znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 292/08-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   4.   septembra   2008 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K.,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení so základným právom domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva pred iným orgánom Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Sžf 9/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2008 faxom   a   29.   mája   2008   poštou   doručená   sťažnosť   JUDr.   Ing.   K.   M.,   M.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   základného   práva   na   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení so základným právom domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva pred iným orgánom Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v konaní   vedenom Najvyšší   súdom Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   pod sp. zn. 3 Sžf 9/2008. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 28. mája 2008. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ 11. decembra 2006 požiadal o vylúčenie riaditeľa Daňového úradu K. (ďalej len „riaditeľ“) zo začatého nezákonného daňového konania vedeného   proti   nemu.   Podanie   doplnil   5.   januára   2007.   Rozhodnutím   Daňového riaditeľstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „riaditeľstvo“)   sp.   zn.   I/223/1951- 12961/2007/992517-r z 8. februára 2007 nebolo žiadosti sťažovateľa vyhovené a riaditeľ nebol   z ďalšieho   konania   vylúčený.   Ďalším   rozhodnutím   riaditeľstva   sp.   zn. VI/230/64/697/2007 z 28. februára 2007 na základe návrhu Daňového úradu K. (ďalej len „úrad“) bol sťažovateľ ako daňový subjekt daný do miestnej príslušnosti Daňového úradu K.   odo   dňa   nasledujúceho   po   doručení   rozhodnutia.   Proti   rozhodnutiu   riaditeľstva o nevylúčení riaditeľa z daňového konania podal žalobu Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“). Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 S 41/2007 z 31. októbra 2007 bola žaloba   sťažovateľa   zamietnutá.   Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   17. decembra   2007 odvolanie.   Rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Sžf   9/2008   zo   14. februára   2008   bol rozsudok krajského súdu potvrdený. Rozsudok bol doručený právnej zástupkyni sťažovateľa 28. marca 2008.

Podľa   názoru   sťažovateľa   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Sžf   9/2008   zo 14. februára   2008   a postupom   najvyššieho   súdu,   ktorý   mu   predchádzal,   boli   porušené označené základné práva sťažovateľa podľa ústavy. V konaní pred všeobecnými súdmi bolo nesporné, že predmetom preskúmania je rozhodnutie riaditeľstva, ktorým sa nevyhovelo námietke sťažovateľa voči postupu riaditeľa ako zamestnanca správcu dane. Všeobecné súdy žalobu zamietli s odôvodnením, že sťažovateľom uvádzané dôvody vylúčenia riaditeľa nie sú dôvodmi uvedenými v § 24 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o správe   daní“).   Pritom   problematika   nestrannosti   správneho   orgánu   nie   je zásadne odlišná od problematiky nestrannosti súdu. Daňovú kontrolu vo veci sťažovateľa nevykonávali zamestnanci úradu s výnimkou riaditeľa, ale zamestnanci Daňového úradu P. na   základe   žiadosti   riaditeľa,   ktorý   požiadal   o vykonanie   kontroly   u sťažovateľa zamestnancami   iného   daňového   úradu,   keďže   sťažovateľ   spochybnil   nezaujatosť zamestnancov   úradu.   Sťažovateľ   považuje   za   absurdné,   aby   u riaditeľa   neexistovala objektívna   pochybnosť   o jeho   nezaujatosti,   kým   u zamestnancov   úradu   áno.   Sťažovateľ nedokáže   nájsť   rozdiel   medzi   nedostatkom   nezaujatosti   z objektívneho   hľadiska u zamestnancov   úradu,   a tým   istým   nedostatkom   na   strane   riaditeľa   úradu.   Jediným rozdielom   medzi   riaditeľom   úradu   a ostatnými   zamestnancami   úradu   je   skutočnosť,   že riaditeľ   je   vedúcim   zamestnancom.   Táto   okolnosť   však   nijako   neodôvodňuje   odlišnosť v posudzovaní objektívneho hľadiska jeho nezaujatosti. Podstatná je aj skutočnosť, že hoci riaditeľstvo 8. februára 2007 riaditeľa z daňového konania nevylúčilo, už 28. februára 2007 vydalo rozhodnutie o delegovaní miestnej príslušnosti vo veci sťažovateľa na Daňový úrad K. z dôvodu vyjadrení sťažovateľa o zaujatosti zamestnancov úradu. Sťažovateľ sa rovnako nemôže   stotožniť   ani   s tými   závermi   všeobecných   súdov,   podľa   ktorých   o jeho   žiadosti o vylúčenie   riaditeľa   z daňového   konania   rozhodoval   orgán,   v ktorého   právomoci   bolo o žiadosti rozhodnúť. Ako to vyplýva z ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch, a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 440/2000 Z. z. o správach finančnej kontroly v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o daňových orgánoch“) riaditeľ   daňového   úradu   zodpovedá   za   činnosť   generálnemu   riaditeľovi   Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „generálny riaditeľ“). Argument najvyššieho súdu, podľa ktorého vedúci zamestnanec správcu dane je pojem, ktorý možno posudzovať bez súvislosti so zákonom o daňových orgánoch, nie je akceptovateľný. Vedúci zamestnanec správcu dane je označenie, ktorému zodpovedá podľa zákona o daňových orgánoch určité konkrétne pracovné zadelenie v rámci sústavy daňových orgánov. Preto nemožno pojem „vedúci zamestnanec správcu dane“ vykladať odtrhnuto od toho, akú skutočnú funkciu vedúci zamestnanec správcu dane vykonáva, a so zreteľom na toto jeho zaradenie posúdiť otázku,   či   má alebo   nemá   nadriadeného zamestnanca.   Z ustanovení zákona o daňových orgánoch je nesporné, že nadriadeným riaditeľa daňového úradu je generálny riaditeľ. Preto o vylúčení riaditeľa úradu nebolo oprávnené rozhodovať riaditeľstvo, ale samotný generálny riaditeľ.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 3 Sžf 9/2008 s tým, aby bol rozsudok zo 14. februára 2008 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa aj finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk, ako aj náhrady trov konania.

Z rozhodnutia riaditeľstva sp. zn. VI/230/64/697/2007 z 28. februára 2007 vyplýva, že   bolo   vyhovené   žiadosti   úradu   o delegovanie   miestnej   príslušnosti   tak,   že   miestna príslušnosť na správu daní sťažovateľa sa deleguje Daňovému úradu K., a to z dôvodu námietok   sťažovateľa   voči   zaujatosti   zamestnancov   úradu,   ako   aj   jeho   námietok   proti postupu úradu pri rozhodovaní.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 9/2008 zo 14. februára 2008 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 7 S 41/2007-43 z 31. októbra 2007. Podľa názoru   najvyššieho   súdu   z obsahu   vznesených   námietok   zaujatosti   sťažovateľa   možno konštatovať, že ide o námietky týkajúce sa procesného postupu riaditeľa, pričom námietka zaujatosti sa týkala len okolností spočívajúcich v procesnom postupe riaditeľa v daňovom konaní.   Najvyšší   súd sa stotožnil   s krajským   súdom   v tom,   že obsah námietok nemožno podradiť pod niektorý z relevantných pomerov uvedených v ustanovení § 24 ods. 1 zákona o správe daní. V súvislosti s otázkou, či bolo riaditeľstvo oprávnené rozhodnúť o žiadosti sťažovateľa o vylúčenie riaditeľa z daňového konania, treba vychádzať z ustanovenia § 24 ods. 5 zákona o správe daní a z toho správneho výkladu, ktoré uviedlo v konaní žalované riaditeľstvo,   keďže   najvyšší   súd   sa   s ním   stotožňuje.   Podľa   názoru   riaditeľstva   otázku oprávnenia rozhodnúť o prípadnom vylúčení zamestnanca správcu dane možno posudzovať iba podľa zákona o správe daní. Aplikácia zákona o daňových orgánoch neprichádza do úvahy.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom môže sa stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ vytýka rozsudku najvyššieho súdu predovšetkým skutočnosť, že úrad si na vykonanie kontroly u sťažovateľa vyžiadal zamestnancov Daňového úradu P. vzhľadom na   námietky   zaujatosti   zo   strany   sťažovateľa.   Navyše   rozhodnutím   riaditeľstva z 28. februára 2007 bola miestna príslušnosť vo veci sťažovateľa delegovaná Daňovému riaditeľstvu K. Tieto skutočnosti jasne napovedajú, že všetci zamestnanci úradu vrátane riaditeľa sú zaujatí. Preto niet dôvodu nevylúčiť z daňového konania aj riaditeľa.

Možno konštatovať, že sťažovateľ namieta nesprávnosť rozsudku najvyššieho súdu nie z pohľadu dôvodov, ktoré uplatnil v žiadosti o vylúčenie riaditeľa z daňového konania z 11.   decembra   2006   a   v doplnení   z 5.   januára   2007   (keď   tieto   dôvody   v sťažnosti   ani neuvádza), ale z pohľadu iných skutočností už uvedených. Práve tieto iné skutočnosti majú byť podľa sťažovateľa dôkazom toho, že o vylúčenie riaditeľa z daňového konania žiadal právom.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno prijaté závery v uvedenej otázke považovať ani   za   arbitrárne,   ale   ani   za   zjavne   neodôvodnené.   Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ uplatňoval   námietku   zaujatosti   voči   zamestnancom   úradu   (čím   sa   spomaľovalo   daňové konanie), javilo sa racionálnejšie delegovať pre osobu sťažovateľa miestnu príslušnosť na iný daňový úrad. Nemožno teda tento postup považovať za uznanie zaujatosti zamestnancov úradu.

Rovnako treba posúdiť aj ďalšiu námietku sťažovateľa, podľa ktorej o jeho žiadosti vylúčiť   riaditeľa   z daňového   konania   nerozhodol   kompetentný   orgán,   lebo   namiesto riaditeľstva mal rozhodnúť generálny riaditeľ. Výklad zákona, ktorý si najvyšší súd osvojil, je legitímny a nie je v rozpore s jeho textom, a preto niet dôvodu, aby ústavný súd do tohto výkladu zasiahol.

Napokon   nemožno   opomenúť   ani   skutočnosť,   že   rozhodnutím   riaditeľstva z 28. februára 2007 došlo k delegácii miestnej príslušnosti vo vzťahu k sťažovateľovi na Daňový   úrad   K.   Vzhľadom   na   to   prípadné   nové   rozhodovanie   o námietke   zaujatosti riaditeľa úradu by už nemalo žiadnu vecnú opodstatnenosť.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. septembra 2008