znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 293/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. apríla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnostiPOHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o.,Grösslingová   4,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokátadoc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 1446/2014,Rvp   1451/2014,   Rvp   1464/2014,   Rvp   1478/2014,   Rvp   1488/2014,   Rvp   1503/2014,Rvp 1541/2014,   Rvp   1545/2014,   Rvp   1573/2014,   Rvp   1582/2014,   Rvp   1585/2014a Rvp 1591/2014 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1,čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Okresného súdu Svidník v konaniach vedených pod spisovými značkami:3 Er 775/2006, 1 Er 438/2003, 2 Er 789/2005, 1 Er 83/2005, 3 Er 407/2006, 2 Er 753/2006,1 Er 286/2003, 1 Er 120/2003, 1 Er 182/2004, 1 Er 12/2004, 1 Er 439/2003 a 1 Er 94/2004a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami:   Rvp   1446/2014,   Rvp   1451/2014,   Rvp   1464/2014,   Rvp   1478/2014,Rvp 1488/2014,   Rvp   1503/2014,   Rvp   1541/2014,   Rvp   1545/2014,   Rvp   1573/2014,Rvp 1582/2014, Rvp 1585/2014 a Rvp 1591/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré budeďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1446/2014.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a   ako zjavneneopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 13. februára2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4,Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha,PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 1446/2014, Rvp 1451/2014, Rvp 1464/2014,Rvp   1478/2014,   Rvp   1488/2014,   Rvp   1503/2014,   Rvp   1541/2014,   Rvp   1545/2014,Rvp 1573/2014, Rvp 1582/2014, Rvp 1585/2014 a Rvp 1591/2014 vo veci namietanéhoporušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“),ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresnéhosúdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod spisovými značkami: 3Er 775/2006, 1 Er 438/2003, 2 Er 789/2005, 1 Er 83/2005, 3 Er 407/2006, 2 Er 753/2006, 1Er 286/2003, 1 Er 120/2003, 1 Er 182/2004, 1 Er 12/2004, 1 Er 439/2003 a 1 Er 94/2004(ďalej aj „napadnuté konania“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka (oprávnená, pozn.) v napadnutých exekučnýchkonaniach   vedených   okresným   súdom   podanými   návrhmi   požiadala   o   zmenu   súdnehoexekútora v súlade s § 44 ods. 8 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995Z. z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmenea doplnení ďalších zákonov v znení platnom a účinnom v relevantnom čase. Sťažovateľkanamieta, že „V exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel je založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Exekučný súd... do dňa spísania tejto sťažnosti nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora. Sťažovateľ tvrdí, že   v   predmetnom   prípade   neexistuje   okolnosť,   ktorá   by   umožňovala   exekučnému   súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o zmene exekútora   pristúpi   až   po   veľmi   dlhej   dobe...   Tvrdíme,   že   postupom   porušovateľa (neodôvodnenou nečinnosťou a neefektívnou/nesústredenou činnosťou) došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa.“.

Sťažovateľka namieta, že okrem práv zaručených čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1dohovoru okresný súd v napadnutých konaniach svojím postupom porušil aj práva zaručenéčl.   20   ods.   1   ústavy   a   čl.   1   dodatkového   protokolu,   keďže „nemôže   bez   rozhodnutia exekučného súdu dosiahnuť exekúciou zhmotnenie veci (vymoženie pohľadávky), čo má za následok   vytvorenie   prekážky   pre   individuálnu   alebo   podnikateľskú   spotrebu   veci... K znižovaniu   hodnoty   majetku   sťažovateľa   (bonity   pohľadávky)   dochádza   aj   preto,   že nečinnosť exekučného súdu podporuje a neodstraňuje nečinnosť, resp. nesústredenú činnosť povereného   exekútora   a   utvrdzuje   dlžníka   (povinného)   v   tom,   že   sťažovateľovi   zaplatiť nemusí, pretože ho autoritatívne k takémuto správaniu nemá kto prinútiť.“.

Podľa sťažovateľky okresný súd v napadnutých konaniach zároveň postupoval tak, že jej neposkytol „súdnu ochranu v zákonom predpokladanej kvalite. Porušovateľ neaplikoval ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku tak, aby rešpektoval základné právo sťažovateľa garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy.“.

K   namietanému   porušeniu   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru   sťažovateľkauvádza, že „aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, má v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a je s ním zaobchádzané odlišne, keď procesné návrhy a žiadosti týkajúce sa jeho veci nie sú riešené v zákonom   predpokladanej   kvalite   za   použitia   príslušných   zákonných   ustanovení. Diskriminačný postup exekučného súdu výrazne ovplyvňuje právne postavenie sťažovateľa. Z   okolností   daného   prípadu   nemožno   vyšpecifikovať   také   skutočnosti,   ktoré   by   mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie.“.

Vzhľadom na z pohľadu sťažovateľky neodôvodnenú činnosť a neefektívny postupokresného súdu podala v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmenea doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)predsedovi okresného súdu sťažnosti na prieťahy v ňou iniciovaných exekučných konaniach,pričom „porušovateľ nevybavil sťažnosť do 30 dní odo dňa jej doručenia. Neinformoval sťažovateľa o predĺžení lehoty na jej vybavenie a ani inak so sťažovateľom nekomunikoval (nespravil   tak   ani   zákonný   sudca).   Neprijal   žiadne   riadiace   opatrenia   na odstránenie zbytočných prieťahov v konaní.“.

Uvedeným postupom okresného súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniujej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranejlehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkovéhoprotokolu a tiež k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru upravujúcich zákazdiskriminácie.

V petite sťažností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že postupomokresného súdu v napadnutých konaniach boli porušené ňou označené základné práva podľaústavy,   práva   podľa   dohovoru   a   dodatkového   protokolu,   ako   aj   ďalšie   ňou   označenéustanovenia ústavy a dohovoru, prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahova napokon   uložil   okresnému   súdu   zaplatiť   finančné   zadosťučinenie,   ako   aj   úhradu   trovkonania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, naprerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlades citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavypoužiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   spisovýmiznačkami:   Rvp   1446/2014,   Rvp   1451/2014,   Rvp   1464/2014,   Rvp   1478/2014,Rvp 1488/2014,   Rvp   1503/2014,   Rvp   1541/2014,   Rvp   1545/2014,   Rvp   1573/2014,Rvp 1582/2014, Rvp 1585/2014 a Rvp 1591/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnua skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností,   ako   aj   vzhľadom   na   totožnosť   v   osobesťažovateľky   a   okresného   súdu,   proti   ktorému   sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súdo spojení sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohtouznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 48 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   ak   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   mocinemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a tobuď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutímpríslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného základného práva a lebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť pojej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

II.2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaniach vedených pod   sp.   zn.   3   Er   775/2006,   sp.   zn.   1   Er   94/2004,   sp.   zn.   1   Er   439/2003, sp. zn. 1 Er 12/2004, sp. zn. 1 Er 182/2004, sp. zn. 1 Er 120/2003, sp. zn. 1 Er 286/2003, sp. zn. 1 Er 438/2003, sp. zn. 3 Er 407/2006, sp. zn. 2 Er 789/2005 a sp. zn. 1 Er 83/2005

Sťažovateľka predovšetkým namieta, že postupom okresného súdu v napadnutýchkonaniach došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranejlehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské právak čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, pretov obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   jeodstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutiaštátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne saprávna   neistota   neodstráni.   K   vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istotydochádza   v   zásade   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva podľa čl. 6 ods.1 dohovoru) nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkonybez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

Podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov jeodstránenie stavu právnej neistoty (III. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu právnej istotydochádza   zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu(I. ÚS 10/98, I. ÚS 44/99, IV. ÚS 68/02), alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,ktorý   znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu(m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 86/08).

Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj ustálený právny názor (napr.II. ÚS   12/01,   IV.   ÚS   61/03,   IV.   ÚS   205/03,   I.   ÚS   16/04),   podľa   ktorého   sa   ochranazákladnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom lenvtedy,   ak   v   čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušovanie   základného   práva   označenýmiorgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase,keď sťažnosť ústavnému súdu došla, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniuoznačeného základného práva, ústavný súd ju zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,ktorou sa sťažovatelia domáhajú ochrany svojho základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   je   to,   že   musí   smerovať   protiaktuálnemu   a trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci   do   ústavou   chránenej   sférysťažovateľov.   Uvedený   názor   vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosť   zohráva   ajvýznamnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahudo základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sav porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo. Preto, ak je zrejmé, že v čase, keď bolasťažnosť   ústavnému   súdu   doručená,   už   k   prieťahom   v   namietanom   konaní   nemôžedochádzať,   predovšetkým   z dôvodu,   že   vo   veci   bolo   rozhodnuté,   je   daný   dôvodna odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy apráva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp.zn. 3 Er 775/2006, sp. zn. 1 Er 94/2004, sp. zn. 1 Er 439/2003, sp. zn. 1 Er 12/2004, sp. zn.1 Er 182/2004, sp. zn. 1 Er 120/2003, sp. zn. 1 Er 286/2003, sp. zn. 1 Er 438/2003, sp. zn. 3Er 407/2006, sp. zn. 2 Er 789/2005 a sp. zn. 1 Er 83/2005, v ktorých podľa zistení ústavnéhosúdu   okresný   súd   rozhodol   o návrhoch   sťažovateľky   na   zmenu   súdneho   exekútorauznesením sp. zn. 3 Er 775/2006 z 13. februára 2014, uznesením sp. zn. 1 Er 94/2004 z 23.januára 2014, uznesením sp. zn. 1 Er 439/2003 z 23. januára 2014, uznesením sp. zn. 1 Er12/2004   z   20.   decembra   2013,   uznesením   sp.   zn.   1   Er   182/2004   z 23. januára   2014,uznesením sp. zn. 1 Er 120/2003 z 23. januára 2014, uznesením sp. zn. 1 Er 286/2003 z 23.januára 2014, uznesením sp. zn. 1 Er 438/2003 z 23. januára 2014, uznesením sp. zn. 3 Er407/2006   z 23.   januára   2014,   uznesením   sp.   zn.   2   Er   789/2005   z 23. januára   2014   auznesením sp. zn. 1 Er 83/2005 z 23. januára 2014 tak, že tieto návrhy zamietol. V časepodania sťažností (13. februára 2014, pozn.) už teda postupom okresného súdu v týchtokonaniach zjavne nemohlo dochádzať k porušovaniu ňou označeného základného právapodľa ústavy a práva podľa dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časťsťažností   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnejneopodstatnenosti.

II.2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 753/2006

V   konaniach   o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   v   ktorých   sťažovatelianamietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrouvyžaduje   preukázanie   podania   sťažnosti   predsedovi   príslušného   súdu   proti   porušovaniupráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62a nasl. zákona o súdoch. Takúto sťažnosť totiž ústavný súd považuje za účinný prostriedokochrany   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ktorý   vzhľadom   na   subsidiárnepostavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd treba využiť pred podanímsťažnosti ústavnému súdu (porovnaj napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04).

Účinnosť tohto právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnomkonaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmenea doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerýchustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje zataké prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1 a § 116 ods.1 písm. b) tohto zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelomvybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. Vzmysle § 64 ods. 2 prvej vety zákona o súdoch „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinnýna účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Napokon podľa § 64 ods. 3 zákonao súdoch „Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme azabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí zavzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienkunesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na právne názory vyjadrené v jehodoterajšej   judikatúre,   podľa   ktorých   účelom   sťažnosti   proti   porušovaniu   právana prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   príslušných   ustanovení   zákonao súdoch nie je potvrdenie stavu, ktorý nie je v súlade so základným právom zaručenýmčl. 48 ods. 2 ústavy, ale poskytnutie príležitosti súdu, aby sám urobil nápravu a odstránilprotiprávny   stav   zapríčinený   nesprávnym   postupom   alebo   svojou   nečinnosťou(m. m. II. ÚS 64/97,   I. ÚS 20/05).   Ústavný   súd   preto   o   sťažnosti,   ktorou   sa   namietaporušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   koná   iba   za   predpokladu,   aksťažovateľ preukáže, že účinne využil označený právny prostriedok nápravy podľa zákonao súdoch, alebo ak preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitnéhozreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade, ak všeobecný súd, reagujúcna sťažnosť sťažovateľa podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch, príjme opatrenia smerujúcek zabezpečeniu ochrany jeho základného práva, zakladá to podľa názoru ústavného súdudôvod na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej.

Sťažovateľka   v sťažnosti   tvrdí,   že „a)   podal   sťažnosť   proti   stagnácii   zákonnému sudcovi   do   exekučného   spisu   a žiadal   o nápravu;   b)   podal   sťažnosť   na   postup   súdu predsedovi súdu podľa ust. § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. a žiadal o nápravu;“.

Na účely objektívneho posúdenia skutočností uvádzaných v sťažnosti si ústavný súdvyžiadal spis vzťahujúci sa na konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 2 Er 753/2006, zktorého zistil, že sťažovateľka v uvedenom konaní podala sťažnosť podľa § 62 a nasl. zákonao súdoch 27. marca 2012, pričom 10. decembra 2013 urgovala príslušný súd „o rozhodnutie o návrhu   na   zmenu   súdneho   exekútora“.   Z ďalších   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   žeokresný súd uznesením č. k. 2 Er 753/2006-23 z 2. septembra 2014 rozhodol o návrhusťažovateľky na zmenu súdneho exekútora tak, že ho zamietol.

Z uvedených   skutočností   teda   vyplýva,   že   po   tom,   ako   sťažovateľka   doručilaokresnému   súdu   opakovanú   (urgenciu)   sťažnosť   podľa   príslušných   ustanovení   zákonao súdoch, okresný súd v primeranej lehote vo veci rozhodol, t. j. sťažnosťou podľa zákonao súdoch   sa zabezpečila   efektívna   ochrana   základného   práva   sťažovateľky podľa   čl.   48ods. 2 ústavy.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časťsťažnosti   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavneneopodstatnenú.

K záverom   o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažností   v časti   namietaného   porušeniasťažovateľkiných   práv   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupomokresného súdu v napadnutých konaniach ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniťnasledovné:

Podľa   §   374   ods.   4   OSP   proti   rozhodnutiu   súdneho   úradníka   alebo   justičnéhočakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydalsúdny   úradník   alebo   justičný   čakateľ,   môže   v   celom   rozsahu   vyhovieť   sudca,   ktoréhorozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie,predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehoteoprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa,proti   ktorému   zákon   odvolanie   nepripúšťa   (§   202),   rozhodnutie   sa   podaním   odvolaniazrušuje a opätovne rozhodne sudca.

V súlade   s   §   202   ods.   2   OSP   odvolanie   nie   je   prípustné   ani   proti   uzneseniuv exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak...

V súlade s čl. 142 ods. 2 ústavy... Zákon ustanoví, kedy sa na rozhodovaní senátuzúčastňujú aj prísediaci sudcovia z radov občanov a v ktorých veciach môže rozhodnúť ajzamestnanec   súdu   poverený   sudcom.   Proti   rozhodnutiu   zamestnanca   súdu   poverenéhosudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

V zmysle § 3 zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o súdnych   úradníkoch“) vyšší súdny úradník je oprávnenývykonávať úkony súdu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní, v konkurznomkonaní a inú činnosť súdu v rozsahu ustanovenom týmto zákonom. (odsek 1) Úkonmivyššieho súdneho úradníka sú: a) konanie a rozhodovanie v rozsahu ustanovenom týmtozákonom, b) skutkový a právny rozbor veci, c) iné úkony súdu. (odsek 2) Sudca môžepísomne poveriť vyššieho súdneho úradníka konaním a rozhodovaním a) vo vymedzenomokruhu vecí podľa rozvrhu práce, b) v určitej veci. (odsek 3)

Podľa § 3 ods. 5 zákona o súdnych úradníkoch vyšší súdny úradník koná a rozhodujena základe poverenia sudcu samostatne.

Rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka nemôže byť v súlade s účelom sledovanýmčl. 142 ods. 2 v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy nikdy konečným rozhodnutím vo veci. Je totak preto, že zverenie výkonu súdnej moci iným osobám než sudcom musí mať v zmysleústavy   minimálne   také   obmedzenie,   pri   ktorom   účastníkovi   súdneho   konania   ostanezachovaná možnosť domáhať sa prejednania jeho veci nestranným a nezávislým sudcomuplatnením opravného prostriedku (a to bez ohľadu na to, či túto možnosť účastník skutočnevyužije).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že v napadnutých konaniach vedených okresnýmsúdom tento rozhodol o návrhoch sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora uzneseniamivydanými   vyšším   súdnym   úradníkom,   proti   ktorým sťažovateľka   podala   opravnýprostriedok, v dôsledku čoho došlo ex lege k zrušeniu citovaných uznesení okresného súdua vo veci opätovne rozhodne sudca okresného súdu.

Citované   skutočnosti   však   nemenia   nič   na   závere   ústavného   súdu   o   tom,   žerozhodnutiami   vydanými   v napadnutých   konaniach   vyšším   súdnym   úradníkom,   akozamestnancom okresného súdu, ktorý rozhodol v súlade s citovanými právnymi predpismia poverením   sudcu   okresného   súdu   v súlade   s rozvrhom   práce   príslušného   súdu,   došlok odstráneniu stavu právnej neistoty iným zákonom predvídaným spôsobom.

Podaním   odvolaní   proti   rozhodnutiam vydaným   vyšším   súdnym   úradníkom   totižsťažovateľka   sama   vyvolala   stav   (využijúc   svoje   právo),   keď   o jej   návrhoch   (resp.odvolaniach proti uzneseniam okresného súdu vydaným v napadnutých konaniach) budeznovu rozhodovať sudca okresného súdu.

II.2.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach

Sťažovateľka sťažnosťami namieta aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach, pričomz   jej   argumentácie   vyplýva,   že   ich   porušenie   namieta   v   priamej   príčinnej   súvislosti(z obdobných dôvodov) s namietaným porušením svojho základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti vprimeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd, vychádzajúc zo skutočnosti, že dospel k záveru,že v sťažnosťami napadnutých konaniach nie sú splnené podmienky na vyslovenie porušeniazákladného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods. 1dohovoru, konštatoval, že v týchto konaniach nemohlo postupom okresného súdu dôjsť ani kporušeniu sťažovateľkou označených základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a ani čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru.Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti aj v tejto časti odmietol ako zjavneneopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po odmietnutí sťažností bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmisťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2015