SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 291/2015-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. apríla 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti
, ktorou namieta porušenie svojich základnýchpráv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžf 12/2014 z 2. decembra 2014, takto
r o z h o d o l :
Konanie o sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ z a s t a v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2015osobne doručená sťažnosť (ďalej aj „žalobca“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. ĽubicouMasárovou, PhD., Púchovská 12, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základnýchpráv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)sp. zn. 4 Sžf 12/2014 z 2. decembra 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti vyplýva, že žalobcovi bol dodatočným platobným výmerom Daňovéhoúradu Nitra, pobočka Komárno (ďalej len „daňový úrad“) č. 9410401/5/1427000/2012/Dáz 2. júla 2012 (ďalej len „rozhodnutie z 2. júla 2012“) podľa § 44 ods. 6 písm. b) bodu 1zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenáchv sústave územných finančných orgánov v znení účinnom v relevantnom čase v spojenís § 165 ods. 2 a 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmenea doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyrubený rozdiel danez príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2010 v sume 52 641,67 €. Dôvodomvyrubenia vyššej ako žalobcom priznanej daňovej povinnosti bola úprava základu danez príjmov žalobcu podľa § 17 ods. 2 písm. a) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmovv znení účinnom do 31. decembra 2010 (ďalej len „zákon o dani z príjmov“). Na základevýsledkov daňovej kontroly bolo daňovým úradom zistené, že žalobca (právnická osobanezriadená na podnikanie) dosiahol príjem z prenájmu nehnuteľného majetku – prenájmupoľovných revírov, ktorého základ pre účely určenia výšky daňovej povinnosti znížilv rozpore s § 19 ods. 1 v spojení s § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov o nákladynesúvisiace s dosiahnutým príjmom žalobcu z prenájmu poľovných revírov. Rozhodnutiedaňového úradu z 2. júla 2012 bolo na základe odvolania žalobcu potvrdené rozhodnutímFinančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“)č. 1100304/1/1314279/2012 z 13. decembra 2012 (ďalej len „rozhodnutie z 13. decembra2012“). Žalobou doručenou Krajskému súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) 8. marca 2013sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu daňového úradu a finančnéhoriaditeľstva a ich rozhodnutí z 2. júla 2012 a z 13. decembra 2012. Krajský súd žaloburozsudkom sp. zn. 11 S 16/2013 z 29. októbra 2013 (ďalej len „rozsudok z 29. októbra2013“) zamietol. O odvolaní proti rozsudku krajského súdu rozhodol najvyšší súdnapadnutým rozsudkom, ktorým rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil.
Zo sťažnosti vyplýva namietaná arbitrárnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu,ktorá by mala spočívať v tom, že žalobcovi „ako daňové orgány, tak ani jedna súdna inštancia nedali relevantnú odpoveď na otázku, prečo ním namietané neuznané konkrétne výdavky na mzdy a cestovné zamestnancov, ktorí zabezpečovali styk a komunikáciu s nájomcami poľnohospodárskych a lesných pozemkov, z ktorých bol dosiahnutý zdaniteľný príjem, nie sú daňovými výdavkami“.
Podľa žalobcu „Odôvodnenie rozhodnutia NS SR vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa práve preukázania, že výdavky vynaložené na nebytové priestory, sú výdavkami na zabezpečenie budúcich zdaniteľných príjmov, a tieto je preto možno považovať za daňové, možno považovať za porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských právaj v nadväznosti na porušenie základného práva sťažovateľa na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR.“.
Skutkové a právne závery najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku sú podľažalobcu arbitrárne a „z ústavného hľadiska neudržateľné a majú za následok porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR, práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Na základe uvedených skutočností žalobca navrhuje, aby po prijatí sťažnostina ďalšie konanie ústavný súd nálezom rozhodol takto:
„1. Najvyšší súd SR rozsudkom č. 4 Sžf/12/2014 z 02. Decembra 2014 porušil základné právo sťažovateľa... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR.
2. Najvyšší súd SR rozsudkom č. 4 Sžf/12/2014 z 02. Decembra 2014 porušil základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR.
3. Najvyšší súd SR rozsudkom č. 4 Sžf/12/2014 z 02. Decembra 2014 porušil základné právo sťažovateľa... na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
4. Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 4 Sžf/12/2014 z 02. Decembra 2014 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
5. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia... vo výške 273,83 EUR bez DPH...“
V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd z vlastnejrozhodovacej činnosti (II. ÚS 186/2015) zistil, že činnosť ⬛⬛⬛⬛ bolaukončená dekrétom ⬛⬛⬛⬛ č. 8037/14 z 5. novembra 2014 a vzhľadom na to,ako to vyplýva z prípisu Ministerstva kultúry Slovenskej republiky sp. zn. MK-2975/2014-260/19908 z 24. novembra 2014, bola táto právnická osoba vyradená z evidencieprávnických osôb odvodzujúcich svoju právnu subjektivitu od v Slovenskej republike. Podľa aktuálneho právneho stavu teda
zanikol dňom výmazu (vyradenia) z evidencie právnických osôb vedenejMinisterstvom kultúry Slovenskej republiky 24. novembra 2014.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd prípisom z 31. marca 2015 vyzval
(ďalej len „sťažovateľka“) ako právnunástupkyňu ⬛⬛⬛⬛, aby mu oznámila, či trvá na sťažnosti doručenejústavnému súdu 19. marca 2015.
Sťažovateľka doručila ústavnému súdu 24. apríla 2015 podanie, ktorým vzalasťažnosť doručenú 19. marca 2015 v celom rozsahu späť a požiadala, aby ústavný súdkonanie o sťažnosti zastavil.
⬛⬛⬛⬛II.
Podľa § 54 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak sťažovateľ vezme svojusťažnosť späť, ústavný súd konanie o nej zastaví okrem prípadu, ak ústavný súd rozhodne, žespäťvzatie sa nepripúšťa, najmä ak sťažnosť smeruje proti takému právoplatnémurozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu, ktoré mimoriadne závažným spôsobomporušujú základné práva alebo slobody sťažovateľa.
Sťažovateľka ako právna nástupkyňa žalobcu podaním doručeným ústavnému súdu24. apríla 2015 vzala sťažnosť v celom rozsahu späť a požiadala o zastavenie konania.Ústavný súd po posúdení tejto žiadosti konštatoval, že v danom prípade neexistujú dôvodyna to, aby späťvzatie sťažnosti nepripustil, a preto podľa § 54 zákona o ústavnom súdekonanie o sťažnosti sťažovateľky zastavil.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. apríla 2015