znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 293/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. N., V., zastúpeného advokátkou JUDr. S. K., L., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 206/09 a jeho rozsudkom z 15. júla 2010, ako aj postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 306/2010 a jeho rozsudkom z 10. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. N. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2011 doručená   sťažnosť   J.   N.,   V.   (ďalej   len   sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a základného   práva   na   rovnosť   účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 206/09 a jeho rozsudkom z 15. júla 2010, ako aj postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 306/2010 a jeho rozsudkom z 10. februára 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 206/09 sa žalobou   podanou   okresnému   súdu   30.   októbra   2009   žalobca   (M.   B.)   domáhal   proti žalovanej   v 1.   rade   (J.   B.)   a proti   sťažovateľovi   ako   žalovanému   v 2.   rade   určenia neplatnosti   dohody   o vyporiadaní   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   (ďalej   len „BSM“)   a určenia   vlastníckeho   práva.   V priebehu   konania   okresný   súd   uznesením zo 4. marca   2010   pripustil   na   strane   žalovaných   ako   žalovaného v 3.   rade   aj   Mesto   L. V merite veci okresný súd rozhodol rozsudkom z 15. júla 2010 a to tak, že určil, že dohoda o vyporiadaní BSM uzatvorená medzi žalobcom a žalovanou v 1. rade je neplatná a konanie o zvyšku žalobného návrhu žalobcu okresný súd vylúčil na samostatné konanie, pričom súčasne toto konanie prerušil až do doby právoplatnosti rozhodnutia o neplatnosti dohody o vyporiadaní BSM.

Proti   predmetnému   rozsudku   podal   odvolanie   sťažovateľ   v procesnom   postavení žalovaného v 2. rade, ktoré odôvodnil tým, že voči jeho osobe mal okresný súd žalobu žalobcu   zamietnuť,   pretože   podľa   jeho   názoru   na   jeho   strane   je   nedostatok   pasívnej procesnej   legitimácie,   keďže   sťažovateľ   nebol   účastníkom   dohody   o vyporiadaní   BSM. O odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   2   Co   306/2010 z 10. februára   2011,   ktorým   odvolanie   sťažovateľa   proti   určovaciemu   výroku   rozsudku okresného súdu odmietol z dôvodu, že bolo podané osobou na to neoprávnenou a súčasne potvrdil   výrok   rozsudku   okresného   súdu   o vylúčení   zostatku   žalobného   návrhu   na samostatné konanie a o jeho prerušení.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ v prvom rade namieta porušenie svojho základného práva na spravodlivé súdne konanie, k porušeniu ktorého malo dôjsť tým, že okresný súd v konaní o neplatnosť dohody o vyporiadaní BSM s ním konal ako s účastníkom konania aj napriek tomu, že sťažovateľ nebol zmluvnou stranou tejto dohody, pričom aj krajský súd tým, že odvolanie sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sčasti odmietol   a sčasti   rozhodnutie   okresného   súdu   potvrdil,   tento   postup   okresného   súdu verifikoval, takže v konečnom dôsledku aj krajský súd je porušovateľom tohto základného práva sťažovateľa. Okrem tohto sťažovateľ namieta, že tak okresný súd, ako aj krajský súd porušili aj jeho základné právo na rovnosť účastníkov v konaní, a to tým, že prihliadali výlučne   iba   na   argumenty   žalobcu   bez   tohto,   aby   sa   relevantne   vysporiadali   aj   s jeho argumentmi.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Vo   vyhlásenom   rozsudku   vo   vzťahu   k   prvému   výroku   žalobného   návrhu   mala samosudkyňa OS v SNV,   podľa právneho názoru sťažovateľa,   žalobu vo vzťahu k jeho osobe   zamietnuť,   čím   by   samosudkyňa   ústavne   konformným   spôsobom   naplnila   účel   a zmysel zákonných ustanovení OSP, lenže práve naopak, samosudkyňa so sťažovateľom ako žalovaným   v 2.   rade   konala,   čo   malo   za následok   porušenie   sťažovateľovho   ústavného práva na spravodlivé súdne konanie a porušenie práva na súdnu ochranu, čo mu garantuje Ústava SR....

Sťažovateľ tvrdí, že prvostupňový súd mu uprel v konaní aj Ústavou SR garantovanú zásadu rovností strán v spore – čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, pričom z odôvodnenia rozsudku prvostupňového súdu nesporne vyplýva, že súd prihliadal výlučne na argumentáciu žalobcu, resp.   jeho   súdom   ustanoveného   právneho   zástupcu   z   radov   advokátov,   bez   toho,   aby objektívne zhodnotil argumenty a dôvody uvádzané sťažovateľom ako žalovaným v 2. rade, resp. sa s nimi náležité a zákonne v odôvodnení rozsudku vyporiadal....

Podľa právneho názoru sťažovateľa, odvolací súd tým, že odmietol jeho odvolanie proti výroku ktorým žalobe bolo čiastočne vyhovené, len právne potvrdil, že sťažovateľ nebol pasívne legitimovaný pre konanie o neplatnosti dohody o vyporiadaní BSM a určenie vlastníckeho práva, nakoľko podľa odôvodnenia rozsudku KS v KE z 10.02.2011 sťažovateľ nebol   oprávnený   na   podanie   odvolania   z   dôvodu,   že   nebol   účastníkom   dohody   o vyporiadaní BSM uzavretej medzi žalobcom a žalovanou v 1. rade a teda nie je osobou oprávnenou na podanie odvolania voči výroku, ktorým bolo rozhodované o platnosti resp. neplatnosti tejto dohody.“

Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovateľ   domáha,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Ústavný súd SR vyhovuje v celom rozsahu podanej sťažnosti a vyslovuje, že postupom   a   právoplatným   rozsudkom   Okresného   súdu   v   Spišskej   Novej   Vsi   č.   6   C 206/2009-81 z 15. 07. 2010 v spojení s postupom a právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. 2 Co 306/2010-125 7609215468 z 10. 02. 2011 boli porušené základné ústavné práva sťažovateľa J. N. a to právo na spravodlivé súdne konanie, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na rovnosť strán v spore podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR.

2. Ústavný súd SR v celom rozsahu zrušuje právoplatný rozsudok Okresného súdu v Spišskej   Novej   Vsi   č.   6C   206/2009-81   z   15.   07.   2010   a   zrušuje   právoplatný   rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. 2Co 306/2010-125 7609215468 z 10. 02. 2011 a vec vracia Okresnému súdu v Spišskej Novej Vsi na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi J. N. finančné zadosťučinenie v celkovej výške   3.000.-   €   (slovom:   tritisíc   eur),   ktoré   je   povinný   porušovateľ   jeho   základného ústavného   práva   -   Okresný   súd   v Spišskej   Novej   Vsi   zaplatiť   mu   naraz   a   to   poštovou poukážkou na adresu sťažovateľovho trvalého bydliska... V... a to v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi trovy konania a právneho zastúpenia, ktoré budú z jeho strany vyčíslené v lehote do 3 dní odo dňa prevzatia výzvy z Ústavného súdu SR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   konania   ústavného   súdu   je   sťažovateľom   namietané   porušenie základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy, a to postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 206/09 a jeho rozsudkom z 15. júla   2010,   ako   aj   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Co 306/2010 a jeho rozsudkom z 10. februára 2011.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný   súd   viazaný   návrhom   sťažovateľa,   ktorý   je   v danom   prípade   navyše zastúpený kvalifikovanou   právnou   zástupkyňou.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv (čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy) iba v súvislosti s tými postupmi a rozhodnutiami (postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 206/09 a jeho rozsudok z 15. júla 2010, ako aj postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 306/2010 a jeho rozsudok z 10. februára 2011), ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení označených práv v súvislosti s inými rozhodnutiami alebo postupmi (uznesenie okresného súdu sp. zn. 6 C 206/09 zo 4. marca 2010, resp. konanie o dovolaní proti tomuto uzneseniu; uznesenie okresného súdu sp. zn. 6 C 206/09 z 18. augusta 2010, resp. konanie o odvolaní proti tomuto uzneseniu), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo   petitu,   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   potrebné   považovať   iba   za   súčasť   jeho argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).

K namietanému postupu a rozhodnutiu okresného súdu

V súvislosti s namietaným postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 206/09 a jeho rozhodnutím z 15. júla 2010 ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127   ods.   1   ústavy,   môže   ústavný   súd   poskytnúť   ochranu   konkrétnemu   právu   alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými   slovami,   pokiaľ   je   o ochrane sťažovateľom   označených   práv   alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých v súvislosti s napádaným postupom a rozhodnutím okresného súdu sťažovateľ   namieta   v konaní   pred   ústavným   súdom,   neposkytuje   iný   všeobecný   súd   na základe sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľ   mal   možnosť   domáhať sa   preskúmania napádaného postupu   a rozhodnutia   okresného   súdu   sp.   zn. 6   C 206/09   z 15.   júla 2010 využitím riadneho opravného prostriedku, a to odvolania, ktoré sťažovateľ napokon (ako to vyplýva aj zo sťažnosti) aj využil. Na základe sťažovateľom podaného odvolania sa krajský súd v rozsahu svojho preskúmavacieho revízneho oprávnenia musel vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ na adresu tohto rozhodnutia okresného súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k okresnému súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

K namietanému postupu a rozhodnutiu krajského súdu

V súvislosti   s namietaným   postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu   ústavný   súd v prvom   rade   podotýka,   že   jeho   úlohou   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Ústavný   súd   je   v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie   sú   v súlade   s ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   117/05,   II.   ÚS   127/07).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady   na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Krajský súd svoje rozhodnutie vo vzťahu k dovolaniu sťažovateľa, t. j. žalovaného v 2. rade odôvodnil takto:

„Právo podať odvolanie prináleží len tomu účastníkovi, ktorému bola rozhodnutím súdu spôsobená určitá ujma.

V   danom   prípade   ako   to   konštatuje   aj   žalovaný   v   2.   rade   vo   svojom   odvolaní, žalovaný v 2. rade nebol účastníkom dohody o vyporiadaní BSM uzavretej medzi žalobcom a žalovanou v 1. rade, preto výrokom rozsudku, ktorým žalobe v tejto časti bolo vyhovené, žalovaný v 2. rade nebol dotknutý na svojich právach, uvedeným rozsudkom mu nebola uložená   žiadna   povinnosť,   preto   nie   je   osobou   oprávnenou   na   podanie   odvolania   voči výroku, ktorým bolo rozhodované o platnosti resp. neplatnosti tejto dohody.

Z uvedených dôvodov odvolací súd odvolanie žalovaného v 2. rade podané proti výroku rozsudku ktorým bolo žalobe o neplatnosť dohody o vyporiadaní BSM uzavretej medzi žalobcom a žalovanou v 1. rade vyhovené podľa cit. § 218 ods. 1 písm. b) O.s.p. odmietol.

Keďže žalovaný v 2. rade odvolaním napadol aj výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa prerušil konanie vo veciach, ktoré boli vylúčené na samostatné konanie, odvolací súd preskúmaval aj správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa v tejto časti. Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Citovaným zákonným ustanovením je daná súdu voľba,   či konanie preruší alebo urobí iné vhodné opatrenie.

V danom prípade, ako to vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa, o prerušení   konania   nárokov   uplatnených   v   predmetnom   konaní,   ktoré   boli   vylúčené   na samostatné   konanie,   súd   prvého   stupňa   rozhodol   z   dôvodu,   že   rozhodnutie   o   týchto vylúčených nárokoch závisí od posúdenia, resp. od záveru o tom, či dohoda o vyporiadaní BSM medzi žalobcom a žalovanou v 1. rade j e platná alebo nie.

Uvedený záver súdu prvého stupňa odvolací súd považuje za správny, pretože bez rozhodnutia o tom, či dohoda o vyporiadaní BSM žalobcu a žalovanej v 1. rade je platná alebo nie je platná, nemožno posúdiť dôvodnosť ďalších uplatnených nárokov, ktoré priamo súvisia s dôsledkami, ktoré vyvolala dohoda o vyporiadaní BSM.

Preto odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa aj v tejto napadnutej časti t.j.   vo   výroku,   ktorým   súd   prvého   stupňa   prerušil   konanie   o   vylúčených   nárokoch   do právoplatného skončenia konania vo veci o určenie platnosti, resp. neplatnosti dohody o vyporiadaní BSM žalobcu a žalovanej v 1. rade.“

Z citovanej časti rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že krajský súd dal za pravdu tvrdeniam sťažovateľa, že sťažovateľ nebol účastníkom konania o vyporiadanie BSM medzi žalobcom a žalovanou v 1. rade, preto jeho odvolanie proti tejto časti rozsudku okresného súdu   odmietol   ako   podané   neoprávnenou   osobou.   V súvislosti   s uvedeným   je   však sťažovateľ tej mienky, že z uvedeného dôvodu, t. j. z dôvodu nedostatku pasívnej procesnej legitimácie   na   jeho   strane   v konaní   o neplatnosť   vyporiadania   BSM,   mal   krajský   súd napraviť pochybenie okresného súdu a v tejto časti žalobu žalobcu proti nemu zamietnuť, avšak keďže to krajský súd neučinil, sťažovateľ považuje jeho rozhodnutie za arbitrárne.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že predmet súdneho konania   vymedzuje   účastník   konania,   a to   návrhom,   ktorým   súdne   konanie   iniciuje, konkrétne petitom tohto návrhu. V danom prípade žaloba žalobcu obsahovala kumulovaný petit,   pretože   v ňom   kumuloval   dva   určovacie   žalobné   návrhy,   a   to   jednak   určenie neplatnosti dohody o vyporiadanie BSM, ktorého určenia sa domáhal iba voči žalovanej v 1. rade,   a jednak   určenie   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam,   ktoré   boli predmetom žalobcom   tvrdeného   neplatného   vyporiadania   BSM   a   ktoré   sa   medzičasom   stali vlastníctvom nielen žalovanej v 1. rade, ale aj vlastníctvom sťažovateľa ako žalovaného v 2. rade a Mesta L. ako žalovaného v 3. rade, takže určenia vlastníckeho práva sa žalobca domáhal voči všetkým trom žalovaným.

Z uvedeného teda vyplýva, že tak okresný súd, ako ani následne krajský súd nemohli, resp.   nemali oprávnenie rozhodnúť nad rámec žalobnej žiadosti   (petitiu) žalobcu, ktorý určovací   petit   týkajúci   sa   neplatnosti   dohody   o vyporiadanie   BSM   smeroval   iba   voči žalovanej v 1. rade, nie však voči sťažovateľovi. Inými slovami, ak by krajský súd zamietol v tejto   časti   žalobu   žalobcu   voči   sťažovateľovi,   konal   by   tak   ultra   petitum   žalobného návrhu, ktorý v tejto časti, t. j. v časti neplatného vyporiadania BSM voči sťažovateľovi vôbec nesmeroval.

Vzhľadom na uvedené sa závery krajského súdu v súvislosti s námietkou sťažovateľa nejavia ako svojvoľné,   arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené, resp.   také,   ktoré   by boli spôsobilé   porušiť   základné   právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Okrem toho sťažovateľ namietal, že postupom, ako aj rozhodnutím krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 306/2010 bolo porušené aj jeho základné právo na rovnosť účastníkov v konaní zaručené v čl. 47 ods. 3 ústavy, a to z toho dôvodu, že krajský súd   sa   podľa   neho nevysporiadal   s jeho   argumentáciou   o nedostatku   pasívnej   procesnej legitimácie   na jeho strane   v konaní o neplatnosť   vyporiadania   BSM,   ale v tomto   smere prihliadal iba na argumentáciu žalobcu.

Vzhľadom   na   nezistené   porušenie   základného   práva   na   spravodlivé   odôvodnenie rozhodnutia zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy vo vzťahu k otázke účastníctva v konaní o neplatnosť vyporiadania BSM, nemohlo vzhľadom na obsah námietky sťažovateľa dôjsť ani k porušeniu   jeho   základného   práva   zaručeného   v čl.   47   ods.   3   ústavy.   Okrem   toho ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ, ako účastník konania o časti žalobného návrhu vylúčenej na samostatné konanie, bude mať dostatočný priestor predkladať svoje návrhy a vyjadrenia na ochranu svojich záujmov a práv.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd pripomína, že podľa ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, I. ÚS 276/06). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I. ÚS 17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu,   ako   aj   rozhodnutie   o priznaní   primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov   právneho zastúpenia   je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2011