znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 293/09-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17.   septembra   2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   K.,   H.,   vo   veci   namietaného   porušenia   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trnave   č.   k.   9   Co   284/2008-79 zo 17. februára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2009 doručená sťažnosť M. K., H. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 284/2008-79 zo 17. februára 2009, ktorou sťažovateľka navrhuje vydať „nález,   že moje právo na spravodlivý súd bolo porušené porušením č.   6 ods.   1 Dohovoru o ľudských právach a preto súd zrušil rozsudok Krajského súdu v Trnave č. 9 Co/284/2008-79 zo dňa 17. 2. 2009, vracia rozsudok Krajskému súdu v Trnave, aby v ňom znova konal a rozhodol“.

Ako zo sťažnosti a z pripojeného spisu Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 20 C 583/2007 vyplýva, sťažovateľka bola ako žalobkyňa účastníkom konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Vo svojej žalobe z 9. novembra 2007 uviedla, že   na   základe   ústnej   dohody   z   roku   1976   spolu   so   svojím   nebohým   manželom   A.   K. odkúpila spolu s domovou nehnuteľnosťou aj poľnohospodárske nehnuteľnosti v k. ú. H., ktoré sú predmetom konania. Predávajúci F. V. prevzal zálohu kúpnej ceny vo výške 17 000 Sk za prítomnosti svedkov – synovca A. V., jeho manželky J. V. a svokra sťažovateľky P. K., o čom spísal A. K. písomné potvrdenie – na jednom liste je uvedený predmet kúpy a na druhom liste podmienky vyplatenia kúpnej ceny (ďalej len „potvrdenie“). Registrovanou zmluvou č. R I 275/76 z 18. mája 1976 bola ústna zmluva potvrdená, avšak iba pokiaľ išlo o domovú   nehnuteľnosť.   Štátny   notár   JUDr.   K.,   ktorý   zmluvu   spisoval,   sťažovateľku informoval, že právny poriadok v tom čase nepripúšťal prevod nehnuteľností, ktoré boli združené v užívaní PD H., a odmietol zmluvu vo veci poľnohospodárskych nehnuteľností vyhotoviť. Sťažovateľka to vnímala ako nutné zlo socialistickej kolektivizácie. F. V. svoj spoluvlastnícky   podiel   v   domovej   nehnuteľnosti   podmienil   odkúpením   aj   zvyšných poľnohospodárskych   pozemkov.   Ďalej sťažovateľka v žalobe uviedla, že 18. mája 1976 doplatila   s   manželom   dohodnutú   kúpnu   cenu   36   948   Sk   a   pristali   na   to,   že poľnohospodárske nehnuteľnosti sú „naše len na základe ústnej dohody“. Druhú polovicu domovej nehnuteľnosti odkúpila sťažovateľka s manželom od predávajúceho M. T. a jeho manželky M. T. po ústnej dohode za 9 627 Sk registrovanou zmluvou č. R I 510/76 a R I 275/76. Poľnohospodárske nehnuteľnosti,   ktoré boli predmetom konania pred okresným súdom,   nadobudol   v dedičskom   konaní   po   neb.   F.   V.   Československý   štát   –   ONV   N. a v čase podania žaloby po vytvorení Registra obnovenej evidencie pozemkov v k. ú. H. sú zapísané pre Slovenský pozemkový fond. To zistila sťažovateľka v rokoch 2004 – 2006 pri vytváraní Registra obnovenej evidencie pozemkov. Do toho času bola presvedčená, že je vlastníčkou predmetu sporu aj s ohľadom na to, že zaplatila riadne kúpnu cenu 36 948 Sk. Domovú   nehnuteľnosť   užíva   sťažovateľka   nepretržite   od   roku   1976,   poľnohospodárske nehnuteľnosti sú v užívaní PD M., a keďže uplynula vydržacia lehota (sťažovateľka užíva predmet sporu viac ako 30 rokov), navrhla súdu, aby určil, že je vlastníčkou predmetu sporu. Okresnému súdu sťažovateľka predložila potvrdenie, uvedené notárske zápisnice a čestné vyhlásenie J. V.

Sťažovateľka podaním doručeným okresnému súdu 7. mája 2008 potom, ako okresný súd vyžiadal z katastrálneho úradu identifikácie parciel tvoriacich predmet sporu a výpisy z príslušných listov vlastníctva, upravila petit žaloby v predmete sporu a následne podaním doručeným okresnému súdu 10. júna 2008 i označenie žalovaného v spore v súlade s jeho zápisom   vyplývajúcim   z   výpisov   z   listov   vlastníctva.   Okresný   súd   uznesením   č.   k. 20 C 583/2007-47 zo 17. júna 2008 pripustil, aby z konania vystúpil doterajší žalovaný „Slovenský pozemkový fond“ a na jeho miesto vstúpil žalovaný „Slovenská republika – v zast. Slovenský pozemkový fond“. Uznesením č. k. 20 C 583/2007-53 z 31. júla 2008 okresný súd v súlade s návrhom sťažovateľky pripustil i zmenu petitu žaloby, pokiaľ ide o označenie   nehnuteľností   tvoriacich   predmet   sporu   údajmi   o   ich   zápisoch   na   listoch vlastníctva (parcelné čísla, druh pozemku a výmer v stave registra „E“).

Okresný súd vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Z odôvodnenia rozsudku č. k. 20 C 583/2007-58 zo 4. septembra 2008 je zrejmé, že okresný   súd   zamietol   žalobu   z   dôvodu,   že   sťažovateľka   neuniesla   dôkazné   bremeno o splnení všetkých podmienok vydržania podľa zákonných predpisov o vydržaní, ktoré sa na vec vzťahovali. Nepreukázala totiž, že fakticky vec ovládala, že mala vôľu nakladať s ňou ako s vlastnou a ani dobrú vieru, že vec jej ako držiteľovi patrí.

Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie 22. októbra 2008. Tvrdila, že okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevypočul J. V., ktorá môže potvrdiť, že neb. F. V. predmet sporu odovzdal sťažovateľke a jej manželovi. Okresný súd vec i nesprávne právne posúdil, pretože prekážkou vydržania nie je okolnosť, že nehnuteľnosť bola   v   užívaní   socialistickej   organizácie.   Okresný   súd   nevzal   do   úvahy   ani   to,   že sťažovateľka mala byť dedičkou po neb. F. V.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   9   Co   284/2008-79   zo   17.   februára   2009   rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Rozsudok krajského súdu č. k. 9 Co 284/2008-79 zo 17. februára 2009 nadobudol právoplatnosť 19. marca 2009.

Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu odôvodnila tvrdené porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 284/2008-79 zo 17. februára 2009 tým, že hoci preukázala splnenie všetkých podmienok   vydržania,   súdy   ju   neuznali   za   dobromyseľnú   držiteľku   predmetu   sporu a nevyhoveli   jej   žalobe.   Tvrdila,   že   uplynutím   10-ročnej   vydržacej   lehoty   sa   stala vlastníkom predmetu sporu aj s poukazom na to, že zaplatila za predmet sporu dohodnutú kúpnu cenu. Ak štátny notár tvrdil, že prevod predmetu sporu nie je možný, toto jeho tvrdenie bolo zavádzajúce. Právne predpisy   platné v tom čase boli deformované a boli zneužívané štátnymi orgánmi. Súdy svoje rozhodnutie založili práve na tom, že pre takéto tvrdenie   štátneho   notára   sťažovateľka   nebola   dobromyseľná.   Toto   tvrdenie   však   nikdy nepresvedčilo   sťažovateľku   a   jej   manžela   o   tom,   že   by   riadne   nenadobudli   vlastníctvo k predmetu sporu.

Sťažovateľka doručila ústavnému súdu 9. júna 2009 po jeho výzve na predloženie splnomocnenia na zastupovanie pred ústavným súdom advokátovi žiadosť o ustanovenie zástupcu   z   radov   advokátov,   v   ktorej   poukázala   na   to,   že   už   okresný   súd   jej   priznal oslobodenie od súdnych poplatkov, iné dôvody pre ustanovenie advokáta však sťažovateľka neuviedla.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie   je   chrániť   občana   pred   skutkovými   omylmi   všeobecných   súdov,   ale   chrániť   ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Krajský súd v odôvodnení rozsudku č. k. 9 Co 284/2008-79 zo 17. februára 2009 uviedol:

„Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

Správny   bol   postup   súdu   prvého   stupňa,   keď   návrh   navrhovateľky   považoval   za nedôvodný z dôvodu nesplnenia podmienok určených zákonom pre vydržanie. Súd prvého stupňa   správne   posúdil,   že   navrhovateľka   nemohla   vlastnícke   právo   k   sporným nehnuteľnostiam vydržať, nakoľko nesplnila základné zákonné podmienky pre vydržanie, nebola v držbe dobromyseľná, keďže bolo preukázané, že vedela, že nie je možný prevod poľnohospodárskej pôdy v užívaní poľnohospodárskeho družstva medzi fyzickými osobami, o čom bola poučená notárom, čo sama doznala. Tiež nesplnila podmienku faktickej držby sporných pozemkov, keďže v čase, keď za nehnuteľnosti zaplatila kúpnu cenu a ústne sa o ich kúpe dohodla s predávajúcim, tieto už boli v užívaní poľnohospodárskeho družstva, takže fakticky nevstúpila do ich užívania a započítanie držby jej predchodcu nie je možné, keďže tento bol riadnym vlastníkom predmetnej pôdy. Skutočnosti uvádzané navrhovateľkou v odvolaní ohľadne nezrovnalosti v dedičskom konaní po F. V., odvolací súd považoval v tomto konaní za právne irelevantné, nakoľko nároky po poručiteľovi si musia uplatňovať jeho právni nástupcovia, dedičia, v inom konaní.

Vzhľadom k všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s.p. z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdil.“

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáha vyslovenia   porušenia   svojho   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   9   Co   284/2008-79   zo   17.   februára   2009   s   tým odôvodnením, že nesúhlasí s právnym posúdením veci okresným súdom a ani krajským súdom, pretože podľa jej názoru neaplikovali oba súdy ustanovenia právnych predpisov o vydržaní v súlade s ich obsahom, a navyše nesprávne vyhodnotili výsledky vykonaného dokazovania.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť, že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   všeobecného   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

V tomto prípade sa ústavný súd zaoberal posúdením toho, či krajský súd najmä pri aplikácii ustanovení o vydržaní nepostupoval spôsobom, ktorý by bol ústavne nekonformný. Dospel však s poukazom na podrobné a presvedčivé odôvodnenie rozsudku okresného súdu č.   k.   20   C   583/2007-58   zo   4.   septembra   2008,   ako   aj   rozsudku   krajského   súdu   č.   k. 9 Co 284/2008-79 zo 17. februára 2009 k záveru, že spôsob aplikácie týchto ustanovení krajským súdom nevykazuje znaky svojvoľnosti či arbitrárnosti.

Spôsob   aplikácie   tohto   ustanovenia   krajským   súdom   považoval   ústavný   súd   za súladný   s   obsahom   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru a stotožnil sa najmä s argumentáciou okresného súdu i krajského súdu.

Keďže je úplne vylúčené, aby v príčinnej súvislosti s rozsudkom krajského súdu č. k. 9   Co 284/2008-79   zo   17.   februára   2009 došlo   k namietanému porušeniu   sťažovateľkou označeného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   podľa   §   25   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

S ohľadom na skutočnosť, že v prípade sťažovateľky neboli splnené podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, pretože sťažnosť bola zjavne neopodstatnená, ústavný súd nevyhovel ani jej návrhu na ustanovenie zástupcu z radov advokátov.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. septembra 2009