znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 291/2010-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2010 predbežne prerokoval sťažnosť I. K., T., t. č. vo väzbe I., zastúpeného advokátom JUDr. M. R., B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 41 ods. 4, čl. 47 ods. 2, 3 a 4 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Úradu boja proti organizovanej kriminalite Prezídia Policajného zboru Slovenskej republiky, odboru Bratislava   I, v konaní   vedenom   pod   ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010,   postupom   Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. VII/2 Gv 16/10, postupom Špecializovaného trestného súdu – pracovisko Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 17/2010 a jeho uznesením z 20. februára 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 7/2010 a jeho uznesením z 8. marca 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2010 doručená sťažnosť I. K., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv zaručených v čl. 41 ods. 4, čl. 47 ods. 2, 3 a 4 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite   Prezídia   Policajného   zboru   Slovenskej republiky, odboru Bratislava I (ďalej len „UBOK PPZ“), v konaní vedenom pod ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010,   postupom   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. VII/2 Gv 16/10, postupom Špecializovaného trestného súdu – pracovisko Banská Bystrica (ďalej   len   „špecializovaný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Tp   17/2010   a   jeho uznesením z 20. februára 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len   „najvyšší   súd“)   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   6   Tost   7/2010   a   jeho   uznesením   z 8. marca 2010.

Z obsahu sťažnosti, ako aj z ústavným súdom vyžiadaných napadnutých rozhodnutí príslušných   orgánov   verejnej   moci   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   na   základe   uznesenia vyšetrovateľa UBOK PPZ vydaného pod ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010 zo 16. februára 2010 trestne stíhaný pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296   zákona   č.   300/2005   Z.   z.   Trestný   zákon   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „Trestný zákon“) pre pokračovací obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a ods. 4 písm. a) a b) s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona sčasti dokonaný a sčasti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona.

Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal sťažovateľ (spolu s ďalšími obvinenými) sťažnosť, o ktorej prokurátor špeciálnej prokuratúry rozhodol 17. februára 2010 tak, že ju zamietol.

V ten istý deň, keď bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie, došlo aj k obmedzeniu jeho osobnej slobody a následne 17. februára 2010 podal prokurátor špeciálnej prokuratúry návrh   špecializovanému   súdu   na   vzatie   sťažovateľa   do   väzby.   Tomuto   návrhu špecializovaný   súd   uznesením   sp.   zn.   Tp   17/2010   z 20.   februára   2010   vyhovel.   Proti rozhodnutiu o väzbe podal sťažovateľ osobne, ako aj prostredníctvom obhajcu (3. marca 2010) sťažnosť, ktorú najvyšší (ako druhostupňový) súd uznesením sp. zn. 6 Tost 7/2010 z 8. marca 2010 zamietol.

V priebehu   trestného   konania   obhajca   sťažovateľa   17.   februára   2010   a písomne 2. marca   2010   požiadal   vyšetrovateľa   UBOK   PPZ   o umožnenie   nahliadnutia   do vyšetrovacieho   spisu   ČVS:   PPZ-25/BOK-B1-2010,   čomu   však   vyhovené   nebolo. Vyšetrovateľ UBOK PPZ nepovolil ani návštevy sťažovateľa vo väzbe jeho príbuznými, ktoré sa mali uskutočniť 10. a 31. marca a 23. apríla 2010.

Pretože   sťažovateľovi,   resp.   jeho   obhajcovi   nebolo   umožnené   nahliadnuť   do vyšetrovacieho   spisu   a   neboli   povolené   návštevy   sťažovateľa   príbuznými   vo   väzbe, požiadal jeho obhajca 25. marca 2010 prokurátora špeciálnej prokuratúry o preskúmanie postupu vyšetrovateľa UBOK PPZ.

Dňa 23. marca 2010 obhajca sťažovateľa znovu požiadal vyšetrovateľa UBOK PPZ o nahliadnutie   do   vyšetrovacieho   spisu,   na   základe   čoho   mu   vyšetrovateľ   UBOK   PPZ 29. marca 2010 oznámil, že mu umožní nahliadnuť do spisu v časti po vznesení obvinenia 16. februára 2010.

Na základe žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa UBOK PPZ z 25. marca 2010 prokurátor špeciálnej prokuratúry 12. apríla 2010 oznámil obhajcovi sťažovateľa, že v postupe   vyšetrovateľa   UBOK PPZ   nezistil   žiadne   pochybenia, a teda   jeho postup bol v súlade so zákonom.

Preštudovať   časť   vyšetrovacieho   spisu   umožnil   obhajcovi   sťažovateľa   už 20. februára 2010 špecializovaný súd, a to v rámci konania, v ktorom sa rozhodovalo o jeho vzatí (a ostatných obvinených) do väzby.

Podľa názoru sťažovateľa v jeho veci v rámci trestného konania došlo k porušeniu jeho „základných práv na   poskytnutie   dostatočného času pre   prípravu svojej   obhajoby podľa článku 50 ods. 3 Ústavy SR, práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 2, 3, 4 Ústavy SR, práva byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie podrobne oboznámený   s   povahou   a   dôvodom   obvinenia   vznesenému   proti   nemu   a   práva   mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby podľa článku 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle článku   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   práva   na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa článku 41 ods. 4 Ústavy SR a článku 8 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Svoje presvedčenie o porušení základných práv sťažovateľ odôvodnil takto:«Orgány činné v trestnom konaní svojvoľne a nad rámec svojich oprávnení zamedzili sťažovateľovi   a   jeho   obhajcovi   aktívnu   spoluúčasť   na   vedení   vyšetrovania.   OČTK opomenuli   svoju   povinnosť   riadne   a   do   detailov   skúmať   všetky   okolnosti   rozhodného charakteru pre ďalší postup v trestnom konaní a zamerali sa len na výsledok svojej činnosti, aj za cenu porušenia práv dotknutej osoby...

Obhajca   sťažovateľa   v   priebehu   trestného   konania   viackrát   vyslovil   svoju požiadavku, aby mu OČTK, ako aj súd umožnili nahliadnuť do trestného spisu v časti pred vznesením obvinenia zo dňa 16. 02. 2010, kde je založené aj Uznesenie o začatí trestného stíhania.   Nakoľko   obhajca,   ani   sťažovateľ   nemali   a   nemajú   prístup   k   celému vyšetrovaciemu spisu a teda i k zneniu Uznesenia o začatí trestného stíhania nie je možné posúdiť, či je trestné konanie vedené zákonným spôsobom, resp. či doteraz vykonané úkony trestného konania sú procesne platné...

Vyšetrovateľ   PPZ   ÚBOK   vzniesol   dňa   16. 02. 2010   sťažovateľovi   obvinenie   pre viaceré trestné činy, okrem iného aj pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona. Pritom vymedzenie skutku, ktorý bol vyšetrovateľom kvalifikovaný ako trestný čin je zmätočné a nedostatočné. Vyšetrovateľ len hypoteticky uvádza skutky, ktoré mali byť spáchané sťažovateľmi, avšak bez odkazu na akýkoľvek   dôkazný   prostriedok.   Uznesenie   o   vznesení   obvinenia   je   preto   zmätočné a nepreskúmateľné...

Postup   OČTK,   ako   aj   oboch   súdov   rozhodujúcich   vo   veci   z   uvedených   dôvodov považujem   za   protizákonný   a   protiústavný.   Taktiež   vyjadrujem   svoju   pochybnosť o procesnej relevancii doteraz získaných dôkazov, nakoľko nebolo v konaní preukázané, že by skutočne došlo k riadnemu začatiu trestného stíhania sťažovateľov v súlade so zákonom. Postup OČTK, ako aj súdov zasahuje do práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie, keď sú voči nemu uplatňované nejasné a nešpecifické dôkazy, u ktorých vzniká pochybnosť o zákonnosti ich získania a použitia v trestnom konaní. Sťažovateľ ani obhajca nemajú možnosť oboznámiť sa s ich zákonným podkladom...

V trestnom konaní sa OČTK, ani súdy relevantne nevysporiadali s otázkou existencie dôvodov väzby. Tak Špecializovaný trestný súd v Pezinku pracovisko Banská Bystrica, ako aj   Najvyšší   súd   SR   založili   rozhodnutie   o   väzbe   na   nekonkrétnom   vyjadrení   hrozby predpokladanej Trestným poriadkom...

Pre vzatie obvineného do väzby sa okrem ďalších náležitostí vyžadujú nie len zistené skutočnosti   podporené   dôkazmi,   ale   najmä   obava   založená   na   konkrétnych   dôvodoch. Samotná ničím nepodložená a indiferentná hrozba tak, ako bola vyjadrená v rozhodnutí Najvyššieho súdu preto nenapĺňa zákonné podmienky nariadenia väzby...

Prokurátor v návrhu na vzatie sťažovateľa do väzby si dovolil uvádzať nepravdy ohľadom mojej osoby. V prvom rade sa ohradzujem voči tvrdeniu, že by som mal užívať omamné a psychotropné látky, pretože tieto som nikdy neužíval, nemám a ani som nemal s nimi nikdy žiadne skúsenosti a preto sa ani v spise nemôže nachádzať žiadny a to ani nepriamy dôkaz o pravdivosti tvrdenia ŠP GP SR. Rovnako tak namietam a ohradzujem sa voči tvrdeniu ŠP GP SR a rovnako tak nechápem, ako môže takýto orgán uvádzať nepravdu, že by som mal byť trestne stíhaný pre rovnaký zločin, ako v tejto veci. Je síce pravdou, že kedysi som síce pôvodne bol trestne stíhaný pre rovnaký zločin ako v tomto prípade, avšak obžaloba Okresnej prokuratúry Prievidza sama tento skutok prekvalifikovala na iný trestný čin s podstatne inou právnou kvalifikáciou i trestnou sadzbou a až kým súd o obžalobe nerozhodne, platí prezumpcia neviny a s poukazom na môj výpis z registra trestov hľadí sa na mňa ako na bezúhonnú osobu!!!   Postoj súdov,   ako aj Špeciálnej prokuratúry preto považujem za zneužívanie ich dominantného postavenia v trestnom konaní...

Dňa   20. 02. 2010   pred   súdom   obhajca   žiadal   o   umožnenie   preštudovania   spisu. Sudca po konzultácii s prokurátorom, sprístupnil obhajcovi na študovanie časť spisu v trvaní jednej hodiny. Súd obhajcovi však sprístupnil len tú časť spisového materiálu, ktorá bola obhajcovi už známa z doterajšieho konania a uskutočneného vyšetrovania. Súd teda obhajcovi odmietol sprístupniť akékoľvek nové informácie relevantného charakteru, ktoré by boli obhajcom použiteľné aj v ďalšom konaní, predovšetkým v konaní a rozhodovaní o väzbe a to i napriek ust. § 69 ods. 6 Trestného poriadku, ktoré nariaďuje súdu umožniť sprístupniť   nazretie   obvinenému   alebo   jeho   obhajcovi   tie   časti   spisu,   ktoré   obsahujú skutočnosti alebo dôkazy, na ktoré sa podľa ust. § 71 až 87 a 339 pri rozhodovaní o väzbe prihliada!   Z   uvedeného   teda   jednoznačne   vyplýva,   že   v   doterajšom   priebehu   trestného konania došlo k porušeniu zásady rovnosti zbraní medzi obhajobou a prokuratúrou a k porušeniu práva na obhajobu v zmysle ust. § 44 ods. 1, 2 Trestného poriadku.

Postup orgánov činných v trestnom konaní, ako aj súdu považujem za neprípustný. Sťažovateľ bol v doterajšom konaní vystavený neúmernému tlaku a presile OČTK a súdu keď mu nebolo umožnené riadne a včas sa oboznámiť s podstatou a dôvodmi obvinenia, a teda nemal ani možnosť, ani dostatočný čas na prípravu svojej obhajoby. Je nepochybné, že postaviť obvineného pred súd, hoci aj v konaní o väzbe obvineného bez toho, aby sa na tento úkon mohol aj s pomocou svojho právneho zástupcu adekvátne pripraviť, zatiaľ čo OČTK   a   súd   majú   k   dispozícii   kompletný   spisový   materiál   ako   podklad   pre   vydanie rozhodnutie je nevyvážené, neoprávnené a aj nespravodlivé...

Dodržiavaniu práv obvineného na obhajobu nezodpovedá postup OČTK a súdov, ktorý vedie k zmareniu účelu, ako aj samotnej podstaty obhajoby v trestnom konaní, kedy obhajcovi   nie   je   umožnené   oboznámiť   sa   s   obsahom   spisu   a   dôkaznými   prostriedkami využívanými OČTK proti obvineným. Postup OČTK zároveň vážnym spôsobom porušuje zásadu rovnosti zbraní účastníkov konania. Pripomínam, že právo nazerať do spisov je základným právom obvineného a jeho obhajcu, najmä v prípade, keď sa má rozhodovať o väzbe a možnosti obmedzenia tohto práva je potrebné vykladať veľmi reštriktívne.

Uznávam,   že   účinnosť   vyšetrovania   môže   niekedy   vyžadovať   odopretie   obhajobe zoznámiť   sa   s   častou   získaných   dôkazov,   aby   sa   obvinenému   zabránilo   zničiť   alebo ovplyvniť dôkazy alebo znemožniť riadny výkon spravodlivosti. Takéto odopretie by však vždy malo byť riadne odôvodnené a malo by sa týkať len časti. Sledovanie tohto legitímneho cieľa však nemôže spôsobiť, že utajené informácie alebo dôkazy, ktoré sú podstatné pre posúdenie zákonnosti väzby budú obvinenému resp. jeho obhajcovi úplne odopreté... Nie je... prípustné, aby obhajca a sťažovateľ nemali a stále nemajú možnosť posúdiť, či OČTK vedú konanie v súlade s Tr. poriadkom. Poukazujem pritom najmä na nemožnosť oboznámenia   sa   s   uznesením   o   začatí   trestného   stíhania   vo   veci,   nakoľko   nie   je predovšetkým možné porovnať uznesenie o začatí trestného stíhania s uznesením o vznesení obvinenia, tak aby sa dala preskúmať totožnosť skutku.

Vzhľadom na nesprístupnenie podstatnej časti spisu tiež nie je možné overiť a zistiť, či OČTK vykonávali všetky úkony až po začatí trestného stíhania...

V prípade, ak sudca pre prípravné konanie rozhoduje o návrhu na vzatie do väzby, je výlučne v kompetencii súdu, aby na základe vlastnej úvahy rozhodol aj o odmietnutí práva obvineného nazerať do spisu a tiež o tom, ktoré časti spisu povolí preštudovať a neprináleží mu preto sa o tejto skutočnosti tomto radiť s OČTK. Rozhodovanie súdu na základe a v zmysle   inštrukcií   OČTK   významnou   mierou   zasahuje   do   záruk   spravodlivosti garantovaných práve nezávislosťou súdu a úvahou súdu...

Sťažovateľ a jeho obhajca na tieto skutočnosti upozorňoval aj Najvyšší súd v rámci podanej   a   odôvodnenej   sťažnosti   proti   rozhodnutiu   o   väzbe.   Pritom   postup   súdu znevýhodňujúci jedného z účastníkov v dôsledku rozhodnutia súdu založeného na názore OČTK   je   bezpochyby   nesprávny   a   v   rozpore   so   základnými   ústavnými   garanciami pôsobenia súdnej moci.

Najvyšší   súd   ignoroval   právo   sťažovateľa   na   spravodlivý   súdny   proces   keď o sťažnosti   obvineného   sťažovateľa   rozhodol   skôr,   ako   mu   bolo   doručené   rozhodnutie o väzbe,   a   teda   skôr   ako   mali   obvinený   sťažovateľ   a   jeho   obhajca   možnosť   riadne   sa vyjadriť   ku   všetkým   bodom   rozhodnutia.   Najvyšší   súd   rozhodol   Uznesením   dňa 08. 03. 2009. Najvyšší súd taktiež opomenul svoju povinnosť riadne preskúmať namietané porušenia   práv   sťažovateľov   a   dôkladne   sa   venovať   predloženým   dôkazom,   keď v odôvodnení Uznesenia zo dňa 08. marca 2010, ktorým zamietol sťažnosti sťažovateľov len zopakoval odôvodnenie uvádzané už prvostupňovým súdom.

V odôvodnení sťažnosti proti väzbe sťažovateľ poukazoval aj na porušenie práva podľa ust. § 2 ods. 20 Trestného poriadku, resp. čl. 47 ods. 2, 3, 4 Ústavy SR, pretože ako cudzí štátny príslušník v konaní o rozhodovaní o jeho väzbe pred súdom zistil, že neovláda slovenský jazyk tak, aby rozumel odbornej terminológii, v ktorej sa viedlo konanie pred súdom, nerozumel tomuto konaniu, tak ako by mal, avšak sudca sa ho ani raz neopýtal, či nechce do konania pribrať tlmočníka alebo prekladateľa. Pokiaľ sa v zápisnici o výsluchu obvinených zo dňa 20. 2. 2010 na strane 4 nachádza konštatovanie sudcu „obvinení: všetci sme   porozumeli   poučeniu“   -   nemôže   sa   toto   konštatovanie   vzťahovať   aj   na   osobu sťažovateľa a to z toho dôvodu, pretože takto by sa mohol vyjadriť iba v tom prípade, ak by porozumel otázke sudcu, „či porozumel poučeniu“, avšak už táto otázka by musela byť položená v jeho rodnom jazyku alebo v jazyku, ktorému rozumie, tak, aby jej porozumel a následne vedel na ňu odpovedať. Sťažovateľ je preto toho názoru, že sudca s poukazom na jeho štátnu príslušnosť mal venovať konkrétne jeho osobe zvláštnu pozornosť tak, aby sa uistil, že mu rozumie, že rozumie konaniu pred súdom v slovenskom jazyku a nepotrebuje tlmočníka alebo prekladateľa...

... Je síce pravda, čo uvádza Najvyšší súd SR v odôvodnení svojho rozhodnutia..., že sťažovateľ   bol   poučený   pred   výsluchom   obvineného   pred   vyšetrovateľom   a   že   vtedy prehlásil, že slovensky rozumie slovom i písmom a preto tlmočníka pri výsluchu nežiadal, avšak bolo to jednak z toho dôvodu, lebo sa chcel iba v krátkosti vyjadriť k obvineniu bez toho, že by odpovedal na otázky a v tom čase bol v úplne inom psychickom rozpoložení ako pri výsluchu pred sudcom po tom, čo počas 3 dní pred jeho konaním zažil. Bolo preto povinnosťou   sudcu   venovať   konkrétne   osobe   sťažovateľa   ako   cudziemu   štátnemu príslušníkovi zvláštnu pozornosť   tak,   aby sa uistil,   že mu rozumie,   že rozumie konaniu a odbornej terminológii pred súdom v slovenskom jazyku a že nepotrebuje tlmočníka alebo prekladateľa   a   v   žiadnom   prípade   sa   súd   nemal   neuspokojiť   s   konštatovaním,   že pred vyšetrovateľom sťažovateľ tlmočníka nežiadal...

Vzhľadom   na   nemožnosť   oboznámiť   sa   s   celým   trestným   spisom   alebo   s   jeho podstatnou časťou, vyjadrujem svoje závažné pochybnosti o tom, či obvinenie bolo skutočne vznesené bez meškania a zároveň poukazujem na nedodržanie povinnosti OČTK oboznámiť sťažovateľa riadne a včas s povahou, ako aj dôvodmi vznesenia obvinenia z trestného činu v dôsledku   zamedzenia   možnosti   sťažovateľa   a   jeho   obhajcu   oboznámiť   sa   s   obsahom relevantných Uznesení...

V prípade sťažovateľa, a to aj v dôsledku nemožnosti oboznámiť sa so spisovým materiálom, vychádzajúc z Uznesení o dočasnom odložení vznesenia obvinenia mám za to, že obvinenie bolo sťažovateľovi vznesené a návrh na vzatie do väzby bol podaný len na základe výpovede pôvodne utajeného svedka...

Výpoveď svedka... nemá ani sťažovateľ a ani obhajca doposiaľ k dispozícii a nie je im teda stále umožnené riadnym spôsobom sa pripraviť na obhajobu...

Z doterajšieho priebehu trestného konania vyplýva, že okrem výpovede utajeného svedka nedisponujú OČTK v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu potrebným súborom na seba   vzájomne   nadväzujúcich   dôkazov,   ktoré   by   odôvodňovali   jednak   trestné   stíhanie vedené proti sťažovateľom, ako aj rozhodnutie o ich väzbe...

Ústava SR v čl. 41 ods. 4 a čl. 19 ods. 2 zaručuje ochranu rodičovských práv, ktoré môže   obmedziť   v   zmysle   zákona   iba   súd.   V   dňoch   10. 3.,   31. 3.   a   23. 4. 2010   sa   mali uskutočniť   v   Ústave   na   výkon   väzby   I.   návštevy   najbližších   rodinných   príslušníkov   - konkrétne   mojej   manželky   a   mojich   2   maloletých   detí.   Tieto   návštevy   sa   z   dôvodu   ich nepovolenia zo strany vyšetrovateľa neuskutočnili...

Som toho názoru, že je potrebné individuálne skúmať, ktorá z osôb môže návštevou zmariť   kolúzny   dôvod   väzby   a   v   tomto   smere   vyslovujem   presvedčenie,   že   v   prípade návštevy   otca   jeho   maloletými   deťmi   je   takýto   názor   alebo   presvedčenie   založené   na nesprávnom pochopení inštitútu významu kolúznej väzby a rodičovskej výchovy...»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„postupom Prezídium Policajného Zboru, Úrad boja proti organizovanej kriminalite Odbor Bratislava I, 1. Oddelenie vyšetrovania,... Bratislava, Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej   prokuratúry   SR,...,   Najvyššieho   súdu   SR,...   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. Tp 17/2010   a 6   Tost   7/2010   došlo   k   porušeniu   práva   sťažovateľa   na   poskytnutie dostatočného času pre prípravu svojej obhajoby podľa článku 50 ods. 3 Ústavy SR, práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 2, 3, 4 Ústavy SR, práva byť bez meškania   a   v   jazyku,   ktorému   rozumie   podrobne   oboznámený   s   povahou   a   dôvodom obvinenia vznesenému proti nemu a práva mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby podľa článku 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa článku 41 ods. 4 Ústavy SR a článku 8 ods.   1,   2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 8. marca 2010 sp. zn. 6 Tost 7/2010 sa zrušuje.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

V prvom rade treba poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný   súd   viazaný   návrhom   na   začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených v tomto   zákone.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu   domáha (§   20 ods.   1 zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí predmet   konania   pred   ústavným súdom   z   hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd skúmať a rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej   sťažnosti   (vyslovenie   porušenia   základných   práv zaručených v čl. 41 ods. 4, čl. 47 ods. 2, 3 a 4 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru), a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (UBOK PPZ v konaní vedenom pod ČVS: PPZ- 25/BOK-B1-2010, špeciálna prokuratúra v konaní vedenom pod sp. zn. VII/2 Gv 16/10, špecializovaný súd   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Tp   17/2010   a jeho   uznesenie   z 20.   februára   2010 a najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 7/2010 a jeho uznesenie z 8. marca 2010).   Platí   to   predovšetkým   v   situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   kvalifikovaným právnym zástupcom – zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú   právo   na   rodičovskú   výchovu   a   starostlivosť.   Práva   rodičov   možno   obmedziť a maloleté   deti   možno   od   rodičov   odlúčiť   proti   vôli   rodičov   len   rozhodnutím   súdu   na základe zákona.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 47 ods. 4 ústavy kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie podľa odseku 2, má právo na tlmočníka.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu,   má   tieto minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby; c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú;

d)   vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe   a   dosiahnuť   predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe; e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

1. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv zaručených ústavou (čl. 41 ods. 4, čl. 47 ods. 2, 3 a 4, čl. 50 ods. 3) a práv zaručených dohovorom (čl. 6 ods. 1 a 3, čl. 8 ods. 1 a 2), ku ktorému malo dôjsť postupom UBOK PPZ, ústavný súd poznamenáva, že v zmysle ustanovení § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   použitie   ktorých   je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

To   znamená,   že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   možno   ústavnému   súdu   podať spravidla iba vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   práva   poskytuje.   V   opačnom   prípade   je   sťažnosť neprípustná.

Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu   namieta, že vyšetrovateľ UBOK PPZ mu neumožnil nahliadnuť do relevantných častí vyšetrovacieho spisu, a teda aj do uznesenia, ktorým bolo trestné konanie začaté. Namieta taktiež, že uznesenie vyšetrovateľa UBOK PPZ o vznesení obvinenia je zmätočné a nepreskúmateľné, a napokon, že neboli umožnené návštevy blízkych osôb sťažovateľa vo väzbe.

Podľa   §   17   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   prokuratúre“)   prokurátor   vykonáva   svoju   pôsobnosť v trestnom konaní v rozsahu ustanovenom osobitnými zákonmi.

Podľa § 17 ods. 2 písm. a) zákona o prokuratúre prokurátor najmä vykonáva dozor nad zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní.

K osobitným zákonom, na ktoré sa odkazuje v § 17 ods. 1 zákona o prokuratúre, patrí predovšetkým zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).

Podľa   §   210   Trestného   poriadku   obvinený,   poškodený   a   zúčastnená   osoba   majú právo   kedykoľvek   v   priebehu   vyšetrovania   alebo   skráteného   vyšetrovania   žiadať prokurátora, aby bol preskúmaný postup policajta, najmä aby boli odstránené prieťahy alebo iné   nedostatky   vo   vyšetrovaní   alebo   skrátenom   vyšetrovaní.   Policajt   musí   žiadosť prokurátorovi   bez   meškania   predložiť.   Prokurátor   je   povinný   žiadosť   preskúmať a o výsledku žiadateľa upovedomiť.

Podľa § 230 ods. 1 Trestného poriadku dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor.

Podľa   §   230   ods.   2   Trestného   poriadku   pri   výkone   tohto   dozoru   je   prokurátor oprávnený

a)   dávať   záväzné   pokyny   na   postup   podľa   §   197,   vyšetrovanie   a   skrátené vyšetrovanie trestných činov a určovať lehoty na ich vybavenie; také pokyny sú súčasťou spisu,

b) vyžadovať od policajta spisy, dokumenty, materiály a správy o stave konania vo veciach, v ktorých bolo začaté trestné stíhanie, na zistenie, či policajt včas začal trestné stíhanie a riadne v ňom postupuje,

c) zúčastniť sa na vykonávaní úkonov policajta, osobne vykonať jednotlivý úkon alebo aj celé vyšetrovanie, alebo skrátené vyšetrovanie a vydať rozhodnutie v ktorejkoľvek veci;   pritom   postupuje   podľa   tohto   zákona;   proti   takémuto   rozhodnutiu   prokurátora   je prípustná sťažnosť rovnako ako proti rozhodnutiu policajta,

d) vrátiť vec policajtovi na doplnenie vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania s pokynmi   a   určovať   lehotu   na   ich   doplnenie;   o   vrátení   veci   upovedomí   obvineného a poškodeného,

e) zrušiť nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia policajta, ktoré môže nahradiť vlastnými rozhodnutiami; pri uznesení o zastavení trestného stíhania, prerušení trestného stíhania alebo o postúpení veci to môže urobiť do 30 dní od ich doručenia; ak rozhodnutie policajta nahradil vlastným rozhodnutím inak, než na podklade sťažnosti oprávnenej osoby, proti jeho rozhodnutiu je prípustná sťažnosť, rovnako ako proti rozhodnutiu policajta,

f)   odňať   vec   policajtovi   a   prikázať   ju   inému,   a   to   aj   miestne   nepríslušnému policajtovi,   alebo   urobiť   opatrenie,   aby   vec   bola   prikázaná   inému   policajtovi   alebo policajtom,

g) nariadiť, aby sa vo veciach uvedených v § 202 konalo vyšetrovanie.

Podľa § 185 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti uzneseniu je sťažnosť.

Podľa § 185 ods. 2 Trestného poriadku sťažnosťou možno napadnúť každé uznesenie policajta okrem uznesenia o začatí trestného stíhania...

Podľa   §   190 ods.   1 Trestného   poriadku   orgán,   proti   ktorého   uzneseniu   sťažnosť smeruje, môže jej sám vyhovieť, ak sa zmena pôvodného uznesenia nedotkne práv inej strany trestného konania. Ak ide o uznesenie policajta, ktoré bolo vydané s predchádzajúcim súhlasom   prokurátora   alebo   na   jeho   pokyn,   môže   policajt   sám   sťažnosti   vyhovieť   len s predchádzajúcim súhlasom prokurátora.

Podľa § 190 ods. 2 Trestného poriadku ak lehota na podanie sťažnosti už všetkým oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa odseku 1, predloží vec na rozhodnutie

a) policajt prokurátorovi, ktorý vykonáva nad prípravným konaním dozor, a ak ide o sťažnosť   proti   uzneseniu,   ku   ktorému   tento   prokurátor   dal   súhlas   alebo   pokyn,   jeho prostredníctvom nadriadenému prokurátorovi,...

Podľa   §   192   ods.   1   Trestného   poriadku   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   preskúma nadriadený orgán

a)   správnosť   výrokov   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým   sťažovateľ   podal sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Podľa § 194 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne nadriadený orgán sťažnosť, zruší napadnuté uznesenie, a ak je podľa povahy veci potrebné nové rozhodnutie,

a) rozhodne vo veci sám, alebo b) uloží orgánu, proti ktorého rozhodnutiu sťažnosť smeruje, aby vo veci znovu konal a rozhodol...

Z citovaných   ustanovení   Trestného   poriadku   vyplýva,   že   tento   poskytoval sťažovateľovi účinný prostriedok nápravy, na ktorého použitie bol sťažovateľ oprávnený. Vo   vzťahu   k neumožneniu   nahliadnutia   do   vyšetrovacieho   spisu   a nepovolenia   návštev sťažovateľa   vo   väzbe   tento   prostriedok   nápravy   predstavuje   žiadosť   adresovaná dozorovému prokurátorovi o preskúmanie zákonnosti postupu vyšetrovateľa UBOK PPZ podľa   §   210   Trestného   poriadku   a vo   vzťahu   k „zmätočnosti“   a   „nepreskúmateľnosti“ uznesenia o vznesení obvinenia to bola sťažnosť podľa § 185 ods. 1 a 2 Trestného poriadku. Uvedené   právne   prostriedky   umožňovali   sťažovateľovi   dosiahnuť   účinnú   nápravu vzhľadom   na   právomoc   prokurátora   danú   mu   Trestným   poriadkom,   ak   by   na   základe žiadosti alebo sťažnosti sťažovateľa dospel k záveru, že označený postup vyšetrovateľa UBOK   PPZ   (v   súvislosti   s požiadavkou   o nahliadnutie   do   vyšetrovacieho   spisu a nepovolením návštevy vo väzbe) alebo jeho uznesenie o vznesení obvinenia boli v rozpore so zákonom.

Ústavný   súd   zotrváva   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   na   tom,   že každý sťažovateľ   je   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   povinný   vyčerpať všetky právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov (napr. III. ÚS 152/03, IV. ÚS 126/07).

Vyčerpanie týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom (napr. I. ÚS 256/05, IV. ÚS 126/07).

V konečnom   dôsledku   sťažovateľ   tieto   prostriedky   nápravy   aj   využil   a o oboch (sťažnosť   proti   uzneseniu   o vznesení   obvinenia,   ako   aj   žiadosť   o preskúmanie   postupu vyšetrovateľa) prokurátor špeciálnej prokuratúry konal a rozhodol.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   vo   vzťahu   k   tej   časti sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   postupom a rozhodnutím vyšetrovateľa UBOK PPZ, Trestný poriadok zakladá právomoc príslušnej prokuratúry, čo vylučuje, aby o nej rozhodoval ústavný súd.

Keďže   v   danom   prípade   sa   sťažovateľ   mohol   domáhať   ochrany   svojich   práv uplatnením   právnych   prostriedkov   nápravy   adresovaných   orgánom   prokuratúry   podľa príslušných   ustanovení Trestného poriadku   (a   napokon   tak aj urobil), ústavný súd jeho sťažnosť   v   časti   smerujúcej   proti   postupu   vyšetrovateľa   UBOK   PPZ   odmietol   ako neprípustnú (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

2.1   Rovnaký   záver   platí,   aj   pokiaľ   sťažovateľ   namieta   porušenie   označených základných práv postupom špeciálnej prokuratúry a jej listom z 12. apríla 2010, ktorým bola vybavená sťažnosť sťažovateľa proti postupu vyšetrovateľa UBOK PPZ.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť,   návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby... vykonal iné opatrenia na odstránenie porušenia zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, na ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa § 54 ods. 2 zákona o prokuratúre na účely konania podľa tohto zákona alebo osobitného zákona a na vybavenie podnetu sa nadriadeným prokurátorom rozumie

a) generálny prokurátor, ak ide o špeciálneho prokurátora, prokurátora generálnej prokuratúry   okrem   prokurátora   Úradu   špeciálnej   prokuratúry,   krajského   prokurátora, vyššieho vojenského prokurátora, prokurátora krajskej prokuratúry alebo prokurátora vyššej vojenskej prokuratúry,

b) špeciálny prokurátor, ak ide o prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry,

c) príslušný krajský prokurátor, ak ide o okresného prokurátora alebo prokurátora okresnej prokuratúry,

d)   vyšší   vojenský   prokurátor,   ak ide   o   vojenského   obvodného   prokurátora   alebo prokurátora vojenskej obvodnej prokuratúry.

Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu,... či môže... vykonať iné opatrenia, na ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a   ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Citované   ustanovenia   zákona   o prokuratúre   nasvedčujú   tomu,   že   proti   vybaveniu žiadosti   sťažovateľa   o preskúmanie   postupu   vyšetrovateľa   UBOK   PPZ   prokurátorom špeciálnej   prokuratúry,   t.   j.   proti   listu   č.   k.   VII/2   Gv   16/10-131   z 12.   apríla   2010   mal sťažovateľ možnosť podať podnet na preskúmanie zákonnosti tohto vybavenia. Z obsahu sťažnosti podanej ústavnému súdu však nevyplýva, že by tak sťažovateľ urobil. Preto aj vo vzťahu   k tejto   časti   sťažnosti   namietaného   porušenia   základných   práv   špeciálnou prokuratúrou   ústavnému   súdu   neostávalo   iné,   len   konštatovať,   že   sťažovateľ   sa   mohol domáhať ochrany svojich práv uplatnením právnych prostriedkov nápravy adresovaných orgánom   prokuratúry   podľa   príslušných   ustanovení   zákona   o prokuratúre   proti   postupu špeciálnej prokuratúry a jej listu z 12. apríla 2010. Z uvedeného dôvodu je aj v tejto časti sťažnosť   sťažovateľa   neprípustná,   a to   vzhľadom   na   ustanovenie   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde, preto ju ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

2.2   Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľa   uznesením špeciálnej prokuratúry zo 17. februára 2010, ktorým bola zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu vyšetrovateľa UBOK PPZ ČVS: PPZ-25/BOK-B1-2010 zo 16. februára 2010,   ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažnosť   sťažovateľa   je   v tejto   časti   podaná oneskorene.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ako uviedol sťažovateľ, uznesenie špeciálnej prokuratúry bolo vydané 17. februára 2010 a hneď v ten deň nadobudlo právoplatnosť [§ 184 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku]. Pri   doslovnom   výklade   ustanovenia   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   by   preto posledným dňom zákonnej dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu bol 17. apríl 2010. Pri výklade priaznivejšom pre sťažovateľa, ktorý by sa odvíjal od doručenia uznesenia špeciálnej prokuratúry jemu a jeho obhajcovi (26., resp. 20. február 2010), by bol posledným   dňom   zákonnej   dvojmesačnej   lehoty   26.   apríl   2010.   Keďže   sťažnosť   bola odovzdaná na poštovú prepravu až 27. apríla 2010, v každom prípade musí byť hodnotená ako oneskorene podaná (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3. Postup a rozhodnutie špecializovaného súdu vo vzťahu k porušeniu základných práv   a slobôd   sťažovateľ   namieta   v súvislosti   rozhodovaním   a rozhodnutím   o vzatí   jeho osoby do väzby. Išlo o konanie vedené pod sp. zn. Tp 17/2010 a uznesenie z 20. februára 2010.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu (čl. 127 ods. 1 ústavy „... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať   postupnosť tejto ochrany   a   požiadať   o   ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý   je   kompetenčne predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne   II.   ÚS   148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Podľa § 72 ods. 1 Trestného poriadku rozhodnutím o väzbe sa rozumie rozhodnutie o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby.

Podľa   §   83   ods.   1   Trestného   poriadku   proti   rozhodnutiu   o   väzbe   je   prípustná sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 189 ods. 1 Trestného poriadku uznesenie možno napadnúť pre

a) nesprávnosť niektorého jeho výroku,

b) zrejmý rozpor výroku s odôvodnením, alebo

c) porušenie ustanovení o konaní, ktoré uzneseniu predchádzalo, ak toto porušenie mohlo spôsobiť nesprávnosť niektorého výroku uznesenia.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ sa mohol domôcť ochrany svojich práv podaním sťažnosti   proti   napadnutému   uzneseniu   špecializovaného   súdu,   o   ktorej   bol   oprávnený a povinný rozhodnúť najvyšší súd (v konečnom dôsledku   sa   tak aj stalo). Ústavný súd nemôže preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa, proti ktorému bolo možné podať sťažnosť.

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných   práv   alebo   slobôd   mohol   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

K prípadnej náprave zásahu orgánu verejnej moci do základných práv alebo slobôd sťažovateľa nemôže vzhľadom na spomenutý princíp subsidiarity dôjsť tak, že by z konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a z preskúmania ústavným súdom bolo vynechané rozhodnutie o   riadnom   procesnom   opravnom   prostriedku,   ktoré   zákon   sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Keďže pred právomocou ústavného súdu tu existoval iný súd (najvyšší súd), ktorý bol   v   prvom   rade   povinný   zabezpečiť   ochranu   sťažovateľovým   právam,   ústavný   súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej   prerokovanie   (obdobne   napr.   III.   ÚS   135/04,   IV.   ÚS   405/04,   III.   ÚS   133/05, III. ÚS 74/07).

4.   Napokon   sťažovateľ   namietal   porušenie   jeho   základných   práv   postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 7/2010 a jeho uznesením z 8. marca 2010, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa (ako aj ďalších obvinených) proti uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn. Tp 17/2010 z 20. februára 2010 o vzatí sťažovateľa (a ďalších obvinených) do väzby.

4.1 V súvislosti s námietkou o porušení práva na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu pri rozhodovaní o väzbe je potrebné poznamenať, že konania všeobecných súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru. Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5 dohovoru.

Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Tento článok dohovoru sa zásadne nevzťahuje na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá   v   čl.   5   dohovoru   upravujúcom   právo   na   slobodu   a   bezpečnosť   (napr. II. ÚS 15/05).   Ústavný   súd   v   tomto   smere   poukazuje aj   na   stabilnú   rozhodovaciu   prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva de Wilde at al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 - 77 etc.).

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   práv   zaručených   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu špecializovaného súdu o jeho vzatí do väzby, teda takým rozhodnutím všeobecného súdu, na ktoré sa čl. 6 ods. 1 dohovoru vecne nevzťahuje. Keďže neexistuje žiadna vecná súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu o zamietnutí   sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   prvostupňového   súdu   a namietaným porušením označeného článku dohovoru, je sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   ochrana   základných   práv   a slobôd   v súvislosti s rozhodovaním o vzatí konkrétnej osoby do väzby, t. j. s rozhodovaním o osobnej slobode fyzickej osoby (zákonnosť väzby), spadá (ratione materiae) pod ustanovenia čl. 17 ústavy a pod ustanovenia čl. 5 dohovoru, ktoré obsahujú základné hmotné a tiež procesné atribúty osobnej   slobody   vrátane   práva   na   súdnu   ochranu   pri   jej   pozbavení   (obdobne   pozri III. ÚS 135/04, III. ÚS 108/06). Tieto články však sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym   zástupcom   nenamietal,   preto   s   prihliadnutím   na   viazanosť   ústavného   súdu návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) nemohol ústavný súd pristúpiť   k preskúmaniu   prípadného   porušenia   základných   práv   sťažovateľa   na   osobnú slobodu (čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru) v súvislosti s konaním a rozhodnutím o jeho väzbe.

4.2 V ďalšom sťažovateľ namieta porušenie čl. 47 ods. 2 ústavy, z ktorého vyplýva právo každého na právnu pomoc v konaní pred súdmi, ako aj inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy. Z úvodných ustanovení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v platnom znení (najmä § 1 ods. 1 a § 2) vyplýva, že na poskytovanie   právnej   pomoci   podľa   čl.   47   ods.   2   ústavy   sú   povolaní   predovšetkým advokáti. Advokáti sú pri výkone advokácie oprávnení na zastupovanie klientov v konaní pred   súdmi,   orgánmi   verejnej   moci   a   inými   právnymi   subjektmi, obhajobu   v   trestnom konaní, poskytovanie   právnych   rád,   spisovanie   listín   o   právnych   úkonoch,   spracúvanie právnych rozborov, správu majetku klientov a ďalšie formy právneho poradenstva a právnej pomoci (právne služby). Inak povedané, výkonom advokátskeho povolania a realizáciou právnych služieb sa tak napĺňa základné právo fyzických a právnických osôb na právnu pomoc zakotvené v ústave (čl. 47 ods. 2).

Z obsahu sťažnosti vyplýva a je nepochybné, že sťažovateľ v napadnutých konaniach pred   všeobecnými   súdmi   bol   zastúpený   advokátom,   ktorý   mu   bol   povinný   poskytnúť primeranú kvalifikovanú právnu pomoc v prebiehajúcich konaniach. Hlavný význam práva na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v čl. 47 ods. 2 ústavy (súdy, iné štátne orgány,   orgány   verejnej   správy)   majú   zodpovedajúcu   povinnosť   nebrániť   účastníkovi, v danom   prípade   sťažovateľovi,   aby   v konaní   pred   nimi   využíval   právnu   pomoc.   Túto povinnosť si špecializovaný súd a najvyšší súd zodpovedajúcim spôsobom splnili, preto medzi   sťažovateľom   tvrdeným   porušením   základného   práva   zaručeného v čl.   47   ods.   2 ústavy a postupom všeobecných súdov v napadnutých konaniach nie je príčinná súvislosť, čo je dôvodom na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa čl. 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Navyše treba poukázať aj na skutočnosť, že sťažovateľ porušenie základného práva zaručeného v čl. 47 ods. 2 ústavy viac menej namietal predovšetkým v úzkej súvislosti s porušením   základného   práva   na   obhajobu   zaručeného   v   čl.   50   ods.   3   ústavy   a práva zaručeného v čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru, podľa ktorého obvinený má právo, aby... sa mohol   obhajovať   sám   alebo   prostredníctvom   obhajcu.   Základné   právo   obvineného   na obhajobu nie je ratione materiae súčasťou čl. 47 ods. 2 ústavy, ale čl. 50 ods. 3 ústavy, príp. čl. 6 ods. 3 dohovoru, ktorý je v pomere špeciality k ustanoveniu čl. 47 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 35/98). Aj z tohto dôvodu sa sťažnosť sťažovateľa v tejto časti javí ako zjavne neopodstatnená.

4.3 Pokiaľ sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti tvrdí, že všeobecné súdy porušili jeho základné právo na rovnosť účastníkov konania zaručené v čl. 47 ods. 3 ústavy tým, že pri rozhodovaní o väzbe sťažovateľa neumožnili nahliadnuť mu, resp. jeho obhajcovi do celého vyšetrovacieho spisu, a tým bol v nevýhode oproti orgánom činným v jeho trestnej veci, ktoré   mali prístup   ku   všetkým   dôkazom   a rozhodnutiam   obsiahnutým vo   vyšetrovacom spise, ústavný súd poukazuje na to, že čl. 47 ods. 3 ústavy sa vzťahuje spravidla na súdne konanie vo veci samej. Rozhodovanie o väzbe nie je rozhodovaním vo veci samej. Opäť je na   tomto   mieste   potrebné   pripomenúť,   že   princípy   spravodlivého   súdneho   konania   pri rozhodovaní o väzbe sú súčasťou čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru, ktoré však, ako už bolo konštatované, sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu nenamietal. Vzhľadom na uvedené   skutočnosti   musel   ústavný   súd   túto   časť   sťažnosti   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

4.4 V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie ustanovenia čl. 47 ods. 4 ústavy, ktoré zaručuje právo na tlmočníka tomu, kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie podľa čl. 47 ods. 2 ústavy. Obdobnú úpravu obsahuje Trestný poriadok v § 2 ods. 20, podľa ktorého ak obvinený, jeho zákonný zástupca, poškodený, zúčastnená osoba alebo svedok vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie, má právo na tlmočníka a prekladateľa. V tejto súvislosti je predovšetkým potrebné zvýrazniť zákonnú požiadavku „vyhlásenia“ o neovládaní jazyka.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa podanej ústavnému súdu nevyplýva žiaden argument svedčiaci   o tom,   že   by   sťažovateľ   v konaní   pred   orgánmi   činnými   v trestnom   konaní a špecializovaným   súdom   „vyhlásil“,   že   neovláda   jazyk,   v ktorom   sa   konanie   vedie. Neobstojí   ani   tvrdenie   sťažovateľa,   že   už   otázka, „či   porozumel   poučeniu“,   mala   byť položená   v sťažovateľovom   materinskom   jazyku,   aby   na   ňu   vedel   odpovedať,   pretože sťažovateľ v trestnom konaní mal a má obhajcu, ktorého povinnosťou bolo a je poskytnúť obvinenému (sťažovateľovi) potrebnú právnu pomoc, na obhajovanie jeho záujmov účelne využívať   prostriedky   a spôsoby   obhajoby   uvedené   v zákone...   (§   44   ods.   1   Trestného poriadku) a zároveň je obhajca oprávnený už v prípravnom konaní robiť v mene obvineného (sťažovateľa) návrhy, podávať v jeho mene žiadosti a opravné prostriedky atď. (§ 44 ods. 2 Trestného poriadku).

Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 6 Tost 7/2010 z 8. marca 2010, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného súdu o jeho vzatí do väzby, k tejto otázke   uviedol: „Zo   zápisnice   o výsluchu   obvineného   I.   K.   pred   vyšetrovateľom   zo 17. februára   2010   (č.   l.   126-132/I.)   vyplýva,   že   na   začiatku   výsluchu   bol   riadne vyšetrovateľom poučený, pričom prehlásil, že slovensky rozumie slovom i písmom, preto tlmočníka pri výsluchu nežiada. Výsluch pred sudcom sa uskutočnil o tri dni, za prítomnosti obhajcu obvineného, komunikácia prebiehala bez problémov, samotný obvinený ani len nenaznačil,   že   má   problémy   s vyjadrovaním,   preto   sudca   nemal   dôvod   pribrať   k jeho výsluchu   tlmočníka.   Tým   však   nie   je   ohrozené   právo   obvineného   v priebehu   ďalšieho konania brániť sa v materinskom jazyku a požadovať účasť tlmočníka.“

S citovanou časťou odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sa ústavný súd v celom rozsahu   stotožňuje.   Je   bez   racionálneho   základu,   aby   sa   všeobecný   súd   potom,   ako obvinený   pred   orgánom   činným   v trestnom   konaní   v tej   istej   trestnej   veci   vyhlásil,   že v konaní   nežiada   tlmočníka   alebo   prekladateľa   z dôvodu,   že   jazyku,   v ktorom   sa   vedie konanie, rozumie slovom i písmom, znova dopytoval obvineného, či tlmočníka nežiada, a to o to viac, ak má obhajcu, ktorý sa relevantného konania pred súdom zúčastnil a nevyhlásil, že obvinený sťažovateľ slovenskému jazyku nerozumie.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   príčinnú   súvislosť   medzi namietaným porušením základného práva zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva zaručeného   v čl.   6   ods.   3   písm.   e)   dohovoru   a označeným   postupom   a rozhodnutím najvyššieho súdu, preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

4.5 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na starostlivosť o deti a ich výchovu (čl. 41 ods. 4 ústavy) a právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života   (čl.   8   ods.   1   a 2   dohovoru)   najvyšším   súdom   (ale   aj   špecializovaným   súdom) v konaní o väzbe ústavný súd uvádza, že aj v tejto časti je sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená.

Porušenie týchto práv sťažovateľ videl v nepovolení mu návštev vo väzbe svojimi blízkymi.   O týchto   otázkach   však   všeobecné   súdy   (ani   špecializovaný   ani   najvyšší) nerozhodovali   a ani   rozhodovať   nemohli.   Nebolo   teda   v ich   právomoci   akýmkoľvek spôsobom   ovplyvniť   rozhodnutie   orgánov   činných   v trestnom   konaní   (v   tomto   prípade vyšetrovateľa UBOK PPZ) vo vzťahu k povoleniu alebo nepovoleniu návštevy príbuznými sťažovateľa   vo   väzbe.   A pretože   neexistuje   žiadna   príčinná   súvislosť   medzi   postupom najvyššieho súdu a namietaným porušením označeného základného práva (čl. 41 ods. 4 ústavy   a čl.   8   ods.   1   a 2   dohovoru),   ústavný   súd   aj   v tejto   časti   sťažnosť   sťažovateľa odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

4.6 Napokon vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 ústavy postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 7/2010 z 8. marca 2010 ústavný súd uvádza, že toto právo zaručuje všetkým oprávneným osobám jednak čas na prípravu obhajoby, možnosť pripraviť si obhajobu, ako aj to, že svoju obhajobu   budú   môcť   predniesť   právne   významným   spôsobom   buď   osobne,   alebo prostredníctvom   svojho   obhajcu.   Uplatnenie   práva   na   obhajobu   oprávnenej   osobe nezaručuje dosiahnutie   takého rozhodnutia   súdu,   o   ktoré sa   usiluje pomocou   obhajoby. Účelom práva zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy je poskytnutie príležitosti brániť sa obvineniu zo spáchania trestného činu (obdobne napr. III. ÚS 41/01, III. ÚS 256/03, I. ÚS 140/04).

Sťažovateľ porušenie práva na obhajobu spája predovšetkým s tým, že mu, resp. jeho obhajcovi   nebolo   umožnené   pred   rozhodovaním   o väzbe   nahliadnuť   do   celého vyšetrovacieho   súdu,   a najmä,   že   mu   nebolo   sprístupnené   uznesenie   o začatí   trestného stíhania a takisto ani relevantné v spise obsiahnuté dôkazy. Od tejto skutočnosti sťažovateľ odvíja aj porušenie zásady kontradiktórnosti konania o väzbe a rovnosť zbraní obhajoby a špeciálnej prokuratúry, ktorá mala k dispozícii celý spisový materiál. Rovnako sťažovateľ spochybňuje   zákonnosť   vznesenia   obvinenia,   pretože   dosiaľ   nemal   možnosť   porovnať totožnosť   skutku   uvedeného   v uznesení   o začatí   trestného   stíhania   a skutku   opísaného v uznesení o vznesení obvinenia, a taktiež včasnosť jeho vydania. Sťažovateľ si taktiež nie je istý tým, či úkony vykonané pred vznesením obvinenia, ktoré mu neboli vyšetrovateľom UBOK PPZ sprístupnené, sú vykonané procesne, t. j. až po začatí trestného stíhania.

Námietkou porušenia práva sťažovateľa na obhajobu sa zaoberal aj najvyšší súd, ktorý k nej uviedol: „Sudca pre prípravné konanie postupoval podľa § 69 ods. 6 Tr. por. a zabezpečil sprístupnenie obhajcom tie časti vyšetrovacieho spisu, ktoré boli potrebné pri rozhodovaní o väzbe. Každému z obvinených bolo doručené uznesenie o vznesení obvinenia, teda mali vedomosť o tom, čo sa im kladie za vinu a mali možnosť pri svojom výsluchu vyjadriť sa ku každému bodu. Konanie pred sudcom malo všetky prvky kontradiktórnosti. Len pre úplnosť treba dodať, že obhajobou predložené rozhodnutia nevylučujú možnosť odopretia obhajobe zoznámiť sa s časťou získaných dôkazov.“

Aj s touto časťou odôvodnenia najvyššieho súdu sa ústavný súd stotožňuje. Z obsahu sťažnosti, ako aj z ústavným súdom vyžiadaných napadnutých rozhodnutí špecializovaného súdu   a najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľovi   a jeho   obhajcovi   bolo   doručené uznesenie o vznesení obvinenia, teda mal vedomosť o tom, čo sa mu kladie za vinu. Pred rozhodovaním o väzbe mu (a jeho obhajcovi) bol predložený, aj keď nie celý, vyšetrovací spis na nahliadnutie, teda bol oboznámený s tou časťou vyšetrovacieho spisu, s ktorou byť oboznámený   mohol.   V konaní   o väzbe   bol   vypočutý   a mal   možnosť   predniesť   svoju obhajobu právne významným spôsobom, a to tak osobne, ako aj prostredníctvom svojho obhajcu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nemal pochybnosť o tom, že záruky uvedené v čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj záruky uvedené v čl. 6 ods. 3 písm. a), b) a c) dohovoru boli všeobecnými súdmi naplnené.

Pokiaľ ide o námietku nesprístupnenia časti vyšetrovacieho spisu podľa § 69 ods. 2 Trestného   poriadku   v   prípravnom   konaní,   orgán   činný   v   trestnom   konaní   môže   právo nazerať do spisu a s ním spojené práva podľa odseku 1 zo závažných dôvodov odmietnuť, najmä   ak   v   spise   nemožno   urobiť   také   opatrenia,   ktoré   by   zabránili   zmareniu   alebo podstatnému sťaženiu dosiahnutia účelu trestného stíhania. Závažnosť dôvodov, z ktorých orgán činný v trestnom konaní toto právo odmietol, na žiadosť osoby, ktorej sa odmietnutie týka, je prokurátor povinný urýchlene preskúmať. Ak právo nahliadať do spisu a s ním spojené ostatné práva uvedené v odseku 1 zo závažných dôvodov odmietol prokurátor, na žiadosť   osoby,   ktorej   sa   odmietnutie   týka,   je   nadriadený   prokurátor   povinný   urýchlene preskúmať dôvodnosť odmietnutia. Tieto práva nemožno odoprieť obvinenému a obhajcovi a poškodenému potom, ako boli upozornení na možnosť preštudovať spisy.

Podľa § 69 ods. 6 Trestného poriadku rovnaké práva ako orgán činný v trestnom konaní má aj sudca pre prípravné konanie, ak v čase konania v rámci svojej právomoci nakladá   so   spisom.   Ak   však   sudca   pre   prípravné   konanie   v   konaní   o   väzbe   pred rozhodnutím o nej odmietne obvinenému alebo obhajcovi právo nazrieť do celého spisu, zároveň s odmietnutím tohto práva označí a umožní sprístupniť na nazretie obvinenému alebo jeho obhajcovi tie časti spisu, ktoré obsahujú skutočnosti alebo dôkazy, na ktoré sa podľa § 71 až § 87 a § 339 pri rozhodovaní o väzbe prihliada.

Z citovaných   ustanovení   Trestného   poriadku   jednoznačne   vyplýva,   že   o tom,   do ktorých častí vyšetrovacieho spisu sa odmietne obvinenému nazrieť, rozhoduje orgán činný v trestnom   konaní   a prípadne   sudca   pre   prípravné   konanie   v čase,   keď   v rámci   svojej právomoci   nakladá   so   spisom.   V trestnej   veci   sťažovateľa,   teda   orgán   oprávnený   na odmietnutie   nazretia   do   vyšetrovacieho   spisu   (vyšetrovateľ   UBOK   PPZ   a sudca špecializovaného   súdu   pre   prípravné   konanie)   rozhodol   v súlade   s procesnoprávnym predpisom (§ 69 Trestného poriadku) o tom, že takéto nazretie do vyšetrovacieho spisu v určitom   rozsahu   odmietne.   Ústavný   súd   teda   nemôže   v žiadnom   prípade   konštatovať porušenie akejkoľvek zákonnej normy vzťahujúcej sa na skúmanú problematiku. Príslušné orgány verejnej moci postupovali v súlade s právnym predpisom a nedopustili sa porušenia základných   práv   sťažovateľa   na   obhajobu.   Na   tomto   mieste   ústavný   súd   považuje   za potrebné poznamenať, že jeho právomoc mu nedovoľuje preskúmavať a rozhodnúť o tom, ktoré časti vyšetrovacieho spisu príslušné orgány mohli či nemohli, alebo mali či nemali na nazretie sťažovateľovi a jeho obhajcovi sprístupniť.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nezistil ani možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na obhajobu zaručeného v ústave (čl. 50 ods. 3) a v dohovore (čl. 6 ods. 3) napadnutým   postupom   a uznesením   najvyššieho   súdu,   keďže   tento   sa   s námietkou sťažovateľa o porušení jeho práva na obhajobu vysporiadal ústavne súladným spôsobom, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti ako zjavne nepodstatnú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažnosť   sťažovateľa   bola   ako   celok   odmietnutá, neprichádzalo   do   úvahy   rozhodovať   o ďalšej   jeho   požiadavke   na   zrušenie   rozhodnutia najvyššieho súdu, rozhodovanie o ktorej je podmienené vyslovením porušenia základných práv alebo slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2010