znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 292/2015-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   septembra   2015v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohutaa Ladislava Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti

, zastúpeného advokátom Mgr. Pavlom Sojkom, PhD., Námestie Maticeslovenskej 4262/23, Dubnica nad Váhom, ktorou namieta porušenie svojho základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   Iv konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 143/2014 (predtým sp. zn. 21 C 125/2007), za účastiOkresného súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti vprimeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8 C   143/2014p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn.8 C 143/2014 konal bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   3 500   €(slovom tritisícpäťsto eur), ktoré mu j e   Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiťdo dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý   uhradiť ⬛⬛⬛⬛ trovykonania v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) na účetjeho právneho zástupcu Mgr. Pavla Sojku, PhD., Námestie Matice slovenskej 4262/23,Dubnica nad Váhom, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),v tom   čase   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou   VALAŠIK   &   PARTNERS,   s.   r.   o.,29. augusta 5, Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. MatejaValašika,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   vecibez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupomOkresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.8 C 143/2014 (predtým vedenom pod sp. zn. 21 C 125/2007; ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ je účastníkom konaniao náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu vedeného okresnýmsúdom   pod   sp.   zn.   8   C   143/2014   (predtým   vedenom   pod   sp.   zn.   21   C   125/2007)v procesnom   postavení   navrhovateľa.   Návrh   na   začatie   konania   bol   okresnému   súdudoručený 17. augusta 2007.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem prehľadu procesných úkonov v napadnutom konaníuvádza:

„Máme zato, že v konaní vznikli prieťahy. Súd prvého stupňa vytýčil prvý termín pojednávania až po dvoch rokoch a dvoch mesiacoch od podania návrhu vo veci samej. Odvolací súd o odvolaní rozhodoval až po dvoch rokoch a troch mesiacoch od podania odvolania. Po zrušení rozhodnutí dovolacím súdom súd prvého stupňa ani po desiatich mesiacoch (dodnes) nedoručil sťažovateľovi rozhodnutie dovolacieho súdu. Prieťahy tak k dnešnému dňu trvajú.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súdnálezom takto rozhodol:

„... základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní sp. zn. 21 C 125/2007.

Ďalej sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky prikázal Okresnému súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 21 C 125/2007 konať bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   mu   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznal   finančné zadosťučinenie vo výške 5000,- EUR a zaviazal Okresný súd Bratislava I k úhrade trov konania.“

Ešte pred predbežným prerokovaním ústavný súd požiadal predsedníčku okresnéhosúdu o vyjadrenie k sťažnosti, ktorá na žiadosť ústavného súdu reagovala v prípise sp. zn.Spr 3241/2015 z 15. apríla 2015, v ktorom okrem prehľadu procesných úkonov uviedla:„Poukazujem na skutočnosť, že v období od 18. 03. 2010 do 26. 07. 2012 sa spis sp. zn. 21 C 125/2007 (8 C 143/2014) nachádzal na Krajskom súde v Bratislave a v období od 06. 09. 2012 do 06. 06. 2014 sa spis nachádzal na Najvyššom súde Slovenskej republiky. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného (práva,   pozn.) podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   koná   iba   za   predpokladu,   ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré mal k dispozícii podľa zákona o štátnej správe súdov, resp. podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde).   V tomto   smere   poukazujem   na   skutočnosť,   že   sťažnosť predsedníčke súdu nebola vôbec podaná.“

Uznesením č. k. II. ÚS 292/2015-12 z 30. apríla 2015 ústavný súd prijal sťažnosťsťažovateľa na   ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia jeho základného právana prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právana prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupomokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 143/2014 (predtým vedenom pod sp. zn.21 C 125/2007).

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedníčku okresnéhosúdu,   aby   prípadne   doplnila   predchádzajúce   vyjadrenie   okresného   súdu   k   sťažnostia zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčkaokresného súdu v prípise sp. zn. Spr 3241/ 2015 z 10. júna 2015 oznámila, že súhlasí s tým,aby   ústavný   súd   upustil   od   ústneho   pojednávania,   a   svoje   predchádzajúce   vyjadreniek sťažnosti nedoplnila.

Po doručení oznámenia o prevzatí právneho zastúpenia sťažovateľa vyzval ústavnýsúd   nového   právneho   zástupcu   sťažovateľa,   aby   sa   vyjadril,   či   trvá   na   konaní   ústnehopojednávania,   a   zároveň   mu   zaslal   vyjadrenia   predsedníčky   okresného   súdu   sp.   zn.Spr 3241/2015 z 15. apríla 2015 a 10. júna 2015 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska. Právny zástupca sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 4. augusta 2015oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, a uviedol:

„K vyjadreniu predsedníčky porušovateľa sp. zn. Spr. 3241/2015 zo dňa 15. 04. 2015 si dovoľujeme uviesť, že tvrdenie, že sťažovateľ sťažnosť predsedovi súdu vôbec nepodal, nie je celkom pravdivé. Sťažovateľ podal dňa 08. 12. 2009 podanie, ktoré bolo podľa obsahu vyhodnotené ako sťažnosť na prieťahy v konaní. Porušovateľ na túto sťažnosť odpovedal podaním sp. zn. Spr. 3980/09 zo dňa 12. 01. 2010, a túto sťažnosť posúdil ako dôvodnú.“

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky okresnéhosúdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlades § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný   súd   zisťoval   skutočnosti   o   doterajšom   priebehu   napadnutého   konaniazo sťažnosti, z obsahu spisov okresného súdu sp. zn. 8 C 143/2014 a sp. zn. 21 C 125/2007a z písomného vyjadrenia predsedníčky okresného súdu, ktorá v rámci podrobného prehľaduprocesných úkonov vykonaných v napadnutom konaní najmä uviedla:

„Dňa 17. 08. 2007 bol súdu doručený návrh na začatie konania vo právnej veci navrhovateľa: ⬛⬛⬛⬛,   proti   odporcovi:   Ministerstvo   spravodlivosti   SR, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Uznesením zo dňa 19. 03. 2009 č. k. 21 C 125/2007-30 súd vyzval odporcu na vyjadrenie k návrhu. Dňa 26. 03.2 009 bolo súdu doručené vyjadrenie odporcu k návrhu. Dňa 11. 08. 2009 zákonná sudkyňa vo veci vytýčila termín pojednávania na termín dňa 03. 11. 2009. Dňa 03. 11. 2009 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na termín pojednávania dňa 24. 11. 2009. Dňa 13.   11.   2009   bolo   súdu   doručené   vyjadrenie   navrhovateľa   k   vyjadreniu   odporcu. Dňa 24. 11. 2009 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na termín dňa 02. 02.   2010.   Dňa 25. 11. 2009   bol spis predložený Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie   o   námietke   zaujatosti.   Dňa   08.   12.   2009   bol   súdu   vrátený   súdny   spis bez rozhodnutia o námietke zaujatosti navrhovateľa, ktorú vzniesol voči zákonnej sudkyni. Dňa 02. 02. 2010 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, ktorým súd návrh zamietol. Podaním doručeným súdu dňa 24. 02. 2010 sa navrhovateľ proti rozsudku zo dňa 02. 02. 2010 č. k. 21 C 125/2007-88 odvolal. Dňa 01. 03. 2010 súd vyzval odporcu na vyjadrenie sa k podanému odvolaniu proti rozsudku. Dňa 09. 03. 2010 sa odporca písomne vyjadril k odvolaniu navrhovateľa. Dňa 18. 03. 2009 súd predložil spis s opravným prostriedkom na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 30. 05. 2012 č. k. 7 Co 103/2010-102 napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil.   Predmetné   rozhodnutie   nadobudlo právoplatnosť   dňa   05.   06.   2012.   Dňa   02.   07.   2012   bolo   súdu   doručené   dovolanie navrhovateľa   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   30.   05.   2012 č. k. 7 Co 103/2010-102. Dňa 31. 08. 2012 sa k dovolaniu písomne vyjadril odporca. Dňa 06.   09.   2012   bol   súdny   spis   predložený   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky na rozhodnutie o dovolaní navrhovateľa. Dňa 06. 06. 2014 bol súdu vrátený súdny spis z dovolacieho súdu a zároveň bolo súdu doručené uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 241/2012 zo dňa 28. 04. 2014, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 05. 2012 sp. zn. 7 Co 103/2012 a rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 02. 02. 2010 č. k. 21 C 125/2007-88 a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

... Dňa 09. 04. 2015 zákonná sudkyňa vo veci určila termín pojednávania na termín dňa 11. 06. 2015.“

Ústavný súd zo spisov okresného súdu vedených pod sp. zn. 8 C 143/2014 a sp. zn.21   C   125/2007   zistil,   že   popis   doterajšieho   priebehu   konania   obsiahnutý   vo   vyjadrenípredsedníčky   okresného   súdu   zodpovedá   obsahu   označených   spisov,   a   preto   z   nehopri rozhodovaní   o   sťažnosti   sťažovateľa   vychádzal.   Ďalej   bolo   zistené,   že   pojednávanienariadené   na   11.   jún   2015   bolo   odročené   na   20.   október   2015   bez   prerokovania   veciz dôvodu ospravedlnenej neúčasti sťažovateľa (navrhovateľa) a jeho právneho zástupcu.

Navyše   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   18.   decembra   2009   podal   predsedoviokresného súdu sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní. Podpredseda okresného súduv písomnej odpovedi na sťažnosť z 12. januára 2010 okrem iného uviedol, že „sťažnosť je dôvodná“.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah.Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môžeprikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   rozhodovanie   o   tom,   či   postupomokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 143/2014 (predtým vedenom pod sp. zn.21 C 125/2007)   došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   vecibez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jehozáležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základnéhopráva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstráneniestavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecnéhosúdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sarozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatnýmrozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenieprávnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postupv súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníkobrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len„OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konaniapostupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP,podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, abyvec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia,   aby   sazabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významnápovinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môžeodročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročeniepojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli   predvolaní   aleboupovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie. Dôvodna odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súladeso svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňujetri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlades judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   v   rámci   prvého   kritériaprihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význampre sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa   uvedených   kritériíposudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť preskúmavanej veci, ústavný súd konštatuje, žepredmetom namietaného konania je rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nezákonnýmrozhodnutím štátneho orgánu. Obdobné spory tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej agendyokresných   súdov,   pričom   k   tejto   problematike   existuje   rozsiahla   a   v   zásade   ustálenájudikatúra všeobecných súdov. Ústavný súd preto nepovažuje prerokúvanú vec za právnezložitú. Z predloženého vyjadrenia predsedníčky a spisov okresného súdu nevyplýva aniskutková zložitosť namietaného konania.

2.   Správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   je   druhým   kritériom,   ktoré   sauplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom,a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru. Ústavný súd zo zapožičaného súdneho spisu nezistil žiadnu významnú okolnosť,ktorú   by   bolo   potrebné   pripísať   na   ťarchu   sťažovateľa,   ktorý   je   účastníkom   konania,v súvislosti s prieťahmi v tomto konaní.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   hodnotením   postupu   okresného   súduv namietanom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorejzbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecnéhosúdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne kodstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Zo súdneho spisu sp. zn. 8 C 143/2014 (predtým sp. zn. 21 C 125/2007) vyplýva, žev doterajšom priebehu namietaného konania sa vyskytli obdobia neodôvodnenej nečinnostiokresného súdu (od 17. augusta 2007 do 19. marca 2009, od 6. júna 2014 do 11. júna 2015),avšak konanie ako celok je podľa názoru ústavného súdu poznačené najmä neefektívnou,resp. nesústredenou činnosťou. Nesústredenosť postupu okresného súdu možno vidieť ajv tom, že rozsudok vo veci samej sp. zn. 21 C 125/2007 z 2. februára 2010 (v spojenís rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7 Co 103/2012 z 30. mája 2012) Najvyššísúd Slovenskej republiky v dovolacom konaní zrušil z dôvodu, že účastníkovi konania sapostupom súdu odňala možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP], a vec mu vrátilna ďalšie konanie. Takýto postup nesmeruje efektívne k odstráneniu stavu právnej neistotyúčastníka   konania,   a   preto   nie   je   zlučiteľný   so   základným   právom   sťažovateľana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Zohľadňujúc doterajšiu neprimeranú dĺžku namietaného konania (vyše osem rokov),predmet sporu a jeho význam pre sťažovateľa, ústavný súd dospel k záveru, že v jehodoterajšom   priebehu   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   ktoré   boli   spôsobené   takneodôvodnenou nečinnosťou, ako aj neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou okresnéhosúdu. Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v namietanomkonaní bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho právopodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   napadnuté   konanie   nebolo   v   čase   rozhodovaniaústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázalokresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 143/2014 konal bez zbytočnýchprieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeranéhofinančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa hodomáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súdrozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právoalebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacovod právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušenéhozákladného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorývyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkazna ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľ   sa   domáha   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume5 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.

Pri   rozhodovaní   o   primeranom   finančnom   zadosťučinení   ústavný   súd   vychádzazo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorýspravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľomna konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc skutočnosť, že vec bola dlhší čas mimo dispozičnej sféry okresnéhosúdu,   charakter   neefektívnej   činnosti   okresného   súdu,   berúc   do   úvahy   obdobia   jehoneodôvodnenej   nečinnosti   a   doterajšiu   neprimeranú   dĺžku   napadnutého   konania,   dospelústavný súd k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume3 500 € primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, abyúplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trovkonania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním advokátomMgr. Pavlom Sojkom, PhD., Námestie Matice slovenskej 4262/23, Dubnica nad Váhom.Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernej mesačnejmzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2014, ktorá bola 839 €(za 2 úkony urobené v roku 2015).

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia,podanie sťažnosti) vykonané v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a §16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky   č. 655/2004 Z. z.o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „vyhláška“).

Sťažovateľovi   priznal   za   každý   úkon   vykonaný   v   roku   2015   sumu   139,83   €,čo predstavuje sumu 279,66 €, a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony vykonanév roku 2015 po 8,39 €, čo spolu predstavuje sumu 296,44 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na   účet právnehozástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2015