti v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o bankách,

c)že vyšetrovateľ, ako aj dozorujúci prokurátor vzali za základ svojich rozhodnutí nezákonné   a právne   neúčinné   zhromaždené   listiny   vykonané   ešte   pred   začatím trestného stíhania vo veci.

Na tomto základe sťažovatelia argumentujú, že „orgány prípravného konania i súdy, pri   svojom   postupe   i rozhodovaní,   vychádzali   z nezákonne   zhromaždených   listín, vykonaných dôkazov,   čím objektívne   nemohli   naplniť   zákonné podmienky   pre vznesenie obvinenia, ani pre naše vzatie do väzby“.

Pokiaľ   ide   o rozhodovanie   o väzbe,   sťažovatelia   vytýkajú   súdom „paušálne rozhodovanie o dôvodoch väzby“, keďže tieto nebrali do úvahy, že

a) obvinení sú doteraz osoby, ktoré neboli trestne stíhané, či odsúdené (okrem Ing. L., voči ktorej prebieha trestné stíhanie v inej veci),

b) žili a žijú bezúhonným spôsobom života,

c) ku skutkom, za ktoré sú stíhaní, došlo v priebehu rokov 1998 – 2001, t. j. oveľa skôr, ako sa začalo trestné stíhanie, pričom za túto dobu ničím nedali dôvod na vznik nebezpečenstva o možnom úteku, či ovplyvňovaní svedkov,

d) si plnili iba svoje pracovné povinnosti v závislosti od svojho funkčného zaradenia, pričom   plnenie   pracovných   úloh   pri   podpisovaní   zmlúv   a pod.   z nich   nerobí organizovanú skupinu a zároveň je plnenie pracovných úloh okolnosťou vylučujúcou protiprávnosť, pokiaľ ide o legitímne plnenie úloh v rámci povolenej (licencovanej ) činnosti bánk.

Na základe argumentácie obsiahnutej v sťažnosti   sťažovatelia zastávajú názor, že postupom a rozhodnutiami označených orgánov boli porušené ich ústavou chránené práva, a preto navrhujú, aby ústavný súd vo veci ich sťažnosti rozhodol nasledovne:

„1. Základné práva Ing. R. P., Ing. Ľ. K., Ing. V. J., Ing. D. L. a PhDr. J. K. podľa čl. 17 ods. 1, 2, 5 a čl. 46 ods. 1, 4 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1, 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   uznesením   vyšetrovateľa   Prezídia   PZ   SR,   Úradu   boja   proti korupcii,   odboru   boja   proti   korupcii,   B.   z 3.   februára   2006   ČVS:   PPZ-67/BPK-S-2005 v spojení s uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR Bratislava z 22. februára 2006, čís. VII Gv 314/04-109 porušené boli.

2. Základné práva Ing. R. P., Ing. Ľ. K., Ing. V. J., Ing. D. L. podľa čl. 17 ods. 1, 2, 5 a   čl.   46   ods.   1, 4   Ústavy   SR   a   čl.   5   ods.   1, 4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd uznesením sudcu pre prípravné konanie Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica zo 6. februára 2006 sp. zn. BB-Pšv 6/06 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 2. marca 2006 sp. zn. 1 Toš 13/2006 porušené boli.

3. Základné práva Ing. R. P., Ing. K. Ľ., Ing. J. V. a Ing. D. L. podľa čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods.   1,   2,   3,   čl.   48 ods.   2 a čl.   50 ods. 1,   2,   3,   4 Ústavy SR a im zodpovedajúcim základným   právam   zaručeným   Dohovorom..., postupom   vyšetrovateľa   Prezídia   PZ   SR, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii, B. a dozorujúceho prokurátora ÚŠP GP SR Bratislava porušené boli.

4. Uznesenie sudcu pre prípravné konanie Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica zo 6. februára 2006 sp. zn. BB-Pšv 6/06 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 2. marca 2006 sp. zn. 1 Toš 13/2006 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie Špeciálnemu súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica.

5. Nariaďuje sa ÚVV B. bezodkladne prepustiť na slobodu obvinených Ing. R. P., Ing. K. Ľ., Ing. J. V. a Ing. L. D..

6. Uznesenie vyšetrovateľa Prezídia PZ SR, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii B. z 3. februára 2006 ČVS: PPZ-67/BPK-S-2005, v spojení s uznesením ÚŠP GP SR z 22. februára 2006, čís. VII Gv 314/04-109 sa zrušujú.

7.   Porušovatelia   základných   práv   a slobôd   sú   povinní   nahradiť   trovy   konania vo výške, ako budú určené a vyčíslené.“

Sťažovatelia zároveň žiadajú, aby ústavný súd odložil vykonateľnosť právoplatných rozhodnutí, a to uznesenia sudcu pre prípravné konanie špeciálneho súdu zo 6. februára 2006 sp. zn. BB-Pšv 6/06 v spojení s uznesením najvyššieho súdu z 2. marca 2006, sp. zn. 1 Toš 13/2006 a prikázal Ústavu na výkon väzby B., aby sťažovateľov Ing. P. R., Ing. Ľ. K., Ing. V. J. a Ing. D. L. bezodkladne prepustil z väzby.

Ústavný súd ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti požiadal o stanovisko k sťažnosti predsedu najvyššieho súdu. V stanovisku predsedu najvyššieho súdu, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 19. júna 2006, sa okrem iného uvádza:

„...vo vzťahu k napadnutému uzneseniu Najvyššieho súdu SR z 2. marca 2006, sp. zn. 1   Toš   13/2006,   oznamujeme,   že zásadné   stanovisko   k ústavnou   sťažnosťou   namietaným skutočnostiam vyplýva z odôvodnenia tohto uznesenia (najmä strana 13 až 15).

Vychádzajúc ale z obsahu ústavnej sťažnosti, ktorá sa dotýka širšieho rámca, než ktorý bol predmetom rozhodovania Najvyššieho súdu SR ako súdu odvolacieho, dodávame nasledovné úvahy:

Všetci štyria   obvinení   boli vzatí do   väzby po   vznesení   obvinenia   v zmysle §   206 ods. 1, ods. 3 Tr. por., teda po zistení vyšetrovateľa, že po začatí trestného stíhania bol dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchali uvedené osoby. Prvostupňový súd pri rozhodovaní   o väzbe   všetkých   štyroch   obvinených   na   základe   zhromaždených   dôkazov konštatoval, že z nich vyplýva dôvodné podozrenie na úrovni rozumnej istoty, že sa mali dopustiť skutkov, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie. Zároveň zistil, že tieto skutky majú znaky trestných činov podľa § 248 ods. 1, ods. 5 a § 250a ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006.

Pokiaľ ide o dôvody väzby všetkých štyroch obvinených v zmysle § 71 ods. 1 písm. a), písm. b) Tr. por., tieto boli u obvinených dostatočným – konkrétnym spôsobom odôvodnené a to tak pokiaľ ide o dôvodnú obavu, že by ušli alebo sa skrývali vzhľadom na reálnu hrozbu   uloženia   vysokého   trestu   (písm.   a),   ako   aj   pokiaľ   ide   o   dôvodnú   obavu z ovplyvňovania najmä doteraz nevypočutých svedkov (písm. b).

Pokiaľ ide o tzv. útekovú väzbu, obvineným za uvedené trestné činy hrozí trestná sankcia v rozpätí 5 až 12 rokov. Súdy oboch stupňov posudzovali výšku hroziaceho trestu so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu (porovnaj str. 3 až 14 uznesenia NS SR, sp. zn. 1 Toš 13/2006), pričom treba dodať, že ustálená judikatúra súdov Slovenskej republiky pri tomto   dôvode   väzby   spravidla   akceptovala   hrozbu   trestom   nad   5   rokov   trestu   odňatia slobody.

Vo   vzťahu   k tzv.   kolúznej   väzbe   treba   dodať,   že   z rozsahu   spáchaných   trestných skutkov, ktoré zakladajú trestný čin sprenevery a trestný čin úverového podvodu, v tomto, počiatočnom štádiu trestného stíhania je reálne možné (najmä vzhľadom na rozsah a obsah spáchaných   trestných   skutkov)   prezumovať   kolúzne   zámery   obvinených,   bez   ohľadu   na spôsob svojej obhajoby bezprostredne po vznesení obvinenia, resp. marenie objasňovania skutočností   závažných   pre   trestné   stíhanie.   Špecifický   charakter   spáchaných   trestných skutkov nepochybne tento záver odôvodňuje.

Ústavná sťažnosť sa však dotýka, ako bolo v úvode naznačené, širšieho rámca lebo zahŕňa   aj   skutkové   okolnosti,   pokiaľ   ide   o dôvodnosť   vzneseného   obvinenia,   ktoré   ale nemohli   byť   predmetom   rozhodovania   súdov   v tomto   štádiu   konania.   Napadnuté rozhodnutia súdov preto nemohli porušiť základné práva obvinených v tejto časti. Treba totiž konštatovať, že súdy nie sú oprávnené v štádiu prípravného konania meniť vznesené obvinenie   alebo   zaujímať   stanovisko   k dôvodnosti   trestného   stíhania,   ak   v zmysle   §   71 ods. 1   Tr.   por.   pri   rozhodovaní   o väzbe   zistia,   že   skutok   pre   ktorý   bolo   začaté   trestné stíhanie bol spáchaný, má znaky trestného činu a na už spomínanej rovine rozumnej istoty uzatvoria, že skutok spáchal obvinený.

Z uvedených   dôvodov   preto   navrhujeme   predmetnú   ústavnú   sťažnosť   neprijať   na ďalšie konanie.“

Ústavný súd zaslal stanovisko predsedu najvyššieho súdu na vyjadrenie právnemu zástupcovi sťažovateľov. Z vyjadrenia sťažovateľov k jeho stanovisku, ktoré bolo doručené ústavnému súdu 7. júla 2006, vyplýva, že stanovisko predsedu najvyššieho súdu nepovažujú za   správne.   Podľa   názoru   sťažovateľov   v predmetnej   veci   zlyhal   nielen   prokurátorský dozor, ale aj úloha procesne konajúcich súdov, ktorých úlohou je aj v tomto štádiu trestného stíhania preskúmavať nielen formálne, ale aj materiálne podmienky dôvodnosti začatého trestného   stíhania   i dôvodnosti   väzby.   Sťažovatelia   zároveň   poukazujú,   že   predseda najvyššieho   súdu   sa   meritórne   nevyjadril   k porušovaniu   dvoch   základných   požiadaviek zákona pri vykonávaní dôkazov, a to, že sa porušuje zákonná povinnosť ochrany bankového tajomstva pri výsluchu svedkov a povinnosť požadovať listiny dotýkajúce sa bankového tajomstva iba s predchádzajúcim súhlasom prokurátora.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak   v konaní   ktoré   mu   predchádzalo   alebo   samotným   rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Vychádzajúc   z obsahu   sťažnosti   bolo   úlohou   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní preskúmať dva okruhy problémov, či

1) postupom a uznesením vyšetrovateľa z 3. februára 2006 ČVS: PPZ-67/BPK-S-2005, ktorým   bolo   začaté   trestné   stíhanie   sťažovateľov   ako   obvinených   v spojení s uznesením   špeciálnej   prokuratúry   z 22.   februára 2006, čís.   VII   Gv   314/04-109, ktorým   boli   zamietnuté   sťažnosti   sťažovateľov   proti   uvedenému   uzneseniu vyšetrovateľa, boli porušené namietané základné práva sťažovateľov,

2) uznesením   špeciálneho   súdu   zo   6.   februára   2006   sp.   zn.   BB-Pšv   6/06   o vzatí sťažovateľov   Ing.   P.   R.,   Ing.   Ľ.   K.,   Ing. V.   J.   a Ing.   D.   L.   do   väzby   v spojení s uznesením najvyššieho súdu z 2. marca 2006, sp. zn. 1 Toš 13/2006, ktorým boli sťažnosti sťažovateľov proti uzneseniu špeciálneho súdu zamietnuté, boli porušené označené základné práva sťažovateľov.

Ad 1) Pokiaľ ide o prvý okruh problémov, ústavný súd konštatoval, že sťažnosť sťažovateľov   v tejto   časti   smeruje   proti   postupu   a rozhodnutiam   vyšetrovateľa a dozorujúceho prokurátora špeciálnej prokuratúry, t. j. proti orgánom prípravného konania, pričom ústavnému súdu bola sťažnosť doručená v štádiu prípravného konania, t. j. v tom štádiu   trestného   konania,   keď   o odôvodnenosti,   a teda zákonnosti   a   ústavnosti   trestného stíhania sťažovateľov meritórne zatiaľ všeobecné súdy nerozhodovali.

Ústavný súd pri predbežnom prerokúvaní sťažnosti sťažovateľov dospel k záveru, že platná právna úprava trestného konania umožňuje sťažovateľom ako obvineným, a príp. aj v ďalšom štádiu trestného konania (po prípadnom vznesení obžaloby) ako obžalovaným v rámci   uplatnenia   práva   na   obhajobu   právne   účinným   spôsobom   namietať   porušenie svojich základných práv a slobôd garantovaných ústavou, ku ktorým malo dôjsť v dôsledku nezákonného postupu vyšetrovateľa a dozorujúceho prokurátora v predmetnej trestnej veci. Tak ako súd prvého stupňa, ktorý bude (je) oprávnený konať a rozhodovať v trestnej veci sťažovateľov, aj odvolací súd v prípade podania odvolania v predmetnej trestnej veci sú súdmi   s plnou   jurisdikciou,   v ktorých   právomoci   je   posúdenie   všetkých   relevantných skutkových aj právnych okolností prípadu vrátane zákonnosti a ústavnosti postupu orgánov prípravného   konania   v trestnej   veci   sťažovateľov   v štádiu   trestného   stíhania predchádzajúcemu podaniu obžaloby (obdobne napr. III. ÚS 75/05, alebo III. ÚS 109/05), t. j.   aj   skutočností,   ktoré   vytýkajú   sťažovatelia   postupu   vyšetrovateľa   a dozorujúceho prokurátora v predloženej sťažnosti.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že trestné konanie predstavuje od svojho začiatku   až   po   koniec   organický   celok,   v ktorom   sa   v rámci   vykonávania   jednotlivých úkonov   a realizáciou   garancií   na   ochranu   práv   a slobôd   zo   strany   orgánov   činných v trestnom   konaní   môžu   a majú   naprávať,   resp.   korigovať   prípadné   predchádzajúce pochybenia týkajúce sa aj porušenia základných práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno sťažnosťou podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   namietať   porušenia   ústavou   chránených   základných   práv a slobôd, ku ktorým došlo v priebehu trestného konania a neboli v jeho priebehu odstránené. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovatelia mali a majú v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinné prostriedky na ochranu svojich základných práv, ktoré   mali   byť   porušené   postupom   a označenými   rozhodnutiami   vyšetrovateľa a dozorujúceho prokurátora. Za daných okolností podľa názoru ústavného súdu neexistuje ústavný dôvod k tomu, aby ústavný súd vstupoval v predmetnej trestnej veci sťažovateľov do právomoci všeobecných súdov. Naopak, skutočnosť, že všeobecné súdy môžu podľa platného   právneho   poriadku   sťažovateľom   poskytnúť   účinnú   ochranu   ich   ústavou chránených práv a slobôd, vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto ústavný súd v tejto časti odmietol sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Ad   2)   Pokiaľ   ide   o   tú   časť   sťažnosti,   v ktorej   namietajú   sťažovatelia   porušenie svojich ústavou chránených práv a slobôd uznesením špeciálneho súdu zo 6. februára 2006 sp. zn. BB-Pšv 6/06 o vzatí sťažovateľov Ing. P. R., Ing. Ľ. K., Ing. V. J. a Ing. D. L. do väzby, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti konštatoval, že o sťažnosti voči tomuto uzneseniu bol oprávnený rozhodovať najvyšší súd, čo v súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu zakladá tiež dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Napokon   sa   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokúvaní   sťažnosti   zaoberal   tou   jej časťou, v ktorej sťažovatelia namietajú porušenie svojich ústavou chránených práv a slobôd uznesením najvyššieho súdu z 2. marca 2006, sp. zn. 1 Toš 13/2006, ktorým boli sťažnosti sťažovateľov proti uzneseniu špeciálneho súdu o ich vzatí do väzby zamietnuté.

V súlade s vyššie citovanou judikatúrou ústavného súdu bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či skutkové a právne závery najvyššieho súdu, o ktoré oprel namietané uznesenie neboli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   či   boli   (sú)   z ústavného   hľadiska ospravedlniteľné a udržateľné, a či je teda opodstatnené tvrdenie sťažovateľov, že vydaním označeného uznesenia najvyššieho súdu došlo k porušeniu namietaných základných práv a slobôd sťažovateľov.

V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti   návrhu   (sťažnosti)   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Za týmto účelom ústavný súd preskúmaval pri predbežnom prerokovaní sťažnosti napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, pričom považoval za potrebné poukázať najmä na tú časť jeho odôvodnenia, v ktorej sa uvádza:

„Pokiaľ ide o dôvody väzby, Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v plnom rozsahu stotožnil so záverom sudcu špeciálneho súdu, že u obvinených... v tomto štádiu trestného konania sú dané podľa § 71 ods. 1 písm. a), písm. b) Tr. por.

Z doposiaľ   zabezpečených   a vykonaných   dôkazov   vyplýva   dôvodné   podozrenie v rovine rozumnej istoty,   že obvinení...   sa mali dopustiť skutkov,   pre ktoré bolo začaté trestné   stíhanie   a ktoré   majú   znaky   trestných   činov.   Keďže   sudca   špeciálneho   súdu v odôvodnení napadnutého uznesenia v dostatočnom rozsahu rozviedol tieto dôkazy a z nich vyplývajúce doteraz zistené skutočnosti nasvedčujúce vyššie uvedenému záveru, Najvyšší súd Slovenskej republiky preto v podrobnostiach na túto argumentáciu len odkazuje, keďže ju považoval za správnu a v súlade so zákonom.

Vo vzťahu k námietkam obvinených, ktoré uplatnili v odôvodnení podanej sťažnosti, Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť nasledovné:

Národná   banka   Slovenska   prostredníctvom   svojho   úseku   bankového   dohľadu 23. apríla 2001 začala s výkonom tematickej dohliadky v D., a. s., (...), v rámci ktorej zistila neobvyklé operácie tejto banky s J., a. s., so sídlom v P., o ktorých podala oznámenie Úradu finančnej polície v Bratislave.

Podľa § 8 ods. 3 Tr. por. účinného v čase podania vyššie uvedeného oznámenia mohol prokurátor údaje, ktoré sú inak predmetom bankového tajomstva, (...) požadovať aj mimo prípravného konania, teda pred začatím trestného stíhania.

Národná   banka   Slovenska   rozhodnutím   z 24.   augusta   2001   (...),   zaviedla   nútenú správu v D., a. s., (...) V dôsledku zavedenia nútenej správy sa pozastavil výkon funkcie všetkých orgánov D., a. s., a pôsobnosť predstavenstva banky a dozornej rady banky prešla na správcu banky. Po vyhlásení konkurzu prešiel potom výkon funkcií orgánov D., a. s., na ustanoveného správcu konkurznej podstaty úpadcu.

Vychádzajúc   z vyššie   uvedeného   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   námietky obvinených   uplatnené   prostredníctvom   obhajcu,   pokiaľ   sa   týkali   zákonnosti   získania doposiaľ   zabezpečených   listinných   dôkazov   dokumentujúcich   bankové   operácie   medzi vyššie uvedenými bankami a ich klientmi, považoval za neopodstatnené. Na druhej strane je však dôvodné tvrdenie obvinených, že sa takéto listinné dôkazy nie je možné považovať aj zápisnice o podaní vysvetlenia, ktoré napriek tomu, že sú súčasťou vyšetrovacieho spisu (zväzok č. II, č. I. 73 až 120), správne sudca špeciálneho súdu v konaní o návrhu na vzatie do   väzby   a následne   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   pri   prieskumnej   činnosti   na podklade podaných sťažností, nebrali vôbec do úvahy.

Vo   vzťahu   k dôvodom   tzv.   útekovej   väzby   (...)   z konania   obvinených   a z vyššie uvedených konkrétnych skutočností vyplýva záver, že obvinení sú nielen stíhaní pre trestný čin s trestnou sadzbou trestu odňatia slobody od piatich do dvanástich rokov, ale vzhľadom na okolnosti prípadu v celom ich súhrne uloženie vysokého trestu im aj reálne hrozí, ktorá skutočnosť potom zakladá dôvodnú obavu, že by ušli alebo sa skrývali, aby sa tak tejto hroziacej sankcii vyhli. Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že v tejto veci sa viedlo trestné stíhanie už od roku 2002, resp. 2004, pretože v tom čase obvinení vystupovali v inom procesnom postavení.

Pokiaľ   ide   o dôvod   tzv.   kolúznej   väzby   (...)   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky vzhľadom na charakter tejto trestnej činnosti, na spôsob konania obvinených, na osoby obvinených   a predovšetkým   štádium   trestného   konania   a stav   objasnenia   veci,   rovnako dospel k záveru, že uvedené konkrétne skutočnosti u všetkých štyroch obvinených zakladajú dôvodnú obavu z ovplyvňovania ostatných doposiaľ vypočutých svedkov (...) ako aj ďalších nevypočutých svedkov alebo iného marenia objasňovania skutočností závažných pre trestné stíhanie, navyše keď vykonaným dokazovaním bude potrebné dôsledne preveriť prípadné obhajobné   tvrdenia   obvinených   u osôb,   s ktorými   títo   z titulu   svojej   funkcie   prichádzali bezprostredne do styku...“.

Po dôkladnom preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel ústavný súd k záveru, že je riadne odôvodnené, nie je arbitrárne, pričom ho možno z ústavného hľadiska považovať za akceptovateľné a udržateľné, a preto jeho vydaním podľa názoru ústavného   súdu   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   namietaných   základných   práv   a slobôd sťažovateľov.   Na   tomto   základe   ústavný   súd   odmietol   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti aj túto jej časť podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   návrhom sťažovateľov, aby bola odložená vykonateľnosť uznesenia špeciálneho súdu zo 6. februára 2006 sp. zn. BB-Pšv 6/06 v spojení s uznesením najvyššieho súdu z 2. marca 2006, sp. zn. 1 Toš 13/2006, ako aj ich návrhom, aby ústavný súd prikázal Ústavu na výkon väzby B., aby sťažovateľov   Ing.   P.   R.,   Ing.   Ľ.   K.,   Ing. V.   J.   a   Ing.   D.   L.   bezodkladne   prepustil z väzby.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2006