znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 293/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej a   sudcu   Sergeja   Kohuta   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 17746/2013, sp. zn. Rvp 17748/2013, sp.   zn.   Rvp   17749/2013,   sp.   zn   Rvp   17760/2013. sp.   zn.   Rvp   17761/2013,   sp.   zn. Rvp 17765/2013, sp. zn. Rvp 18548/2013, sp. zn. Rvp 18553/2013, sp. zn. Rvp 18555/2013, sp.   zn.   Rvp   20015/2013,   sp.   zn.   Rvp   20016/2013   a   sp.   zn.   Rvp   20377/2013   vo   veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp.   zn. 24 NcC 255/2012 z 11. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC 248/2012 z 15. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 344/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 24 NcC 257/2012 z 11. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC 229/2012 zo 17. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 17746/2013,   sp.   zn.   Rvp   17748/2013,   sp.   zn.   Rvp   17749/2013,   sp.   zn. Rvp 17760/2013. sp. zn. Rvp 17761/2013, sp. zn. Rvp 17765/2013, sp. zn. Rvp 18548/2013, sp.   zn.   Rvp   18553/2013,   sp.   zn.   Rvp   18555/2013,   sp.   zn.   Rvp   20015/2013,   sp.   zn. Rvp 20016/2013 a sp. zn. Rvp 20377/2013 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 17746/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. júna 2013, 25.   júna   2013,   1.   augusta   2013   a 16.   augusta   2013   doručené   sťažnosti   obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 17746/2013, sp. zn. Rvp 17748/2013, sp. zn. Rvp 17749/2013, sp. zn.   Rvp 17760/2013. sp.   zn.   Rvp   17761/2013,   sp.   zn.   Rvp   17765/2013,   sp.   zn.   Rvp 18548/2013, sp. zn. Rvp 18553/2013, sp. zn. Rvp 18555/2013, sp. zn. Rvp 20015/2013, sp. zn.   Rvp 20016/2013   a   sp.   zn.   Rvp   20377/2013   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   24 NcC 255/2012   z 11.   októbra   2012,   sp.   zn. 4 NcC 248/2012 z 15. októbra 2012, sp. zn. 5 NcC 344/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 24 NcC 257/2012   z 11.   októbra   2012,   sp.   zn.   4 NcC 229/2012   zo 17.   októbra   2012 (týkajúcimi   sa   námietok   zaujatosti   sudcov   Okresného   súdu   Žiar   nad   Hronom)   a im predchádzajúcim postupom.

Sťažovateľka vo svojich sťažnostiach uviedla, že v predmetných konaniach vedených okresnými   súdmi   bude   podľa   sťažovateľky   nevyhnutné   na   základe   vykonaného dokazovania posúdiť, či   a akým spôsobom došlo k uskutočneniu nesprávneho úradného postupu, pričom pri danom právnom stave bude takéto posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil ním škodu žalobcovi. V tomto prípade preto   existuje   legitímny   dôvod   pochybovať   o nestrannosti   okresných   súdov,   ako   aj nestrannosti sudcov týchto súdov, a to najmä preto, že:

„a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie, kedy   boli   do   hodnoteného   úradného   postupu   zapájaní   všetci   zamestnanci   súdu.   Preto rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci administratívy   okresného   súdu,   ktorý   nesprávny   úradný   postup   uskutočnil.   V   prípade nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii, kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné rozumne   predpokladať,   že   výpovede   budú   objektívne   pravdivé,   pretože   sudca   bude vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci. Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne tento   kolega   bude   vykonávať   dôkaz   listinou   z   jeho   súdneho   spisu   (alebo   súdneho oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie nemožno   predpokladať.   Nemožno   tiež   predpokladať   spravodlivé zadovažovanie   listín zo súdneho oddelenia.

c)   Otázky,   ktoré   by   museli   v   súvislosti   s   posudzovaním   nesprávneho   úradného postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov rovnakého   druhu   prebiehajúcich   na   tom   istom   súde.   V   takomto   prípade   nemožno predpokladať   zdanie   spravodlivého   výkonu   súdnej   moci.   Sudcovia   by   opäť   mali   nutne v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

d) Súd musí byť inter alia nezávislí od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd Zvolen   a   na   strane   žalovaného   stojí   zástupca   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu Zvolen, aby tak dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup Okresného súdu Zvolen a škoda nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd je nezávislí od žalovaného ako strany v spore. Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady v zmysle ust. § 21 a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z. bude Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky tým, kto bude uplatňovať regresnú náhradu   voči   súdu   a   následne   súd   bude   povinný   uplatňovať   regresnú   náhradu   voči zodpovednej osobe,   teda   sudcovi.   Sudca má   záujem na   tom,   aby   žalovaný bol   v spore úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady voči nemu, či jeho kolegom, zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne v sporovom konaní predsudky vo vzťahu k ich regresnému   postihu.   Predsudky   tohto   druhu   spochybňujú   naplnenie   požiadavky nestrannosti.“

Podľa   sťažovateľky   objektívna   skutočnosť   spočívajúca   v   tom,   že   jej   žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním sudcov okresných súdov majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami tých istých okresných súdov, ktorí majú medzi sebou „minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti všetkých sudcov okresných súdov, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí.

Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresných súdov z prerokovávania a rozhodovania predmetných vecí, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z   právneho   záujmu   sudcu   na   prejednávanej   veci,   pretože   môže   byť   rozhodnutím   súdu priamo dotknutý vo svojich právach;

b)   nutnosť   vylúčenia   sudcu,   ktorý   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

Sťažovateľka   reagovala   aj   na   uznesenie   ústavného   súdu   sp.   zn.   I. ÚS 89/2013 zo 6. februára   2013,   ktorým   boli   jej   obsahovo   obdobné   sťažnosti   odmietnuté   z   dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie a rozhodnutie. V tejto súvislosti sťažovateľka   poukázala   na   konania   ústavného   súdu   vo   veciach   vedených   pod   sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých tento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej prípade. Sťažovateľka taktiež poukázala na odôvodnenie publikovaného uznesenia (40/1998 ZSP) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 20/97.

Sťažnosti sťažovateľky sú obdobné, resp. totožné, čo sa týka skutkového a právneho stavu a samotnej argumentácie sťažovateľky so stovkami (resp. tisíckami) sťažností, ktoré sťažovateľka   podala   a ústavný   súd   o nich   už   rozhodol.   Smerom   k obsahu   sťažností a sťažovateľkinej argumentácie ústavný súd v podrobnostiach odkazuje na svoje predošlé rozhodnutia v jej veciach, napríklad na rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 92/2013 z 13. februára 2013, sp. zn. I. ÚS 293/2013 z 29. mája 2013, sp. zn.   II. ÚS 447/2013 z 12. septembra 2013, sp. zn. II. ÚS 460/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 301/2013 z 2. júla 2013 a sp. zn. IV. ÚS 483/2013 z 15. augusta 2013.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) „vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP. S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť týchto sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

III.

Ústavný súd v úvode konštatuje, že po preskúmaní predmetu sťažností vedených pod sp.   zn.   Rvp   17748/2013,   sp.   zn.   Rvp   17760/2013, sp.   zn.   Rvp   17761/2013,   sp.   zn. Rvp 17765/2013 a sp. zn. Rvp 18553/2013 dospel k záveru, že v týchto konaniach pred ústavným   súdom   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich   práv   v   príčinnej   súvislosti s uznesením krajského súdu sp. zn. 24 NcC 255/2012 z 11. októbra 2012, voči ktorému už podala ústavnému súdu identickú sťažnosť, ktorá bola ústavnému súdu doručená 14. júna 2013 a je vedená pod sp. zn. Rvp 17746/2013. Inak povedané, ústavný súd v tej istej veci sťažovateľky už koná.

Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd v tej istej veci koná.

Prekážka prv začatého konania (litispendencia) bráni tomu, aby na ústavnom súde prebiehali dve konania, prípadne viac konaní v tej istej veci. Totožnosť veci je daná pri zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje, a identitou účastníkov konania. O prekážku litispendencie nejde, ak chýba čo len jeden z uvedených znakov totožnosti veci.

Vzhľadom   na   uvedené   zistenia   ústavný   súd   konštatuje,   že   keďže   ústavný   súd v identickej veci sťažovateľky (t. j. vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených   v   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   1   ústavy   a práva   zaručeného   v   čl.   6   ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 24 NcC 255/2012 z 11. októbra 2012) už koná (konanie vedené pod sp. zn. Rvp 17746/2013), z dôvodu prekážky prv začatého konania v tej istej veci bolo potrebné sťažnosti sťažovateľky vedené pod sp. zn. Rvp 17748/2013, sp. zn.   Rvp   17760/2013, sp.   zn.   Rvp   17761/2013,   sp.   zn.   Rvp   17765/2013   a   sp.   zn. Rvp 18553/2013 odmietnuť pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   ďalej   uvádza,   že   po   preskúmaní   predmetu   sťažností   vedených   pod sp. zn.   Rvp   17749/2013,   sp.   zn.   Rvp   18555/2013,   sp.   zn.   Rvp   20015/2013,   sp.   zn. Rvp 20016/2013 a sp. zn. Rvp 20377/2013 dospel k záveru, že v týchto konaniach pred ústavným   súdom   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich   práv   v   príčinnej   súvislosti s uzneseniami   krajského   súdu   sp.   zn.   4 NcC 248/2012   z 15.   októbra   2012   (sp.   zn. Rvp 17749/2013 a sp. zn. Rvp 20016/2013), sp. zn. 24 NcC 257/2012 z 11. októbra 2012 (sp.   zn.   Rvp   18555/2013)   a   sp.   zn.   4 NcC 229/2012   zo 17.   októbra   2012   (sp.   zn. Rvp 20015/2013   a   sp.   zn.   Rvp   20377/2013),   voči   ktorým   už   podala   ústavnému   súdu identické sťažnosti, a o ktorých ústavný súd už rozhodol uzneseniami sp. zn. II. ÚS 84/2014 z 30. januára 2014 (k uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 NcC 248/2012 z 15. októbra 2012), sp.   zn.   II.   ÚS   86/2014   z 30.   januára   2014   (k   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn. 24 NcC 257/2012 z 11. októbra 2012), sp. zn. II. ÚS 13/2014 z 15. januára 2014 a sp. zn. II. ÚS 20/2014 z 15. januára 2014 (obe k uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 NcC 229/2012 zo 17. októbra 2012). Inak povedané, ústavný súd v tej istej veci sťažovateľky už rozhodol.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Prekážka   veci   právoplatne   rozhodnutej   (rei   iudicatae)   nastáva   vtedy,   ak   sa   má v ďalšom konaní prejednávať rovnaká vec, o ktorej už v inom konaní bolo právoplatne rozhodnuté. Totožnosť veci je daná pri zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje, a identitou účastníkov konania. Avšak prekážkou pre prejednanie veci nie je, ak ústavný súd síce už v minulosti v identickej veci rozhodol, avšak rozhodoval len o podmienkach konania a v ďalšom návrhu už podmienky konania splnené sú [§ 24 písm. a) zákona o ústavnom súde].

Vzhľadom   na   uvedené   zistenia   ústavný   súd   konštatuje,   že   keďže   ústavný   súd v identickej veci sťažovateľky (t. j. vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených   v   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   1   ústavy   a práva   zaručeného   v   čl.   6   ods. 1 dohovoru uzneseniami   krajského   súdu   sp.   zn.   4 NcC 248/2012   z 15.   októbra,   sp.   zn. 24 NcC 257/2012   z 11.   októbra   2012   a   sp.   zn.   4 NcC 229/2012   zo 17.   októbra   2012) už rozhodol (uznesenia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 84/2014 z 30. januára 2014, sp. zn. II. ÚS   86/2014 z 30.   januára 2014, sp.   zn.   II.   ÚS   13/2014 z 15.   januára 2014 a sp.   zn. II. ÚS 20/2014 z 15. januára 2014), pričom podmienky konania zostali nezmenené, bolo potrebné   sťažnosti   sťažovateľky   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   17749/2013,   sp.   zn. Rvp 18555/2013,   sp.   zn.   Rvp   20015/2013,   sp.   zn.   Rvp   20016/2013   a   sp.   zn. Rvp 20377/2013 odmietnuť pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.Nakoniec   ústavný   súd   po   preskúmaní   predmetu   sťažností   vedených   pod   sp.   zn. Rvp 17746/2013 a sp. zn. Rvp 18548/2013, týkajúcich sa uznesení krajského súdu sp. zn. 24 NcC 255/2012   z 11.   októbra   2012   a   sp.   zn.   5 NcC 344/2012   z 18.   októbra   2012, v kontexte   svojich   zistení   dospel   k záveru,   že   použitá   argumentácia   sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala   právne   závery   všeobecných   súdov   rozhodujúcich   o námietkach   zaujatosti vznesených sťažovateľkou v prvostupňových konaniach vedených pred okresnými súdmi, v ktorých si uplatnila svoje žalobné nároky podľa zákona č. 514/2003 Z. z o zodpovednosti za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a o zmene   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov.

V   tejto   veci   ústavný   súd   nadväzuje   na   svoje   predchádzajúce   právne   názory obsiahnuté   v   celom   rade   uznesení,   ktorými   rozhodol   o   skutkovo   rovnakých   veciach sťažovateľky, a keďže nezistil dôvod na to, aby sa od týchto rozhodnutí odchýlil, dospel k rovnakému záveru, že sťažnosti sťažovateľky treba odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže v ďalšom konaní v merite veci pred všeobecnými súdmi sa môže sťažovateľka domáhať ochrany   svojich   práv   podaním   odvolania   proti   rozhodnutiam   prvostupňového   súdu, prípadne aj dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu.

Vzhľadom na uvedené, zohľadňujúc požiadavku princípu právnej istoty, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri jej opakovaní v rovnakých podmienkach dala vždy rovnaká odpoveď, sa preto ústavný súd plne stotožňuje s dôvodmi svojich predchádzajúcich rozhodnutí   (napr.   sp.   zn.   I.   ÚS   92/2013   z 13.   februára   2013,   sp.   zn.   I.   ÚS   293/2013 z 29. mája 2013, sp. zn.   II. ÚS 447/2013 z 12. septembra 2013, sp. zn. II. ÚS 460/2013 z 26. septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 301/2013 z 2. júla 2013 či mutatis mutandis sp. zn. IV. ÚS   483/2013   z 15.   augusta   2013),   ktoré   skončili   odmietnutím   rovnakých,   resp. podobných   sťažností   sťažovateľky   z dôvodov   tam   uvedených.   Ústavný   súd   v takýchto a obdobných   prípadoch   nemá   dôvod   meniť   svoje   už   ustálené   právne   názory,   a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2014