znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 292/09-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. septembra 2009   predbežne   prerokoval   sťažnosť   K.   Z.,   P.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   T.   S.,   T., vo veci   namietaného   porušenia   práva   na „spravodlivé   prejednanie   veci   pred   súdom“ zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu   Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom   pod sp.   zn. 4 C 33/2008 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 180/2008 a sp. zn. 4 Co 181/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. Z. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2009 doručená sťažnosť K. Z., P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie práva na „spravodlivé prejednanie veci pred súdom“ zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 33/2008 a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 180/2008 a sp. zn. 4 Co 181/2008.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   návrhom   podaným 30. januára 2003 proti spoločnosti D., a. s., B. (ďalej len „žalovaný“), domáhala náhrady škody vo výške 285 900 Sk s prísl.

Okresný   súd   Trenčín   rozsudkom   č.   k.   NM-4 C 23/2003-94 z 1.   decembra 2005 zamietol jej návrh na náhradu škody a zaviazal ju zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v sume 54 284 Sk. Na základe odvolania sťažovateľky proti predmetnému rozsudku krajský súd uznesením č. k. 4 Co 38/2006-137 z 15. marca 2007 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Okresný súd rozsudkom č. k. 4 C 33/2008-216 jej návrh zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne samostatným rozhodnutím.

Uznesením č. k. 4 C 33/2008-219 z 26. mája 2008 okresný súd zaviazal sťažovateľku na úhradu trov konania žalovanému v sume 143 562,50 Sk.

V dôsledku odvolania sťažovateľky proti predmetnému rozsudku a uzneseniu krajský súd   rozsudkom   č.   k.   4 Co   180/2008-267,   4 Co 181/2008   z 9.   apríla   2009   napadnutý rozsudok   prvostupňového   súdu   potvrdil   a   napadnuté   uznesenie   prvostupňového   súdu zmenil tak, že sťažovateľka je povinná zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v sume 23 823,70 € a náhradu trov odvolacieho konania v sume 505,71 €. Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť 19. mája 2009.

Podľa   sťažovateľky   okresný   súd   napadnutým   rozsudkom   porušil   jej   právo „na spravodlivé prejednanie veci pred súdom“ zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že „nechal bez povšimnutia nerešpektovanie právneho názoru na riešenie problému, ktorý odvolací súd vyslovil   vo   svojom   uznesení   zo   dňa   15.   marca   2007   č.   k.   4   Co   38/06-137   a   ktorým nerešpektovaním   právneho   názoru   odvolacieho   súdu   prvostupňový   porušil   ust.   §   226 O. s. p.“,   pochybil   pri   počítaní   prekluzívnej   lehoty   podľa   §   683   ods.   2   Občianskeho zákonníka   a   nevykonal   žiadne   dokazovanie   na   účely   zistenia,   kedy   došlo   k   vráteniu prenajatej veci.

V   rozpore   s   právom   na   spravodlivý   proces   je   podľa   názoru   sťažovateľky   aj napadnuté rozhodnutie krajského súdu.

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd vydal nález,   ktorým   vysloví,   že   jej   právo   na   spravodlivé   prejednanie   veci   pred   súdom zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 33/2008 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 180/2008 a sp. zn. 4 Co 181/2008 porušené bolo, zruší rozsudok krajského súdu č. k. 4 Co 180/2008-267, 4 Co 181/2008 a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie a zaviaže okresný súd a krajský súd nerozdielne na úhradu trov právneho zastúpenia v sume 245,70 €.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým súdom.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu a krajského súdu v namietaných konaniach došlo k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivé prejednanie veci pred súdom zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. Ústavný súd konštatuje, že na konanie o sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie práva zaručeného   v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 33/2008, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná iba   vtedy,   ak o ochrane základných   práv   alebo slobôd nerozhoduje   iný súd.   Právomoc ústavného   súdu   je preto   v   týchto   prípadoch   subsidiárna.   O   ochrane práv   sťažovateľky, ktorých   porušenie   namieta,   vo   vzťahu   ku   konaniu   okresného   súdu   (vo   veci   rozhodol rozsudkom z 28. apríla 2008), proti ktorému sťažovateľka podala odvolanie, rozhodoval v odvolacom   konaní   krajský   súd   (rozsudok   č.   k.   4   Co   180/2008-267,   4   Co   181/2008 z 9. apríla   2009).   Vzhľadom   na   uvedenú   zásadu   subsidiarity   preto   nie   je   v   právomoci ústavného súdu preskúmať konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 4 C 33/2008.

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti   po predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde.

2.   Sťažovateľka   namieta   porušenie   práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru aj postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Co   180/2008   a   sp.   zn. 4 Co 181/2008.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu   a   inú   právnu   ochranu   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k   súdu,   pričom tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť   (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1 dohovoru   zahŕňa   „právo   na   súd“,   to   znamená   právo   začať   konanie   na   súde v „občianskoprávnych   veciach“   ako   jeden   z   jeho   aspektov.   K   nemu   pristupujú   záruky ustanovené   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   organizáciu,   zloženie   súdu   a   vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1   dohovoru   je   zabezpečená   zárukami   procesného   a   inštitucionálneho   charakteru (III. ÚS 136/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným postupom krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

V   právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   posúdenie,   či   účinky   výkonu právomoci   krajského   súdu   v   súvislosti   s   jeho   rozhodnutím   č.   k.   4   C   33/2008-267, 4 C 33/2008 z 9. apríla 2009, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 4 C 33/2008-216 z 28. apríla 2008 a zmenil uznesenie okresného súdu č. k. 4 C 33/2008-219 z 26. mája 2008 a uložil sťažovateľke zaplatiť trovy odvolacieho konania, sú zlúčiteľné s označeným článkom dohovoru.

Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu ústavný súd dospel k záveru, že   tento   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil,   čo   vyplýva   aj   z   nasledujúcej   časti odôvodnenia napadnutého rozsudku:

„Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec na odvolacom pojednávaní (§ 212 ods. 1, § 214 ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky proti napadnutému   rozsudku   nie   je   dôvodné   a   odvolanie   navrhovateľky   proti   napadnutému uzneseniu je čiastočne dôvodné.

Navrhovateľka   ako   odvolací   dôvod   namietala   nesprávne   právne   posúdenie   veci súdom prvého stupňa.

Odvolací   súd   podrobne   preskúmal   rozhodujúce   námietky,   ktoré   boli   v   odvolaní navrhovateľkou vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými právnymi závermi súdu   prvého   stupňa.   Odvolacie   námietky   navrhovateľky   sú   totožné   s   námietkami uplatnenými navrhovateľkou pred súdom prvého stupňa a tieto námietky nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Z daného titulu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. a dodáva nasledovné:

Súd prvého stupňa po doplnenom dokazovaní po zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu správne dospel k záveru, že nárok navrhovateľky je v zmysle § 683 ods. 1 Občianskeho zákonníka   prekludovaný.   Týmto   právnym   záverom   sa   stotožňuje   aj   odvolací   súd,   keď v konaní bolo nepochybne preukázané, že nájomný vzťah medzi účastníkmi bol ukončený dňa 30. 6. 2000. Neobstoja námietky navrhovateľky uvádzané v odvolaní, keď z vykonaného dokazovania   je   jednoznačne   preukázané,   na   aký   účel   boli   sporné   pozemky   odporcovi prenajaté. Uvedené pozemky odporca ako nájomca mal využívať v súlade s predmetom podnikania   ako   sociálno-prevádzkové   zariadenie   staveniska,   uskladnenie   stavebného materiálu a odstavné plochy pre stavebné vozidla a mechanizmy. Po skončení nájmu mal prenajímateľovi   odovzdať   prenajatý   priestor   vyprataný,   s   odstránením   konštrukcie parkovacej plochy a plochy pod objektmi zaviesť ornicou do výšky 30 cm, priestor vyrovnať, pokiaľ sa strany nedohodnú inak. Súčasne mal odstrániť vytvorené komunikácie idúce mimo oplotenia stavebného dvora, ak by boli tieto zriadené na pozemku. Aj so samotnej výpovede svedka PeaDr. P. Z., syna navrhovateľky vyplýva, že na časti pozemku, na ktorej sa malo nachádzať   12   kusov   marhúľ   bol   zriadený   veľký   autopark.   Svedok   uviedol,   že   tam   boli umiestnené mechanizmy, ťahače, žeriavy, v zemi boli umiestnené cisterny na fľašky. Za týchto okolností   je   zrejmé,   že v prípade   existencie   ovocných   stromoch na predmetných pozemkoch došlo k ich zničeniu počas trvania nájomného vzťahu. Keďže prekluzívna lehota na uplatnenie náhrady za odstránené stromy uplynula tak ako na to poukazuje vo svojom rozhodnutí   súd   prvého   stupňa   dňa   30.   12.   2000   (v   zmysle   §   683   ods.   2   Občianskeho zákonníka), návrh podaný navrhovateľkou na súd dňa 30. 1. 2003 je podaný zjavne po uplynutí prekluzívnej lehoty, na ktorú súd musí prihliadnuť ex offo. Neobstojí námietka navrhovateľky uvádzaná v odvolaní, že možno prijať záver o existencii marhuľového sadu v zmysle   rozhodnutia   Okresného   úradu   životného   prostredia   N.   zo   dňa   14.   5.   1997. Odvolací súd v súlade s názorom súdu prvého stupňa poukazuje ha odôvodnenie uvedeného rozhodnutia, v ktorom sa neuvádza k výrubu akého druhu drevín došlo, pričom mohlo ísť aj o náletové dreviny, na výskyte ktorých sa svedkovia vypočutí v konaní zhodli. Ani ďalšia námietka navrhovateľky uvádzaná v odvolaní ohľadne dĺžky objektívnej premlčacej doby nie je dôvodná, nakoľko pokiaľ by došlo ku škode, muselo by k nej dôjsť najneskôr do obdobia   vydania   kolaudačného   rozhodnutia   vydaného   Okresným   úradom   N.   odbor životného prostredia dňa 27. 1. 1999, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 17. 2. 1999, vzhľadom   na   tú   skutočnosť,   že   predmetom   nájmu   boli   pozemky   na   zriadenie   dočasnej stavby.

Odvolací súd sa stotožňuje správnym názorom súdu prvého stupňa, že aj v prípade aplikácie ustanovení o všeobecnej zodpovednosti za škodu z dôvodu vznesenej námietky premlčania odporcom, nárok navrhovateľky by bol premlčaný. (...)

(...)   objektívna   lehota   v   zmysle   ust.   §   106   ods.   2   je   3-ročná   a   začína   plynúť okamžikom, kedy došlo ku škodnej udalosti. Subjektívna 2-ročná premlčacia lehota môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôže prekročiť.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

V konaní bolo preukázané, že pokiaľ ku škode došlo, muselo k nej dôjsť najneskôr do obdobia   vydania   kolaudačného   rozhodnutia,   vydaného   Okresným   úradom   N.,   odbor životného   prostredia dňa 27.   1.   1999,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť dňa 17. 2.   1999, Navrhovateľka podala návrh na súd dňa 30. 1. 2003, teda po uplynutí aj objektívnej aj subjektívnej   premlčacej   lehoty.   Tvrdenie   navrhovateľky,   že   v   danej   veci   je   potrebné aplikovať   10-ročnú   premlčaciu   objektívnu   lehotu   v   zmysle   §   106   ods.   2   Občianskeho zákonníka vzhľadom k tomu, že škoda bola spôsobená odporcom úmyselne, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.

Odvolací súd však zmenil podľa § 220 O. s. p. uznesenie súdu prvého stupňa týkajúce sa náhrady trov konania. I keď podľa zásady úspechu by v danej veci patrila v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p. úspešnému odporcovi plná náhrada trov konania, odvolací súd bol toho názoru, že v danej veci je opodstatnené použiť ust. § 150 ods. 1 veta prvá O. s. p., podľa ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo z časti priznať. V danej veci odvolací súd vzhliadol dôvody hodné osobitného   zreteľa   v   osobných   a   sociálnych   pomeroch   navrhovateľky.   Navrhovateľka v zmysle   posudku   Úradu   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   v P.   zo   dňa   26.   2.   2004 č. 4/13609/43-02/H1 sa považuje za občana s ťažkým zdravotným postihnutím s mierou funkčnej poruchy 70 %. Je odkázaná na pomoc a sprievod inej osoby a v dôsledku ťažkej poruchy mobility si odiera šatstvo a bytové zariadenie, s čím má zvýšené výdavky na jej základné potreby. Jej jediným príjmom je dôchodok vo výške 8.904,- Sk.

Na základe týchto skutočností odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že úspešnému odporcovi priznal náhradu trov konania vo výške 1/2-ice, čo predstavuje 2.382,70 Eur, (t. j. polovica z priznanej sumy súdu prvého stupňa = 143.562,50 Sk, t. j. 4.765,40 Eur : 2 = 71.781, 25 Sk, t. j. 2.382,70 Eur), keď súd prvého stupňa náhradu trov konania priznal v správnej výške v zmysle vyhl. č. 163/2002 Z. z. a vyhl. č. 655/2004   Z. z.   z   dôvodu   zmeny   právneho   predpisu   upravujúceho   výšku   odmeny   za poskytovanie právnych služieb počas konania.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1, § 150 ods. 1 veta prvá a § 151 ods. 1 O. s. p. tak, že úspešnému odporcovi odvolací súd priznal túto náhradu trov konania vychádzajúc z hodnoty veci 9.490,14 Eur (t. j. 285.900,- Sk). Právnemu zástupcovi odporcu podľa § 10 ods. 1 vy hl. č. 655/2004 Z. z. patrí odmena za 1 úkon   právnej   pomoci   vo   výške   253,94   Eur   (za   vyjadrenie   k   odvolaniam,   za   účasť   na odvolacom pojednávaní dňa 9. 4. 2009) - 761,82 Eur, režijný paušál 2 x 6,31 Eur + 1 x 6,95 Eur, náhrada za stratu času za účasť na odvolacom pojednávaní 6 polhodín x 11,59 Eur = 69,54 Eur, cestovné na odvolacie pojednávanie B. – T. a späť, spolu 240 km osobným motorovým vozidlom SEAT SC 802 BR = 15,74 Eur, 19 % DPH (z odmeny za 3 úkony 761,82 Eur) = 144,75 Eur, spolu trovy predstavujú 1.011,42 Eur. Za použitia § 150 ods. 1 veta prvá O. s. p. z dôvodov vyššie uvedených, odporcovi odvolací súd priznal náhradu trov konania v 1/2-ici, čo predstavuje 505,71 Eur.“

Z rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že do odôvodnenia svojho rozsudku uviedol postup,   akým   dospel   k   záverom   o   potvrdení   rozsudku   okresného   súdu,   jeho   rozsudok obsahuje   výklad   právnych   noriem   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorý   nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Krajský súd sa stotožnil s postupom a rozsudkom   okresného   súdu   spôsobom,   z   ktorého   je   zrejmé,   že   postup   a   rozsudok okresného súdu považuje za zodpovedajúci zákonu. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd vykonal ústavne súladný výklad platných právnych predpisov, ktorý nie je svojvoľný a nepopiera zmysel interpretovaných a použitých právnych noriem.

Na tomto závere treba trvať napriek tomu, že sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu, pretože porušenie základného práva nemožno vidieť len v tom, že krajský   súd   postupoval   a   rozhodoval   bez   toho,   aby   sa   stotožnil   s   právnym   názorom sťažovateľky.

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom prípade sú zlúčiteľné so sťažovateľkou označeným právom, sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. septembra 2009