znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 293/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť A. H., B., zastúpeného advokátkou JUDr. A. D., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského   súdu   v Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Co   271/2012,   ako   aj namietaného porušenia čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručeného v čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv zaručených v čl. 3, čl. 16 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa v bližšie neoznačenom konaní Okresného súdu Bratislava III a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2013 doručená   sťažnosť   A.   H.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“)   a   práva   na spravodlivý   súdny   proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 271/2012, ako aj namietaného porušenia čl. 19 ods. 2 ústavy, práva zaručeného v čl. 8 dohovoru a práv zaručených v čl. 3, čl. 16 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa v bližšie neoznačenom konaní Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 72/2011 konal okresný súd o návrhu sťažovateľa na rozvod manželstva a úpravu rodičovských práv a povinností k trom maloletým deťom pochádzajúcim z manželstva na čas po rozvode. Potom,   ako   okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   21   C   72/2011-100   zo   6.   marca   2012   návrh sťažovateľa v celom rozsahu zamietol, sa v dôsledku sťažovateľom podaného odvolania (18. mája 2012) vec nachádza na krajskom súde, ktorý o odvolaní sťažovateľa koná pod sp. zn. 5 Co 271/2012. Podľa sťažovateľa krajský súd v tejto jeho veci koná so zbytočnými a neodôvodnenými prieťahmi, čím sa predlžuje konanie v tejto veci a neustále sa prehlbuje stav jeho právnej neistoty, ktorá je citeľná o to viac, že medzičasom matka maloletých, ktorá je aj občianskou Egyptskej arabskej republiky, v dňoch 12. apríla 2012 až 16. apríla 2012 odviedla maloletých bez súhlasu a vedomia sťažovateľa do Egypta a sťažovateľ s nimi nemá od tej doby takmer žiadny kontakt a má obavy o osud maloletých.

V súvislosti s postupom krajského súdu sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:„Dňa   9. 5. 2012   bol   PZ   sťažovateľa   doručený   rozsudok   OS   BA   III   č.   k. 21 C/72/2011-100 IČS:1311204912 zo dňa 6. 3. 2012.

Dňa   18. 5. 2012   podal   sťažovateľ/navrhovateľ   odvolanie   proti   predmetnému rozsudku.   Odvolací   súd   -   Krajský   súd   v   Bratislave   vedie   odvolacie   konanie   pod   č.   k. 5 Co 271/2012. Do dnešného dňa vo veci nerozhodol....

Krajský súd v Bratislave je odo dňa 18.5.2012 nečinný. K prieťahom nedochádza v dôsledku   zložitosti   veci   ani   správania   sa   sťažovateľa,   ale   predovšetkým   v   dôsledku postupu súdu.

Z dôvodu neúmerne zdĺhavého postupu Krajského súdu v Bratislave trpí sťažovateľ pocitmi márnosti a nespravodlivosti sprevádzajúcimi porušovanie jeho základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov uvedomujúc si, že toto porušovanie základného práva na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   nie   je   možné   dostatočne   vykompenzovať   len konštatovaním   porušenia   jeho   základného   práva   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov. Naviac absentuje úkon súdu smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ počas súdneho konania o rozvod manželstva a s tým spojenú úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode manželstva nachádza.“

Okrem   uvedeného   sťažovateľ   namieta   aj   porušenie   čl.   19   ods.   2   ústavy,   práva zaručeného v čl. 8 dohovoru, ako aj práv zaručených v čl. 3, čl. 16 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa v petite sťažnosti bližšie neoznačenom konaní okresného súdu, pričom svoju sťažnosť v tejto časti odôvodnil takto:

«Okresný súd Bratislava III prijal dňa 11. 3. 2011 pod spis. zn. 38 P/65/2011 návrh na   začatie   konania   označený   ako   „Návrh   otca   na   úpravu   výkonu   rodičovských   práv a povinností pre maloletých na čas do rozvodu“....

Sťažovateľ/otec dňa 2. 4. 2012 podal návrh na nariadenie predbežného opatrenia na zverenie detí do osobnej starostlivosti otca, ktorému konajúci súd vyhovel dňa 11. 4. 2012 a hoci matka proti tomuto uzneseniu podala odvolanie, Krajský súd v Bratislave uznesenie súdu prvého potvrdil uznesením zo dňa 4. 7. 2012 č. k. 11 CoP 293/2012, IČS: 1311202869. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 31. 7. 2012....

Po poslednom súdnom pojednávaní v rozvodovom konaní č. k. 21 C 772/2011 dňa 6. 3. 2012, kedy bol návrh na rozvod zamietnutý, matka detí oznámila sťažovateľovi, že deti potrebujú zmenu a že im naplánovala cestu do Španielska. S týmto sťažovateľ nesúhlasil a výslovne odmietol, aby deti opustili Slovensko bez jeho súhlasu. Konanie matky vyústilo do nedovoleného odchodu so všetkými 3 deťmi na vtedy neznáme miesto v dňoch 12. 4. až 16. 4. 2012.   S   týmto   konaním   matky   sťažovateľ   nesúhlasil.   Konanie   matky   považoval sťažovateľ za nelegitímne a bezdôvodné a v rozpore s rodičovskou dohodou o tom, že deti budú vychovávané na Slovensku, budú tu žiť a navštevovať školy na Slovensku. Matka v mesiaci apríl 2012 premiestnila maloleté deti do Egypta, mimo krajinu ich obvyklého pobytu, protiprávne, čím bolo porušené právo otca na starostlivosť o maloleté deti. Matka sa na Slovensko vrátiť nechce a rovnako nechce vrátiť deti....

Je zrejmé, že Okresný súd Bratislava III nezabezpečil v konaní vedenom pod č. k.: 38 P/65/2011 riadnu ochranu podľa Článku 3 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý stanovuje všeobecnú   povinnosť   zaistiť   blaho   dieťaťa   všetkými   vhodnými   prostriedkami.   Obsahom citovaných ustanovení je pozitívny záväzok štátu urobiť opatrenia, prostredníctvom ktorých sa   každému   dieťaťu   zabezpečí   možnosť   uplatniť   svoje   práva   zaručené   Dohovorom o právach dieťaťa. V tejto súvislosti sťažovateľ argumentuje tým, že s prihliadnutím na okolnosti prípadu Okresnému súdu Bratislava III nebránilo nič v tom, aby o jeho návrhu bolo právoplatne rozhodnuté ešte pred uplynutím lehoty, počas ktorej žiadal o nariadenie predbežného   opatrenia,   o   to   viac   aj   z   dôvodu,   že   Občiansky   súdny   poriadok   pre rozhodovanie   v   takýchto   veciach   stanovuje   zákonnú   lehotu.   Dlhotrvajúca   absencia výchovného   pôsobenia   sťažovateľa/otca   vytvára   pre   deti   veľmi   nevhodnú,   škodlivú a rizikovú bázu pre ich ďalší psychický vývin.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1/ Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 271/2012 porušil základné právo sťažovateľa A. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 271/2012 prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľovi A. H. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 150 000 EUR (slovom stopäťdesiattisíc eur), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

2/ Okresný súd Bratislava III porušil základné ľudské práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce z čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj práva priznaného čl. 3, 16, 18   ods.   1   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   a   v   čl.   8   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

3/ Sťažovateľovi A. H. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 327,31 EUR   vrátane   DPH   na   bankový   účet   právneho   zástupcu   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Predmetom konania ústavného súdu   je v prvom rade sťažovateľom namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48   ods.   2 ústavy   a práva   na spravodlivý   súdny   proces   zaručeného v   čl.   6   ods.   1 dohovoru, a to konkrétne jeho atribútu spočívajúceho v záruke na prejednanie záležitosti v primeranej lehote postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 271/2012.V rámci predbežného prerokovania veci ústavný súd najprv skúmal, či v súvislosti s napádaným odvolacím konaním vedeným krajským súdom pod sp. zn.   5 Co 271/2012 sťažovateľ   využil   všetky   jemu   dostupné   prostriedky,   ktoré   v zmysle   svojej   judikatúry ústavný súd považuje za účinné prostriedky nápravy namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote.

Špecifickosť sťažnosti podanej ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy totiž spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   za   takýto   účinný   prostriedok nápravy,   ktorého   využitie   predchádza   podaniu   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy, považuje sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedovi všeobecného súdu [podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)]. V tejto súvislosti ústavný súd už viackrát rozhodol (napr. I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   urobil   nápravu   a   odstránil   protiprávny stav zapríčinený   nesprávnym   postupom   alebo   svojou   nečinnosťou.   Ústavný   súd   preto o sťažnosti, ktorej predmetom je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   koná   iba   za   predpokladu,   že   sťažovateľ preukáže,   že   využil   označené   právne   prostriedky   podľa   zákona   o   súdoch   (§   53   ods.   1 zákona   o   ústavnom   súde),   avšak   ich   využitím   nedosiahol   účinnú   nápravu   namietaného porušenia označených práv.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona o súdoch   zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. IV. ÚS 153/03,   IV.   ÚS   278/04).   Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch   a prísediacich   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť   sudcu   konať   bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1 a § 116 ods. 1 písm. b) označeného zákona].

V konaní   pred   ústavným   súdom   však   sťažovateľ   (súc   kvalifikovane   právne zastúpený,   pozn.)   nepreukázal,   že   by   na   zjednanie   nápravy   ním   tvrdených   prieťahov v postupe krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 271/2012 využil sťažnosť na prieťahy   adresovanú   predsedovi   krajského   súdu,   a tiež   nepreukázal   existenciu   žiadnych dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), kvôli ktorým tak neučinil, resp. kvôli ktorým by mu nesplnenie tejto podmienky (t. j. podanie sťažnosti predsedovi všeobecného súdu pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, pozn.) bolo možné odpustiť.  

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že v tomto prípade nevyužitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého mal sťažovateľ právo (sťažnosť na prieťahy v konaní) podľa zákona o súdoch, je dôvodom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní pre jej neprípustnosť (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Aj napriek uvedeným záverom však ústavný súd v záujme materiálnoprávnej ochrany práv sťažovateľa, a to najmä vzhľadom na skutočnosť, že v danom prípade ide aj o maloleté deti,   vyžiadal   od   krajského   súdu   informáciu   o stave   sťažovateľom   napádaného konania vedeného   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   5   Co   271/2012.   Z listu   krajského   súdu   sp.   zn. Spr 3216/13 z 24. apríla 2013 ústavný súd zistil, že krajský súd v danej veci koná necelý rok, a to od 18. júna 2012, keď mu bola vec predložená, pričom 22. apríla 2013 (t. j. po viac ako 10 mesiacoch od začiatku konania, pozn.) krajský súd nariadil vo veci pojednávanie na 21. máj 2013, na ktorom krajský súd aj rozhodol, a to tak, že rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ústavný súd už konštatoval (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01), že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Na kratšie obdobia nečinnosti všeobecného súdu (menej ako rok, pozn.) ústavný súd spravidla prihliada len vtedy, keď sa vyskytli opakovane a zároveň významným   spôsobom   ovplyvnili   celkovú   dĺžku   súdneho   konania   (napr.   I.   ÚS   19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01, III. ÚS 199/02).

V prípade, keď ústavný súd zistil, že postup všeobecného súdu   sa   nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel (I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01).  

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že v tejto časti mohla byť sťažnosť sťažovateľa odmietnutá aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   Pokiaľ   ide   o   sťažovateľom   namietané   porušenie   čl.   19   ods.   2   ústavy,   čl.   8 dohovoru, ako aj čl. 3, čl. 16 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ústavný súd podotýka, že sťažovateľ aj napriek tomu, že je kvalifikovane právne zastúpený advokátkou, v petite sťažnosti (ktorým je ústavný súd viazaný, pozn.) neuviedol, či označené práva namieta v príčinnej súvislosti s postupom alebo s rozhodnutím okresného súdu, a neuviedol ani to, v akom konkrétnom konaní k ich porušeniu malo dôjsť.

Ústavný súd však aj napriek uvedeným nedostatkom sťažnosti, v záujme vyhnúť sa prílišnému   formalizmu   pri   posudzovaní   sťažnosti   sťažovateľa,   ako   aj   v   záujme zabezpečenia materiálnoprávnej ochrany práv sťažovateľa, najmä s ohľadom na skutočnosť, že   sťažovateľom   v   sťažnosti   označené   konania   sa   týkajú   maloletých   detí,   vychádzajúc z odôvodnenia   sťažnosti,   usúdil,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   označených   práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 38 P 65/2011. V označenom konaní sa sťažovateľ návrhom podaným okresnému súdu 11. marca 2011 domáhal úpravy rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas do rozvodu, pričom podaním podaným 2. apríla 2012 sa sťažovateľ domáhal v danej veci vydania predbežného opatrenia na zverenie mu maloletých do starostlivosti na čas do rozvodu. Okresný súd v danej veci vydal   predbežné   opatrenie   11.   apríla   2012,   ktorým   maloletých   zveril   do   starostlivosti sťažovateľa (otca maloletých, pozn.), ktoré bolo na základe odvolania matky maloletých potvrdené   aj   rozhodnutím   krajského   súdu   sp.   zn.   11   CoP   293/2012   zo   4.   júla   2012 (rozhodnutia nadobudli právoplatnosť 31. júla 2012, pozn.).

Z odôvodnenia sťažnosti vyplýva, že v súvislosti s označeným konaním okresného súdu vedeným pod sp. zn. 38 P 65/2011 sťažovateľ namieta porušenie ním označených práv v príčinnej súvislosti s postupom okresného súdu, ktorému sťažovateľ kladie za vinu, že včas nezabezpečil náležitú ochranu jeho maloletým deťom, kým boli ešte na Slovensku, t. j. ešte v čase pred ním podaným návrhom na nariadenie predbežného opatrenia.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd podotýka, že práva zaručené v čl. 19 ods.   2 ústavy,   čl.   8   dohovoru   a   v   čl.   3,   čl.   16   a   čl.   18   ods.   1   Dohovoru   o   právach   dieťaťa garantujúce právo na rešpektovanie a nezasahovanie do súkromného a rodinného života, a tiež aj právo na zákonnú ochranu práv dieťaťa sťažovateľ dáva do príčinnej súvislosti, resp. ich namieta v spojitosti so zdĺhavým postupom okresného súdu v konaní o jeho návrhu na úpravu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas do rozvodu, ktorú v tomto kontexte nie je možné akceptovať.

V prípade,   ak   sa   sťažovateľ   domnieva,   že   postup   okresného   súdu   v   označenom konaní   bol   vzhľadom   na   predmet   konania   neúmerne   zdĺhavý,   mohol   a   mal   namietať porušenie   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v   príčinnej súvislosti   s   týmto   postupom   okresného   súdu   (čo   však   kvalifikovane   právne   zastúpený sťažovateľ   neurobil,   pozn.),   samozrejme,   po   predchádzajúcom   vyčerpaní   účinných prostriedkov   nápravy   v   rámci   kompetencií   všeobecných   súdov   (sťažnosť   na   prieťahy predsedovi   okresného   súdu,   pozn.).   Okrem   toho   v   súvislosti   s   námietkou   sťažovateľa týkajúcou   sa   zdĺhavého   postupu   okresného súdu   v   čase   do   podania   návrhu   na vydanie predbežného opatrenia ústavný súd podotýka, že sťažovateľovi nič nebránilo, aby v prípade, ak mal záujem na zabezpečení čo najrýchlejšej úpravy práv k maloletým, mohol a mal podať   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia   aj   skôr,   a   dokonca   ho   mohol   podať aj súčasne so samotným návrhom, ktorým konanie o úprave rodičovských práv k maloletým inicioval. Veď napokon o jeho návrhu z 2. apríla 2012 na vydanie predbežného opatrenia okresný súd rozhodol promptne už po 9 dňoch, a to 11. apríla 2012.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd konštatuje, že v zmysle svojej judikatúry, podľa ktorej sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietne v prípade zistenia nedostatku príčinnej súvislosti   medzi namietaným porušením   práva   na jednej   strane a označeným   postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci na strane druhej, predmetnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V prípade,   ak   by   sťažovateľ   namietaním   označených   práv   tvrdil   nezákonnosť rozhodnutia okresného súdu v ochrane poskytnutej maloletým deťom, bolo by potrebné jeho sťažnosť tiež odmietnuť, a to pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie, pretože sťažovateľ má možnosť domôcť sa zjednania nápravy, resp.   preskúmania tohto rozhodnutia   okresného   súdu   využitím   riadneho   opravného   prostriedku   v   inštančnom postupe všeobecných súdov.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2013