znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 292/06-38

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14. decembra 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Jána Auxta a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti B. Š., B., zastúpeného advokátom Mgr. T. V., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 15 C 30/2002, za účasti Okresného súdu Bratislava III, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo B. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 30/2002 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   III p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom pod sp. zn. 15 C 30/2002 konal bez zbytočných prieťahov.

3. B. Š. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   40 000 Sk   (slovom štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava III p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Bratislava   III j e   p o v i n n ý   uhradiť   B. Š.   trovy   právneho zastúpenia   v sume   8 682 Sk   (slovom   osemtisícšestoosemdesiatdva   slovenských   korún) na účet   jeho   právneho   zástupcu   Mgr.   T. V.,   B.,   do dvoch   mesiacov   od   doručenia   tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. II. ÚS 292/06 zo 14. septembra 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie   konanie   sťažnosť   B.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“)   a   práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 30/2002.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 30. apríla 2002 okresnému súdu návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie vo veci právoplatne skončené.

Svojou sťažnosťou sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo   na prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a súčasne žiadal, aby mu ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 3801/2006 doručeným ústavnému súdu 16. októbra 2006, v ktorom   sa   okrem iného uvádza:

„Vec je skutkovo zložitá vzhľadom na charakter sporu o vyporiadanie BSM, keď súd sa musí vysporiadať so všetkými položkami, ktoré účastníci udávajú, že patrili resp. že boli zakúpené   z   prostriedkov   nadobudnutých   počas   trvania   manželstva.   Procesné   úkony sú uvedené v súdnom spise, nie sú mi známe žiadne prekážky konania podľa § 107 O. s. p. ani prieťahy, ktoré by spôsoboval sťažovateľ. V roku 2005 bola dokončená nová budova Okresného súdu Bratislava III a v súvislosti so sťahovaním vznikli v roku 2005 prieťahy v konaní čo vyplynulo i z uznesenia zo dňa 3. 6. 2005, kedy pojednávanie bolo odročené v tejto súvislosti. Ide však o objektívne prieťahy.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 15 C 30/2002 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

- 30. apríla 2002   sťažovateľ   podal   okresnému   súdu   návrh   na   vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov,

- prípisom z 27. mája 2002 okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za podaný návrh,

- 29. júla 2002 nariadil okresný súd pojednávanie na 25. september 2002 a súčasne vyzval odporcu na vyjadrenie k podanému návrhu,

- pojednávanie   uskutočnené   25. septembra 2002   okresný   súd   odročil na 13. november   2002   s tým,   že   právny   zástupca   odporcu   oznámi   výsledok   pokusu o uzavretie mimosúdnej dohody,

- pojednávanie   uskutočnené   13. novembra 2002   okresný   súd   odročil   na 24. január 2003 s tým, že právny zástupca sťažovateľa oznámil, že k uzavretiu mimosúdnej dohody nedošlo,

- na pojednávaní uskutočnenom 21. januára 2003 okresný súd vypočul sťažovateľa a vec   odročil   na   14. marec 2003   s tým,   že   bude   pokračovať   vo   výsluchu   sťažovateľa a vypočuje aj odporcu,

- 5. marca 2003 okresný súd zrušil nariadený termín pojednávania z dôvodu účasti sudcu na výberovom konaní vyšších súdnych úradníkov,

- 7. februára 2005 okresný súd nariadil pojednávanie na 1. apríl 2005,

- pojednávanie uskutočnené 1. apríla 2005 okresný súd odročil na 3. jún 2005,

- pojednávanie   uskutočnené   3. júna 2005   okresný   súd   odročil   na   neurčito   s tým, že ďalší termín pojednávania bude nariadený až po presťahovaní súdu do nových priestorov,

- 31. júla 2006 okresný súd nariadil pojednávanie na 15. november 2006.Ostatným úkonom okresného súdu v konaní bolo nariadenie termínu pojednávania vo veci na 24. január 2007.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Sťažovateľ   zároveň   namietal   aj   porušenie   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   podľa   ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru, vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z § 119   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie   môže   odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Aj keď spory o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov možno vo všeobecnosti vzhľadom na nutnosť komplexnosti vyporiadania celého majetku bývalých spoluvlastníkov (manželov) považovať za vecne zložité, v danom prípade berúc do úvahy pomerne malý rozsah deleného majetku a absenciu zásadných námietok vo vzťahu k deleniu majetku zo strany účastníkov konania, ústavný súd nepovažoval predmetnú vec za právne ani vecne zložitú. Ústavný súd neakceptoval názor okresného súdu o skutkovej zložitosti v zmysle   jeho   vyjadrenia   k sťažnosti   aj   preto,   že   spory   o vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva manželov tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej agendy okresných súdov a navyše existuje rozsiahla na vec sa vzťahujúca judikatúra, ktorá obsahuje aj jednoznačnú metodiku prípravy a prerokovania takýchto majetkových sporov.

2. Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov   v napadnutom   konaní,   bolo   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   súdneho konania.   Ústavný   súd   nezistil   takú   závažnú   okolnosť,   ktorá   by   mala   byť   osobitne zohľadnená na ťarchu sťažovateľa pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom. Je pravdou, že sťažovateľ zaplatil súdny poplatok za   návrh,   až   na   základe   výzvy   okresného   súdu,   no   táto   skutočnosť   nemala   na   vznik prieťahov v konaní žiadny vplyv.

3. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, prihliadal ústavný súd na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého, len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z dosiaľ   vykonaných   úkonov   súdu   vyplýva,   že   priebeh   napadnutého   konania   je poznačený   nečinnosťou   okresného   súdu.   Ústavný   súd   z obsahu   spisu   zistil   nasledovné obdobia nečinnosti:

- od   24. januára 2003   (uskutočnené   pojednávanie)   do   7. februára 2005   (nariadenie termínu pojednávania), t. j. viac ako 2 roky,

- od 3. júna 2005 (uskutočnené pojednávanie) do 31. júla 2006 (nariadenie termínu pojednávania), t. j. v trvaní presahujúcom jeden rok.

Spolu obdobie nečinnosti okresného súdu v konaní presahuje 3 roky.

Dôvody,   ktorými okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   z 9. októbra 2006 ospravedlňoval dlhý priebeh napadnutého konania (sťahovanie okresného súdu do novej budovy „objektívne prieťahy“), nemohol ústavný súd akceptovať.

Už v predchádzajúcej judikatúre ústavný súd konštatoval, že nie je možné v žiadnom prípade prenášať technicko-organizačné problémy štátnych orgánov na účastníkov konania, čo   platí   o to   viac,   ak   to   má   za   následok   porušenie   ich   základných   práv   alebo   slobôd (napr. II. ÚS 311/06).

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 30/2002 došlo k zbytočným prieťahom, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na prejednanie   jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   okresným   súdom,   prikázal mu, aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov   a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z akých   dôvodov sa ho domáha“.   Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   finančného   zadosťučinenia v sume   100 000 Sk   z dôvodov   uvedených   vo   svojej   sťažnosti.   Dôvody   na   priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľ špecifikoval aj v doplňujúcom vyjadrení doručenom ústavnému súdu 4. decembra 2006.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklaráciu   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 15 C 30/2002,   ktorá   predstavovala viac ako   štyri   a pol   roka,   berúc do   úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 40 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré mu   vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom Mgr. T. V. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky   za I. polrok   2005, ktorá   bola 16 381 Sk.   Úhradu   priznal za   tri   úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a doplňujúce vyjadrenie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 2 730 Sk   (za   jeden   úkon   právnej   služby)   a 3 x 164 Sk   režijný   paušál   (§ 16   ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 8 682 Sk. Ústavný súd vo zvyšnej časti návrhu týkajúceho sa trov konania nevyhovel.

Stanovisko   právneho   zástupcu   k   vyjadreniu   predsedu   okresného   súdu   doručené ústavnému súdu 6. novembra 2006 ani doplňujúce vyjadrenie k požadovanému finančnému zadosťučineniu z 30. novembra 2006 ústavný súd nevyhodnotil vzhľadom na ich obsah ako podania relevantné pre rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu za ne nepriznal.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).Vzhľadom   na čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2006