znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 292/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. J., D., vo veci namietaného porušenia základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo 13/2012 a sp. zn. 1 Obdo 37/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. J.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2013 doručená   sťažnosť   J.   J.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo 13/2012 a sp. zn. 1 Obdo 37/2011 (ďalej aj „napadnuté konania“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom dovolacích konaní, ktoré   sú   vedené   na   najvyššom   súde   pod   sp. zn.   1   Obdo   13/2012   (týka   sa   to   konania vedeného   na   Okresnom   súde   Bratislava   III   pod   sp.   zn.   26   Cb   97/2008)   a   sp. zn. 1 Obdo 37/2011 (týka sa to konania vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 22 Cb 96/2008).

Z odôvodnenia sťažnosti ďalej vyplýva najmä, že najvyšší súd podľa sťažovateľa v uvedených   konaniach „plne   porušil   ústavné   práva   sťažovateľa“ podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy, pretože v napadnutých konaniach „tento súd vo veci promptne nekonal(...) po dobu 11   mesiacov“.   Takéto   konanie   je   pritom   v   rozpore   s   procesným   právom   sťažovateľa, pretože „dotyčný súd nekonal a nerozhodoval v podanej veci a neurobil žiaden relevantný procesný   úkon v danej veci“. Je pritom povinnosťou súdu „aby zabezpečil, aby samotný súd   konal   tak,   aby   nedochádzalo   k   zbytočným   prieťahom   v   súdnom   konaní. (...) Od posledného úkonu žalovaného súdu uplynul značný čas v nekonaní(...)“. Relevantná súdna ochrana pritom znamená „odstránenie stavu právnej neistoty čo je možné odstrániť len aktívnou činnosťou súdu zavŕšenou právoplatným rozhodnutím. (...) Zároveň je potrebné uviesť, že sa jedná o jednoduchý proces(...) po právnej stránke ako aj skutkového základu. (...) Sťažovateľ si uplatňuje podľa § 50 ods. 3 zák. č. 38/1993(...) primerané zadosťučinenie

-   finančné   vo   výške   10 000   euro   ako   plnú   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadriteľnej v peniazoch - že sťažovateľ je povinný trpieť stav právnej neistoty v ktorej sa nachádza sťažovateľ   -   kde   je   žaloba   plne opodstatnená.   Neopomenuteľná   vec   je   že   sťažovateľ   je invalidný dôchodca.“.

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„základné práva sťažovateľa(...) na prerokovanie veci(...) bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom žalovaného súdu v podanej veci bolo(...) porušené aby   bola   vec   čo   najrýchlejšie   prejednaná   a   sťažovateľovi   bolo   plne   priznané finančné zadosťučinenie,

aby   žalovaný   súd   vyplatil   finančné   zadosťučinenie   do   jedného   mesiaca   odo   dňa právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu SR,

ako aj všetky trovy s podaním straty času a náhradu hotových výdavkov ktoré vznikli sťažovateľovi(...)“

Sťažovateľ   zároveň   požiadal   aj   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05).

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   najvyššieho   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo 13/2012 a sp. zn. 1 Obdo 37/2011.

1. Vychádzajúc zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že napadnuté konanie vedené pod sp. zn. 1 Obdo 13/2012 sa na najvyššom súde začalo 4. apríla 2012 a dovolacie konanie vedené pod sp. zn. 1 Obdo 37/2011 sa na najvyššom súde začalo 21. novembra 2011,   keď   mu   boli   doručené   spisy   Okresného   súdu   Bratislava   III,   aby   rozhodol o dovolaniach sťažovateľa.  

Ústavný   súd   predovšetkým   poukazuje   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 66/02), podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Pojem   „zbytočné   prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým   materiálne.   S ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Ústavný   súd   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   judikoval,   že   ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01). Sťažovateľ vo svojej sťažnosti nepoukázal na žiadne obdobie   nečinnosti   najvyššieho   súdu   v napadnutých   konaniach,   pričom   obdobie,   počas ktorého   sa   spisy   v napadnutých   konaniach   nachádzajú   na   dovolacom   súde,   sa   zjavne nevyznačuje   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Obdobie od 4. apríla 2012, resp. od 21. novembra   2011,   do   podania   predmetnej   ústavnej   sťažnosti   (2.   mája   2013),   ktoré najvyšší   súd   potreboval   na   prípravu   rozhodnutí   v napadnutých   konaniach,   hoci   nebolo krátke, ešte nemožno považovať za porušenie základného práva sťažovateľa garantovaného v citovanom článku ústavy.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou preto neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup najvyššieho súdu v napadnutom   konaní   po   prípadnom   prijatí   návrhu   (sťažnosti)   na   ďalšie   konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. Okrem uvedeného podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   a slobôd   účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Z prípisu   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   Nob   28/2013   z 8.   apríla   2013   vyplýva,   že sťažovateľ využil právne prostriedky nápravy podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), t. j. podal sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi najvyššieho súdu. Vzhľadom na to, že od podania sťažnosti na prieťahy v súdnom konaní, na ktorú dostal sťažovateľ odpoveď v apríli 2013, do doručenia sťažnosti ústavnému súdu (2. mája 2013) uplynul len krátky   čas na zjednanie nápravy, posúdil   ústavný súd   podanie sťažnosti   na prieťahy podľa zákona o súdoch zo strany sťažovateľa iba ako formálny úkon, ktorému nemožno   pripísať   účinky,   ktoré   by   inak   takáto   sťažnosť   mohla   mať,   ak   by   predseda najvyššieho súdu dostal primeranú (rozumnú) lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom   (podobne   II.   ÚS   376/06,   IV.   ÚS   48/06,   II. ÚS 390/06).   Postup   sťažovateľa v okolnostiach daného prípadu preto podľa ústavného súdu nemožno považovať za splnenie požiadavky   namietania   prieťahov   v   konaní   pred   orgánom   štátnej   správy   súdov. V nadväznosti na to ústavný súd dodáva, že „povinnosť vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov   ochrany   základných   práv   a slobôd“,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením   daného   prostriedku   súvisia.   Nekonanie   týmto   spôsobom   alebo   chyba   pri vyžadovanom   postupe   má   za   následok   nesplnenie   sťažovateľovej   povinnosti   vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv.“ (III. ÚS 44/03).

Na základe uvedených zistení ústavný súd dospel k záveru, že v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je ani prípustná.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ústavný   súd   považoval   už   za   bezpredmetné rozhodovať   o   žiadosti   sťažovateľa   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   v   konaní   pred ústavným súdom, ako aj o ďalších nárokoch uplatnených v jeho sťažnosti.

Ústavný   súd   v   závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovateľ   v   tejto   veci   v   prípade zotrvania   na   stanovisku,   že   postupom   najvyššieho   súdu   v   nej   dochádza   k   zbytočným prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2013