znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 291/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2013 predbežne prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   M., s.   r.   o.,   zastúpenej   A.,   s.   r. o.,   vo veci namietaného   porušenia   čl.   46   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach vedených Radou pre vysielanie a retransmisiu pod sp. zn. RP/044/2012 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Sž 21/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti M., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2013 elektronicky doručená sťažnosť spoločnosti M., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Radou pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „rada“) pod sp. zn. RP/044/2012   a   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   pod sp. zn. 3 Sž 21/2012.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   16.   mája   2012   rada   doručila   sťažovateľke   výzvu na doloženie súvislého záznamu televízneho vysielania programovej služby R. T. z 12. mája 2012   v čase od   00.00   h   do   08.00   h. Sťažovateľka   31.   mája 2012 požadovaný záznam doručila   rade   so   sprievodným   listom.   Ešte   predtým,   30.   mája   2012   bolo   sťažovateľke doručené   oznámenie   o   začatí   správneho   konania   vedeného   pod   sp.   zn.   255-PLO/O-2724/2012   v súvislosti   s možným porušením   ustanovenia   § 19   ods.   1   písm.   e) zákona č. 308/2000   Z.   z.   o   vysielaní   a   retransmisii   a   o   zmene   zákona   č.   195/2000   Z.   z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní“), a to nedodaním záznamu z vysielania na vyžiadanie rady. Sťažovateľka 9. júla 2012 doručila rade svoje stanovisko k začatému správnemu konaniu.

Rozhodnutím   rady   sp.   zn.   RP/044/2012   z   28.   augusta   2012   bola   sťažovateľke uložená pokuta vo výške 3 319 €. Sťažovateľka 23. októbra 2012 podala proti tomuto rozhodnutiu   odvolanie   (riadny   opravný   prostriedok)   na   najvyššom   súde.   Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž 21/2012 z 29. januára 2012 (správne má byť z 5. februára 2012, pozn.) bolo rozhodnutie rady potvrdené. Rozsudok najvyššieho súdu bol sťažovateľke doručený 27. februára 2012.

Podľa názoru sťažovateľky z uvedeného skutkového stavu jednoznačne vyplýva, že podkladom   na   vydanie   rozhodnutia   rady   bola   skutočnosť,   že   sťažovateľka   dodala   rade súvislý záznam z vysielania programu na základe jej vyžiadania. K zásahu do označených práv   sťažovateľky   podľa   ústavy   a   dohovoru   došlo   tým,   že   rada   v   rozpore   s   právom sťažovateľky neobviňovať seba samu použila štátne donútenie a štátnym donútením získala dôkaz   proti   sťažovateľke   a   následne   ju   sankcionovala.   K   porušeniu   označených   práv sťažovateľky došlo aj zo strany najvyššieho súdu tým, že postup rady pri získavaní dôkazu a sankcionovaní sťažovateľky vyhodnotil ako súladný so zákonom.

Sťažovateľka je presvedčená, že nie je a ani nebola povinná rade predložiť záznam vysielania, a to ani na vyžiadanie rady, keďže takáto povinnosť neoprávnene zasahuje do jej garantovaných   práv.   Spôsob,   akým dochádza   k   získavaniu   dôkazu   (záznamu vysielania programu),   jednoznačne   porušuje   označené   práva   sťažovateľky,   a   to   v   intenciách trestnoprávnej zásady „neobviňovať seba samého“. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k právu neobviňovať sám seba uviedol, že aj keď v čl. 6 dohovoru nie je osobitne uvedené   právo   mlčať   a   právo   neprispieť   k   obvineniu   vlastnej   osoby,   tieto   práva   sú všeobecne uznávaným medzinárodným štandardom, ktorý je jadrom pojmu spravodlivého procesu. Článok 6 dohovoru sa vzťahuje na tento prípad, lebo rada použila formu štátneho donútenia pri získaní dôkazu, ktorý môže usvedčovať sťažovateľku zo spáchania správneho deliktu, a v rozpore s čl. 6 dohovoru (právo neobviňovať seba samého) rada na základe ustanovenia   §   16   ods.   3   písm.   l)   zákona   o   vysielaní   požadovala   aktívnu   súčinnosť sťažovateľky   pri   produkovaní   dôkazov   proti   sebe.   Rada   svojím   rozhodnutím   uložila sťažovateľke sankciu na základe štátnym donútením získaného dôkazu, ktorý podľa rady preukázal   porušenie   povinnosti   sťažovateľkou.   Sťažovateľka   si   je   vedomá   viacerých rozhodnutí najvyššieho súdu a ústavného súdu, ktoré sa zaoberali zásadou „nikto nie je povinný   sám   seba   obviňovať“.   Nedôvodnosť   námietky   videli   najmä   v   neexistencii rozhodnutí ESĽP aplikovateľných na skutkové okolnosti prípadu, evidenčnom charaktere povinnosti   poskytovať   záznam   z   vysielania,   v   okolnosti,   že   povinnosť   je   aprobovaná zákonom   a   zodpovedá   regulovanej   podnikateľskej   činnosti,   ako   aj   skutočnosti,   že   ide o „pasívny   záznam“   nevykazujúci   znaky   svedectva   (3   Sž   21/2012   a   3   Sž   27/2012, IV. ÚS 47/2013).

Hoci   neexistuje   „navlas“   rovnaký   prípad   v   judikatúre   ESĽP,   pre   aplikáciu eurokonformného   výkladu   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postačuje   aplikovať všeobecné závery judikatúry ESĽP v súvislosti so zásadou „nikto nie je povinný sám seba obviňovať“ pri konaniach   trestnoprávnej,   daňovej   a   správnej   povahy.   Judikatúra   ESĽP   je   jednoznačná v tom,   že   od   účastníka   konania   nemožno   požadovať   aktívnu   súčinnosť   pri   získavaní vecných dôkazov, čo sa vzťahuje aj na konanie orgánov štátu pred vznesením obvinenia a na akékoľvek konania, ktoré majú charakter trestného obvinenia. Plne aplikovateľné na túto   vec   sú   napr.   rozhodnutia   vo   veciach   Funke   v.   Francúzsko,   Allen   v. Spojené Kráľovstvo, Marttinen v. Fínsko, Chambaz v. Švajčiarsko.

Hoci   možno   súhlasiť   s   argumentáciou   ústavného   súdu   (uznesenie   č.   k. IV. ÚS 47/2013-26 z 23. januára 2013), podľa ktorej je rozdiel medzi tým, či správny orgán alebo súd konal v súlade s čl. 6 dohovoru pri preskúmaní uloženia pokuty za nepredloženie určitých   informácií,   a   tým,   či   môže   štát   uložiť   povinnosť   vyžadovať   od   fyzických a právnických osôb určité informácie vo vzťahu k správnemu určeniu daňovej povinnosti (J. B. v. Švajčiarsko), zároveň treba zdôrazniť, že účelom ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní nie je kontrola dodržiavania 45-dňovej lehoty archivácie vysielaných programov,   ale   zabezpečenie   podkladov   ku   kontrole   dodržiavania   všetkých   povinností podľa zákona o vysielaní a najmä k vedeniu správnych konaní voči regulovaným subjektom na úseku vysielania a retransmisie. Sťažovateľka odmieta zdanlivú podobnosť poskytovať záznamy   z   vysielania   s   inými   zákonnými   „informačnými   povinnosťami“   iných podnikateľských subjektov. Poskytovanie „informácií o činnosti“ nerobí postup správnych orgánov zákonným len preto, že ide o rozsiahle zaužívanú prax. Okrem toho povinnosť podľa § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní nemá vo vzťahu k rade evidenčný a ani archivačný   charakter,   ktorý   by   bolo   možné   stotožniť   so   zákonnou   informačnou povinnosťou. O takýto charakter by mohlo ísť len v takom prípade, keby sa každý záznam z celodenného vysielania zasielal rade na účely jeho archivácie a evidencie, čo však nie je v predmetnom prípade dané. Hoci sťažovateľka má povinnosť archivovať každý záznam z vysielania   po   dobu   45   dní,   nie   každý   záznam   z   vysielania   je   doručovaný   rade. Doručovanie   záznamu   je   už   selektívny   proces   zo   strany   rady,   ktorého   účelom   nie   je evidencia   a   archivácia,   ale   kontrola   z   hľadiska   dodržiavania   povinností   vyplývajúcich zo zákona o vysielaní. Rada selektívne nevyžiada záznam z vysielania bez toho, aby jej nebola vopred doručená sťažnosť od fyzickej alebo právnickej osoby. V čase vyžiadania záznamu   z   konkrétneho   vysielania   už   existuje   zo   strany   rady   podozrenie   (na   základe doručenej   sťažnosti),   že   mohlo   dôjsť   k   porušeniu   niektorého   z   ustanovení   zákona o vysielaní.

Skutočnosť, že povinnosť je aprobovaná právnou normou, ju nezbavuje jej možného rozporu s označenými právami sťažovateľky. Právna norma predstavuje jednu z mnohých foriem, akou môže orgán verejnej moci, resp. štát samotný zasiahnuť do garantovaných práv sťažovateľky.   Rozhodujúcim   faktorom   je   pritom   posúdenie   „charakteru“   štátneho donútenia.   Pre   posúdenie,   či   namietaný   postup   zasiahol   do   samotnej   podstaty   práva neobviňovať sám seba, treba skúmať charakter a stupeň donútenia, existenciu relevantných ochranných   procesných   postupov   a   mieru   využitia   takto   získaných   dôkazov.   V   danom prípade je charakter donútenia veľmi závažný, keďže sa tak deje priamo na základe zákona. Stupeň   donútenia   je   veľmi   vysoký,   keďže   za   porušenie   povinnosti   dodať   záznam   sú ukladané pokuty   za správny delikt.   Hoci   existujú   procesné postupy   ochrany, judikatúra najvyššieho   súdu   uprednostňuje   rigidnú   aplikáciu   zákona   pred   uplatňovaním   ústavne konformného a eurokonformného výkladu práv účastníka konania. Miera využitia získaných dôkazov je preukázateľne vysoká, pretože v prevažnej väčšine správnych konaní vedených proti vysielateľom je dodaný záznam jediným dôkazom, ktorý rada na zistenie skutkového stavu vykoná.

Doloženie   CD   nosiča   obsahujúceho   záznam   z   vysielania   je   len   jednou   z   foriem aktívnej súčinnosti, ako napr. podávanie vysvetlenia, svedectva a pod. Za aktívnu súčinnosť treba   považovať   akékoľvek   konanie,   ktorým   sa   poskytuje   súčinnosť   pri   predkladaní dôkazov, ktoré môžu byť použité v neprospech predkladajúcej osoby.

Namietaný   zásah   do   označených   práv   nemožno   považovať   ani   za   ústavne proporcionálny.   Rada   má   právo   sama   vyhotovovať   záznamy   vysielania   na   vlastnom nahrávacom   zariadení.   Nezodpovedá   preto   skutočnosti   názor   ústavného   súdu (IV. ÚS 47/2013), podľa ktorého rada môže reálne skontrolovať splnenie, resp. nesplnenie povinnosti vysielateľom len tak, že si od neho vyžiada súvislý záznam vysielania. Zásah, ktorý   umožňuje   ustanovenie   §   16   ods.   3   písm.   l)   zákona   o   vysielaní,   nie   je   teda proporcionálny, lebo ním sledovaný zámer možno dosiahnuť aj miernejšími prostriedkami.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   ústavy   a   dohovoru   v   konaniach   vedených   radou   pod   sp.   zn. RP/044/2012   a   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn.   3   Sž   21/2012   s   tým,   aby   boli   rozsudok najvyššieho   súdu   z   29.   januára   2013   (správne   má   byť   z   5.   februára   2013,   pozn.) a rozhodnutie rady z 28. augusta 2012 zrušené a vec bola vrátená rade na ďalšie konanie. Napokon sa domáha náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 323,50 €.

II.

Z prípisu rady sp. zn. 255-PLO/O-2724/2012 z 15. mája 2012 doručeného právnemu zástupcovi sťažovateľky 30. mája 2012 označeného ako „Oznámenie o začatí správneho konania“ vyplýva, že rada začína správne konanie voči sťažovateľke vo veci možného porušenia § 19 ods. 1 písm. e) zákona o vysielaní v súvislosti s tým, že 26. februára 2012 cca o 20.11 h bol odvysielaný program „S.“, v ktorom odznelo vyjadrenie, ktoré mohlo skrytou formou propagovať užívanie omamných látok.

Zo stanoviska sťažovateľky zo 14. júna 2012 doručeného rade 9. júla 2012 vyplýva, že   sťažovateľka   neuznáva,   že   by   došlo   k   porušeniu   radou   označeného   zákonného ustanovenia.

Z rozhodnutia rady sp. zn. RP/044/2012 z 28. augusta 2012 vyplýva, že sťažovateľka porušila   povinnosť   ustanovenú   v   §   19   ods.   1   písm.   e)   zákona   o   vysielaní   tým,   že   na programovej službe J. 26. februára 2012 o cca 20.11 h odvysielala program „S.“, v ktorom odznelo vyjadrenie: „... a ďakujem vesmíru aj za to, že stvoril krásnu zázračnú zelenú rastlinu, ktorá mi pomáha pri písaní textov...“, ktoré skrytou formou propagovalo užívanie omamných látok, za čo jej bola uložená pokuta 3 319 €.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž 21/2012 z 29. januára 2013 (správne má byť 5. februára 2013, pozn.) vyplýva, že ním bolo vyslovené, že ústavnému súdu nebude predložený návrh na začatie konania o súlade ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní. Ďalej bolo potvrdené rozhodnutie rady sp. zn. RP/044/2012 z 28. augusta 2012. S prihliadnutím na doterajšie poznatky senátu o stave judikatúry ústavného súdu a ESĽP k princípu zákazu „sebausvedčenia“ nemal osvedčenú mieru relevantnosti na predloženie návrhu ústavnému súdu. Nezistil existenciu rozhodnutia ESĽP, ktoré by bolo aplikovateľné na skutkovo obdobnú situáciu vysielateľa, ktorý na základe zákonnej povinnosti predkladá rade záznam vysielania. K námietke sťažovateľky, že vyžiadaním záznamu vysielania podľa § 5 ods. 1 písm. m) v spojení s § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní došlo k porušeniu princípu prezumpcie neviny, najvyšší súd poukazuje na to, že ide o plnenie povinnosti vysielateľa   stanovenej   explicitne   zákonom.   Prevádzkovanie   vysielania   je   licencovanou činnosťou,   na   ktorú   sú   kladené   osobitné   požiadavky,   medzi   ktoré   patrí   i   uchovávanie súvislého záznamu vysielania počas 45 dní odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite a povinnosť na vyžiadanie rady ich poskytnúť na zvyčajnom technickom nosiči, ktorého druh určí rada v licencii po dohode s vysielateľom. Ide o povinnosť, ktorá je súčasťou licencie na vysielanie a má evidenčný a archivačný charakter. Obdobnú povinnosť majú vysielatelia   aj   v   iných   krajinách,   napr.   v Českej   republike.   Samotnú   existenciu   tejto povinnosti   nemožno   vnímať   ako   rozpornú   s dohovorom.   Ide   o   predloženie   „pasívneho záznamu“ vysielateľom, ktoré nevykazuje znaky podávania svedectva vo svoj neprospech. Plnenie tejto povinnosti nie je spojené s požiadavkou na podávanie vysvetlení, svedectiev, resp. akejkoľvek aktívnej činnosti. Druh technického nosiča, na ktorom vysielateľ poskytne rade   svoj   záznam   z   vysielania,   je súčasťou   rozhodnutia   a   implicitne   obsahuje záväzok k plneniu tejto povinnosti. Prevádzkovanie vysielania je určitou výsadou podnikateľského subjektu na mediálnom trhu a plnenie povinnosti vysielateľa preberá dobrovoľne.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému radou pod sp. zn. RP/044/2012 pre porušenie čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   rozhodnutiu   rady   bola   prípustná   žaloba   v   zmysle   piatej   časti   tretej   hlavy Občianskeho   súdneho   poriadku   ako   riadny   opravný   prostriedok,   a   preto   právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky mal vo vzťahu ku konaniu vedenému radou najvyšší súd v rámci správneho súdnictva. Tým je zároveň v uvedenom   rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľka právo podať riadny opravný prostriedok aj využila.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému najvyšším súdom pod sp. zn. 3 Sž 21/2012 pre porušenie čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Jadrom   sťažnosti   je tvrdenie   sťažovateľky,   podľa   ktorého   aplikáciou   ustanovenia § 16   ods.   3   písm.   l)   zákona   o   vysielaní   (ktoré,   prípadne   výklad   ktorého   sťažovateľka považuje   za   nesúladné   s   ústavou   a   dohovorom),   resp.   použitím   záznamu   z   vysielania získaného na základe citovaného ustanovenia, došlo k porušeniu zákazu obviňovať seba samého, keďže rada nútila sťažovateľku dodať záznam vysielania, ktorý potom použila ako dôkaz preukazujúci, že sa mala dopustiť správneho deliktu.

Podľa § 5 ods. 1 písm. g) zákona o vysielaní do pôsobnosti rady v oblasti výkonu štátnej   správy   patrí   dohliadať   na   dodržiavanie   povinnosti   podľa   tohto   zákona   a   podľa osobitných predpisov.

Podľa § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní vysielateľ je povinný uchovávať súvislé záznamy   vysielania   počas   45   dní   odo   dňa   ich   vysielania   v   zodpovedajúcej   kvalite; na vyžiadanie rady poskytne vysielateľ záznam vysielania na zvyčajnom technickom nosiči, ktorého druh určí rada v licencii po dohode s vysielateľom.

Podľa   §   19   ods.   1   písm.   e)   zákona   o   vysielaní   audiovizuálna   mediálna   služba na požiadanie,   programová   služba   a   ich   zložky   nesmú   otvorene   alebo   skrytou   formou propagovať alkoholizmus, fajčenie, užívanie omamných látok, jedov a prekurzorov alebo zľahčovať následky užívania uvedených látok.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky, podľa ktorej je ustanovenie § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní v rozpore s čl. 46 ústavy a čl. 6 dohovoru, považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že za opodstatnené návrhy na začatie konania pred ústavným súdom možno považovať len tie, o ktorých   možno konať a rozhodnúť v niektorom   z ústavou stanovených typov konaní pred ústavným súdom ako v samostatnom konaní. Práve preto v rámci   konania   o   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nemožno   vysloviť   porušenie ústavného práva, ak tomuto konaniu musí predchádzať iné konanie pred ústavným súdom, na iniciovanie ktorého nemá sťažovateľka oprávnenie. Preto pokiaľ sa sťažovateľka v rámci konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy domáha rozhodnutia, ktoré je ústavný súd oprávnený vydať len v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy, nie je možné takúto sťažnosť prijať na ďalšie konanie (mutatis mutandis IV. ÚS 12/2013).

Sťažovateľka si bola uvedenej skutočnosti zrejme vedomá, a práve preto navrhla najvyššiemu súdu, ktorý je aktívne legitimovaný podať návrh na začatie konania o súlade právnych   predpisov,   obrátiť   sa   na   ústavný   súd   s   návrhom   na   vyslovenie   nesúladu ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní s čl. 46 ústavy a s čl. 6 dohovoru. Najvyšší   súd   však   dospel   k   záveru,   že   na   takýto   postup   nemá   relevantné   dôvody. Vychádzajúc zrejme z tejto skutočnosti sťažovateľka argumentuje [popri námietke nesúladu ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní s ústavou a dohovorom] aj tým, že je potrebné citované ustanovenie vykladať tak zo strany rady, ako aj najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom. Za taký výklad považuje sťažovateľka interpretáciu, podľa ktorej oprávnenie rady podľa citovaného ustanovenia možno použiť len na kontrolu dodržiavania povinnosti uchovávať po dobu 45 dní súvislé záznamy vysielania, nie teda na získanie usvedčujúceho dôkazu v súvislosti s podozrením zo spáchania správneho deliktu, pretože v opačnom prípade dochádza k porušeniu zákazu „sebaobviňovania“.

Z   pohľadu   ústavného   súdu   je   potrebné   predovšetkým   zo   skutkového   hľadiska konštatovať, že sťažovateľka v rozpore s listinnými dôkazmi, ktoré sama ústavnému súdu predložila, tvrdí, že z oznámenia rady o začatí správneho konania z 30. mája 2012 má vyplývať, že ide o podozrenie z nedodania súvislého záznamu vysielania na vyžiadanie rady.   V   skutočnosti   z   oznámenia   rady   sp.   zn.   255-PLO/O-2724/2012   z   15.   mája   2012 doručeného právnemu zástupcovi sťažovateľky 30. mája 2012 je jednoznačné, že správne konanie sa začalo vo veci možného porušenia § 19 ods. 1 písm. e) zákona o vysielaní pre podozrenie z propagácie užívania omamných látok skrytou formou.  

Z   predložených   listinných   dôkazov   (najmä   zo   stanoviska   sťažovateľky   k   začatiu správneho konania zo 14. júna 2012 doručeného rade 9. júla 2012) je zrejmé, že v rámci správneho konania vedeného radou sa sťažovateľka nebránila námietkou protiústavnosti, resp. ústavne nekonformného výkladu ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní. Takúto   obranu   uplatnila   v   rámci   riadneho   opravného   prostriedku   v   konaní   vedenom najvyšším súdom.  

I keď to nie je výslovne uvedené v čl. 6 dohovoru, nemožno pochybovať o tom, že právo   mlčať   a   právo   neprispievať   k   vlastnému   obvineniu   sú   všeobecne   uznávanými medzinárodnými štandardmi, ktoré ležia v srdci pojmu spravodlivého konania podľa čl. 6 dohovoru.   Tým,   že   sa   obvinenému   poskytuje   ochrana   proti   nedovolenému   donúteniu zo strany štátnych orgánov, prispieva sa k predchádzaniu justičným omylom a zaisteniu cieľov čl. 6 dohovoru (John Murray v. Spojené kráľovstvo).  

Právo neprispievať k vlastnému obvineniu najmä predpokladá, že obžaloba v trestnej veci   sa   snaží   preukázať   vinu   bez   toho,   aby   sa   uchyľovala   k   dôkazom   získaným prostredníctvom donútenia alebo nátlaku bez ohľadu na vôľu obvineného. V tomto zmysle je toto   právo   úzko   spojené   s prezumpciou   neviny   podľa   čl.   6   ods.   2   dohovoru.   Právo neprispievať k vlastnému obvineniu sa v prvom rade týka rešpektovania vôle obvineného mlčať.   Tak ako sa   všeobecne chápe v právnych   poriadkoch   zmluvných   strán dohovoru a inde, nezahrňuje toto právo použitie tých vecí v trestnom konaní, ktoré je možné získať od obvineného prostredníctvom donútenia, ale ktoré existujú nezávisle na jeho vôli, ako sú okrem iného dokumenty získané na základe príkazu, vzorky dychu, krvi, moču a telesných tkanív na účely analýzy DNA (Saunders v. Spojené kráľovstvo).

Právo neobviňovať seba samého nejde tak ďaleko, aby zahrňovalo právo odmietnuť podať daňové priznanie. I keď je nesplnenie tejto podmienky sankcionované, iba ťažko si možno   bez   neho   predstaviť   účinné   fungovanie   daňových   systémov   (Allen   v.   Spojené kráľovstvo, Marttinen v. Fínsko).

V rozpore s čl. 6 dohovoru nie je uloženie sankcie za nepravdivé daňové priznanie ani vtedy, keď tak dotknutá osoba urobila vedome, s cieľom zakryť konanie, ktoré by mohlo byť   označené   za   trestné   a   za   ktoré   by   mohla   byť   stíhaná.   Privilégium   nebyť   nútený k vlastnému sebaobvineniu nemožno vykladať ako poskytnutie všeobecnej imunity pre činy motivované   snahou   vyhnúť   sa   stíhaniu   zo   strany   daňových   orgánov   (Allen   v.   Spojené kráľovstvo, Rodriguez – Porto Perez v. Španielsko).  

Európsky   súd pre ľudské práva v zásade akceptoval rôzne sankcie, ktoré možno uložiť   vlastníkovi   či   prevádzkovateľovi   motorového   vozidla,   ktorý   odmieta   na   výzvu príslušného orgánu oznámiť meno osoby, ktorá riadila vozidlo v okamihu, keď jeho vodič mal spáchať určitý dopravný delikt. Povinnosť za určitých okolností uviesť meno vodiča vozidla je známa každému, kto vlastní alebo riadi motorové vozidlo, preto možno byť toho názoru, že táto povinnosť je súčasťou povinností a záväzkov, ktoré na seba každá takáto osoba dobrovoľne prevzala (O´Halloran a Francis v. Spojené kráľovstvo).

Je vecou dotknutého subjektu, či právo mlčať a právo neprispieť k obvineniu vlastnej osoby využije alebo nie. V prípadoch licencovaných vysielateľov povinnosť poskytnúť rade záznam vysielania tvorí súčasť povinností a záväzkov, ktoré vysielateľ na seba dobrovoľne prevzal.

Podľa názoru ústavného súdu treba súhlasiť s argumentáciou najvyššieho súdu, podľa ktorej prevádzkovanie   vysielania   je   určitou   výsadou   podnikateľského   subjektu   na mediálnom trhu, ktorý plnenie povinností podľa § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní preberá dobrovoľne. Každý, kto sa uchádza o možnosť prevádzkovať vysielanie (stať sa vysielateľom), musí si byť vedomý   povinností   vyplývajúcich   z citovaného ustanovenia. Je preto iba na ňom, či sa aj napriek tomu rozhodne uchádzať sa o možnosť prevádzkovať vysielanie.   Za   tohto   stavu   nemožno   hovoriť   o   tom,   že   by   plnenie   povinností   podľa citovaného   ustanovenia   bolo   zo   strany   vysielateľa   nedobrovoľné   (mutatis   mutandis O´Halloran a Francis   v.   Spojené kráľovstvo).   V   tejto súvislosti   treba zdôrazniť aj to,   že sťažovateľka   proti   uvedenému   argumentu   najvyššieho   súdu   žiadne   relevantné námietky neuplatnila.  

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2013