znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 293/2010-77

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2010 predbežne prerokoval sťažnosť T. Ď., P., V. H., P., a M. M., P., zastúpených advokátom Mgr. R. T., PhD., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 9/2009 a jeho uznesením zo 7. septembra 2009, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tost 17/2009 a jeho uznesením z 24. septembra 2009, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5   Ndt   17/2009   z 24. septembra   2009,   nerozhodnutím   Špecializovaného   trestného   súdu v Pezinku o námietke zaujatosti podanej M. M. 31. júla 2009 a 2. septembra 2009, ako aj vo veci namietaného porušenia ich práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 5 Tost 17/2009 z 24. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. Ď., V. H. a M. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. PLs. ÚS 2/2010-7 a č. k. PLs. ÚS 3/2010-7 spojil na spoločné konanie sťažnosti T. Ď., V. H. (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“) a M. M. (ďalej len „sťažovateľ v 3. rade“, spolu len „sťažovatelia“), ktorými namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a   5   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   5   ods.   3   a   4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Špecializovaného   trestného   súdu   v   Pezinku   (ďalej   len   „špecializovaný   trestný   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 9/2009 a jeho uznesením zo 7. septembra 2009, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tost 17/2009 a jeho uznesením z 24. septembra 2009, uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Ndt 17/2009 z 24. septembra 2009, nerozhodnutím špecializovaného trestného súdu o námietke zaujatosti uplatnenej sťažovateľom v 3. rade 31. júla 2009 a 2. septembra 2009, ako aj vo veci namietaného porušenia svojho práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 17/2009 z 24. septembra 2009.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   doplnenia   doručeného   ústavnému   súdu   26.   novembra   2009 vyplýva, že sťažovatelia:

1.   Namietajú   porušenie „práva   na   rozhodnutie   o   zákonnosti   väzby   nezávislým a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom“ uznesením   špecializovaného   trestného   súdu sp. zn.   Tp   9/2009   zo   7.   septembra   2009   a   uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn. 5 Tost 17/2009   z   24.   septembra   2009   z   dôvodu,   že   predmetný   návrh   prokurátora   na predĺženie väzby (zo 17. augusta 2009) nebol pridelený konajúcemu sudcovi náhodným výberom pomocou technických prostriedkov v súlade s § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“), ďalej z dôvodu, že konajúci sudca nebol dočasne pridelený alebo   preložený   na   výkon   funkcie   sudcu   na   špecializovaný   trestný   súd   v   súlade s ustanoveniami zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 385/2000 Z. z.“).

2.   Sťažovatelia   namietajú   porušenie „práva   na   rozhodnutie   o   zákonnosti   väzby v súlade   s konaním   ustanoveným   zákonom“ uznesením   špecializovaného trestného   súdu sp. zn.   Tp   9/2009   zo   7.   septembra   2009   a   uznesením   najvyššieho   súdu   sp. zn. 5 Tost 17/2009 z 24. septembra 2009.

Námietku odôvodňujú tým, že sťažnosť proti uzneseniu o predĺžení lehoty väzby podali   na   poštovú   prepravu   21.   septembra   2009   (v   zákonnej   lehote)   a   bola   doručená najvyššiemu súdu až 29. septembra 2009, faxom mu bola doručená 23. septembra 2009. Najvyšší súd rozhodol o sťažnosti uznesením sp. zn. 5 Tost 17/2009 24. septembra 2009. Podľa   sťažovateľov   v   čase   vydania   uznesenia   nemohol   najvyšší   súd   vedieť   o   tom,   že sťažnosť bola podaná v zákonnej lehote (podaná na poštovú prepravu 21. septembra 2009), preto, keď najvyšší súd vychádzal z doručenia faxom – 23. septembra 2009, mal sťažnosť ako   oneskorenú   zamietnuť,   preto   podľa   sťažovateľov   bolo uznesenie   vydané   predčasne a v rozpore s Trestným poriadkom. Najvyšší súd mal podľa nich rozhodovať na základe sťažnosti doručenej až 29. septembra 2009, teda až po uplynutí lehoty trvania väzby, ktorá sa mala predĺžiť, keď už s odvolaním sa na § 76 ods. 3 Trestného poriadku nebolo možné rozhodnúť o ďalšom predĺžení väzby.

Ďalej námietku odôvodňujú tým, že 3. septembra 2009 podali na poštovú prepravu námietku zaujatosti konajúceho sudcu   a generálnu námietku   zaujatosti všetkých   sudcov špecializovaného trestného súdu, teda ju uplatnili pred rozhodnutím o návrhu prokurátora na predĺženie väzby (7. septembra 2009) a špecializovaný trestný súd o nej mal rozhodnúť pred rozhodnutím   o   návrhu   prokurátora   na   predĺženie   väzby,   aj   keď   mu   boli   doručené   až 8. septembra 2009.

Navyše   nebolo   rozhodnuté   o   generálnej   námietke   zaujatosti   všetkých   sudcov špecializovaného trestného súdu, ktorú sťažovateľ v 3. rade uplatnil v rámci svojej žiadosti o prepustenie z väzby z 31. júla 2009. O tejto žiadosti mal špecializovaný trestný súd konať na verejnom zasadnutí týkajúcom sa predovšetkým rozhodovania o návrhu prokurátora na predĺženie väzby (pretože to avizoval v predvolaní sťažovateľa na toto verejné zasadnutie).Ďalší dôvod námietky opierajú o skutočnosť, že návrh prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby bol podaný v čase, keď nebolo rozhodnuté o sťažovateľom v 3. rade uplatnenej   námietke   zaujatosti   proti   prokurátorovi   špeciálnej   prokuratúry   a   keď   nebolo rozhodnuté ani o sťažnosti sťažovateľa v 2. rade proti uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté, že tento prokurátor nie je vylúčený z vykonávania úkonov vo veci vedenej pod sp. zn. VII/2 Gv 9/09.

3.   Sťažovatelia   namietajú   porušenie „práva   na   preskúmanie   zákonnosti   väzby“ uznesením   špecializovaného   trestného   súdu   sp.   zn.   Tp   9/2009   zo   7.   septembra   2009 a uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Tost   17/2009   z   24.   septembra   2009,   ktoré odôvodňujú   s   poukazom   na   nález   ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   US   17/08,   tým,   že o predchádzajúcom   predĺžení   väzby   do   27.   septembra   2009   rozhodovali   špeciálny   súd a senát najvyššieho súdu, u ktorých absentoval atribút nezávislosti, preto ich ponechanie vo väzbe   po   uplynutí   šesťmesačnej   lehoty   od   ich   vzatia   do   väzby   je   nezákonné a protiústavné, preto ich mali konajúce súdy na základe podaných žiadostí o prepustenie z väzby prepustiť.

4.   Sťažovatelia   navyše   namietajú „porušenie   princípu   kontradiktórnosti   konania a rovnosti   zbraní“ uznesením   špecializovaného   trestného   súdu   sp.   zn.   Tp   9/2009 zo 7. septembra 2009 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 17/2009 z 24. septembra 2009, čo odôvodňujú tým, že návrh prokurátora na predĺženie väzby zo 17. augusta 2009 im bol   doručený   21.   augusta   2009,   svoje   vyjadrenie   k   nemu   podali   na   poštovú   prepravu 7. septembra 2009 a toto bolo špecializovanému trestnému súdu   doručené 8. septembra 2009. O návrhu prokurátora na predĺženie väzby však špecializovaný trestný súd rozhodol už 7. septembra 2009, a to i napriek tomu, že v predvolaní na verejné zasadnutie konané o predmetnom   návrhu   doručenom   im   2.   septembra   2009   bol   avizovaný   termín   konania 10. september 2009. Sťažovatelia zastávajú názor, že boli obratí o možnosť predniesť svoje argumenty proti návrhu na predĺženie väzby.

5. Sťažovatelia namietajú „porušenie práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby“ postupom špecializovaného trestného súdu.

6. Sťažovatelia napokon namietajú „porušenie práva byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania a arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť uznesenia najvyššieho súdu sp.   zn.   5   Tost   17/2009   z 24.9.2009“.   Sťažovatelia sa   opierajú o   svoje   vyjadrenie z 2. septembra 2009 k návrhu prokurátora na predĺženie väzby a odvolávajú sa na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej pri skúmaní dôvodnosti väzby, ktorá trvá dlhšiu dobu, treba skúmať splnenie takých skutočností, ako je dôvodné podozrenie, že stíhaná osoba spáchala trestný čin, ďalej danosť niektorého z väzobných dôvodov, ako aj postup orgánov činných v trestnom konaní s osobitnou starostlivosťou a urýchlením.

Podľa   sťažovateľov   sa   najvyšší   súd   nevysporiadal   s   námietkami,   ktoré   uviedli vo svojom   vyjadrení   z   2.   septembra   2009,   preto   jeho   uznesenie   považujú   za nepreskúmateľné a arbitrárne.

Z   podania   doručeného   ústavnému   súdu   10.   novembra   2009   a   jeho   doplnenia doručeného 26. novembra 2009 vyplýva, že sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1.   Špecializovaný   trestný   súd   postupom   a   uznesením   sp.   zn.   Tp   9/2009 zo 7.septembra 2009 v časti, ktorou predĺžil lehotu trvania väzby sťažovateľov do 27. marca 2010 a sťažovateľovi H. zamietol žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a najvyšší súd postupom   a   uznesením   sp.   zn.   5   Tost   17/2009   z   24.   septembra   2009,   ktorým   zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 7. septembra 2009, porušili čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s právom sťažovateľov na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

2.   Špecializovaný   trestný   súd   postupom   a   uznesením   sp.   zn.   Tp   9/2009 zo 7. septembra   2009   v   časti,   ktorou   predĺžil   lehotu   trvania   väzby   sťažovateľov   do 27. marca   2010   a   zamietol   žiadosti   sťažovateľa   H.   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu a najvyšší   súd   postupom   a   uznesením   sp.   zn.   5   Ndt   17/2009   z   24.   septembra   2009 a postupom a uznesením sp. zn. 5 Tost 17/2009 z 24.09.2009, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľov   proti   uzneseniu   Špecializovaného   trestného   súdu   sp.   zn.   Tp   9/2009 zo 7. septembra 2009, porušili čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky   a   čl.   5   ods.   4   dohovoru   v   súvislosti   s   právom   sťažovateľa   na   rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

3. Najvyšší súd postupom a uznesením sp. zn. 5 Tost 17/2009 z 24. septembra 2009, ktorým   zamietol   sťažnosť sťažovateľov   proti   uzneseniu   Špecializovaného   trestného súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 7. septembra 2009, porušil čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 ústavy   a   čl.   5   ods.   4   dohovoru   v   súvislosti   s   právom   sťažovateľov   na   rozhodnutie o zákonnosti väzby v súlade s konaním ustanoveným zákonom.

4. Špecializovaný trestný súd postupom, ktorým nerozhodol o námietkach zaujatosti podaných sťažovateľom M. z 31. júla 2009 a z 2. septembra 2009 a uznesením sp. zn. Tp 9/2009 zo 7. septembra 2009 v časti, ktorou predĺžil lehotu trvania väzby sťažovateľov do 27. marca 2010 a zamietol žiadosti sťažovateľa H. o prepustenie z väzby na slobodu a najvyšší súd postupom a uznesením 5Tost 17/2009 z 24. septembra 2009, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľov proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 7. septembra 2009, porušili čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s právom sťažovateľov na rozhodnutie o zákonnosti väzby v súlade s konaním ustanoveným zákonom.

5.   Špecializovaný   trestný   súd   postupom   a   uznesením   sp.   zn.   Tp   9/2009   zo 7. septembra 2009 v časti, ktorou predĺžil lehotu trvania väzby sťažovateľov do 27. marca 2010 a zamietol žiadosti sťažovateľa H. o prepustenie z väzby na slobodu a Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom a uznesením sp. zn. 5 Tost 17/2009 z 24. septembra 2009, ktorým   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   Špecializovaného   trestného   súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 7. septembra 2009, porušili čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 ústavy   a   čl.   5   ods.   4   dohovoru   v   súvislosti   s   právom   sťažovateľov   na   rozhodnutie o zákonnosti väzby v súlade s konaním ustanoveným zákonom.

6.   Špecializovaný   trestný   súd   postupom   a   uznesením   sp.   zn.   Tp   9/2009   zo 7. septembra 2009 v časti, ktorou predĺžil lehotu trvania väzby sťažovateľa Ď. do 27. marca 2010 a Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom a uznesením sp. zn. 5 Tost 17/2009 z 24. septembra 2009, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 9/2009, porušili čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s právom sťažovateľa na preskúmanie zákonnosti väzby.

7. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Tost 17/2009 z 24. septembra 2009, ktorým zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   Ď.   a H.   proti   uzneseniu   Špecializovaného   trestného   súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 7. septembra 2009, porušil čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 dohovoru v súvislosti s právom sťažovateľa byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania.

8.   Najvyšší   súd   arbitrárnosťou   a   nepreskúmateľnosťou   uznesenia   sp.   zn. 5 Tost 17/2009 z 24. septembra 2009, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa Ď. a H. proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 7. septembra 2009 porušil čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a čl. 5ods. 4 dohovoru.

9. Špecializovaný trestný súd postupom a uznesením sp. zn. Tp 9/2009 v časti, ktorou predĺžil lehotu trvania väzby sťažovateľa M. do 27. marca 2010 a najvyšší súd postupom a uznesením   sp.   zn.   5   Tost   17/2009   z   24.   septembra   2009,   ktorým   zamietol   sťažnosť sťažovateľa   proti   uzneseniu   špecializovaného   trestného   súdu   sp.   zn.   Tp   9/2009 zo 7. septembra 2009, porušili čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3 dohovoru v súvislosti s právom sťažovateľa na kontradiktórne konanie a rovnosť zbraní.

10.   Špecializovaný trestný súd postupom a uznesením sp.   zn.   Tp   9/2009 v časti, ktorou predĺžil lehotu trvania väzby sťažovateľa M. do 27. marca 2010 a najvyšší súd postupom   a   uznesením   sp.   zn.   5   Tost   17/2009   z   24.   septembra   2009,   ktorým   zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 7. septembra 2009, porušili čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s právom sťažovateľa na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby.

11. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Tost 17/2009 z 24. septembra 2009, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa M. proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu sp. zn. 9/2009 zo 7. septembra 2009 porušil čl.. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a čl. 5 ods. 3 dohovoru.

12.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   arbitrárnosťou   a   nepreskúmateľnosťou uznesenia   sp.   zn.   5   Tost   17/2009   z   24.   septembra   2009,   ktorým   zamietol   sťažnosť sťažovateľa M. a Ď. proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo

07.09.2009, porušil čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a čl. 5 ods. 4 dohovoru.

13. Uznesenie Špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 7. septembra 2009,   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Tost   17/2009 z 24. septembra   2009   a   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 5 Ndt 17/2009   z   24.   septembra   2009   sa   zrušujú   a   najvyššiemu   súdu   sa   prikazuje,   aby neodkladne prepustil sťažovateľa M. a Ď. z väzby na slobodu.

14. Špecializovanému trestného súdu sa prikazuje, aby neodkladne odstúpil žiadosť sťažovateľa M. o prepustenie z väzby na slobodu z 31. júla 2009 na rozhodnutie Krajskému súdu v Banskej Bystrici alebo Špecializovanému trestného súdu sa prikazuje, aby urýchlene rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 31. júla 2009.

15. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľom ako primerané finančné zadosťučinenie   peňažnú   sumu   vo   výške   10   000   €,   ktorú   mu   je   povinný   zaplatiť Špecializovaný trestný súd a peňažnú sumu vo výške 10 000 €, ktorú mu je povinný zaplatiť Najvyšší súd Slovenskej republiky, to všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

16.   Špecializovaný   trestný   súd   a   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sú   povinní spoločne a nerozdielne uhradiť trovy konania k rukám advokáta Mgr. R. T., PhD., so sídlom B. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy sa osobná sloboda zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto bol zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanovením ods. 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť   súdený   v   primeranej   lehote   alebo   prepustený   počas   konania.   Prepustenie   sa   môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Sťažovatelia namietajú:

- Porušenie „práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom“ uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 7. septembra 2009 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 17/2009 z 24. septembra 2009 z dôvodu, že predmetný návrh prokurátora na predĺženie väzby (zo 17. augusta 2009) nebol   pridelený   konajúcemu   sudcovi   náhodným   výberom   pomocou   technických prostriedkov v súlade s § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z., ďalej z dôvodu, že konajúci sudca nebol dočasne pridelený alebo preložený na výkon funkcie sudcu na špecializovaný trestný súd v súlade s ustanoveniami zákona č. 385/2000 Z. z.

-   Sťažovatelia namietajú aj porušenie „práva na preskúmanie   zákonnosti   väzby“ uznesením   špecializovaného   trestného   súdu   sp.   zn.   Tp   9/2009   zo   7.   septembra   2009 a uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Tost   17/2009   z   24.   septembra   2009,   ktoré odôvodňujú   s   poukazom   na   nález   ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   17/08,   tým,   že o predchádzajúcom   predĺžení   väzby   do   27.   septembra   2009   rozhodovali   špeciálny   súd a senát najvyššieho súdu, u ktorých absentoval atribút nezávislosti, preto ich ponechanie vo väzbe   po   uplynutí   šesťmesačnej   lehoty   od   ich   vzatia   do   väzby   je   nezákonné a protiústavné, preto ich mali konajúce súdy na základe podaných žiadostí o prepustenie z väzby prepustiť.

Porušenie práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby nezávislým a nestranným súdom zriadeným   zákonom   sťažovatelia   odôvodnili   najmä   tým,   že   v   spise   špecializovaného trestného súdu vedenom pod sp. zn. Tp 9/2009 sa nenachádza potvrdenie o pridelení návrhu prokurátora zo 17. augusta 2009 sudkyni Z. C. náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom, ako je ustanovené v §   51   ods.   1   zákona   č.   757/2004   Z.   z.,   ktorý   zakotvuje   generálne pravidlo   pre   výber zákonného sudcu na rozhodnutie o veci.

Sudkyňa   pre   prípravné   konanie   Z.   C.   rozhodovala   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. Tp 9/2009 aj o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľov do 27. septembra 2009, ako aj o všetkých žiadostiach o prepustenie z väzby na slobodu, ktoré podali po 17. marci 2009. Sťažovatelia namietali, že „Nepridelením veci náhodným výberom v súlade s § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. zároveň znamená, že o návrhu prokuratúra zo dňa 17.8.2009 nerozhodol zákonný sudca, nakoľko sudkyňa Z. C. nebola určená v súlade so zákonom na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci, ako ustanovuje § 3 ods. 3 veta prvá zákona č. 757/2004 Z. z.“.

Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   [„ak... nerozhoduje   iný   súd“],   ktorý   vyplýva z citovaného čl.   127 ods.   1   ústavy, môže   ústavný   súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ochrany fyzická osoba alebo právnická   osoba   nemôže   domôcť   v žiadnom   inom   konaní   pred   súdnymi   orgánmi Slovenskej republiky.

Podľa ustanovenia § 185 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti uzneseniu je sťažnosť.

Sťažovatelia sa mohli, a z obsahu sťažnosti vyplýva, že túto možnosť aj využili, domôcť ochrany svojich   práv podaním sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 7. septembra 2009, o ktorej bol oprávnený rozhodnúť a v konečnom dôsledku aj rozhodol najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tost 17/2009.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (obdobne IV. ÚS 115/07, II. ÚS 343/09).Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť vo   všetkých   bodoch,   v   ktorých   sťažovatelia   napadajú   postup   a   rozhodnutia špecializovaného trestného súdu, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

Keďže   sťažovatelia   v   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   tvrdili,   že   najvyšší   súd už uvedené   pochybenie   nenapravil,   a   preto   uznesením   sp.   zn.   5   Tost   17/2009 z 24. septembra   2009   porušil   ich   právo   na   rozhodnutie   o   zákonnosti   väzby   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ústavný súd preskúmal namietané porušovanie práv sťažovateľov vo vzťahu k najvyššiemu súdu.

Sťažovatelia   podali   proti   uzneseniu   špecializovaného   trestného   súdu   sp.   zn. Tp 9/2009 zo 7. septembra 2009 sťažnosť.

V   nej   okrem   iného   namietali   aj   to,   že „Nepridelením   veci   náhodným   výberom v súlade s § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. zároveň znamená, že o návrhu prokuratúra zo dňa 17. 2009 nerozhodol zákonný sudca, nakoľko sudkyňa Z. C. nebola určená v súlade so zákonom na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci, ako ustanovuje § 3 ods. 3 veta prvá zákona č. 757/2004 Z. z.“.

V rozvrhu práce špecializovaného trestného súdu (ďalej len „rozvrh“) na rok 2009, ktorý si ústavný súd zadovážil, sú pravidlá určovania zákonného sudcu a prideľovania veci upravené v II. oddiele, podľa ktorého:

«Všetky veci, s výnimkou agendy uvedenej v Inštrukcii číslo 3/2004 Ministerstva spravodlivosti SR č. 13971/2003-53 zo dňa 14. januára 2004 o vedení súdnych registrov pre krajské   súdy   (ďalej   len   „inštrukcia“),   ktorá   sa   vedie   mechanicky,   mimo   elektronickej podateľne,   budú   prideľované   do   jednotlivých   senátov   náhodným   výberom   pomocou technických   prostriedkov   a   programových   prostriedkov   schválených   ministerstvom   (len „aplikácia“) tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelených vecí.

Podľa § 51 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. náhodným výberom nie je možné prideliť vec, v ktorej je potrebné rozhodnúť bez zbytočného odkladu, a to v prípadoch rozhodovania o ustanovení obhajcu, väzbe, príkaze na zatknutie, príkaze na domovú prehliadku, príkaze na vyšetrenie duševného stavu, príkaze na sledovanie osôb a vecí, príkaze   na   vyhotovovanie   obrazových,   zvukových   alebo   obrazovo-zvukových záznamov,

príkaze na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, príkaze na zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke, príkaze na použitie agenta.

Vo   vymenovaných   prípadoch   rozhoduje   sudca   pre   prípravné   konanie.   Sudca   pre prípravné konanie rozhoduje pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní o zásahoch do základných práv a slobôd podľa Trestného poriadku. Sudca pre prípravné konanie rozhoduje aj v iných prípadoch ustanovených Trestným poriadkom (§ 2 ods. 3 Trestného poriadku, účinného od 1.1.2006).

Rozpisy   sudcov   pre   prípravné   konanie   s   nariadenou   pracovnou   pohotovosťou, s určením   ich   zastupovania,   v   záujme   zabezpečenia   plnenia   úloh,   tvoria   obsah   príloh k tomuto rozvrhu práce....

Ak o väzbe zatknutého obvineného bude rozhodovať samosudca, resp. senát, ktorého predseda senátu príkaz na zatknutie vydal, sudca s nariadenou pracovnou pohotovosťou v prv   uvedenom   čase   môže   vykonať   technicko-organizačné   zabezpečenie   prevzatia zatknutého obvineného do jurisdikcie Špecializovaného trestného súdu tak, aby samosudca, resp. senát mohol rozhodnúť o väzbe v zákonnej lehote.

V   VII.   oddieli   rozvrhu   sú   upravené   Pravidlá   vykonávania   úkonov   v   prípravnom konaní. Podľa nich:

1. O žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu rozhodne ten sudca pre prípravné konanie (alebo senát ktorého je členom), ktorý obvineného vzal do väzby.

2. O žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu, pokiaľ nebolo u tohto obvineného Špecializovaným trestným súdom rozhodované, rozhodne službukonajúci sudca pre prípravné konanie (senát, ktorého je členom). O ďalších návrhoch alebo žiadostiach, ktoré sa budú dotýkať tohto obvineného, bude opäť rozhodovať ten istý sudca pre prípravné konanie (senát, ktorého je členom).»

Najvyšší   súd preskúmal sťažnosť sťažovateľov aj v časti,   v   ktorej   namietajú, že samosudkyňa Z. C. nebola zákonnou sudkyňou vo veci vedenej pod sp. zn. Tp 9/2009, pretože jej vec nebola pridelená náhodným výberom pomocou technických prostriedkov.Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Tost 17/2009 z 24. septembra 2009 podľa § 193 ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   sťažnosť   sťažovateľov   ako   nedôvodnú   zamietol. V odôvodnení rozhodnutia, v ktorom sa vysporiadal aj s námietkou sťažovateľov, uviedol:„...   z   obsahu   spisu   a   z   vyjadrenia   konajúcej   sudkyne   bolo   zistené,   že   táto   bola zákonnou sudkyňou pre prípravné konanie pre obvinených M. M., V. H. a T. Ď.. Svedčí o tom druhý a siedmy oddiel Rozvrhu práce Špecializovaného trestného súdu na rok 2009, ktorý upravuje spôsob a pravidlá určovania zákonného sudcu v prípravnom konaní ako aj pravidlá vykonávania úkonov v prípravnom konaní. Z týchto vyplýva, že konajúca sudkyňa mala v týždni od 2. marca 2009 do 9. marca 2009 službu pre prípravné konanie, pričom 5. marca   2009   bol   predložený   návrh   prokurátora   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby obvinených,   v   dôsledku   čoho   bola   založená   príslušnosť   tejto   sudkyne   aj   na   konanie a rozhodovanie o všetkých ďalších návrhoch a žiadostiach obvinených v predmetnej trestnej veci.“

Sťažovatelia   okrem   nedodržania   zákonnosti   pri   prideľovaní   ich   veci   konajúcej sudkyni namietajú aj porušenie nimi označených základných práv tým, že sudkyňa Z. C. a ani iný sudca neboli pridelení alebo preložení na výkon funkcie na špecializovaný trestný súd v súlade s ústavou a zákonom, o návrhu prokuratúra zo 17. augusta 2009 mal vzhľadom na ustanovenie § 91 zákona č. 757/2004 Z. z. rozhodovať Krajský súd v Banskej Bystrici, pretože:

«S   účinnosťou   od   17.07.2009   bol   zriadený   špecializovaný   trestný   súd,   ktorý vzhľadom   na   ustanovenie   §   567f   ods.   1   Trestného   poriadku   bol   príslušný   na   konanie o návrhu   prokuratúra   zo   17.08.2009.   Na   internetovej   stránke   Súdnej   rady   Slovenskej republiky   nieje   po   17.07.2009   uverejnené   žiadne   uznesenie   Súdnej   rady   Slovenskej republiky, ktorým by bola sudkyňa Z. C. alebo iný sudca dočasne pridelený alebo preložený na výkon funkcie na špecializovaný súd. Pre úplnosť dodávam, že takéto uznesenie nebolo na   predmetnej   internetovej   stránke   uverejnené   ani   do   02.09.2009;   kedy   som   vzniesol generálnu námietku zaujatosti z 02.09.2009.

Z č). 141a písm. b) ústavy a na naň nadväzujúcich ustanovení § 12 ods. 1 a ods. 2 a § 14   ods.   1   a   ods.   2   zákona   č.   385/2000   Z.z.   vyplýva,   že   rozhodovať   o   pridelení a preložení sudcov patrí do výlučnej pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej republiky. Žiadny iný   orgán   Slovenskej   republiky   si   túto   pôsobnosť   nemôže   abstrahovať,   nakoľko   takýto postup by bol v rozpore s čl. 141a písm. b) ústavy.

Nakoľko sudkyňa Z. C. a ani iný sudca nebol dočasne pridelený alebo preložený na výkon   funkcie   na   Špecializovaný   trestný   súd   v   súlade   s   ústavou   a   zákonom,   o návrhu prokuratúra zo 17.08.2009 mal vzhľadom na ustanovenie § 91 zákona Č. 757/2004 Z.z. rozhodovať Krajský súd v Banskej Bystrici.

Rozhodnutím o návrhu   prokuratúra zo   17.08.2009   sudkyňou   Z.   C.,   ktorá   nebola dočasne pridelená ani preložená na výkon funkcie na Špecializovanom trestnom súde som bol v rozpore s č. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy odňatý zákonnému sudcovi a o návrhu prokuratúra zo 17.08.2009 nerozhodol „nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom“ (mutatis mutandis rozsudok ESĽP vo veci Posokhov proti Rusku z 13.2.2003, §§ 38-41).»

Sťažovatelia teda namietali neústavnosť postupu zákonodarcu, ktorý si podľa neho osvojil   právomoc   patriacu   podľa   ústavy   výlučne   Súdnej   rade   Slovenskej   republiky a rozhodol sám o pridelení sudcov pre novovzniknutý súdny orgán.

Podľa čl. 143 ods. 1 ústavy sústavu súdov tvoria najvyšší súd a ostatné súdy.Podľa   čl.   143   ods.   2   ústavy   podrobnejšiu   úpravu   sústavy   súdov,   ich   pôsobnosť, organizáciu a konanie pred nimi ustanoví zákon.

Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti na základe výkladu čl. 148 ods. 1 ústavy v spojení čl. 143 ods. 2 ústavy judikoval, že okrem zmeny súdnych obvodov možno zákonom zmeniť aj ustanovenie súdov (PL. ÚS 12/04).

Dôvodová   správa   k   zákonu   č.   291/2009   Z.   z.   o Špecializovanom   trestnom   súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 291/2009   Z.   z.“)   uvádza,   že   kontinuitu   pri   prechode   právomoci   špeciálneho   súdu   na špecializovaný trestný súd zabezpečil zákon č. 291/2009 Z. z., ktorého čl. II novelizoval zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok účinný od 1. januára 2006“) tak, že za § 567e vložil § 567f, ktorý v odseku 1 zakotvil,   že   vo   veciach,   ktoré   patria   do   pôsobnosti   špecializovaného   trestného   súdu, v ktorých   bolo   začaté   trestné   stíhanie   pred   nadobudnutím   účinnosti   tohto   zákona,   je príslušný na konanie špecializovaný trestný súd, ak ďalej nie je ustanovené inak, a ktorého čl.   XII   novelizoval   zákon   č.   371/2004   Z.   z.   o   sídlach   a   obvodoch   súdov   Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (v znení zákonov č. 428/2004 Z. z. a č. 757/2004 Z. z.) tak, že za § 18h vložil § 18i, ktorý   ustanovil, že výkon súdnictva, všetky práva a povinnosti vrátane prechodu správy   majetku   štátu,   práv   a   povinností   vyplývajúcich   z   pracovnoprávnych   vzťahov a štátnozamestnaneckých vzťahov a iných obdobných právnych vzťahov a práv a povinností z osobných vzťahov sudcu k štátu prechádza dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 v Zbierke zákonov Slovenskej republiky zo špeciálneho súdu na špecializovaný trestný súd (mutatis mutandis III. ÚS 23/2010, III. ÚS 29/2010).Opierajúc   sa   o   túto   judikatúru   možno   jednoznačne   konštatovať,   že   k   prechodu sudcov špeciálneho súdu na špecializovaný trestný súd došlo na základe zákona, ktorého prijatie   má   výslovnú   oporu   v   texte   ústavy,   konkrétne   v   čl.   143   ods.   2   ústavy,   ktorý umožňuje upraviť existujúcu súdnu sústavu aj zriadením nového súdneho orgánu. Prijatie takéhoto zákona majúceho výslovnú oporu v texte ústavy môže mať za následok aj prechod sudcu na iný súd (PL. ÚS 12/04).

Z   uvedeného   možno   vyvodiť   záver,   že   sudkyňa   pre   prípravné   konanie špecializovaného trestného súdu prerokúvajúca vec sťažovateľov bola zákonnou sudkyňou v súlade so zákonom, určená zákonným rozvrhom práce, v zmysle zmocnenia relevantných ustanovení zákona č.   291/2009 Z.   z.,   prostredníctvom   ktorých   je v   danom   konkrétnom prípade sťažovateľov ústavná požiadavka prerokovania veci zákonným sudcom dodržaná.

Ústavný   súd   zistil,   že   najvyšší   súd   rozhodnutím   sp.   zn.   5   Ndt   17/2009 z 24. septembra 2009 neodňal trestnú vec sťažovateľov špecializovanému trestnému súdu, a nevyhovel tak žiadosti sťažovateľov o odňatie veci špecializovanému trestnému súdu a jej prikázanie inému krajskému súdu.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:„Podľa § 23 ods. I Tr. por. z dôležitých dôvodov môže byt' vec príslušnému súdu odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa; o odňatí a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený.

Podľa § 23 ods. 2 Tr. por. ak súdom uvedeným v odseku 1 je Špecializovaný trestný súd, iným súdom toho istého druhu a stupňa sa rozumie krajský súd podľa osobitného predpisu.

Podľa najvyššieho súdu nespadá do jeho kompetencie posudzovať otázku ústavnosti kreovania   sudcov   špecializovaného   trestného   súdu.   Posúdenie   tejto   otázky   spadá   do výlučnej   kompetencie   ústavného   súdu,   na   ktorý   sa   sťažovatelia   môžu   obrátiť   svojou individuálnou sťažnosťou.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v tomto smere musí vychádzať zo stavu, ktorý vznikol na podklade zákona z 18. júna 2009 o Špecializovanom trestnom súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov. V tomto štádiu konania Najvyšší súd Slovenskej republiky nemôže postupovať ani podľa § 283 ods. 5 Trestného poriadku, keďže takýto postup je možný len v štádiu po podaní obžaloby. Navyše ide o väzobnú vec, v ktorej musel rozhodnúť v lehote do 27. septembra 2009, kedy obvineným mala uplynúť ostatne predĺžená lehota trvania   väzby,   pričom   v   tejto   lehote   aj   rozhodol   o   jej   predĺžení   do   27.   marca   2010, a v prípade prerušenia trestného stíhania, by musel obvinených prepustiť na slobodu, čím by   došlo   k zmareniu,   resp.   podstatnému   sťaženiu   vykonania   úkonov   trestného   konania, ktorých vykonanie viedlo k rozhodnutiu o predĺžení lehoty trvania väzby obvinených.“

Ústavný súd už vo svojej judikatúre (I. ÚS 23/99, I. ÚS 29/99) uviedol, že každé z konaní pred ústavným súdom možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a   ako   súčasť   iného   druhu   konania   (konaní)   pred   ústavným   súdom.   Vychádzajúc z uvedeného za opodstatnené návrhy na začatie konania pred ústavným súdom (vrátane sťažností fyzických osôb a právnických osôb) možno preto považovať len tie, o ktorých je možné konať a aj rozhodnúť v niektorom z uvedených typov konaní pred ústavným súdom ako v samostatnom konaní (napr. II. ÚS 806/00, II. ÚS 336/09).

Vychádzajúc   zo   skutočnosti,   že   základom   námietky   je   tvrdená   protiústavnosť príslušných   ustanovení   zákona   o   špecializovanom   trestnom   súde,   bez   predchádzajúceho konania o súlade právnych predpisov, v ktorom by plénum ústavného súdu posúdilo tvrdený nesúlad zákona o špecializovanom trestnom súde s ústavou, nemohol by špecializovaný trestný   súd námietku   zaujatosti   založenú na tvrdenej   nelegitimite sudcov   v   uplatnenom rozsahu posúdiť. Je to tak tým viac, že všetci existujúci sudcovia špecializovaného trestného súdu sa dostali do svojich funkcií spôsobom, ktorého ústavnosť sťažovatelia spochybňujú.

Z pohľadu ústavného súdu preto možno uzavrieť, že sudkyňu pre prípravné konanie, ktorá   koná   v   prípade   sťažovateľov,   treba   považovať   za   zákonnú   sudkyňu   z   hľadiska legitimity jej postavenia ako sudkyne špecializovaného trestného súdu, keďže táto legitimita sa odvíja priamo zo zákona o špecializovanom trestnom súde. Rozhodujúcu otázku, či sa sudcovia špecializovaného trestného súdu ujali svojich funkcií v súlade s ústavou, môže ústavný súd riešiť iba v rámci konania o súlade právnych predpisov podľa § 37 a nasl. zákona o ústavnom súde, pričom sťažovatelia nie sú aktívne legitimovaní na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov.

Danú problematiku nie je možné riešiť ani postupom podľa čl. 154c ods. 1 ústavy, podľa ktorého medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím   účinnosti   ústavného   zákona,   sú   súčasťou   jej   právneho   poriadku   a   majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

Na   základe   uvedeného   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   námietka   sťažovateľov o porušení   ich   základného   práva   na   rozhodnutie   o   zákonnosti   väzby   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Ndt 17/2009 je zjavne neopodstatnená, preto ju v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

-   Sťažovatelia   namietajú   porušenie „práva   na   rozhodnutie   o   zákonnosti   väzby v súlade   s konaním   ustanoveným   zákonom“ uznesením   špecializovaného trestného   súdu sp. zn.   Tp   9/2009   zo   7.   septembra   2009   a   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Tost 17/2009 z 24. septembra 2009.

Námietku odôvodňujú tým, že sťažnosť proti uzneseniu o predĺžení lehoty väzby podali   na   poštovú   prepravu   21.   septembra   2009   (v   zákonnej   lehote)   a   bola   doručená najvyššiemu súdu až 29. septembra 2009, faxom mu bola doručená 23. septembra 2009. Najvyšší súd rozhodol o sťažnosti uznesením sp. zn. 5 Tost 17/2009 24. septembra 2009. Podľa   sťažovateľov   v   čase   vydania   uznesenia   nemohol   najvyšší   súd   vedieť   o   tom,   že sťažnosť bola podaná v zákonnej lehote (podaná na poštovú prepravu 21. septembra 2009), preto keď najvyšší súd vychádzal z doručenia faxom – 23. septembra 2009, mal sťažnosť ako oneskorenú zamietnuť. Podľa nich bolo teda uznesenie vydané predčasne a v rozpore s Trestným   poriadkom.   Najvyšší   súd   mal   podľa   nich   rozhodovať   na   základe   sťažnosti doručenej až 29. septembra 2009, teda až po uplynutí lehoty trvania väzby, ktorá sa mala predĺžiť, keď už s odvolaním sa na § 76 ods. 3 Trestného poriadku nebolo možné rozhodnúť o ďalšom predĺžení väzby.

Ďalej námietku odôvodňujú tým, že 3. septembra 2009 podali na poštovú prepravu námietku zaujatosti konajúceho sudcu   a generálnu námietku   zaujatosti všetkých   sudcov špecializovaného trestného súdu, teda ju uplatnili pred rozhodnutím o návrhu prokurátora na predĺženie väzby (7. septembra 2009) a špecializovaný trestný súd o nej mal rozhodnúť pred rozhodnutím   o   návrhu   prokurátora   na   predĺženie   väzby,   aj   keď   mu   boli   doručené   až 8. septembra 2009.

Navyše   nebolo   rozhodnuté   o   generálnej   námietke   zaujatosti   všetkých   sudcov špecializovaného   trestného   súdu,   ktorú   uplatnili v   rámci   žiadosti   o   prepustenie   z väzby z 31. júla 2009, o tejto žiadosti mal špecializovaný trestný súd konať na verejnom zasadnutí týkajúcom sa predovšetkým rozhodovania o návrhu prokurátora na predĺženie väzby.

Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity,   ako   už   bolo   uvedené,   ústavný   súd   preskúmal v namietanom smere len citované rozhodnutie najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   zistil,   že   sťažovatelia   sťažnosťou   z   18.   septembra   2009   napadli uznesenie   špecializovaného   súdu   sp.   zn.   Tp   9/2009   zo   7.   septembra   2009.   Spis s predkladaciou správou bol najvyššiemu súdu doručený 21. septembra 2009.

Hoci podľa doručenky, ktorú sťažovatelia predložili ústavnému súdu, je zrejmé, že sťažnosť   najvyššiemu   súdu   bola   poštovou   prepravou   doručená   až   29.   septembra   2009 (faxom   23.   septembra   2009),   najvyšší   súd   však   v   odôvodnení   uznesenia   sp.   zn. 5 Tost 17/2009 z 24. septembra 2009 uviedol, že včasnosť podania sťažnosti zistil vlastnými prostriedkami (v spise sa nachádza úradný záznam z telefonickej komunikácie pracovníčky kancelárie špecializovaného trestného súdu s kanceláriou právneho zástupcu sťažovateľov). Hoci   bola táto na doručenku   doručená   najvyššiemu súdu   až 29.   septembra   2009,   o   jej existencii aj obsahu vedel najvyšší súd z faxového podania aj z vlastných zistení, preto mohol o všetkých v nej uvedených námietkach 24. septembra 2009 rozhodnúť. Tým, že najvyšší súd o sťažnosti sťažovateľov rozhodol, zabránil porušeniu označených základných práv sťažovateľov, ktoré hrozilo pri ignorovaní podanej sťažnosti.

Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

-   Sťažovatelia   navyše   namietajú „porušenie   princípu   kontradiktórnosti   konania a rovnosti   zbraní“ uznesením   špecializovaného   trestného   súdu   sp.   zn.   Tp   9/2009 zo 7. septembra 2009 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 17/2009 z 24. septembra 2009, čo odôvodňujú tým, že návrh prokurátora na predĺženie väzby zo 17. augusta 2009 im bol   doručený   21.   augusta   2009,   svoje   vyjadrenie   k   nemu   podali   na   poštovú   prepravu 7. septembra 2009 a toto bolo špecializovanému trestnému súdu   doručené 8. septembra 2009, o návrhu prokurátora na predĺženie väzby však tento rozhodol už 7. septembra 2009, a to i napriek tomu, že v predvolaní na verejné zasadnutie konané o predmetnom návrhu doručenom   im   2.   septembra   2009   bol   avizovaný   termín   konania   10.   september   2009. Sťažovatelia zastávajú názor, že im bola odobratá možnosť predniesť svoje argumenty proti návrhu na predĺženie väzby.

Ústavný   súd   preskúmal   rozhodnutie   špecializovaného   trestného   súdu   sp.   zn. Tp 9/2009 zo 7. septembra 2009. Sudkyňa pre prípravné konanie v jeho odôvodnení okrem iného uviedla:

«Na Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica bol dňa 18. augusta 2009 doručený návrh prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR v B. (ďalej len prokurátor) na predĺženie lehoty trvania väzby u obvinených M. M., V. H. a T. Ď., ako aj návrh na rozhodnutie o zmene (rozšírení) dôvodov väzby u všetkých troch obvinených, evidovaný pod sp. zn. VII/2 Gv 9/09 - 332 zo dňa 17. augusta 2009. Podaným návrhom sa domáhal, aby u obvinených bola predĺžená lehota trvania väzby do 27. marca 2010 a tiež, aby u všetkých troch obvinených došlo k rozšíreniu dôvodov väzby aj z dôvodu uvedenom v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku....

Podaný   návrh   bol   v   zmysle   požiadavky   rovnakého   postavenia   strán   v   trestnom konaní zaslaný obvineným ako aj im obhajcom na vyjadrenie sa k jeho dôvodom. Obvinení a ani ich obhajcovia sa k dôvodom uvedeným v predmetnom návrhu písomne nevyjadrili. Sudkyňa pre prípravné konanie vo veci určila termín verejného zasadnutia na deň 10. septembra 2009, aby obvinení mali možnosť osobne sa vyjadriť na súde rozhodujúcom o predloženom návrhu na predĺženie lehoty väzby, aby mali možnosť sa osobne vyjadriť aj k návrhu na zmenu (rozšírenie) dôvodov väzby a v konečnom dôsledku, aby mali možnosť sa osobne ku svojim žiadostiam o prepustenie z väzby na slobodu obvinený V. H. vyjadriť. Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR predložil podpísanému súdu dňa 18. augusta 2009 a 26. augusta 2009 dve žiadosti obvineného V. H. o prepustenie z väzby na slobodu zo dňa 11. augusta 2009 a 18. augusta 2009, ktorým nevyhovel, keďže mal za to, že dôvody väzby u tohto obvineného podľa § 71 ods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku naďalej trvajú. Navrhol, aby sudca pre prípravné konanie žiadosti obvineného nevyhovel. O tomto svojom postupe prokurátor upovedomil obvineného a aj jeho obhajcu.

V oboch týchto žiadostiach obvinený V. H. žiadal o prepustenie z väzby na slobodu, poukázal na nález Ústavného súdu SR z 20. mája 2009 o protiústavnosti Špeciálneho súdu. Uviedol, že vzhľadom na predmetný nález uznesenie zo dňa 17. marca 2009 Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica sp. zn. Tp 9/2009, ako aj uznesenie Najvyššieho súdu SR v Bratislave sp.   zn.   3 Tošs 6/2009 zo dňa 26.   marca 2009,   ktorými mu bola predĺžená lehota väzby do 27. septembra 2009, považuje za nezákonné. Má za to, že vo výkone väzby sa nachádza protizákonne.

Obvinení M. M., V. H. a T. Ď. svojimi písomnými vyjadreniami zo dňa 2. septembra 2009, ktoré boli tunajšiemu súdu v ten istý deň doručené prostredníctvom faxu prehlásili, že sa odmietajú zúčastniť verejného zasadnutia a požiadali, aby sa konalo v ich neprítomnosti. Takúto požiadavku predniesol aj V. H. vo svojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, ktorá podpísanému súdu bola prokurátorom doručená 26. augusta 2009.

Vzhľadom na takéto vyjadrenia vo veci rozhodujúca sudkyňa pre prípravné konanie zrušila termín verejného zasadnutia a to z nasledovných dôvodov:

Trestný poriadok v žiadnom svojom ustanovení výslovne neuvádza, aby o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby bolo rozhodované na verejnom zasadnutí podľa štvrtej hlavy. Zo všeobecného ustanovenia § 291 Trestného poriadku vyplýva, že na verejnom   zasadnutí   súd   rozhoduje,   ak   to   zákon   výslovne   ustanovuje.   Pri   rozhodovaní o väzbe   ustanovenie   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku   vyžaduje,   aby   bol   obvinený   pred rozhodnutím o väzbe vypočutý. V tomto prípade ale obvinení výslovne odmietli svoju účasť na verejnom zasadnutí, teda to, aby boli vypočutí pred rozhodnutím o návrhu prokurátora na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby.   Keďže   nemohol   byť   splnený   hlavný   účel   verejného zasadnutia, keďže obvinení nechceli byť vypočutí (odmietli sa podrobiť výsluchu), sudkyňa pre prípravné konanie zrušila termín verejného zasadnutia, keďže jeho predmetom mali byť výsluchy   obvinených.   Pre   takýto   záver   svedčí   aj   ustanovenie   §   72   ods.   2,   šiesta   veta Trestného poriadku, podľa ktorej „predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného a potom umožní prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť   obvinenému   otázky   týkajúce   sa   rozhodnutia   o   väzbe;   bez   výsluchu   obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo, ak zdravotný stav obvineného neumožňuje jeho výsluch“. Pri takomto postupe sudkyňa pre prípravné konanie rešpektovala poslednú vetu ustanovenia § 72 ods. 2 Trestného   poriadku,   keď   návrh   prokurátora   bol   súdom   doručený   obvinenému   a   jeho obhajcovi tak, aby sa k nemu mali možnosť pred rozhodnutím o väzbe vyjadriť.»

Ústavný súd zistil, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení výhradami sťažovateľa o porušení princípu kontradiktórnosti špecializovaným trestným súdom nezaoberal, pretože neboli predmetom ich sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 7. septembra 2009.

Navyše, sťažovatelia konajúcemu súdu 2. septembra 200 vyhlásili, že sa odmietajú zúčastniť   verejného   zasadnutia,   a   požiadali,   aby   sa   konalo   v   ich   neprítomnosti.   Sami nevyužili svoje právo zúčastniť sa verejného zasadnutia 10. septembra 2009, kde by mali možnosť osobne sa vyjadriť k predloženému návrhu na predĺženie lehoty väzby aj k návrhu na zmenu dôvodov väzby. Podľa názoru ústavného súdu však sťažovatelia mali dostatok času aj na písomné vyjadrenie. Žiadnu z možností nevyužili, preto konajúca sudkyňa mohla dôvodne predpokladať, že sa vyjadriť k veci nechcú.

Sťažnosť treba preto v tejto časti považovať za neprípustnú.Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa   poučenia   uvedeného   v   uznesení   špecializovaného   trestného   súdu   sp.   zn. Tp 9/2009 zo 7. septembra 2009 mali sťažovatelia možnosť podať podľa   § 187 ods. 1 Trestného poriadku sťažnosť, v ktorej mohli porušenie svojho práva na kontradiktórnosť konania a princípu rovnosti zbraní namietať riadnym opravným prostriedkom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd v tejto časti sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

- Sťažovatelia namietajú „porušenie práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti väzby“ postupom špecializovaného trestného súdu.

Sťažovatelia porušenie označených práv odôvodnili aj tým, že:„Návrh prokurátora zo 17.08.2009 bol podaný v čase, keď nebolo rozhodnuté o M. M. vznesenej námietke zaujatosti voči JUDr. A. B., ktorú som vzniesol z dôvodu podania žaloby na ochranu osobnosti proti nemu, ktorý postup je v rozpore s § 32 ods. 3 a ods. 4 Trestného poriadku.

Okrem toho predmetný úkon (návrh prokurátora zo 17.08.2009) bol urobený v čase, keď nebolo rozhodnuté o sťažnosti spoluobvineného V. H. proti uzneseniu sp. zn. Vll/2 Gv 9/09   z 10.8.2009,   ktorým bolo   rozhodnuté,   že   prokurátor   úradu   špeciálnej   prokuratúry JUDr. A. B. nie je vylúčený z vykonávania úkonov vo veci vedenej pod sp. zn. VII/2 Gv 9/09. O   posledne   uvedenej   sťažnosti   bolo   rozhodnuté   až   dňa   25.08.2009.   Takýto   postup   je v rozpore s § 32 ods. 4 Trestného poriadku.

Mám za to, že v prípade návrhu prokurátora zo 17.08.2009 nešlo ani o neodkladný a ani o neopakovateľný úkon v zmysle § 10 ods. 17 a ods. 18 Trestného poriadku, a ani o úkon,   ktorého   nevykonanie   by   mohlo   ohroziť   účel   trestného   konania.   Pre   zachovanie lehoty 15 pracovných dní na podanie návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby stanovenej v § 76 ods. ods. 2 Trestného poriadku v znení účinnom do 31.01.2009 postačovalo podať predmetný návrh najneskôr dňa 04.09.2009.“

Sťažovatelia   teda   namietali   porušenie   svojich   práv   aj   v   súvislosti   s   procesným postupom špecializovaného trestného súdu.

Zo sťažnosti sťažovateľov z 18. septembra 2009, ktorú v zastúpení svojho právneho zástupca   podali   proti   uzneseniu   špecializovaného   trestného   súdu   sp.   zn.   Tp   9/2009 zo 7. septembra   2009,   nevyplýva,   že   by   sťažovatelia   označené   skutočnosti   namietali v podaní najvyššiemu súdu.

V podrobnom odôvodnení sudkyňa pre prípravné konanie rozhodnutie o predĺžení väzby sťažovateľov a zamietnutí žiadosti sťažovateľa v 2. rade o prepustenie z väzby na slobodu odôvodnila najmä tým, že:

«Obvinení M. M., V. H. a T. Ď. boli vzatí do väzby uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 01.10.2008, sp. zn. 0 Tp 72/2008 podľa § 72 ods.   2 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods.   1 písm.   b),   c) Trestného poriadku. Väzba u všetkých troch obvinených začala plynúť dňom 27.09. 2008 od 23.50 h.

Podľa § 76 ods. 1 Trestného poriadku väzba v rámci základnej alebo predĺženej lehoty väzby v prípravnom konaní a väzba v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný čas. Podľa § 76 ods. 2 Trestného poriadku základná lehota väzby v prípravnom konaní je sedem   mesiacov;   prokurátor   je   povinný   prepustiť   obvineného   na   slobodu   najneskôr v posledný deň tejto lehoty, ak nepodá najmenej dvadsať pracovných dní pred jej uplynutím obžalobu, návrh na schválenie dohody o vine a treste alebo sudcovi pre prípravné konanie návrh na predĺženie tejto lehoty.

Podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku... predĺžiť lehotu väzby možno len vtedy, ak návrh podľa odseku 2 bol podaný včas a ak nebolo možné pre obtiažnosť vecí alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.   Predĺženie lehoty väzby môže trvať až sedem mesiacov, lebo väzby v prípravnom konaní však nesmie presiahnuť dĺžku podľa odseku 7...

Podľa § 76 ods. 6 Trestného poriadku v znení účinnom do 31.01.2009 celková doba trvania väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť

a) dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin,

b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin

c) štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin. Podľa § 71 ods. ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest.

Podľa § 79 ods. 2 Trestného poriadku policajt, prokurátor, sudca pre prípravné konanie a súd sú povinní skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú alebo či sa zmenili.   Sudca pre prípravné konanie tak koná iba pri rozhodovaní o návrhu   prokurátora   na   predĺženie   lehoty   väzby   alebo   o   zmene   dôvodov   väzby   a   pri rozhodovaní o žiadostí obvineného o prepustenie z väzby podľa odseku 3. Ak v prípravnom konaní prokurátor zistí, že dôvody väzby sa zmenili, podá návrh sudcovi pre prípravné konanie na rozhodnutie o zmene dôvodov väzby. Sudca pre prípravné konanie o takom návrhu rozhodne bez meškania...

Podľa   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku   obvinený   má   právo   kedykoľvek   žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie, predloží ju bez meškania so svojim stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody,   opakovať   až   po   uplynutí   tridsiatich   dní   odo   dňa,   keď   rozhodnutie   o   jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

Z obsahu spisového materiálu sudkyňa pre prípravné konanie zistila, že vyšetrovateľ PPZ,   Úrad   boja   proti   organizovanej kriminalite,   Odbor   západ,   Oddelenie   vyšetrovania uznesením zo dňa 26.10.2007 sp. zn. ČVS: PPZ-32/BOK-Z-2007 vzniesol obvinenie podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku M. M. pre prečin poškodzovania cudzej veci, ktorého sa mal dopustiť formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. a) k § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona v bodoch 1), 2), 3) a V. H., T. Ď. a D. V. v bodoch 1), 2) pre pokračujúci prečin   poškodzovania   cudzej   vecí.   ktorého   sa   malo   dopustiť   formou   spolupáchateľstva podľa § 20 k § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona a v bode 3) pre prečin poškodzovania cudzej veci formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona.

Obvineným M.   M.,   V.   H.   a M.   B.,   bolo ďalším uznesením vyšetrovateľa KR PZ, Úradu justičnej a kriminálnej polície v T. zo dňa 08.12.2008, sp. zn. ČVS: KRP-63/OVK- TN-2008, vznesené obvinenie za prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona a pokračovací zločin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm. c), ods. 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b), Í) Trestného zákona a M. B. pre trestný čin porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona účinného do 01.01.2006 v súbehu s trestným činom poškodzovania cudzej veci podľa § 257 ods. 1 Trestného zákona spáchaný organizovanou skupinou s poukazom na § 89 ods. 26 Trestného zákona účinného do 01.01.2006.

Písomným   upozornením   zo   dňa   06.   02.2009   vyšetrovateľ   podľa   §   206   ods.   6 Trestného poriadku upozornil obvinených M. M., V. H. a T. Ď. na okolnosť, že skutky, pre ktoré   im   bolo   vznesené   obvinenie   uzneseniami   zo   dňa   26.10.2007   a   27.09.2008   budú v ďalšom konaní právne kvalifikované ako pokračovací zločin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm. c), ods. 4 písm. a), b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) a § 141 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona, u obvinených V. H. a T. Ď. aj so zločinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona. Obvinení prevzali upovedomenie o zmene právnej kvalifikácie dňa 09. 02. 2009. Uznesením   vyšetrovateľa   KR   PZ,   Úrad   justičnej a   kriminálnej polície   T.   zo   dňa 12.03.2009   sp.   zn.   ČVS:KRP-63/OVK-TN-2008   bolo   začaté   trestné   stíhanie   vo   veci a zároveň aj vznesené obvinenie M. M. v skutku č. 1), 2), 3), 4) za pokračovací zločin poškodzovania cudzej veci § 245 ods. 1. ods. 2 písmeno b), ods. 3 písm. c), ods. 4 písm. a), b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) s poukazom na § 140 písm. b) Trestného zákona, s poukazom na § 141 písm. i) Trestného zákona, v skutku č. 2), 3) v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona v skutku č. 2), 3), 4) za pokračovací zločin útoku na verejného   činiteľa   podľa   §   323   ods.   1   písm.   a),   ods.   2   písm.   c)   Trestného   zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona, v skutku č. 2) a 3) v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona, v skutku č. 5) za obzvlášť závažný zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. b), ods. 3 písm. b), ods. 4 písm. a) s poukazom na § 140 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona, v skutku č. 6) a 7) za pokračovací obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 4 písm. c) s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona, v skutku č. 8), 9). 10) za pokračovací trestný čin poškodzovania cudzej veci podľa § 257 ods. I, ods. 3 písm. a) Trestného zákona spáchaného formou účastníctva podľa § 10 ods. 1 písm. a) Trestného zákona účinného do 01.01. 2006, V. H. v skutku č. 1), 2), 3), 4) za pokračovací zločin poškodzovania cudzej veci § 245 ods. I, ods. 3 písm. c), ods. 4 písm. a), b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b), s poukazom na 14í písm. a) Trestného zákona, v skutku č. 2), 3) v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona, v skutku Č. 2), 3), 4) za pokračovací zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona, v skutku č. 2) a 3) v štádiu prípravy podľa § 13 ods. I Trestného zákona,

v skutku č. 5) za obzvlášť závažný zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. b), ods. 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 141   písm.   a)   Trestného   zákona,   v   skutku   č.   8),   9),   10)   za   pokračovací   trestný   čin poškodzovania   cudzej   veci   podľa   §   257   ods.   1,   ods.   3   písm.   a)   Trestného   zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona účinného do 01.01.2006, T. D., v skutku č. 1), 2), 3), 4) za pokračovací zločin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3, písm. c), ods. 4 písm. a), b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b), s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona, v skutku č. 2), 3) v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona,

v skutku č. 2), 3), 4) za pokračovací zločin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona, v skutku č. 2) a 3) v štádiu prípravy podľa § 13 ods. 1 Trestného zákona,

v skutku Č. 5 za obzvlášť závažný zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. b), ods. 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona,

v skutku č. 6) obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 4 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona,

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   všetci   traja   obvinení   sú   trestne   stíhaní   za   závažnú úmyselnú trestnú činnosť kvalifikovanú tak, ako je to uvedené v jednotlivých uzneseniach vyšetrovateľa   o   vznesení   obvinenia,   ktorej   sa   mali   dopustiť   spôsobom   prv   uvedeným v jednotlivých   skutkoch.   Obvinený   M.   M.   je   o.i.   trestne   stíhaný   za   pokračujúci   zločin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm. c), ods. 4 písm. a), b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) a § 14] písm. a) Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť   v   jednočinnom   súbehu   so   zločinom   založenia,   zosnovania   a   podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona, za obzvlášť závažný zločin nedovolené ozbrojovanie a obchodovanie so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. b), ods. 3 písm. b), ods. 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 140 písm. b) Trestného zákona a § 141 písm. a ) trestného zákona, za pokračujúci obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 4 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona, ako aj pre zločin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona.

Obvinený V. H. je trestne stíhaný o.i. za pokračovací zločin poškodzovania cudzej vecí podľa § 245 ods. í, ods. 3 písm. c), ods. 4 písm. a), b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) a § 141 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona, pre zločin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona, pre obzvlášť závažný zločin nedovolené ozbrojovanie a obchodovanie so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. b), ods. 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona. Obvinený T. Ď. je trestne stíhaný o.i. pre pokračujúci zločin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm. c), ods. 4 písm. a), b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) a § 141 písm. a) Trestného zákona v jednočinnom súbehu so zločinom založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona a zločinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona, pre obzvlášť závažný zločin nedovolené ozbrojovanie a obchodovanie so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. b), ods. 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 14] písm. a) Trestného zákona, pre obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 4 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona.

Všetci traja obvinení navyše sú trestne stíhaní aj za inú úmyselnú trestnú činnosť a to inými   policajnými   zložkami,   ktorá   skutočnosť   je   zrejmá   z   predchádzajúcich   rozhodnutí podpísaného súdu, a ktorá tiež vyplýva aj z vyšetrovacieho spisového materiálu.

Podľa   názoru   sudkyne   pre   prípravné   konanie   vážnosť   podozrenia   zo   spáchania stíhaných   skutkov,   ktoré   bezpochyby   majú   znaky   trestných   činov   v   zmysle   postupne vydaných uznesení o vznesení obvinenia, ani v tomto štádiu konania nebola doposiaľ vo veci   nazhromaždeným   dôkazovým   materiálom,   navyše   doplneným   orgánom   činným   v predmetnej trestnej veci, rozptýlená a toto podozrenie naďalej pretrváva. Obvinený M. M. je naďalej dôvodne podozrivý, že ako člen zločineckej skupiny, ktorú vytvoril, po dlhú dobu cieľavedome   poškodzoval   cudzí   majetok   za   použitia   zápalnej   látky   alebo   nástražného výbušného   systému   za   účelom   postupného   získania   si   nielen   vplyvu   v   mieste   jeho „pôsobenia“,   ale   predovšetkým   s   cieľom   získania   rôznych   neoprávnených   výhod, predovšetkým finančných. Obvinený M. M. spolu s ďalšími spolu obvinenými mali pôsobiť na rozsiahlom území Slovenskej republiky, predovšetkým však v okrese P. Zo zabezpečených dôkazov   zatiaľ   vyplýva,   že   obvinený   M.   M.   mal   byť   vedúcou   osobnosťou   skupiny,   túto skupinu   sformoval   on   sám,   aktívne   ju   mal   riadiť   a   mal   to   byť   on,   ktorý   mal   určiť a identifikovať motorové vozidlo, ktoré malo byť znehodnotené a mal to byť on, ktorý mal rozhodnúť,   čo   konkrétne   má   urobiť   každý   jeden   zo   spoluobvinených,   kedy   a   akým spôsobom. Mal vyžadovať rešpekt a poslušnosť všetkých členov tejto zločineckej skupiny, keďže stál na jej čele. Činnosť každého člena tejto skupiny mala mať svoje opodstatnenie, konkrétny   účel   a   zameranie.   O   týchto   skutočnostiach   pred   vyšetrovateľom   vypovedalo viacero svedkov, ktorí uviedli, za akých okolností a kedy sa dostali s obvineným M. M., ako aj s ďalšími spoluobvinenými do kontaktu, za akým účelom sa na nich telefonicky alebo osobne nakontaktoval a čo požadoval. Vo vyšetrovacom spisovom materiály sa nachádzajú aj výpovede svedokov, ktorí svojimi výpoveďami potvrdzovali vierohodnosť už vypočutých svedkov - poškodených. Sudkyňa pre prípravné konanie ani v súčasnom štádiu trestného stíhania   nezistila   žiadne   také   skutočnosti,   na   základe   ktorých   by   bolo   možné   dospieť k záveru, že výpovede svedkov strácajú na vierohodnosti.

Dospela k záveru, že obvinení sú dôvodne trestne stíhaní pre skutky, resp. pre trestné činy, pre ktoré im bolo postupne vznesené obvinenie. Ďalšie vedenie trestného stíhania proti všetkým   trom   obvineným   je   v   plnej   miere   odôvodnené   a   opodstatnené.   Všetky   aktivity obvinených   pod   vedením   M.   M.   smerovali   k   získaniu   neoprávneného   majetkového prospechu.

Vzhľadom na doposiaľ uvedené preto aj v súčasnej dobe pretrváva u obvinených dôvod   väzby   podľa   §   79   ods.   1   písm.   b),   c)   Trestného   poriadku.   V   tomto   smere   súd poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia, ako aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. S poukazom na charakter vyšetrovanej trestnej činnosti, jej vecný i časový rozsah, obsah výpovedí viacerých svedkov, s prihliadnutím aj na predchádzajúci život obvinených na dôvodnosti ďalšieho trvania väzby sa nič nezmenilo.

Dôvodnosť   navrhovaného   predĺženia   lehoty   trvania   väzby   u   všetkých   troch obvinených   bola   sudkyňou   pre   prípravné   konanie   preskúmaná   z   hľadiska   plynulosti vykonávania vyšetrovania. Z obsahu predloženého vyšetrovacieho materiálu sudkyňa pre prípravné   konanie   konštatovala,   že   vyšetrovanie   prebieha   zákonným   spôsobom   a   bez prieťahov   na   strane   orgánov   činných   v   trestnom   konaní.   Je   nesporné,   Že   vo   veci   sa vykonáva   rozsiahle   dokazovanie,   vzhľadom   na   počet   útokov   proti   záujmom   chráneným Trestným zákonom. Je nevyhnutné dôsledne zadokumentovať vyšetrovanú trestnú činnosť, za účelom ktorým je potrebné zabezpečiť dôkazy minimálne v rozsahu, ako to podrobne vo svojom návrhu prokurátor uviedol. Vzhľadom na obtiažnosť veci spočívajúcu v jej rozsahu, početnosti skutkov, spôsobe a dĺžke času páchania stíhaných skutkov a novým zisteniam, ktoré   odôvodnili   potrebu   rozšírenia   obvinenia,   sudkyňa   pre   prípravné   konanie   návrhu prokurátora vyhovela a predĺžila lehotu väzby u všetkých troch obvinených do 27. marca 2010. Takto predĺžená lehota väzby sa v tomto štádiu trestného stíhania javí ako primeraná na vykonanie potrebných úkonov s cieľom riadneho zdokumentovania vyšetrovanej trestnej činnosti všetkých troch obvinených. Trestné stíhanie obvinených, vzhľadom na doposiaľ uvedené   nebolo   možné   skončiť   v   základnej   lehote   väzby.   Prepustením   obvinených   na slobodu   reálne   hrozí,   že   by   došlo   k   podstatnému   sťaženiu   dosiahnutia   účelu   trestného konania.

Keďže bol prijatý záver aj o opodstatnenosti ďalšieho vedenia trestného stíhania, sudkyňa pre prípravné konania dospela k záveru, že návrh na predĺženie lehoty trvania väzby u obvinených, z dôvodov vyššie uvedených, podal prokurátor ÚŠP GP SR dôvodne a preto mu v celom rozsahu vyhovela.

Prokurátor sa podaným návrhom domáhal, aby vo veci rozhodujúci súd u všetkých troch obvinených zmenil a teda rozšíril dôvody väzby aj podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, pretože, podľa jeho názoru, je tu daná dôvodná obava, že obvinení ujdú alebo sa budú skrývať, aby sa tak vyhli trestnému stíhaniu, pretože im hrozí vysoký trest. Svoje úvahy o predmetnej hrozbe oprel o tie skutočnosti, ktorými v podstate odôvodňoval aj samotný   návrh   na   predĺženie lehoty   trvania   väzby.   Poukázal na to,   že obvinení M. M. a T. D. sú o.i. trestne stíhaní aj pre obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 4 písm. c) Trestného zákona, za ktorý Trestný zákona v osobitnej časti dovoľuje uložiť trest odňatia slobody na dvadsať rokov až dvadsaťpäť rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie. Ďalej uviedol, že obvinený M. M. už bol v minulosti dvakrát potrestaný nepodmienečným trestom odňatia slobody pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 Trestného zákona účinného do 01.01.2006 v dôsledku čoho s poukazom na ustanovenie § 437 ods. 5 Trestného zákona v jeho prípade možno reálne očakávať aplikáciu tzv. zásady trikrát a dosť v zmysle § 47 ods. 2 Trestného zákona a teda uloženie trestu odňatia slobody na doživotie. Ohľadne obvineného V. H. prokurátor uviedol, že tento je o. i. trestne stíhaný aj pre obzvlášť závažný zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. b) ods. 4 písm. a) Trestného zákona, pre ktorý Trestný zákon v osobitnej časti dovoľuje uložiť trest odňatia slobody na desať rokov až pätnásť rokov. V prípade všetkých troch obvinených súčasne možno očakávať, podľa predkladateľa návrhu, uloženie zvýšeného úhrnného trestu odňatia slobody podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona. Z týchto dôvodov v podstate podal návrh na rozhodnutie o zmene, teda rozšírenia dôvodov väzby tak, ako je to prv uvedené.

Trestný poriadok podrobnejšie neupravuje, čo sa rozumie pod termínom „vysoký trest“, vysoký trest možno považovať za dôvod väzby skutočne len za predpokladu zistenia ďalšej konkrétnej skutočnosti týkajúcej sa najmä osoby páchateľa alebo okolností prípadu, ktoré   v   súvislosti   s   predpokladanou   citeľnou   sankciou   odôvodňujú   obavu   z   úteku.   Je nesporné, že obvineným M. M., V. H. a T. Ď. boli postupne vznesené obvinenia pre rôznu závažnú   úmyselnú   trestnú   činnosť   majetkovej   aj   násilnej   povahy.   Obvinení   sú   dôvodne podozriví,   že ako členovia zločineckej skupiny po dlhú dobu cieľavedome poškodzovali cudzí majetok za použitia zápalnej látky alebo nástražného výbušného systému za účelom postupného získavania nielen vplyvu v mieste ich „pôsobenia“, ale predovšetkým s cieľom získania   neoprávnených   výhod.   Je   možné   dôvodne   vyvodiť   záver   o   tom,   že   obvinení predovšetkým   mali   snahu   ovplyvniť   činnosť   určitých   osôb   s   cieľom   získať   si   výsadné postavenie v okrese P. Navyše, je potrebné zdôrazniť, že obvineným M. M. a V. H. bolo v nedávnej minulosti t.j. 08.07.2009 vznesené obvinenie za ďalšiu závažnú trestnú činnosť, ktorá mala byť páchaná od marca 2006 do konca júna 2007. M. M. bolo vznesené obvinenie za pokračujúci obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 4 písm. b), c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a), b) a § 141 písm. a) Trestného zákona a V. H. tým istým uznesením vznesené obvinenie za obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 4 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona. Z uvedeného je zrejmé, že aj V. H. v prípade preukázania viny za uvedený trestný čin hrozí uloženie trestu odňatia slobody vo výmere od dvadsať rokov až dvadsaťpäť rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie.

Napriek týmto skutočnostiam, z ktorých je zrejmé, že obvineným hrozí vysoký trest, podľa   názoru   sudkyne   pre   prípravné   konanie   neboli   splnené   zákonné   podmienky   pre rozšírenie dôvodov väzby u obvinených v zmysle návrhu prokurátora. Iba skutočnosť, že každému   obvinenému   v   prípade   uznania   viny   hrozí   vysoký   trest,   nemôže   sama   o   sebe odôvodňovať ani v tomto štádiu trestného konania dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Nebolo totiž preukázané, že by sa obvinení správali spôsobom, ktorý predpokladá toto ustanovenie, teda že by u nich existoval predpoklad, že ujdú alebo sa budú skrývať,   aby   sa   tak   vyhli   trestnému   stíhaniu   alebo   trestu,   ktorý   im   reálne   hrozil.   Zo spisového materiálu nevyplývajú také konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali túto obavu.   Už   zo   samotného   rozhodovania   sudcu   pre   prípravné   konanie   Okresného   súdu v Trenčíne o návrhu prokurátora na ich vzatie do väzby vyplýva, že po zadržaní obvinených a rozhodovaní o ich vzatí do väzby, tento sa aj s takýmto návrhom prokurátora vysporiadal, pričom neuznal dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku ani u jedného z obvinených. Pri posudzovaní návrhu prokurátora možno vysoký trest považovať za dôvod väzby   len   za   predpokladu   zistenia   niektorej   ďalšej   konkrétnej   skutočnosti   týkajúcej   sa najmä   osoby   páchateľa   alebo   okolnosti   prípadu,   ktoré   v   súvislosti   s   predpokladanou citeľnou sankciou odôvodňujú obavu z úteku. Ani u jedného z týchto troch obvinených od okamihu ich vzatia do väzby nedošlo k takej podstatnej zmene okolností a ich situácie, ktoré by odôvodňovali obavu, že by sa správali spôsobom uvedeným v tomto ustanovení. Podľa názoru   sudkyne   pre   prípravné   konanie   za   samotný   takýto   dôvod   nemožno   považovať vydanie uznesenia o vznesení obvinenia za ďalšiu trestnú činnosť, aj keď tieto obvinenia zvyšujú trestnú sadzbu, ktorým obvineným hrozí v prípade uznania viny. V tomto smere sudkyňa   pre   prípravné   konanie   poukazuje   aj   na   právny   názor   Najvyššieho   súdu   SR v Bratislave, ktorý je prezentovaný v uznesení zo dňa 20.05.2009 pod sp. zn. 3 Tošs J 2/2009.

Z týchto dôvodov sudkyňa pre prípravné konanie návrh prokurátora ako nie dôvodný zamietla s tým, že u obvinených naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b), c) Trestného   poriadku   nezmenené   tak,   ako   to   bolo   konštatované   v   predchádzajúcich rozhodnutiach   súdov   v   trestnej   veci   obvinených.   Niet   pochybností   o   tom,   že   i   ďalšie zotrvanie   obvinených   vo   výkone   väzby   je   podložené   konkrétnymi   skutočnosťami vyplývajúcimi z doposiaľ vykonaného dokazovania. Obvinení v čase pred obmedzením ich osobnej slobody boli bez preukázateľného zdroja príjmu. Nad'alej pretrváva obava, že by v prípade   prepustenia   na   slobodu   pokračovali   v   páchaní   trestnej   činnosti   obdobného charakteru,   pre   ktorú   sa   v   súčasnosti   proti   nim   vedie   vyšetrovanie.   Z   doposiaľ nezhromaždených dôkazov je zrejmé, že obvinení mali vyšetrovanú trestnú činnosť páchať v dlhom časovom období, mali ju páchať mnohými čiastkovými skutkami a to spôsobom, ako je to v tomto rozhodnutí uvedené. Tiež naďalej pretrváva dôvodná obava, že pokiaľ by boli obvinení prepustení na slobodu, mohli by vyvíjať nátlak a rôzne kolúzne aktivity vo vzťahu k osobám, ktoré jednak už boli vo veci vypočuté, alebo ešte len budú vyšetrovateľom vypočuté s cieľom riadne dokumentovať vyšetrovanú činnosť obvinených. Predpokladá sa, že obvinení budú podrobený konfrontácie spolu so svedkami alebo svedkami - poškodenými z   dôvodov,   ktoré   uvádzal   v   podanom   návrhu   prokurátor.   Vo   veci   vypočutí   svedkovia

-poškodení vo svojich výpovediach pred vyšetrovateľom prejavili strach, nielen o seba, ale aj o svojich rodinných príslušníkov.»

Zamietnutie   žiadosti   sťažovateľa   v   2.   rade   o   prepustenie   z   väzby   sudkyňa   pre prípravné konanie odôvodnila takto:

„Obvinený V. H. pokiaľ sa podanými žiadosťami domáhal prepustenia z väzby na slobodu   z   dôvodov,   ktoré   sú   vyššie   uvedené   v   tomto   rozhodnutí,   vo   veci   rozhodujúca sudkyňa pre prípravné konanie dospela k záveru, že u tohto obvineného naďalej trvajú dôvody väzby v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku. V tomto smere poukazuje na dôvody, ktoré ju viedli k vyhoveniu návrhu prokurátora na predĺženie lehoty   trvania   väzby   u   všetkých   troch   obvinených,   vrátane   samotného   žiadateľa o prepustenie z väzby na slobodu. S poukazom na charakter trestnej činnosti, pre ktorú bolo začaté trestné stíhanie, jej vecný i časový rozsah, predovšetkým obsah výpovedí viacerých svedkov,   na   dôvodnosti   ďalšieho   trvania   väzby   u   tohto   obvineného   sa   nič   nezmenilo. Podstatnú časť sťažnostných námietok obvineného tvorí argumentácia súvisiaca s nálezom Ústavného súdu zo dňa 20.05.2009 sp. zn. PL.ÚS 17/08, v dôsledku ktorého došlo k strate účinnosti   zákona   č.   458/2003   Z.z.   o   zriadení   Špeciálneho   súdu   a   Úradu   špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V tejto súvislosti aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí zo dňa 25.08.2009, evidovanom pod sp. zn. 1 Tost 12/2009 pripomenul, že citovaný nález Ústavného súdu v časti 9. obsahuje záver, že rozhodnutia Špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní, nie sú týmto rozhodnutím Ústavného súdu dotknuté. Právoplatné rozhodnutia Ústavného súdu sú všeobecne záväzné, teda sú záväzné pre všetky orgány verejnej moci, fyzické osoby alebo právnické   osoby,   ktorých   sa   rozhodnutia   týkajú.   Z   tohto   dôvodu   rozhodnutia   bývalého Špeciálneho   súdu   sa   považujú   za   platné   a   plne   legitímne.   Preto   aj   uznesenie   zo   dňa 17.03.2009 Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica sp. zn. Tp 9/2009, ako aj uznesenie Najvyššieho súdu SR v Bratislave zo dňa 26.03.2009 sp. zn. 3 Tošs 6/2009, ktorými bola právoplatne predĺžená lehota väzby u tohto obvineného, ako aj u ostatných spoluobvinených, teda M. M. a T. Ď. považuje sudkyňa vo veci rozhodujúca za zákonné.“

6. Sťažovatelia napokon namietajú „porušenie práva byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania a arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť uznesenia najvyššieho súdu   sp.zn.   5   Tost   17/2009   z   24.9.2009“.   Sťažovatelia   sa   opierajú   o   svoje   vyjadrenie z 2. septembra 2009 k návrhu prokurátora na predĺženie väzby a odvolávajú sa na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej pri skúmaní dôvodnosti väzby, ktorá trvá dlhšiu dobu, treba skúmať splnenie takých skutočností, ako je dôvodné podozrenie, že stíhaná osoba spáchala trestný čin, ďalej danosť niektorého z väzobných dôvodov, ako aj postup orgánov činných v trestnom konaní s osobitnou starostlivosťou a urýchlením.

Sťažovatelia vidia porušenie označených práv aj v tom, že doba ich väzby nie je primeraná. Poukazujú na to, že v momente ich vzatia do väzby bolo možné vzhľadom na organizovaný a skupinový charakter trestnej činnosti, z ktorej sú obvinení, akceptovať aj spoločné odôvodnenie väzby, po predlžovaní väzby po šiestich mesiacoch však už takýto prístup neobstojí.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   z   obsahu   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia špecializovaného trestného súdu jednoznačne vyplýva, v čom tento súd videl dôvodnosť väzby sťažovateľov podľa § 71 ods. 1 písm. b) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku aj po 27. septembri 2009. Súčasne zdôvodnil, prečo sa nestotožnil s návrhom prokurátora Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   sp. zn. VII/2 Gv 9/09, ktorým navrhol rozšírenie dôvodov väzby okrem kolúznej aj na útekovú podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.

Najvyšší súd si toto odôvodnenie v plnej miere osvojil. Keďže úlohou ústavného súdu je kontrola toho, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach   správne aplikujú   právo,   či   dané   rozhodnutia   sú   odôvodnené   a či   nenesú znaky   arbitrárnosti   vyúsťujúce   do   porušenia   niektorého   zo   základných   práv   a   slobôd, nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné.

V   tomto   smere   odôvodnenie   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   odkazujúce   na predchádzajúce   odôvodnenie   rozhodnutia   špecializovaného   trestného   súdu   možno považovať   za   síce   krajnú,   no   ešte   stále   ústavnoprávne   akceptovateľnú   alternatívu odôvodnenia (mutatis mutandis IV. ÚS 41/08) namietaných súdov. Z hľadiska námietok sťažovateľov o nedostatočnej odôvodnenosti ich ďalšieho ponechania vo väzbe sa preto javia ako akceptovateľné.

Rovnako   ústavný   súd   považuje   za   ústavne   konformné   akceptovanie   výkladu ustanovení   Trestného   poriadku   aplikovaných   pri   rozhodovaní   o   väzbe   sťažovateľov špeciálnym   súdom.   Špecializovaný   trestný   súd   jednoznačne   a   jasne   formuloval a v rozhodnutí   citoval   na   vec   sa   vzťahujúce   príslušné   ustanovenia   trestno-procesných predpisov,   s   poukazom   najmä   na   §   76   ods.   6   Trestného   poriadku   v   znení   účinnom do 31. januára 2009, podľa ktorého celková doba trvania väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť štyridsaťosem mesiacov, ak je trestné stíhanie vedené pre obzvlášť závažný zločin.

Ústavný súd zastáva názor, že práve iný výklad týchto ustanovení, ako ten, ktorý použil   špecializovaný   trestný   súd,   a   najvyšší   súd   sa   s   ním   stotožnil,   by   predstavoval porušenie ústavnoprávnych princípov.

Sťažovatelia boli vzatí do väzby uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu   Trenčín   sp.   zn.   0   Tp   72/2008   podľa   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku   z   dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. b) c) Trestného poriadku. Väzba začala plynúť 27. septembra 2008. Na základe rozhodnutia sudkyne pre prípravné konanie špeciálneho súdu   sp.   zn.   Tp   9/2009   zo   17.   marca   2009   bola   sťažovateľom   väzba   predĺžená do 27. septembra 2009. Rozhodnutím sudkyne pre prípravné konanie sp. zn. Tp 9/2009 zo 7.   septembra   2009   bola   ďalej   predĺžená   do   27.   marca   2010.   Z   uvedeného   teda   bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že vzhľadom na charakter trestnej činnosti, pre ktorú sú sťažovatelia   trestne stíhaní, nemohlo dôjsť   k prekročeniu   maximálnej dĺžky   trvania   ich väzby.

Z   tohto   hľadiska   treba   považovať   pozbavenie   osobnej   slobody   sťažovateľov   za zákonné,   pretože   sa   udialo   v   súlade   s   konaním   ustanoveným   v   zákone,   na   základe rozhodnutia príslušného súdu, z dôvodov uvedených v zákone a bez toho, aby ich väzba prekročila zákonom ustanovenú dovolenú dĺžku jej trvania.

-   Sťažovatelia   navrhovali,   aby   ústavný   súd   zrušil   uznesenie   špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 9/2009 zo 7. septembra 2009, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost   17/2009   z   24.   septembra   2009,   ako   aj   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Ndt 17/2009 z 24. septembra 2009 a najvyššiemu súdu prikázal, aby neodkladne prepustil sťažovateľov z väzby na slobodu.

Právny zástupca sťažovateľov podaním doručeným ústavnému súdu 19. apríla 2010 oznámil,   že   sťažovatelia   boli   na   základe   písomného   príkazu   1.   apríla   2010   prepustení z väzby na slobodu.

Vzhľadom na túto skutočnosť, ako aj na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho významu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľov.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2010